Dátum – ikona

Štrnásty marec je aj po 71 rokoch ikonou, i keď falošnou. Stal sa ňou už v deň vyhlásenia slovenského štátu v roku 1939, keď sa prekvapení a vystrašení poslanci Snemu Slovenskej krajiny dozvedeli, že niet iného východiska, ako ho vyhlásiť, ale do uznesenia vpísali falošné vety o tom, že za slovenský štát bojovali Slováci „od vekov“. 

Netuším, čo sa odohráva v hlavách tých, ktorí štrnásteho marca tohto roku priam nábožne držali v rukách portréty predsedu vlády a neskôr prezidenta Slovenskej republiky, vodcu strany a národa Jozefa Tisa a išli sa mu pokloniť na Martinský cintorín. Čo o ňom a o štrnástom marci tí, zväčša mladí ľudia, vlastne vedia? Čo si myslia o Tisových slovách nad hrobom Andreja Hlinku: „Hlinka zomrel – veliaca ruka vodcu ukazujúca na Československú republiku ako prirodzený domov národa svojho klesla už – ale stojí Československá republika, ktorá, dá Boh, bude skutočným vlastným domovom národa slovenského k jeho plnému rozvinutiu a suverénnemu uplatneniu“? Ako hodnotia pôsobenie HSĽS v československej vláde? Čo hovoria na Tisovu audienciu u Hitlera 13. marca 1939, keď mu nemecký vodca oznámil, že sa Slovensko musí bleskovo rozhodnúť? 

Čo vlastne tí ľudia oslavujú? Štátnosť pod nemeckým dozorom? Samostatnosť pre krajinu, z ktorej si nemecký tútor ešte pred štrnástym marcom 1939 ukrojil Devín a Petržalku a na Záhorí zriadil ochrannú zónu, ktorú ovládala nemecká armáda? Štát, ktorý s Nemeckou ríšou uzavrel Zmluvu o brannom hospodárstve? Prezidenta, ktorému Hitler v Salzburgu nadiktoval ešte aj zloženie vlády? Neslobodný režim, účasť na vojne, či dokonca deportácie Židov? O čom sa vôbec učili v škole? Vedia, čo boli arizácie, Židovský kódex, koncentračné tábory, Hlinkova garda, Úrad propagandy, ÚŠB?

Je dobre, že hodinu pred Tisovými obdivovateľmi prišli na bratislavské Hodžovo námestie aj tí, ktorí to vedia a pre ktorých je preto štrnásty marec dňom hanby. Bolo ich viac, mohlo ich byť ešte viac. Ale aj táto demonštrácia vo mne vzbudila niekoľko otázok. 

Koľkí z jej účastníkov by prišli protestovať, keby tu niekto verejne oslavoval 25. február a velebil trebárs Gottwalda, Husáka či Širokého? Koľkým prídu reči o vláde proletariátu a boji proti kapitalizmu menej nebezpečné ako zmätok v tých vyholených hlavách? Koľkí z tých, ktorí odsudzujú „pravicových“ extrémistov, by odsúdili aj komunizmus či iné režimy, ktoré kladú štát, triedu či stranu nad jednotlivca a jeho prirodzené práva? Myslím, že menej. Na Slovensku, medzi intelektuálmi, ľudskoprávnymi aktivistami či novinármi je komunizmus stále prijateľnejší ako fašizmus či nacionálny socializmus, znak Hlinkovej gardy im prekáža viac ako tričko s Che Guevarom, pozdrav Na stráž viac ako kosák s kladivom a dátum „prvej štátnosti“ viac ako dátum „Víťazného februára“. Rád by som sa mýlil.