Posledné májové týždne sme s kolegami žili intenzívnou prípravou konferencie a výstavy k storočnici českého architekta, profesora Alfreda Piffla (1907 – 1972) – vynikajúceho pedagóga, architekta - pamiatkara, historika architektúry, archeológa, výtvarníka a múzejníka, prvého dekana Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva v Bratislave.
Dlho sme sa prehrabávali dokumentmi, historickými fotografiami, dobovou tlačou, osobnými zápiskami profesora či neosobnými textami zápisníc. Po celý čas som sa nemohla zbaviť nepríjemného pocitu z nevyužitých možností tvorivého a intelektuálneho potenciálu tohto nesmierne aktívneho, pracovitého a poctivého človeka, ktorý sa dokázal identifikovať so Slovenskom ako so svojou vlasťou a z pozície vysokoškolského profesora a vedca či neskôr obyčajného robotníka odhaľovať, objavovať a vynášať na svetlo skryté poklady. Navzdory času a ľuďom...
„Celá teoretická príprava, učenosť, umenie i skúsenosť majú zmysel iba vtedy, keď slúžia pamiatkam v teréne. Iba odtiaľ je možno čerpať ďalšie poznatky pre teoretické úvahy, iba v priamom dotyku s pamiatkami si uchovávajú zmysel dejiny umenia a iba tak sa občerstvujú mnohé odbory umeleckej práce.“ Tieto slová nestora českej pamiatkovej starostlivosti Břetislava Štorma naplnil Alfred Piffl vrchovatou mierou. Obaja patrili k českým architektom, historikom umenia a výtvarníkom, ktorí prišli na Slovensko za prvej Československej republiky alebo po druhej svetovej vojne. Niektorí sa vybrali za novou pracovnou príležitosťou, iní doplniť chýbajúcich odborníkov v štátnej správe, priemysle či v školstve alebo čisto z profesionálneho záujmu skúmať architektonické a výtvarné pamiatky. Českí architekti, ako Alfred Piffl, Václav a Dobroslava Menclovci, historik umenia Jan Hofman, reštaurátori Karel Veselý, Albert Leixner a ďalší, objavovali, skúmali a zachraňovali hodnoty kultúrneho dedičstva na Slovensku. Ako vedľajší produkt ochranárskej praxe pomáhali formovať uvedomelý vzťah slovenskej spoločnosti k vlastnej umeleckej minulosti. Niektorým z nich vďačíme nielen za prvé syntetické zhodnotenie našej architektúry a výtvarného umenia a uvedenie do kontextu európskeho a svetového umenia, ale aj za výchovu odborníkov a záchranu mnohých pamiatok pred ich fyzickým zánikom.
.kríž zo Šoldova
Na Slovensko prišiel Piffl v roku 1947 ako čerstvý štyridsiatnik a práve habilitovaný súkromný docent na ČVUT v Prahe. Talentovaný a náruživý kresliar vyštudoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva na ČVUT v Prahe, ale nepresadil sa ako tvorivý architekt. Vyskúšal si prácu v projektovej kancelárii svojich spolužiakov z fakulty, ale nakoniec v ňom zvíťazila láska k starej architektúre. Do svojho príchodu na Slovensko prešiel viacerými zamestnaniami. Spočiatku pracoval ako grafik v reklamnom oddelení firmy Baťa, participoval ako architekt na príležitostných projektoch, ako kreslič v Štátnom archeologickom ústave v Prahe, ako architekt Mestského úradu v Roudnici alebo na majetkoch Lobkowiczovcov v Bíline, naposledy ako riaditeľ múzea a archívu mesta Ústí nad Labem.
Keď Fakulta architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave vypísala v roku 1946 konkurz na miesto profesora dejín architektúry, jednoznačne zvíťazil. Prestíž mu získala predchádzajúca prax historika architektúry, archeológa a architekta - pamiatkara. Nový pedagóg sa ukázal ako prínos nielen pre školu architektúry, ale aj pre pamiatkový fond na Slovensku. Práca so študentmi mu spôsobovala ohromnú radosť. Nielenže vedel pútavo rozprávať, bravúrne kresliť, ale „vláčil“ študentov na exkurzie po starých uliciach Bratislavy a iných miest, zapájal ich do archeologických výskumov, viedol pri zameriavaní bratislavského Podhradia a ďalších architektonických pamiatok v Banskej Štiavnici, Banskej Bystrici, Trnave a inde.
Intenzívna práca so študentmi v teréne Pifflovi priniesla aj plody. Lokalita Šoldov sa rozprestiera na zelenej stráni v chotári podtatranskej obce Štrba. Keď sem v lete v roku 1951 zavítal so skupinou študentov architektúry, ešte netušili, aké prekvapenie ich čaká. Unikátny románsky kamenný kríž zo zaniknutej stredovekej osady, ktorý holými rukami vykopali, je dodnes pýchou archeologickej expozície Slovenského národného múzea v Bratislave. V spätnom pohľade azda aj symbolickým znamením, čo malo o niekoľko rokov v Pifflovom živote nasledovať.
.na začiatku bol kominársky majster
Kto sa dnes pozerá na monumentálnu siluetu Bratislavského hradu, ani vo sne mu nenapadne, že na začiatku jeho obnovy stál kominársky majster. Keď Janko Alexy prišiel do Bratislavy a uvidel na vlastné oči ruinu Hradu, ktorý vídal pri pravidelných návštevách u svojho strýka, kominárskeho majstra Ferdinanda Alexyho v rodnom Liptovskom sv. Mikuláši, zaumienil si, že ho vzkriesi k životu. Od svojich vysokoškolských štúdií v Prahe sa neúnavne snažil desiatky rokov získať spojencov a podporu na realizáciu svojho sna. Paradoxne sa príhodná situácia naskytla až v čase najväčšieho ideologického tlaku začiatkom päťdesiatych rokov.
Dňa 28. mája 1953 si Piffl zapísal do denníka: Slávna historická komisia na Bratislavskom hrade. Naša katedra dostala na starosť jeho rekonštrukciu...“ Na prvé stretnutie boli pozvaní za Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva aj prof. Emanuel Hruška a prof. Emil Belluš. Architekt E. Hruška poslal za seba náhradu, ale nedostavil sa architekt Emil Belluš. Nevedno, či to súviselo s jeho starším názorom prezentovaným v súťaži na riešenie areálu na Hradnom vrchu, kde hradnú ruinu navrhol nahradiť novou modernou architektúrou. Je však isté, že na pôde školy patril k tým, ktorí zastávali kritické stanovisko k postupu prác a niekoľko mesiacov pred zatknutím profesora Piffla figuroval ako hlavný protagonista fakultnej komisie pre Bratislavský hrad, ktorá mala vyhodnotiť dovtedajšie práce a kontrolovať autorov rekonštrukcie Hradu.
Napriek tomu, že nebolo vopred jasné, na čo má opravený areál slúžiť, Piffl zobral úlohu obnovy hradnej zrúcaniny za svoju. Spolu s dlhoročným propagátorom záchrany Hradu akademickým maliarom Jankom Alexym bol až do svojho zatknutia v auguste 1957 hnacím motorom jeho obnovy. Netušil, akým radikálnym spôsobom ovplyvní hradná zrúcanina jeho ďalší život. Dňa 21. apríla 1954 si do denníka zaznamenal: „ ...Tak sa začalo pracovať! Je to obrovský nervový záväzok, práca na roky. Neviem, či na ňu budem stačiť, ale cítim akési vlnenie, prítomnosť neznámych síl ma ženie do práce a ja verím, že sa mi ju podarí dokončiť.“
Ešte v priebehu roku 1953 sa Piffl s vervou a nadšením pustil s asistentmi do práce. Sústredili sa prednostne na hradný palác. Svojou neúnavnosťou, usilovnosťou a iniciatívnym prístupom, balansujúcim niekedy na hranici zákona, po čase zneistil väčšinu funkcionárov a zástupcov inštitúcií a podnikov participujúcich na tejto akcii. Prvotné nadšenie, dokonca aj u niektorých najbližších spolupracovníkov, začalo postupne vyprchávať priamoúmerne s narastajúcimi ťažkosťami. Napriek lobovaniu majstra Alexyho slabla aj politická a od nej závislá ekonomická podpora vládnych kruhov. Začali sa množiť výhrady zo strany kolegov architektov, výtvarníkov či zástupcov odborných inštitúcií, často sledujúcich vlastné záujmy. O peripetiách a ťažkostiach obnovy najlepšie rozprávajú nedávno publikované Pifflove zápisky. Už päť mesiacov po začatí rekonštrukčných prác si Piffl zaznamenal: „...Hneď ráno sme sa s Lichnerom vypravili na povereníctvo kultúry prerokovať lokalitný program Hradu. Šveda bol zdržanlivý, začína duť nepriaznivý vietor, dokonca aj povereník Klokoč sa od Hradu odvracia!“ Po štyroch rokoch výskumných a stavebno-rekonštrukčných prác nakoniec zostalo iba niekoľko verných. Jednou z mála, ktorí projekt podporovali, bola nenápadná tmavovláska v stredných rokoch, ktorá sa objavuje na väčšine fotografií z Hradu, figuruje na bezpočetných zápisniciach z komisií. Zástupkyňa investora Dr. Vlasta Belanová z KNV v Bratislave, ktorá ochotne od rána obiehala s Pifflom internáty, aby zabezpečili brigádnikov na Hrad, ako dobrý duch vytrvala pri donquichotskom tandeme Piffl – Alexy až dokonca. Neprajníkov však bolo viac a rozhodli sa konať.
V dôsledku vykonštruovaného obvinenia musel Alfred Piffl odísť zo školy, prerušiť výskumné, projektové a stavebné práce na Hrade, ktoré riadil až do zaistenia v auguste 1957. O príčinách jeho zatknutia sa šírili legendy. Jednou z nich bola verzia o hradnej studni a vykopaní tajnej chodby pod Dunajom do Rakúska, kde vraj profesor odovzdal svojmu príbuznému kardinálovi Pifflovi klenoty z Korunovačnej veže (nikdy sa s ním však nestretol). Iná verzia hovorí o urazenej márnivosti človeka, ktorému profesor zabránil ako prvému vstúpiť do studne Bratislavského hradu... Ťažko dnes zistíme, kto a z akých dôvodov spustil do pohybu mašinériu, ktorá navždy odohnala obľúbeného profesora od študentov a odstavila zanieteného pamiatkara od architektonických pamiatok. Bola to závisť žiarlivého kolegu alebo pomsta či ukrivdenosť urazeného študenta, ktorí využili nespravodlivé obvinenie „z verejného poburovania a ohovárania spriatelenej mocnosti“? Alebo to bola priama objednávka z kruhov ÚV KSS či Povereníctva školstva? Nevieme. Obnovovacie práce na Hrade pokračovali ďalej. S novým tímom, v novom zložení. Bez Fakulty architektúry. Bez profesora Piffla. Na Bratislavský hrad ani do školy sa už nevrátil.
Alfred Piffl znášal svoj údel ťažko, ale s vyrovnanou pokorou a humorom. V liste spisovateľke Jaroslave Blažkovej napísal: „Dialektický skok z funkcie vysokoškolského profesora na miesto paliera, ktoré sa mi ponúklo, je trochu neekonomický. Všetko som stratil, len závisť a nenávisť som nevlastnil...“. Útechou mu bola pokračujúca rekonštrukcia Bratislavského hradu, aj keď už na nej priamo nemohol participovať. Prerušil sa aj jeho kontakt so školou. Keď po rokoch stál pred budovou techniky na „gottwalďáku“, zapísal si do denníka: „vybavili sa mi pred očami mnohé pekné momenty z mojej pedagogickej činnosti, ale aj tie menej pekné, ba až kritické, najmä v súvislosti s rekonštrukciou Hradu. Aj napriek inkvizítorskému ťaženiu proti rekonštrukcii, zo strany niektorých kolegov na technike, Hrad dnes stojí a rekonštrukcia pokračuje.“
.polemiky okolo Hradu
Dobové a koniec koncov dodnes neutíchajúce polemiky okolo Bratislavského hradu a spôsobu jeho obnovy treba vnímať na pozadí spoločensko-politickej situácie a celkovej atmosféry, ktorá vládla na Slovensku v prvej polovici päťdesiatych rokov 20. storočia, keď sa začalo pod vedením Alfreda Piffla s obnovou Hradu. Odlišovala sa zásadne od situácie v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa rozhodovalo o konečnej podobe v ateliéri architekta Dušana Martinčeka. Príznačné postoje v čase, keď profesor Alfred Piffl ovplyvňoval obnovu Hradu, najlepšie vystihujú slová Pifflovho kolegu z Fakulty Emanuela Hrušku zo Správy o urbanistickom riešení Bratislavského hradu z roku 1954: Dnešok – ako napokon všetky doby ideologicky aktívne – má záujem na svojej kultúrnej minulosti a mení sa preto i vzťah k stavebným pamiatkam; chceme tieto aktivizovať, zvlášť také, ktoré hovoria k duši národa alebo sú mu živým symbolom určitých pokrokových ideí; chceme pamiatky prebudiť k ideologickej pôsobnosti, dať im živú, ideovú, i účelovú náplň. Preto sa dnes po skúsenostiach a poučeniach objektivizmu nebojíme tvorivej rekonštrukcie stavebnej pamiatky (...) zvlášť na tak významnom mieste v siluete organizmu mesta, pretože naša dnešná doba chce riešenie! Neuspokojuje sa s existenciou pozvoľna sa rozkladajúcej mŕtvoly nad živým mestom.“
Hradný vrch s ruinou na jeho temene bol pre prudko sa rozvíjajúcu medzivojnovú Bratislavu danajským darom. Dve generácie rozmýšľali o tom, ako s ním naložiť. Gordický uzol rôznych záujmov a úmyslov rozťali začiatkom 50. rokov za asistencie profesora Piffla. Z polemických prístupov, či ruiny konzervovať, či hrad znova vystavať, či zbúrať a nahradiť novou architektúrou, nakoniec zvíťazil názor vzkriesiť barokový stav hradného komplexu s palácom z obdobia jeho posledného rozkvetu v 18. storočí. Vtedy bol sídlom miestodržiteľa Alberta, sasko-těšínskeho vojvodu. Odvtedy obnova Bratislavského hradu sleduje slohovú rekonštrukčnú líniu. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa jej podriadila aj novostavba krídla na západnej terase Hradu s kanceláriami poslancov NR SR.
Rekonštrukcia Bratislavského hradu stelesňuje charakteristický príbeh pamiatkovej ochrany na Slovensku s dodnes otvoreným koncom (havarijný stav a požiadavky na modernizáciu reprezentačných a expozičných priestorov opäť naliehavo vyžadujú rekonštrukciu hradného paláca). Príbeh profesora Piffla bol a zostane jeho súčasťou a rekonštrukcia hradného paláca jeho životným projektom. Dočkal sa úspešného dokončenia, i keď slávu žali iní.
.neúnavný výskumník
Na konci Pifflovho života stál opäť hrad, tentoraz Devín. Na jeho strednom nádvorí dominuje kruhová studňa. Je jednou z hlavných atrakcií hradu. Zastavuje sa pri nej každý návštevník. „Nehádžte kamene,“ zabrzdí kustód dve dievčatá a zároveň ponúka do ruky vedro s vodou. Dvojica s bázňou vylieva vodu do útrob studne, aby počula, aká je hlboká. Pýtam sa strážcu, či pozná profesora Piffla. Meno muža, ktorý robil výskum studne, mu nič nehovorí. Predstavujem si vyše šesťdesiatročného Piffla ako sa spúšťa na dno studne. Do hĺbky takmer 49 metrov. Do vlhkého, tmavého prostredia, kde počuje iba zvuk vlastného dychu a čľapot padajúcich kvapiek vody. Až sem ho priviedla výskumnícka zvedavosť. Zmapoval vrstvu po vrstve, kameň po kameni. Studňa je stredoveká. Identifikoval a zakreslil vyše štyristo gotických kamenárskych značiek. Neuveriteľné v porovnaní so studňou na Bratislavskom hrade. Dva dni pred násilným uzavretím studne sa spúšťa do nej posledný raz. Dňa 8. decembra 1971 píše do denníka: Múzeum zlikvidovalo celé pracovisko hĺbenia studne, ktorú zakryli panelom(...). Bolo mi to veľmi ľúto. Chýba mi dokumentácia asi štyroch vrstiev. Hladina vody je na – 48,2 m.“
.archeológia na začiatku i na konci
Po prepustení z väzenia využívala profesionálne kapacity profesora dejín architektúry a kandidáta vied Paneláreň Pozemných stavieb v Bratislave, Mestský národný výbor v Senci či Okresný stavebný podnik v Pezinku. Dôstojnú pozíciu vedúceho projektanta mu ponúkol až Študijný a typizačný ústav. Piffl však už stratil kontakt so svetom architektov a srdce ho ťahalo inde. Boli to archeológovia, ktorí sa ujali profesora a poskytli mu možnosť odborne a vedecky pracovať a využiť intelektuálny potenciál a skúsenosti pri dokumentovaní nálezov na Devíne, Vodnej veži v Bratislave a Gerulaty v Rusovciach. Ako vedúcemu výskumu bratislavského Podhradia umožnil Archeologický ústav SAV Pifflovi dokončiť dokumentačné práce, ktoré kedysi spracúval so študentmi. Dňa 10. októbra 1970 si zaznamenal. „...Správa o nábreží je hotová. Opiera sa o dvadsaťjeden rokov práce – v roku 1949 som zadával študentom domy na zakreslenie a zameranie, oveľa skôr, ako sem prišli búracie mechanizmy. Nik mi to neprikázal. Dnes je materiál hotový, použije sa, keď príde čas na rekonštrukciu Zuckermandlu. Toho sa asi nedožijem. Súčasné priority sú inde. Funkcionalizmus víťazí nad pamiatkami aj tam, kde by bolo možné nájsť prijateľný kompromis.“ Dokumentovanie historických stavieb určených na asanáciu sa mu stalo osudom – byť dokumentátorom architektúry odsúdenej na zánik. Smutná úloha pre architekta, ktorého ambíciou je navrhovať nové. Údel stať sa historikom architektúry a pamiatkarom bol jeho životnou voľbou. Zaniknuté historické domy, ulice a štvrte v Pezinku, Karlovej Vsi, pod Bratislavským hradom Piffl stihol zdokumentovať ešte pred ich deštrukciou. Zachovali sa v početných kresbách a náčrtoch. Neupadli do zabudnutia, ale stali sa súčasťou kolektívnej pamäti.
Vzťah ku kultúrnemu dedičstvu je najlepším vyjadrením stavu kolektívnej a kultúrnej pamäti ako konštitutívneho prvku osobnostnej integrity jednotlivca či identity konkrétnej sociálnej skupiny. Práve architektonické pamiatky sú prvé obeťou sociálnych, etnických, náboženských či vojenských konfliktov. A 20. storočie nám ponúka množstvo príkladov (útok na synagógy, zničenie Varšavy, ničenie kostolov a mešít v balkánskej vojne, odstrel kamenného mosta cez Neretvu v Mostare ako príklad za všetky...) Radikálny úbytok historickej podoby miest a likvidácia celých štvrtí či ulíc na Slovensku akceleruje v posledných rokoch už nie z ideologických dôvodov, ale ako dôsledok pragmatizmu a snahy o ekonomický zisk. Slúži ako nemilosrdné svedectvo absencie historickej pamäti.
.zaobchádzanie s minulosťou
Slovensko dodnes zápasí s nevyvinutým vzťahom ku kultúrnemu dedičstvu vlastnej krajiny. Nielen v bežnom vedomí verejnosti, ale aj v intelektuálnej elite národa. Svedčí o tom nielen súčasný stav pamiatkového fondu, ale aj spôsob, akým sa mení charakter pôvodnej kultúrnej krajiny a vizuálna podoba našich dedín a miest. Čo nestihlo zničiť nadšenie budovateľov svetlých zajtrajškov, ustupuje dnes agresívnemu tlaku developerov. Kam sa podel zmysel pre primeranosť, jednoduchú krásu a praktickú účelnosť? Vedome a dobrovoľne sa vzdávame historickej architektúry, rušíme ulice a prázdne miesta zaplňujeme pseudohistorizujúcim alebo modernistickým brakom.
Dôsledkom ambivalentného vzťahu slovenskej spoločnosti k vlastnej minulosti nebol a nie je len radikálny spôsob narábania s umeleckým a architektonickým dedičstvom vlastnej krajiny, ale aj ambivalentný postoj k ľudom, ktorí reflektovaniu a udržiavaniu kultúrneho dedičstva obetovali svoj profesionálny život. Prichádza mi to na myseľ v súvislosti so životným osudom profesora Piffla a desiatok ďalších osobností z duchovnej kultúry, ktoré boli z ideologických dôvodov v najlepších rokoch svojho života odstavené od odbornej práce. Koľko premárneného ľudského potenciálu! Dôsledky v kultúre pociťujeme dodnes.
Keď som v televízii 9. júna 2007 zbadala rečniť bývalého nemeckého spolkového kancelára Helmuta Kohla v dôstojnom prostredí Rytierskej siene hradného paláca v Bratislave pri odovzdávaní medzinárodnej ceny svätého Vojtecha bývalému ministrovi zahraničných vecí Poľskej republiky, historikovi profesorovi Wladyslawovi Bartoszewskému, uvedomila som si, že život Alfreda Piffla bol predsa len úspešný. Hrad stojí. Navzdory času a ľuďom...
.posledné dejstvo
Hrad stojí. Vzkriesený symbol minulosti a nový symbol slovenskej štátnosti. Odrezaný od mesta, ktoré vždy žilo svojím vlastným životom. Vložená dopravná tepna paradoxne iba potvrdila historickú realitu a napätia, ktoré medzi Hradom a mestom fungovali od nepamäti. Hrad zbavili jeho prirodzeného zázemia, čo je škandalózne. Podhradská zástavba musela ustúpiť dopravným inžinierom. S ňou sa spojil posledný úsek Pifflovho života. Priestor pod južným svahom Bratislavského hradu ponúka smutný obraz. Aký osud mu chystá nový majiteľ?
Architekti stoja pre neľahkou úlohou. Očakávania verejnosti sú veľké. Funkcie a základné objemy „nahodené“. Prebiehajúca súťaž vzbudzuje nádeje i obavy. Zvyšky pôvodnej architektúry a blízkosť historického jadra živia vo verejnosti nádej na návrat zaniknutého sveta, vzkriesenie malebných zákutí a pestrej rôznorodosti stavieb. Tie môže zabezpečiť len prirodzená kontinuita života. Bola však násilne prerušená. Ba ešte viac – zanikla. Myslím si, že podobu Podhradia, ako ju dokumentoval profesor Piffl, nemožno rekonštruovať. Pretože nemožno rekonštruovať jeho minulosť a vzkriesiť k životu ľudí, ktorí túto architektúru stáročia vytvárali. Aby sme sa s územím vyrovnali kultúrnym spôsobom, nemali by sme sa ani nasilu snažiť simulovať minulosť, ani radikálnym spôsobom prepisovať či likvidovať jeho dejiny. Znamená to vyhnúť sa populistickému historizmu, vytvárajúcemu ilúziu pôvodnosti, ale aj konfrontačnému modernizmu, bez väzieb na pamiatkové hodnoty. Znamená to s rešpektom a novým spôsobom komunikovať s minulosťou zhmotnenou v ešte stojacich historických budovách a významovej dominante Bratislavského hradu. Veď stratu pragmatického významu môže kompenzovať kultúrny zisk. Alebo zvíťazí pragmatizmus? Dôjde na slová profesora Piffla? Dajú sa zaceliť utŕžené rany?
.magda Kvasnicová
Autorka je historička umenia
Dlho sme sa prehrabávali dokumentmi, historickými fotografiami, dobovou tlačou, osobnými zápiskami profesora či neosobnými textami zápisníc. Po celý čas som sa nemohla zbaviť nepríjemného pocitu z nevyužitých možností tvorivého a intelektuálneho potenciálu tohto nesmierne aktívneho, pracovitého a poctivého človeka, ktorý sa dokázal identifikovať so Slovenskom ako so svojou vlasťou a z pozície vysokoškolského profesora a vedca či neskôr obyčajného robotníka odhaľovať, objavovať a vynášať na svetlo skryté poklady. Navzdory času a ľuďom...
„Celá teoretická príprava, učenosť, umenie i skúsenosť majú zmysel iba vtedy, keď slúžia pamiatkam v teréne. Iba odtiaľ je možno čerpať ďalšie poznatky pre teoretické úvahy, iba v priamom dotyku s pamiatkami si uchovávajú zmysel dejiny umenia a iba tak sa občerstvujú mnohé odbory umeleckej práce.“ Tieto slová nestora českej pamiatkovej starostlivosti Břetislava Štorma naplnil Alfred Piffl vrchovatou mierou. Obaja patrili k českým architektom, historikom umenia a výtvarníkom, ktorí prišli na Slovensko za prvej Československej republiky alebo po druhej svetovej vojne. Niektorí sa vybrali za novou pracovnou príležitosťou, iní doplniť chýbajúcich odborníkov v štátnej správe, priemysle či v školstve alebo čisto z profesionálneho záujmu skúmať architektonické a výtvarné pamiatky. Českí architekti, ako Alfred Piffl, Václav a Dobroslava Menclovci, historik umenia Jan Hofman, reštaurátori Karel Veselý, Albert Leixner a ďalší, objavovali, skúmali a zachraňovali hodnoty kultúrneho dedičstva na Slovensku. Ako vedľajší produkt ochranárskej praxe pomáhali formovať uvedomelý vzťah slovenskej spoločnosti k vlastnej umeleckej minulosti. Niektorým z nich vďačíme nielen za prvé syntetické zhodnotenie našej architektúry a výtvarného umenia a uvedenie do kontextu európskeho a svetového umenia, ale aj za výchovu odborníkov a záchranu mnohých pamiatok pred ich fyzickým zánikom.
.kríž zo Šoldova
Na Slovensko prišiel Piffl v roku 1947 ako čerstvý štyridsiatnik a práve habilitovaný súkromný docent na ČVUT v Prahe. Talentovaný a náruživý kresliar vyštudoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva na ČVUT v Prahe, ale nepresadil sa ako tvorivý architekt. Vyskúšal si prácu v projektovej kancelárii svojich spolužiakov z fakulty, ale nakoniec v ňom zvíťazila láska k starej architektúre. Do svojho príchodu na Slovensko prešiel viacerými zamestnaniami. Spočiatku pracoval ako grafik v reklamnom oddelení firmy Baťa, participoval ako architekt na príležitostných projektoch, ako kreslič v Štátnom archeologickom ústave v Prahe, ako architekt Mestského úradu v Roudnici alebo na majetkoch Lobkowiczovcov v Bíline, naposledy ako riaditeľ múzea a archívu mesta Ústí nad Labem.
Keď Fakulta architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave vypísala v roku 1946 konkurz na miesto profesora dejín architektúry, jednoznačne zvíťazil. Prestíž mu získala predchádzajúca prax historika architektúry, archeológa a architekta - pamiatkara. Nový pedagóg sa ukázal ako prínos nielen pre školu architektúry, ale aj pre pamiatkový fond na Slovensku. Práca so študentmi mu spôsobovala ohromnú radosť. Nielenže vedel pútavo rozprávať, bravúrne kresliť, ale „vláčil“ študentov na exkurzie po starých uliciach Bratislavy a iných miest, zapájal ich do archeologických výskumov, viedol pri zameriavaní bratislavského Podhradia a ďalších architektonických pamiatok v Banskej Štiavnici, Banskej Bystrici, Trnave a inde.
Intenzívna práca so študentmi v teréne Pifflovi priniesla aj plody. Lokalita Šoldov sa rozprestiera na zelenej stráni v chotári podtatranskej obce Štrba. Keď sem v lete v roku 1951 zavítal so skupinou študentov architektúry, ešte netušili, aké prekvapenie ich čaká. Unikátny románsky kamenný kríž zo zaniknutej stredovekej osady, ktorý holými rukami vykopali, je dodnes pýchou archeologickej expozície Slovenského národného múzea v Bratislave. V spätnom pohľade azda aj symbolickým znamením, čo malo o niekoľko rokov v Pifflovom živote nasledovať.
.na začiatku bol kominársky majster
Kto sa dnes pozerá na monumentálnu siluetu Bratislavského hradu, ani vo sne mu nenapadne, že na začiatku jeho obnovy stál kominársky majster. Keď Janko Alexy prišiel do Bratislavy a uvidel na vlastné oči ruinu Hradu, ktorý vídal pri pravidelných návštevách u svojho strýka, kominárskeho majstra Ferdinanda Alexyho v rodnom Liptovskom sv. Mikuláši, zaumienil si, že ho vzkriesi k životu. Od svojich vysokoškolských štúdií v Prahe sa neúnavne snažil desiatky rokov získať spojencov a podporu na realizáciu svojho sna. Paradoxne sa príhodná situácia naskytla až v čase najväčšieho ideologického tlaku začiatkom päťdesiatych rokov.
Dňa 28. mája 1953 si Piffl zapísal do denníka: Slávna historická komisia na Bratislavskom hrade. Naša katedra dostala na starosť jeho rekonštrukciu...“ Na prvé stretnutie boli pozvaní za Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva aj prof. Emanuel Hruška a prof. Emil Belluš. Architekt E. Hruška poslal za seba náhradu, ale nedostavil sa architekt Emil Belluš. Nevedno, či to súviselo s jeho starším názorom prezentovaným v súťaži na riešenie areálu na Hradnom vrchu, kde hradnú ruinu navrhol nahradiť novou modernou architektúrou. Je však isté, že na pôde školy patril k tým, ktorí zastávali kritické stanovisko k postupu prác a niekoľko mesiacov pred zatknutím profesora Piffla figuroval ako hlavný protagonista fakultnej komisie pre Bratislavský hrad, ktorá mala vyhodnotiť dovtedajšie práce a kontrolovať autorov rekonštrukcie Hradu.
Napriek tomu, že nebolo vopred jasné, na čo má opravený areál slúžiť, Piffl zobral úlohu obnovy hradnej zrúcaniny za svoju. Spolu s dlhoročným propagátorom záchrany Hradu akademickým maliarom Jankom Alexym bol až do svojho zatknutia v auguste 1957 hnacím motorom jeho obnovy. Netušil, akým radikálnym spôsobom ovplyvní hradná zrúcanina jeho ďalší život. Dňa 21. apríla 1954 si do denníka zaznamenal: „ ...Tak sa začalo pracovať! Je to obrovský nervový záväzok, práca na roky. Neviem, či na ňu budem stačiť, ale cítim akési vlnenie, prítomnosť neznámych síl ma ženie do práce a ja verím, že sa mi ju podarí dokončiť.“
Ešte v priebehu roku 1953 sa Piffl s vervou a nadšením pustil s asistentmi do práce. Sústredili sa prednostne na hradný palác. Svojou neúnavnosťou, usilovnosťou a iniciatívnym prístupom, balansujúcim niekedy na hranici zákona, po čase zneistil väčšinu funkcionárov a zástupcov inštitúcií a podnikov participujúcich na tejto akcii. Prvotné nadšenie, dokonca aj u niektorých najbližších spolupracovníkov, začalo postupne vyprchávať priamoúmerne s narastajúcimi ťažkosťami. Napriek lobovaniu majstra Alexyho slabla aj politická a od nej závislá ekonomická podpora vládnych kruhov. Začali sa množiť výhrady zo strany kolegov architektov, výtvarníkov či zástupcov odborných inštitúcií, často sledujúcich vlastné záujmy. O peripetiách a ťažkostiach obnovy najlepšie rozprávajú nedávno publikované Pifflove zápisky. Už päť mesiacov po začatí rekonštrukčných prác si Piffl zaznamenal: „...Hneď ráno sme sa s Lichnerom vypravili na povereníctvo kultúry prerokovať lokalitný program Hradu. Šveda bol zdržanlivý, začína duť nepriaznivý vietor, dokonca aj povereník Klokoč sa od Hradu odvracia!“ Po štyroch rokoch výskumných a stavebno-rekonštrukčných prác nakoniec zostalo iba niekoľko verných. Jednou z mála, ktorí projekt podporovali, bola nenápadná tmavovláska v stredných rokoch, ktorá sa objavuje na väčšine fotografií z Hradu, figuruje na bezpočetných zápisniciach z komisií. Zástupkyňa investora Dr. Vlasta Belanová z KNV v Bratislave, ktorá ochotne od rána obiehala s Pifflom internáty, aby zabezpečili brigádnikov na Hrad, ako dobrý duch vytrvala pri donquichotskom tandeme Piffl – Alexy až dokonca. Neprajníkov však bolo viac a rozhodli sa konať.
V dôsledku vykonštruovaného obvinenia musel Alfred Piffl odísť zo školy, prerušiť výskumné, projektové a stavebné práce na Hrade, ktoré riadil až do zaistenia v auguste 1957. O príčinách jeho zatknutia sa šírili legendy. Jednou z nich bola verzia o hradnej studni a vykopaní tajnej chodby pod Dunajom do Rakúska, kde vraj profesor odovzdal svojmu príbuznému kardinálovi Pifflovi klenoty z Korunovačnej veže (nikdy sa s ním však nestretol). Iná verzia hovorí o urazenej márnivosti človeka, ktorému profesor zabránil ako prvému vstúpiť do studne Bratislavského hradu... Ťažko dnes zistíme, kto a z akých dôvodov spustil do pohybu mašinériu, ktorá navždy odohnala obľúbeného profesora od študentov a odstavila zanieteného pamiatkara od architektonických pamiatok. Bola to závisť žiarlivého kolegu alebo pomsta či ukrivdenosť urazeného študenta, ktorí využili nespravodlivé obvinenie „z verejného poburovania a ohovárania spriatelenej mocnosti“? Alebo to bola priama objednávka z kruhov ÚV KSS či Povereníctva školstva? Nevieme. Obnovovacie práce na Hrade pokračovali ďalej. S novým tímom, v novom zložení. Bez Fakulty architektúry. Bez profesora Piffla. Na Bratislavský hrad ani do školy sa už nevrátil.
Alfred Piffl znášal svoj údel ťažko, ale s vyrovnanou pokorou a humorom. V liste spisovateľke Jaroslave Blažkovej napísal: „Dialektický skok z funkcie vysokoškolského profesora na miesto paliera, ktoré sa mi ponúklo, je trochu neekonomický. Všetko som stratil, len závisť a nenávisť som nevlastnil...“. Útechou mu bola pokračujúca rekonštrukcia Bratislavského hradu, aj keď už na nej priamo nemohol participovať. Prerušil sa aj jeho kontakt so školou. Keď po rokoch stál pred budovou techniky na „gottwalďáku“, zapísal si do denníka: „vybavili sa mi pred očami mnohé pekné momenty z mojej pedagogickej činnosti, ale aj tie menej pekné, ba až kritické, najmä v súvislosti s rekonštrukciou Hradu. Aj napriek inkvizítorskému ťaženiu proti rekonštrukcii, zo strany niektorých kolegov na technike, Hrad dnes stojí a rekonštrukcia pokračuje.“
.polemiky okolo Hradu
Dobové a koniec koncov dodnes neutíchajúce polemiky okolo Bratislavského hradu a spôsobu jeho obnovy treba vnímať na pozadí spoločensko-politickej situácie a celkovej atmosféry, ktorá vládla na Slovensku v prvej polovici päťdesiatych rokov 20. storočia, keď sa začalo pod vedením Alfreda Piffla s obnovou Hradu. Odlišovala sa zásadne od situácie v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa rozhodovalo o konečnej podobe v ateliéri architekta Dušana Martinčeka. Príznačné postoje v čase, keď profesor Alfred Piffl ovplyvňoval obnovu Hradu, najlepšie vystihujú slová Pifflovho kolegu z Fakulty Emanuela Hrušku zo Správy o urbanistickom riešení Bratislavského hradu z roku 1954: Dnešok – ako napokon všetky doby ideologicky aktívne – má záujem na svojej kultúrnej minulosti a mení sa preto i vzťah k stavebným pamiatkam; chceme tieto aktivizovať, zvlášť také, ktoré hovoria k duši národa alebo sú mu živým symbolom určitých pokrokových ideí; chceme pamiatky prebudiť k ideologickej pôsobnosti, dať im živú, ideovú, i účelovú náplň. Preto sa dnes po skúsenostiach a poučeniach objektivizmu nebojíme tvorivej rekonštrukcie stavebnej pamiatky (...) zvlášť na tak významnom mieste v siluete organizmu mesta, pretože naša dnešná doba chce riešenie! Neuspokojuje sa s existenciou pozvoľna sa rozkladajúcej mŕtvoly nad živým mestom.“
Hradný vrch s ruinou na jeho temene bol pre prudko sa rozvíjajúcu medzivojnovú Bratislavu danajským darom. Dve generácie rozmýšľali o tom, ako s ním naložiť. Gordický uzol rôznych záujmov a úmyslov rozťali začiatkom 50. rokov za asistencie profesora Piffla. Z polemických prístupov, či ruiny konzervovať, či hrad znova vystavať, či zbúrať a nahradiť novou architektúrou, nakoniec zvíťazil názor vzkriesiť barokový stav hradného komplexu s palácom z obdobia jeho posledného rozkvetu v 18. storočí. Vtedy bol sídlom miestodržiteľa Alberta, sasko-těšínskeho vojvodu. Odvtedy obnova Bratislavského hradu sleduje slohovú rekonštrukčnú líniu. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa jej podriadila aj novostavba krídla na západnej terase Hradu s kanceláriami poslancov NR SR.
Rekonštrukcia Bratislavského hradu stelesňuje charakteristický príbeh pamiatkovej ochrany na Slovensku s dodnes otvoreným koncom (havarijný stav a požiadavky na modernizáciu reprezentačných a expozičných priestorov opäť naliehavo vyžadujú rekonštrukciu hradného paláca). Príbeh profesora Piffla bol a zostane jeho súčasťou a rekonštrukcia hradného paláca jeho životným projektom. Dočkal sa úspešného dokončenia, i keď slávu žali iní.
.neúnavný výskumník
Na konci Pifflovho života stál opäť hrad, tentoraz Devín. Na jeho strednom nádvorí dominuje kruhová studňa. Je jednou z hlavných atrakcií hradu. Zastavuje sa pri nej každý návštevník. „Nehádžte kamene,“ zabrzdí kustód dve dievčatá a zároveň ponúka do ruky vedro s vodou. Dvojica s bázňou vylieva vodu do útrob studne, aby počula, aká je hlboká. Pýtam sa strážcu, či pozná profesora Piffla. Meno muža, ktorý robil výskum studne, mu nič nehovorí. Predstavujem si vyše šesťdesiatročného Piffla ako sa spúšťa na dno studne. Do hĺbky takmer 49 metrov. Do vlhkého, tmavého prostredia, kde počuje iba zvuk vlastného dychu a čľapot padajúcich kvapiek vody. Až sem ho priviedla výskumnícka zvedavosť. Zmapoval vrstvu po vrstve, kameň po kameni. Studňa je stredoveká. Identifikoval a zakreslil vyše štyristo gotických kamenárskych značiek. Neuveriteľné v porovnaní so studňou na Bratislavskom hrade. Dva dni pred násilným uzavretím studne sa spúšťa do nej posledný raz. Dňa 8. decembra 1971 píše do denníka: Múzeum zlikvidovalo celé pracovisko hĺbenia studne, ktorú zakryli panelom(...). Bolo mi to veľmi ľúto. Chýba mi dokumentácia asi štyroch vrstiev. Hladina vody je na – 48,2 m.“
.archeológia na začiatku i na konci
Po prepustení z väzenia využívala profesionálne kapacity profesora dejín architektúry a kandidáta vied Paneláreň Pozemných stavieb v Bratislave, Mestský národný výbor v Senci či Okresný stavebný podnik v Pezinku. Dôstojnú pozíciu vedúceho projektanta mu ponúkol až Študijný a typizačný ústav. Piffl však už stratil kontakt so svetom architektov a srdce ho ťahalo inde. Boli to archeológovia, ktorí sa ujali profesora a poskytli mu možnosť odborne a vedecky pracovať a využiť intelektuálny potenciál a skúsenosti pri dokumentovaní nálezov na Devíne, Vodnej veži v Bratislave a Gerulaty v Rusovciach. Ako vedúcemu výskumu bratislavského Podhradia umožnil Archeologický ústav SAV Pifflovi dokončiť dokumentačné práce, ktoré kedysi spracúval so študentmi. Dňa 10. októbra 1970 si zaznamenal. „...Správa o nábreží je hotová. Opiera sa o dvadsaťjeden rokov práce – v roku 1949 som zadával študentom domy na zakreslenie a zameranie, oveľa skôr, ako sem prišli búracie mechanizmy. Nik mi to neprikázal. Dnes je materiál hotový, použije sa, keď príde čas na rekonštrukciu Zuckermandlu. Toho sa asi nedožijem. Súčasné priority sú inde. Funkcionalizmus víťazí nad pamiatkami aj tam, kde by bolo možné nájsť prijateľný kompromis.“ Dokumentovanie historických stavieb určených na asanáciu sa mu stalo osudom – byť dokumentátorom architektúry odsúdenej na zánik. Smutná úloha pre architekta, ktorého ambíciou je navrhovať nové. Údel stať sa historikom architektúry a pamiatkarom bol jeho životnou voľbou. Zaniknuté historické domy, ulice a štvrte v Pezinku, Karlovej Vsi, pod Bratislavským hradom Piffl stihol zdokumentovať ešte pred ich deštrukciou. Zachovali sa v početných kresbách a náčrtoch. Neupadli do zabudnutia, ale stali sa súčasťou kolektívnej pamäti.
Vzťah ku kultúrnemu dedičstvu je najlepším vyjadrením stavu kolektívnej a kultúrnej pamäti ako konštitutívneho prvku osobnostnej integrity jednotlivca či identity konkrétnej sociálnej skupiny. Práve architektonické pamiatky sú prvé obeťou sociálnych, etnických, náboženských či vojenských konfliktov. A 20. storočie nám ponúka množstvo príkladov (útok na synagógy, zničenie Varšavy, ničenie kostolov a mešít v balkánskej vojne, odstrel kamenného mosta cez Neretvu v Mostare ako príklad za všetky...) Radikálny úbytok historickej podoby miest a likvidácia celých štvrtí či ulíc na Slovensku akceleruje v posledných rokoch už nie z ideologických dôvodov, ale ako dôsledok pragmatizmu a snahy o ekonomický zisk. Slúži ako nemilosrdné svedectvo absencie historickej pamäti.
.zaobchádzanie s minulosťou
Slovensko dodnes zápasí s nevyvinutým vzťahom ku kultúrnemu dedičstvu vlastnej krajiny. Nielen v bežnom vedomí verejnosti, ale aj v intelektuálnej elite národa. Svedčí o tom nielen súčasný stav pamiatkového fondu, ale aj spôsob, akým sa mení charakter pôvodnej kultúrnej krajiny a vizuálna podoba našich dedín a miest. Čo nestihlo zničiť nadšenie budovateľov svetlých zajtrajškov, ustupuje dnes agresívnemu tlaku developerov. Kam sa podel zmysel pre primeranosť, jednoduchú krásu a praktickú účelnosť? Vedome a dobrovoľne sa vzdávame historickej architektúry, rušíme ulice a prázdne miesta zaplňujeme pseudohistorizujúcim alebo modernistickým brakom.
Dôsledkom ambivalentného vzťahu slovenskej spoločnosti k vlastnej minulosti nebol a nie je len radikálny spôsob narábania s umeleckým a architektonickým dedičstvom vlastnej krajiny, ale aj ambivalentný postoj k ľudom, ktorí reflektovaniu a udržiavaniu kultúrneho dedičstva obetovali svoj profesionálny život. Prichádza mi to na myseľ v súvislosti so životným osudom profesora Piffla a desiatok ďalších osobností z duchovnej kultúry, ktoré boli z ideologických dôvodov v najlepších rokoch svojho života odstavené od odbornej práce. Koľko premárneného ľudského potenciálu! Dôsledky v kultúre pociťujeme dodnes.
Keď som v televízii 9. júna 2007 zbadala rečniť bývalého nemeckého spolkového kancelára Helmuta Kohla v dôstojnom prostredí Rytierskej siene hradného paláca v Bratislave pri odovzdávaní medzinárodnej ceny svätého Vojtecha bývalému ministrovi zahraničných vecí Poľskej republiky, historikovi profesorovi Wladyslawovi Bartoszewskému, uvedomila som si, že život Alfreda Piffla bol predsa len úspešný. Hrad stojí. Navzdory času a ľuďom...
.posledné dejstvo
Hrad stojí. Vzkriesený symbol minulosti a nový symbol slovenskej štátnosti. Odrezaný od mesta, ktoré vždy žilo svojím vlastným životom. Vložená dopravná tepna paradoxne iba potvrdila historickú realitu a napätia, ktoré medzi Hradom a mestom fungovali od nepamäti. Hrad zbavili jeho prirodzeného zázemia, čo je škandalózne. Podhradská zástavba musela ustúpiť dopravným inžinierom. S ňou sa spojil posledný úsek Pifflovho života. Priestor pod južným svahom Bratislavského hradu ponúka smutný obraz. Aký osud mu chystá nový majiteľ?
Architekti stoja pre neľahkou úlohou. Očakávania verejnosti sú veľké. Funkcie a základné objemy „nahodené“. Prebiehajúca súťaž vzbudzuje nádeje i obavy. Zvyšky pôvodnej architektúry a blízkosť historického jadra živia vo verejnosti nádej na návrat zaniknutého sveta, vzkriesenie malebných zákutí a pestrej rôznorodosti stavieb. Tie môže zabezpečiť len prirodzená kontinuita života. Bola však násilne prerušená. Ba ešte viac – zanikla. Myslím si, že podobu Podhradia, ako ju dokumentoval profesor Piffl, nemožno rekonštruovať. Pretože nemožno rekonštruovať jeho minulosť a vzkriesiť k životu ľudí, ktorí túto architektúru stáročia vytvárali. Aby sme sa s územím vyrovnali kultúrnym spôsobom, nemali by sme sa ani nasilu snažiť simulovať minulosť, ani radikálnym spôsobom prepisovať či likvidovať jeho dejiny. Znamená to vyhnúť sa populistickému historizmu, vytvárajúcemu ilúziu pôvodnosti, ale aj konfrontačnému modernizmu, bez väzieb na pamiatkové hodnoty. Znamená to s rešpektom a novým spôsobom komunikovať s minulosťou zhmotnenou v ešte stojacich historických budovách a významovej dominante Bratislavského hradu. Veď stratu pragmatického významu môže kompenzovať kultúrny zisk. Alebo zvíťazí pragmatizmus? Dôjde na slová profesora Piffla? Dajú sa zaceliť utŕžené rany?
.magda Kvasnicová
Autorka je historička umenia
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.