Hosťujúci šéfdirigent?

Bolo to jednoducho dobre načasované pre obe strany. Som ustavične na cestách, a preto som hľadal pozíciu, kde by sa dalo aspoň na pár týždňov usadiť a pracovať s hudobníkmi kontinuálne. Je pre mňa dôležité vyvažovať  aj účinkovania na operných a koncertných pódiách v USA i v Európe. V mojom kalendári dominuje opera, no ak máte pozíciu šéfdirigenta, môžete sa uchádzať o viac koncertných príležitostí. Okrem toho má Slovenská filharmónia kvality, ktoré sú pre mňa veľmi dôležité – hudobnú veľkorysosť a zmysel pre poetickosť v hudbe. Dirigent ich však musí vedieť vyprovokovať. Keď mi zavolal profesor Lapšanský, rozhodol som sa príležitosť využiť. 

Keď vyšla v USA tlačová správa, že som sa stal šéfdirigentom Slovinskej fiharmónie a o pár mesiacov to isté o Slovenskej filharmónii, spôsobilo to mierny zmätok. Viacero ľudí ma kontaktovalo, že to som už predsa avizoval. (Smiech.) Prácu v Ľublane a v Bratislave chápem ako komplementárnu, i keď telesá sú veľmi odlišné. V slovenskej mentalite nachádzam srdečnosť a ľudské teplo. Slovinskí hudobníci sú zase veľmi seriózni, berú svoju prácu vážne. Tradícia má pre nich veľký význam.

Stále je na čom pracovať. Orchester potrebuje predovšetkým kultivovať presnosť, na čom tvrdo pracujeme. Hudobníci musia pravidelne hrávať Haydnove, Mozartove, Beethovenove a Brahmsove symfónie, aby získali silný pocit spoločného muzicírovania. Jednotlivé elementy interpretácie musia byť integrované do presvedčivého celku. Musím však zdôrazniť, že úroveň je už teraz veľmi vysoká. Sú veci, ktoré potrebujú zlepšiť, ale potenciál je perspektívny. 

Mám rozhodujúci vplyv na programy, ktoré dirigujem. S kolegami vo Filharmónii máme dobré vzťahy, takže o mnohých veciach budeme ešte diskutovať. Potrebujem však nejaký čas na to, aby som pochopil, aká je tu tradícia či vkus publika. Myslím, že každý chce výsledky, najmä zvýšenie kvality orchestra. Otvorene o tom hovoríme.

Myslím si, že na to neexistuje všeobecné pravidlo. Seiji Ozawa bol napríklad desať rokov v Bostone, čo je dnes skutočne veľmi dlho. A urobil tam veľký kus práce. Myslím si, že treba vedieť, kedy je čas posunúť sa ďalej. Na druhej strane nie je dobré fungovať ani ako meteorit: objaviť sa a povedať ahoj a hneď nato zbohom. Umelecký riaditeľ orchestra máva obvykle na tri až päť rokov kontrakt, ktorý sa potom obnovuje. Musím však hneď povedať, že toto nie je môj prípad. No ako určitý časový limit to považujem za minimum. Myslím, že som vám v tejto chvíli dal veľmi priamu odpoveď….

Prvé pozvania, ktoré som ako dirigent dostal, boli zamerané na francúzsky repertoár, čo ma na začiatku kariéry trochu dráždilo, pretože som chcel robiť Straussa, Brucknera a Mahlera. Dnes mám k francúzskemu repertoáru veľmi blízko. Narodil som sa v Štrasburgu, preto sa cítim doma i v nemeckej hudbe. Myslím si, že je dobré ovládať obe tieto tradície. Nemôžete predsa pochopiť  Wagnera, ak nepoznáte Berlioza alebo Belliniho. Spolu s Beethovenom, Weberom a Mayerbeerom absolútne zásadným spôsobom ovplyvnili jeho štýl. Na preniknutie do diela veľkých skladateľov potrebujete poznať rozličné gravitačné centrá a sily pôsobiace v európskej hudobnej tradícii. Šéfdirigent musí s orchestrom prechádzať cez rozmanitý repertoár. Som rád, že tu to budem môcť realizovať. V posledných rokoch som veľmi intenzívne študoval Čajkovského symfónie, ktoré sa dotýkajú môjho vnútra a snažím sa ten vesmír ďalej objavovať...

Napríklad prostredníctvom literatúry, čítaním Tolstého alebo Dostojevského. Ale počúvam aj nahrávky Mravinského a ďalších ruských dirigentov.

Keď pravidelne dirigujete operu, získavate zmysel pre naratívnosť, drámu, budovanie klimaxov, spájanie rozličných elementov či kontakt s publikom. Tie kvality sú podľa mňa esenciálne i keď dirigujete Mozartove alebo Mahlerove symfónie, ktoré sú, podľa mňa, veľmi „operné“ a dramatické. Mozart predsa paralelne popri symfóniách komponoval opery, Mahler ich zasa dirigoval. Boli to tie isté ľudské bytosti so svetlejšími i temnejšími stránkami života. Ten rozmer potrebujete nájsť i v symfóniách. Je v nich rovnaká krv, ten istý pulz života ich tvorcov. Symfónia predsa nie je akademickou disciplínou. Skúsenosť s operou je preto pre dirigenta veľmi cenná. Na druhej strane, ak robíte len operu, prichádza časom k rutine: musíte sa prispôsobovať sopranistke, ktorá je príliš pomalá či scéne, ktorá je príliš ďaleko. Vytvárajú sa aj určité štandardy, ktoré môžu viesť k znižovaniu presnosti, zmyslu pre viacvrstvovosť partitúry, teda kvalít ťažiskových pri dirigovaní symfonickej hudby. Precíznosť, cit pre plastickosť orchestrálnej faktúry sú prínosom v opere, schopnosť nájsť príbeh, drámu a spájanie rozličných elementov môžu pomôcť na koncertnom pódiu. No sú tu i čisto technické aspekty. Po skúsenostiach s operou sa dokážete ľahšie adaptovať na zmenu priestoru. Ste na prácu s priestorom zvyknutí. Orchestrálni dirigenti sa v takých situáciách dostávajú obvykle do problémov. Myslím, že najlepších dirigentov nájdete v opere i na koncertných pódiách. Bohužiaľ agenti sa dnes špecializujú väčšinou len na jednu oblasť, preto musíte bojovať, aby ste sa presadili v obidvoch. 

Sotva možno dať v tomto smere nejaké akademické návody, štýl je niečo veľmi ťažko uchopiteľné. Často veľa napovie vkus. V otázkach štýlu však musíte neustále bojovať i s mýtmi. Jedným z nich je, že francúzska hudba je hlavne o farbách a forme, prakticky bez emócií, čo však vôbec nie je pravda! Je v nej veľa emócií, veľa senzitívnosti, tá však nikdy nie je extrovertná ani sentimentálna. Emócie nemôžu absentovať, ale navonok to musí pôsobiť veľmi čistým dojmom. Ako to môžeme vedieť? Napríklad z počúvania dobových nahrávok, dôležité sú však i znalosť jazyka, lieratúry a poézie. Súvislosť s jazykom môže ozrejmiť frázovanie a výraz. Som fascinovaný štýlom, pretože je spätý s kultúrou i jednotlivcom. Ako tvorca sa pokúšate stotožniť so skladateľom, pochopiť, akú mal víziu predtým, kým ju dal na papier. 

Kedysi som pod vplyvom zaujímavej knihy Jacquesa Chailleyho o Mozartovi Čarovná flauta a slobodomurárstvo napísal rozsiahlu štúdiu týkajúcu sa symbolov použitých v tomto diele. Niektoré jeho tézy som po dôkladnom preskúmaní partitúry spochybnil, a naopak, našiel som viaceré dovtedy prehliadané súvislosti. Chailly hovorí, že Čarovná flauta odráža konflikt medzi mužskými slobodomurárskymi lóžami a lóžami, ktoré boli prístupné i ženám. Ten je zakódovaný i v partitúre, ktorá má viacero vrstiev. Pravdupovediac, som voči muzikológii dosť skeptický. Často prináša problematické tézy, ktoré sa ustavičným opakovaním a citovaním stávajú nudnými a čo je ešte horšie i „pravdou“. Mám takú hypotézu: Muzikológia existuje preto, aby mohli muzikológovia na univerzitách učiť budúcich muzikológov. (Smiech.)

Kvalitu nemožno obísť a na jej dosiahnutie je potrebný čas. Čas je potrebný aj na jej rozpoznanie. V tomto biznise má orchester reputáciu podľa toho, ako hral pred dvoma alebo tromi rokmi. Pri dirigentovi je to, žiaľ, posledné vystúpenie. Renomé ovplyvňuje i kvalita hosťujúcich umelcov, nahrávky a turné. Hosťujúci dirigenti sú v Bratislave na dobrej úrovni. Neexistuje kvalitný orchester bez kvalitnej sály. Reduta takou sálou je a jej renovácia bude určite veľkým prínosom. V prípade hráčov sú kľúčovými disciplína a rešpekt voči sebe. To sa musí budovať. Myslím, že pár rokov tvrdej driny môže priniesť prekvapivé výsledky. 

Písané pre .týždeň a Hudobný život.