New York Márie Modrovichovej

Každý človek má len určitý počet vzťahových osôb – stvoriteľov (gréckych bohov), s ktorými môže mať konflikt v podobe nevhodnej obety, rodičo-vraždy a podobne. Literatúra, tá, ktorá sa dá čítať, zväčša pojednáva práve o vzťahoch, a ak je dobre napísaná, obyčajne má štruktúru derivovanú z antiky.

Počet možností síce nie je malý, ale je konečný. Bojuje sa v rámci poľa štylistických možností.

O to viac ma prekvapuje cesta, na ktorú sa vydalo „vizuálne“ umenie. Estetika je dávno pasé, ale až teraz som si uvedomila, že diela vystavované v galériách moderného umenia so mnou komunikujú prostredníctvom príbehov. Naratívne. Nevyvolávajú pocit vo forme (vizuálneho) zážitku, ale vedú diskurz. Vezmime si dve veľké výstavy, ktoré v poslednom čase otriasli „výtvarným“ New Yorkom: veľká retrospektíva performancie umelkyne Mariny Abramovićovej v MOMA a výstava super-populárneho Tina Sehgala v Guggenheime. Tam, kde Abramovićová zaujíma takmer výhradne masochistický prístup, Sehgal núti návštevníka galérie zážitok si odpracovať. Príklad: Abramovićová si v jednom zo svojich starších diel vyreže žiletkou do brucha komunistickú hviezdu; Sehgal vás v rámci projektu Tento pokrok na prízemí galérie vybaví dieťaťom, ktoré s vami konverzuje na tému Pokrok, až kým po točitej rampe Guggenheimu nedôjdete na prvé poschodie, kde sa vás ujme tínedžer a tak ďalej až po najvyššie poschodie a najstaršieho sprevádzača. Sehgalov prístup je (pre mňa) zaujímavejší, pretože vedie dialóg smerom von, Abramovićová sa (mi) často zdá bolestne uzavretá vo vlastnom monológu – keď som ju videla v MOME strnulo sedieť za stolom (celá výstava nesie názov práve tohto diela: Umelec je prítomný) uprostred haly, s divákmi zvedavo nazízajúcimi zo strán, a predstavila som si, že ju v rovnakej polohe čaká ešte vyše 600 hodín, bolo mi jej najmä ľúto. 

Obidvaja však komunikujú pomocou sémantických konotácií, literárne. Ja sa naivne a nevzdelane pýtam: nie je to škoda? Abramovićovej tvár, mastnú od celodenného sedenia a búšenie po holých prsiach si budem pamätať presne dovtedy, kým dopíšem tento stĺpček. A keď dostanem chuť na dobre vyrozprávaný príbeh, otvorím si knihu alebo pôjdem do kina.