.zabiť na diaľku
História ľudskej schopnosti zabiť na diaľku sa začala naozaj veľmi dávno. S najväčšou pravdepodobnosťou prvým pokusom preklenúť priveľkú fyzickú vzdialenosť medzi sebou a obeťou, sebou a potravou, sebou a nepriateľom. Tým pokusom bol prvý kameň, ktorý zdvihol a hodil prvý z praľudí. Po kameni nasledoval zrejme oštep a nakoniec luk a šíp.
Hodený kameň ešte vibroval priamou fyzickou silou ruky, ktorá ho hodila a tá ruka jeho váhu cítila. Ruka, ktorá hádže kameň, vlastne udiera a človek, ktorý ho hádže, tým kameňom udiera, hoci na diaľku. Ale už sa objavila fyzická vzdialenosť ako psychologický fakt, vzdialenosť pociťovaná ako faktor bezpečia, ale aj prekážka. Kamene sa odjakživa hádžu z diaľky z oboch dôvodov – zo strachu priblížiť sa naozaj na dosah ruky a z frustrácie nad nemožnosťou priblížiť sa na dosah ruky. A ešte čosi pribudlo – okamih, počas ktorého ešte kameň nedopadol, ale už ho nie je možné zavolať späť. Udierajúcu ruku možno zastaviť aj milimeter od tela súpera či obete, ale hodený kameň už žije svoj život po trajektórii svojho letu. To má, mimochodom, spoločné s vyrieknutým slovom. Ani to sa už nedá vziať späť.
Oštep je iný. Ako je hodený kameň úderom ruky, poslaným vzduchom, hodený oštep je bodnutie nožom či mečom, poslané do diaľky. Potrebný švih a váhu oštepu človek cíti rovnako ako nôž či meč vo svojej ruke, ale pridávajú sa už aj psychologické faktory vzdialenosti. Hodený kameň aj oštep majú spoločné ešte čosi – ruka cíti, že ich vyslala k obeti, ale ich dopad už nie. Náraz vlastnej päste do obete či súpera i náraz meča na jeho telo ruka aj mozog registrujú. Ten náraz je súčasťou citovej búrky boja a zostáva ako osteň v duši aj potom. O podobných ostňoch v duši píše aj Elias Canetti vo svojej slávnej knihe Masa a moc.
So šípom vystreleným z luku je to ešte inak. Šípu nedodá silu a rýchlosť jeho letu priamo ruka a svaly človeka, ale energia nakumulovaná v ohnutom dreve luku. Svaly ten luk iba napnú a šíp potom „iba“ ľahučko vypustia. Nepotisnú ho ani nehodia. Vypustia sotva viditeľným povolením prstov držiacich tetivu, dovolia mu splniť príkaz vybrať sa na cestu a zabiť. Elias Canetti, keď píše o mongolských bojovníkoch a ich lukoch a šípoch, píše, že (vystrelený) šíp je presným obrazom pôvodného nedomestikovaného rozkazu – konkrétne rozkazu zomrieť.
.ďalej a ďalej
Luky a šípy sú tu dávno, ale meče s nimi vydržali koexistovať až do modernej doby, keď sa k lukom a šípom pridali aj strelné zbrane. Po celú históriu ľudia vnímajú psychologický rozdiel odvahy a sily, potrebnej na priamy boj, a „útoku z bezpečia“ pomocou luku a šípu. Zabíjať na vzdialenosť vždy lákalo a odpudzovalo zároveň – až do príchodu modernej doby, ktorá si síce neprestala vážiť odvahu a schopnosť muža bojovať priamo proti mužovi, ale odsunula to kamsi na okraj techniky ľudských konfliktov. V masových vojnách modernej doby už vojaci zriedka vidia do tváre súperom a tá vzdialenosť k súperovi či nepriateľovi, skutočná fyzická, i vnútorná psychologická, sa za uplynulé storočie dramaticky zväčšila. Už piloti druhej svetovej vojny obsluhovali svoje bombardéry a vracali sa domov bez toho, aby vôbec videli ľudské postavy tam dolu, kilometre pod nimi, kde vybuchovali ich bomby. Ich život bol priamo ohrozený, ale nie ich obeťami, ale inými aktérmi – nepriateľskou protilietadlovou paľbou či stíhačkami.
Potom prišli balistické rakety schopné doletieť najprv stovky, neskôr tisíce kilometrov, ktoré zmenili psychológiu potenciálneho zabíjania nepriateľa ešte dramatickejšie. Najmä ak zohľadníme, že tie rakety môžu niesť nukleárne hlavice, a že človek má pritom ešte stále pudy a náturu prehistorického ľudoopa – geneticky, a teda biologicky sa od neho takmer nelíši. Interkontinentálna balistická strela má v sebe rovnakú nenávratnosť ako šíp – keď je odpálená, nemožno ju už zastaviť ani privolať späť. Iba s hrôzou čakať asi tých 20 minút, kým zničí veľkomesto kdesi veľmi ďaleko.
Ale najnovšie je tu doslova interkontinentálny dravec v ľudských rukách – bezpilotné lietadlo, ktoré zabíja s neuveriteľnou presnosťou, ovládané rukami „pilotov“, ktorí sedia v tej istej sekunde pri obrazovkách a joystickoch na opačnom konci sveta, na inom kontinente. Tie lietadlá sa volajú MQ-1 Predator a MQ-9 Reaper. Sú súrodenci. Najviac lietajú nad Pakistanom a Afganistanom. Zabíjajú so strašidelnou účinnosťou príslušníkov Talibanu a al-Káidy, ktorí sú stovky kilometrov mimo dosahu amerických vojakov, kdesi v bezpečí neprístupných hôr západného Pakistanu. Predator znamená dravec. Predator má v sebe čosi strašného – preklenuje obrovskú vzdialenosť, ale stratil tú definitívnosť bomby zhodenej kamsi do priestoru či rakety letiacej z kontinentu na kontinent. Psychologicky sa vrátil na dohľad a dostrel (takmer) šípu, hoci „ruka, ktorá pustí tetivu“ je kdesi veľmi ďaleko. Západ poslal nad pakistanské hory svojich strašných dravcov. Ešte nám to všetkým nedochádza, ale svet sa psychologicky definitívne zmenil – prehistorický šíp naraz obletí kontinenty. Vtieravo sa tu nanucuje metafora, že sa svet zabíjania čoraz viac mení na videohru, spolu s celou jej nezáväznosťou a nezodpovednosťou – veď tá smrť je už taká vzdialená – vlastne sú to len pixely na monitore. Ale nie je to tak. Aspoň pokiaľ sú tie dravce naše a my im určujeme pravidlá.
.rodokmeň dravcov
Bezpilotné lietadlá, známe pod vojenskou skratkou UAV (Unmanned Aerial Vehicle), a tiež aj RPV (Remotely Piloted Vehicle), boli spočiatku konštruované predovšetkým na to, aby niesli prieskumnú techniku, teda kamery či radar, a umožnili tak na diaľku sledovať nepriateľský terén a pohyby ľudí a vozidiel na ňom bez riskovania životov prieskumníkov a nepozorovane. Vtedy ešte neniesli na palube nijaké zbrane. Americká spravodajská služba CIA mala záujem o malé nepilotované lietadlá schopné prinášať informácie zo vzdialených či neprístupných miest už dávno a podobné potreby mali aj americká armáda a letectvo. Autorom „praotca“ súčasných UAV je bývalý hlavný konštruktér izraelského letectva Abraham Karem, ktorý sa prisťahoval z Izraela do Spojených štátov niekedy v 70. rokoch a založil tam leteckú konštrukčnú firmu Leading Systems, Inc. Bezpilotné lietadlo, ktoré vyvinul on a jeho tím, nieslo názov Amber. Unikátom konštrukcie bol „tlačný“ vrtuľový pohon na chvoste lietadla a zadné stabilizačné plochy v tvare obráteného „V“ smerujúce k zemi. CIA pochopila potenciál lietadla, len jej prekážal hlučný pohon, ktorý znel „kosačka na oblohe“. Karem sa podujal vyvinúť tichší motor, ktorý lietadlo aj dostalo. CIA kúpila v 80. rokoch v tajnosti od Karemovej firmy päť jeho bezpilotných lietadiel s novým, tichším motorom. Neskôr sa firma Leading Systems dostala do finančných ťažkosti a išla do bakrotu. Odkúpila ju spolu s technológiami ďalšia americká firma General Atomics Aeronautical Systems, ktorá dostala v roku 1994 vládny kontrakt na vývoj bezpilotného vojenského lietadla Predator. Postavili ho na báze pôvodnej Karemovej konštrukcie Amberu a dnes plní misie nad Afganistanom a Pakistanom.
Bezpilotný Predator sa pôvodne zaviedol do amerického letectva pod označením RQ-1 Predator, pričom písmeno „R“ (reconnaisance) označovalo, že ide o prieskumné lietadlo. Od roku 2002 sa začalo experimentovať aj s výzbrojou Predatora a v roku 2005 zmenilo americké letectvo oficiálne názov na MQ-1 Predator, pričom „M“ (multi-role) znamená viacúčelové použitie, teda aj výzbroj raketami či bombami.
Plastickejšiu predstavu o lietadle môžu poskytnúť jeho rozmery a výkony: Dĺžka MQ-1 Predator je asi 8 a pol metra, rozpätie krídiel takmer 15 metrov a výška, keď stojí na zemi, je niečo vyše 2 metrov. Prázdny váži asi pol tony, s plnou výzbrojou tonu. Zadnú vrtuľu poháňa štvorvalcový turbomotor s výkonom 115 koní. Vo výzbroji má laserom navádzané ničivé rakety typu Hellfire („pekelný oheň“) a ďalšie. Lieta rýchlosťou od 130 do 217 km/h vo výške až 7 a pol kilometra. Dolet bezpilotného lietadla MQ-1 Predator je 3 704 kilometrov, čiže vo vzduchu nad nepriateľským územím môže zotrvať dlhé hodiny.
MQ-1 Predator už má aj mladšieho a mocnejšieho súrodenca od firmy General Atomic, ktorému dalo americké letectvo názov MQ-9 Reaper. Základný tvar a konštrukcia sú rovnaké – motor s vrtuľou vzadu a do obráteného „V“ nadol smerujúce stabilizačné plochy na chvoste. Má dĺžku 11 metrov a rozpätie krídiel vyše 20 metrov. Prázdny MQ-9 Reaper váži 2,2 tony a s plným nákladom paliva a zbraní až 4,7 tony. Motor turbovrtuľového pohonu má výkon 950 koní. Operuje obyčajne vo výške 7,5 kilometra, ale môže vystúpiť až do výšky 15 kilometrov. Lieta asi dvojnásobnou rýchlosťou ako MQ-1 Predator, má dolet takmer 6-tisíc kilometrov a plne naložený môže zostať vo vzduchu až 14 hodín (bez výzbroje až 28 hodín). Na palube môže mať až 14 rakiet Hellfire alebo 4 rakety Hellfire a dve 250-kilogramové, laserom navádzané bomby plus ďalšie zbrane.
.oči, uši, ruky pilotov
Uplynulé roky znamenali prudký technologický vývoj v operačných systémoch a riadení týchto bezpilotných lietadiel. Môžu lietať aj samostatne po naprogramovaných trasách, ale dnes sa na ich činnosť asi viac hodí názov RPV (Remotely Piloted Vehicle, teda diaľkovo pilotované lietadlo), pretože „bezpilotný“ Predator pilotov má, akurát nesedia priamo v ňom. Bez zachádzania do príliš komplikovaných detailov ide asi o to, že satelitná technika postupne umožnila veľmi komplexné riadenie zo vzdialených miest. Predatory potrebujú na vzlet aj pristátie asi 1 500 metrov dlhú dráhu a pôvodne všetky komponenty riadenia boli umiestnené na vzletovej a pristávacej základni, kde bola aj tá dráha (napríklad v Bosne či v Iraku, kde boli používané predovšetkým ako prieskumné lietadlá). Dnes, vďaka konceptu nazvanému „Remote-Split Operations“, je všetko omnoho komplikovanejšie a neporovnateľne účinnejšie. V okruhu doletu Predatora (čo môže byť aj mnoho sto kilometrov) je dnes spravidla už len menšia jednotka zvaná „Launch and Recovery Element“ (LRE), Čo znamená zhruba „jednotka štartu a pristávania“. Tam je najmä vzletová a pristávacia dráha a personál starajúci sa o palivo, výzbroj a začiatok a koniec letu. Čiže piloti, ktorí riadia lietadlo z lokálnej kontrolnej miestnosti počas vzlietnutia a pristávania. Po vzlietnutí preberá v istom presne určenom okamihu nad bezpilotným Predatorom pomocou satelitov kontrolu „Mission Control Element“, teda „jednotka riadenia misie“, ktorá môže byť na opačnom konci sveta. Znamená to, že v blízkosti bojových akcií môže byť oveľa menší počet školeného personálu, ale aj to, že viacero bojových misií Predatorov, na jednom, ale aj na rôznych miestach sveta možno koordinovať a riadiť z jednej centrály.
Letiaci Predator prijíma a vysiela signály zo a k satelitu, ktorý ich vysiela zase na zem do pozemného terminálu satelitnej komunikácie (SATCOM), ktorý je umiestnený v priamom horizonte dosahu satelitu, ale na mieste veľmi vzdialenom od miesta operácií Predatora. Vzhľadom na výšku umiestnenia satelitu to môže byť vo vzdialenosti mnoho tisíc kilometrov, ale aj na inom kontinente (v tomto prípade aj je). Satelitný terminál SATCOM je spojený optickými káblami s pozemným riadením operácie zvaným GCS (Ground Control Station), kde sedia vlastne vzdialení piloti, ktorí majú v rukách ovládanie Predatora. Sú dvaja – jeden riadi let Predatora a niektoré jeho systémy, ten druhý (či druhá, lebo obe funkcie vykonávajú aj ženy) má pod kontrolou senzory (kamery, radary) Predatora a jeho zbrane. Po skončení misie navedú Predatora späť do blízkosti vzletovej a pristávacej jednotky, kde si kontrolu nad Predatorom a jeho pristávaním preberú tamojší operátori. Po pristaní si lietadlo zase preberie pozemný personál, ktorý ho udržiava, dopĺňa palivo a opätovne dopĺňa zbraňové systémy.
.mozog
Celé je to však ešte zložitejšie. Satelitný terminál SATCOM, aj pozemná riadiaca stanica, sú spojené navyše s centrom SOC (Squadron Operations Center), teda s riadiacim centrom celej leteckej eskadry, kde sa zhromažďujú a filtrujú informácie, ktoré dostávajú kontinuálne pilot aj ten, ktorý riadi zbraňové systémy. Sú to informácie v reálnom čase v podobe videa z palubných kamier, senzorov a satelitov, hlasové a dátové informácie o situácii zo zeme, vzduchu, ale aj z mora, spravodajské informácie, informácie o počasí a ďalších faktoroch. SOC má tie informácie k dispozícii stále, sú stále spracúvané operátormi a analytikmi a v spracovanej podobe odovzdávané pilotovi a operátorovi senzorov a zbraňových systémov. Tí tak majú stále ucelený obraz.
Centrum SOC je spravidla napojené aj na takzvaný „video hub“, čo je centrála, kde sa spracúvajú, komprimujú či kódujú všetky videoinformácie a posielajú sa ďalej k jednotkám v teréne, k veliteľom a k analytikom – ku každému, a to v primeranom rozlíšení a kvalite. Cez SOC dostávajú tí, ktorí priamo riadia Predatora, aj všetky informácie o výbere cieľa, o jeho pohybe a aj finálne rozhodnutie o jeho prípadnej likvidácii.
V konečnom dôsledku to vyzerá tak, že pilot aj operátor zbrojných systémov a senzorov sedia vedľa seba v kreslách s joystickmi v každej ruke a klávesnicou pred nimi. Pred ich očami sú panely s viacerými obrazovkami, odovzdávajú si rozkazy a informácie a dostávajú hlasové inštrukcie z centra – kontinuálne. Ich oči vidia to, čo kamery Predatora, ale aj kamery satelitov, ich uši počujú to, ako vyhodnocujú situáciu analytici a velenie, i to, čo hovorí partner vo vedľajšom kresle. Vyzerá to, ako keby tí dvaja v kreslách veľmi sústredene a pokojne hrali akúsi spoločnú videohru, kde si vzájomne hlásia kroky a kde im ďalší ľudia do toho rozprávajú – až do konečného „rifle!“ a odpočítavania „one... two... three... impact,“ po ktorom zmizne nákladné auto s teroristami, dovtedy pevne chytené vo vlasovom zameriavacom kríži, na obrazovke v záblesku výbuchu, a zaznie konečná pochvalná poznámka: „Excelent job.“ Nie je to videohra a dravce sa nehrajú. Určite nie nad Pakistanom.
.existuje štatistika útokov a strát?
Nuž, k oficiálnej štatistike sa dá prepracovať len ťažko, hoci americké úradné miesta zverejňujú úspešné útoky Predatorov na ozbrojencov a lídrov Talibanu a al-Káidy pravidelne. Čo v tomto roku znamená už takmer každý druhý deň. Existuje však kvalitný a sústavne aktualizovaný verejný mimovládny zdroj podrobných informácií o celej vojne Ameriky a Západu proti islamskému terorizmu, kde sa taká štatistika dá nájsť. Ide o internetovú stránku s názvom The Long War Journal (termín „the long war“ – dlhá vojna – sa v kruhoch bezpečnostnej komunity zaužíval na označenie tejto globálnej vojny s islamským terorizmom). The Long War Journal prináša podrobné správy nielen o jednotlivých útokoch Predatorov v Pakistane či Afganistane, ale aj o teroristických útokoch al-Káidy a Talibanu, o všetkých dôležitých udalostiach a vývoji v mnohých oblastiach a krajinách, ktoré s tým konfliktom akokoľvek súvisia. Podľa analýzy, ktorú vypracovali a sústavne aktualizujú analytici Bill Roggio a Alexander Mayer, boli útoky Predatorov v Pakistane v rokoch 2004 až 2007 veľmi zriedkavé – 1 v roku 2004, 1 v roku 2005, 3 v roku 2006 a 5 v roku 2007. V januári 2008 prišiel exponenciálny nárast počtu úspešných útokov – v roku 2008 ich bolo dovedna 36. V roku 2009, v prvom roku vlády Baracka Obamu, ich bolo už 53 a od začiatku roku 2010 do 23. marca 2010 ich stihli vykonať už 24, čo by mohlo znamenať až 100 útokov do konca roka. Cielené útoky Predatorov sú zrejme natoľko úspešnou stratégiou, že možno očakávať ďalšie zvyšovanie ich počtu.
S počtom útokov Predatorov narastá, pochopiteľne, aj počet zabitých vodcov a operatívcov Talibanu, al-Káidy a s nimi spojených skupín. Od začiatku roku 2006 doteraz zabili ich rakety, odpálené z Predatorov v Pakistane, dovedna 1 113 príslušníkov týchto organizácií. Z toho počtu ich bolo 122 v roku 2006, 73 v roku 2007, 268 v roku 2008 a 463 v roku 2009. Za prvé tri mesiace (necelé) roku 2010 sa ich počet už vyšplhal na číslo 174. Samozrejme, táto vysoko technologická vojna nie je o počtoch, ale predovšetkým selektívne určených cieľoch. Tí ktorí ich vyberajú a určujú, sa snažia zlikvidovať predovšetkým kľúčové a veliace postavy teroristických štruktúr zodpovedných za plánovanie teroristických útokov, ich riadenie, velenie, koordináciu, regrutovanie adeptov a výcvik. Bill Roggio a Alexander Mayer uvádzajú aj podrobný zoznam tých zabitých „HVT“ (skratka „high value target“ – cieľ s vysokou cenou). V roku 2009 k nim patril napríklad aj najvyšší vodca hnutia Talibanu v Pakistane Baitullah Mehsud, jeho zástupca Khwaz Ali Mehsud či Osama al Kini, šéf operácií al-Káidy v Pakistane, ktorý bol hľadaný v súvislosti s útokmi na americké ambasády v Keni a Tanzánii v roku 1998.
Prvým zlikvidovaným „HVT“ pomocou rakety odpálenej z Predatora mimo bojiska v Afganistane bol Kaed Senjan al-Harthi, líder al-Káidy v Jemene, ktorý bol zodpovedný za bombový útok na americkú loď USS Cole. Predator pilotovaný na diaľku operatívcom zo CIA vzlietol smerom k Jemenu z francúzskej vojenskej základne v Džibuti. Raketa zasiahla al-Harthiho auto v Jemene 3. novembra 2002.
.civilné obete
The Long War Journal uvádza aj počet civilných obetí útokov Predatorov v Pakistane. Ten zvykne napríklad arabská televízia Al Džazíra dramaticky nadhodnocovať, vychádzajúc iba z údajov, ktoré poskytuje Taliban z územia, ktoré je úplne pod jeho kontrolou. Od začiatku roku 2006 bolo, podľa analýzy v The Long War Journal, zabitých popri 1 113 príslušníkoch a operatívcoch Talibanu a al-Káidy aj 94 civilov, z toho 31 v roku 2008 a 43 v roku 2009. V roku 2010 analýza zatiaľ neuvádza ani jednu civilnú obeť. Pôvodné údaje od pakistanských úradov sa s tou analýzou divoko rozchádzajú. Podľa nich od januára 2006 do apríla 2009 zabili útoky Predatorov v Pakistane dovedna 701 ľudí, z toho iba 14 boli teroristi z al-Káidy, zvyšok nevinní civilisti.
Koncom roku 2008 a začiatkom roku 2009 však robil pakistanský regionálny výskumný inštitút Aryana (AIRRA) výskum verejnej mienky čo sa týka útokov Predatorov tam, kde sa konajú, teda priamo medzi ľuďmi v teritóriách, ktoré ovládajú a terorizujú bojovníci Talibanu a al-Káidy. Päť tímov po piatich pýtajúcich sa urobilo rozhovory každý s 550 ľuďmi z najrôznejších vrstiev. Zistili, že názor, že väčšina ľudí v paštúnskych oblastiach podporuje Taliban, sa nezakladá na pravde. Väčšina ľudí súdila, že útoky Predatorov sú účinné a škodia teroristom a vyslovila im podporu, čo pri neslýchanom terore Talibanu nie je ani prekvapujúce. O civilných obetiach nebola medzi ľuďmi vôbec reč, presnejšie o nijakých nevedeli. Civilné obete však pri tom množstve útokov nevyhnutne boli. Terén aj misie sú príliš komplikované a aj tí najlepšie pripravení profesionáli robia občas chyby. V počte, ktorý uvádza analýza v The Long War Journal, je napríklad aj incident z 13. januára 2006, keď raketa Hellfire zabila, zrejme vinou úplne chybných spravodajských informácií, 18 civilistov.
Analýza Billa Roggia a Alexandra Mayera je zrejme predsa najspoľahlivejším verejným zdrojom štatistík obetí medzi militantmi aj civilistami. Podľa nej teda asi na každých 12 zabitých talibov či príslušníkov al-Káidy pripadá jedna civilná obeť. Je to privysoká cena za vyradených teroristov? Je to menšie číslo, než je dojem z médií, v ktorých spravodajstve sú zmiešané presné útoky Predatorov v Pakistane s katastrofálnymi nehodami s civilnými obeťami, ktoré sa pritrafili pri zbabraných klasických pilotovaných leteckých útokoch na ciele v Afganistane a tiež pri prestrelkách. Isté je, že pri akomkoľvek pokuse zlikvidovať či nebodaj zajať teroristov z Talibanu a al-Káidy na nedostupných územiach pakistanského Waziristanu, ktoré im slúžia ako operačná základňa aj útočisko, akýmkoľvek iným známym spôsobom – pozemným útokom špeciálnych síl, križujúcou raketou odpálenou z tisíc kilometrov vzdialenej vojnovej lode, alebo bombou či raketou odpálenou z bojového lietadla, je pravdepodobnosť civilných strát na životoch mnohonásobne, exponenciálne vyššia. Počet zabitých civilov, mužov, žien i detí by určite prevýšil počet zabitých teroristov. Zatiaľ to tak bolo vo všetkých čo i len trochu podobných konfliktoch.
.obamov rok dravcov
Prvý rok prezidenta Obamu vo funkcii, teda rok 2009, má iba jedinú naozaj úspešnú agendu – boj proti teroristickej infraštruktúre v Pakistane. Barack Obama, ktorý šiel do volieb s rozhorčením nad porušovaním práv zajatých teroristov v Guantanáme a s prísľubom tú, jeho slovami „smutnú kapitolu amerických dejín“, zrušiť, dal súhlas na geometrický nárast útokov Predatorov v Pakistane s cieľom zabiť čo najviac a čo najdôležitejších teroristických spolubojovníkov džihádistov z Guantanáma, ktoré je, mimochodom, stále v prevádzke. Niektorí zo zabitých teroristov v Pakistane boli predtým zajatí v Afganistane, väznení v Guantanáme a prepustení. Pridali sa opäť ku globálnemu džihádu a plnili významné úlohy. Až kým si ich nenašiel Predator. V novembri 2009, keď malo byť zariadenie v Guantanáme už zavreté, tam bolo ešte 215 väzňov (traja z nich prišli neskôr aj na Slovensko). V januári 2010 tam bolo 193 väzňov. Stojí za to si pripomenúť (ako som už uviedol vyššie), že v tom istom Obamovom roku 2009 zabili s jeho súhlasom, ako najvyššieho veliteľa v Pakistane, 463 teroristov, ktorí sa v ničom podstatnom – ani v zámeroch, ani v nebezpečnosti – nelíšili od tých v Guantanáme.
Neznamená to, že Barack Obama je v tej veci pokrytec? Určite áno. To ale nič nemení na tom, že jeho rozhodnutie vystupňovať tlak na Taliban a al-Káidu cieleným zabíjaním ich lídrov a operatívcov pomocou neviditeľných dravcov vo vzdušnom priestore nad pakistanskými horami je veľmi rozumné. Môže viesť konečne k výraznejšiemu úspechu v boji s globálnym džihádom, ale aj k stabilizácii inak explozívnej situácie v Pakistane. Teroristi z najrôznejších odnoží al-Káidy v Pakistane zabili v bombových útokoch už stonásobne viac nevinných civilov ako Predatory na oblohe. A na území západného Pakistanu, zvanom Waziristan, zabíja teror Talibanu a občianska vojna ďalšie stovky a tisíce ľudí. Tam sa dostanú jednotky pakistanskej armády či americké špeciálne jednotky z Afganistanu iba ťažko. Tam dokážu udrieť iba dravce z oblohy.
Na pakistanskej operácii je zaujímavé, že vláda Pakistanu oficiálne protestuje, aj keď kvetnatými slovami, ale čisto platonicky, pričom zároveň poskytla Američanom na štarty Predatorov v Pakistane odľahlé letisko Šamsi. Prezident Obama prisľúbil, že jeho vláda pôjde po krku Talibanu a al-Káide v Pakistane so súhlasom pakistanskej vlády aj bez jej súhlasu. Toto slovo dodržal.
Zaujímavé je aj to, že misie Predatorov v Pakistane riadi civilná spravodajská agentúra CIA, a nie americká armáda, ktorá riadi rovnaké misie v Afganistane. Oficiálne teda nie sú na pakistanskej pôde nijaké jednotky americkej armády a nejde o vojenskú operáciu. Niektorí namietajú, že CIA nemá nijaké zákonné právo zabíjať v cudzom svete, pravda je však taká, že to právo má podľa amerických zákonov už od svojho založenia.
Nie všetci s tým súhlasia. Napríklad v OSN, kde sa vyšetrovateľ UNHCR Philip Alston netají so svojím kritickým postojom, podobne ako väčšina reprezentantov Konferencie islamských štátov, ktorým síce cielené zabíjanie talibov a lídrov al-Káidy v skutočnosti vôbec neprekáža, ale verejne musia hovoriť opak už kvôli svojej domácej verejnej mienke.
V týždenníku The Weekly Standard vyšla obsiahla analýza právneho krytia týchto útokov z pera wasingtonského profesora práva Kennetha Andersona, z ktorej vyplýva, že smrteľné útoky Predatorov sú podľa platných amerických zákonov úplne legitímne. Američania celkom logicky tvrdia, že medzinárodné právo boj s neštátnymi aktérmi ako al-Káida či Taliban vôbec nerieši. To rieši iba pravidlá ozbrojených konfliktov medzi štátmi, v ktorých vystupujú armády a uniformovaní vojaci.
Možno si prezidenta Obamu budú pripomínať ako autora dramatickej zdravotníckej reformy, ale tá môže zmiznúť s rovnakým treskom, ako prišla. Čo z jeho agendy asi prežije aj do ďalšieho obdobia, či už bude znovu zvolený, alebo nie, budú obávané dravce. Ide o dlhú vojnu. O psychológii vzdialeného pilota a zmenenom svete radšej inokedy.
História ľudskej schopnosti zabiť na diaľku sa začala naozaj veľmi dávno. S najväčšou pravdepodobnosťou prvým pokusom preklenúť priveľkú fyzickú vzdialenosť medzi sebou a obeťou, sebou a potravou, sebou a nepriateľom. Tým pokusom bol prvý kameň, ktorý zdvihol a hodil prvý z praľudí. Po kameni nasledoval zrejme oštep a nakoniec luk a šíp.
Hodený kameň ešte vibroval priamou fyzickou silou ruky, ktorá ho hodila a tá ruka jeho váhu cítila. Ruka, ktorá hádže kameň, vlastne udiera a človek, ktorý ho hádže, tým kameňom udiera, hoci na diaľku. Ale už sa objavila fyzická vzdialenosť ako psychologický fakt, vzdialenosť pociťovaná ako faktor bezpečia, ale aj prekážka. Kamene sa odjakživa hádžu z diaľky z oboch dôvodov – zo strachu priblížiť sa naozaj na dosah ruky a z frustrácie nad nemožnosťou priblížiť sa na dosah ruky. A ešte čosi pribudlo – okamih, počas ktorého ešte kameň nedopadol, ale už ho nie je možné zavolať späť. Udierajúcu ruku možno zastaviť aj milimeter od tela súpera či obete, ale hodený kameň už žije svoj život po trajektórii svojho letu. To má, mimochodom, spoločné s vyrieknutým slovom. Ani to sa už nedá vziať späť.
Oštep je iný. Ako je hodený kameň úderom ruky, poslaným vzduchom, hodený oštep je bodnutie nožom či mečom, poslané do diaľky. Potrebný švih a váhu oštepu človek cíti rovnako ako nôž či meč vo svojej ruke, ale pridávajú sa už aj psychologické faktory vzdialenosti. Hodený kameň aj oštep majú spoločné ešte čosi – ruka cíti, že ich vyslala k obeti, ale ich dopad už nie. Náraz vlastnej päste do obete či súpera i náraz meča na jeho telo ruka aj mozog registrujú. Ten náraz je súčasťou citovej búrky boja a zostáva ako osteň v duši aj potom. O podobných ostňoch v duši píše aj Elias Canetti vo svojej slávnej knihe Masa a moc.
So šípom vystreleným z luku je to ešte inak. Šípu nedodá silu a rýchlosť jeho letu priamo ruka a svaly človeka, ale energia nakumulovaná v ohnutom dreve luku. Svaly ten luk iba napnú a šíp potom „iba“ ľahučko vypustia. Nepotisnú ho ani nehodia. Vypustia sotva viditeľným povolením prstov držiacich tetivu, dovolia mu splniť príkaz vybrať sa na cestu a zabiť. Elias Canetti, keď píše o mongolských bojovníkoch a ich lukoch a šípoch, píše, že (vystrelený) šíp je presným obrazom pôvodného nedomestikovaného rozkazu – konkrétne rozkazu zomrieť.
.ďalej a ďalej
Luky a šípy sú tu dávno, ale meče s nimi vydržali koexistovať až do modernej doby, keď sa k lukom a šípom pridali aj strelné zbrane. Po celú históriu ľudia vnímajú psychologický rozdiel odvahy a sily, potrebnej na priamy boj, a „útoku z bezpečia“ pomocou luku a šípu. Zabíjať na vzdialenosť vždy lákalo a odpudzovalo zároveň – až do príchodu modernej doby, ktorá si síce neprestala vážiť odvahu a schopnosť muža bojovať priamo proti mužovi, ale odsunula to kamsi na okraj techniky ľudských konfliktov. V masových vojnách modernej doby už vojaci zriedka vidia do tváre súperom a tá vzdialenosť k súperovi či nepriateľovi, skutočná fyzická, i vnútorná psychologická, sa za uplynulé storočie dramaticky zväčšila. Už piloti druhej svetovej vojny obsluhovali svoje bombardéry a vracali sa domov bez toho, aby vôbec videli ľudské postavy tam dolu, kilometre pod nimi, kde vybuchovali ich bomby. Ich život bol priamo ohrozený, ale nie ich obeťami, ale inými aktérmi – nepriateľskou protilietadlovou paľbou či stíhačkami.
Potom prišli balistické rakety schopné doletieť najprv stovky, neskôr tisíce kilometrov, ktoré zmenili psychológiu potenciálneho zabíjania nepriateľa ešte dramatickejšie. Najmä ak zohľadníme, že tie rakety môžu niesť nukleárne hlavice, a že človek má pritom ešte stále pudy a náturu prehistorického ľudoopa – geneticky, a teda biologicky sa od neho takmer nelíši. Interkontinentálna balistická strela má v sebe rovnakú nenávratnosť ako šíp – keď je odpálená, nemožno ju už zastaviť ani privolať späť. Iba s hrôzou čakať asi tých 20 minút, kým zničí veľkomesto kdesi veľmi ďaleko.
Ale najnovšie je tu doslova interkontinentálny dravec v ľudských rukách – bezpilotné lietadlo, ktoré zabíja s neuveriteľnou presnosťou, ovládané rukami „pilotov“, ktorí sedia v tej istej sekunde pri obrazovkách a joystickoch na opačnom konci sveta, na inom kontinente. Tie lietadlá sa volajú MQ-1 Predator a MQ-9 Reaper. Sú súrodenci. Najviac lietajú nad Pakistanom a Afganistanom. Zabíjajú so strašidelnou účinnosťou príslušníkov Talibanu a al-Káidy, ktorí sú stovky kilometrov mimo dosahu amerických vojakov, kdesi v bezpečí neprístupných hôr západného Pakistanu. Predator znamená dravec. Predator má v sebe čosi strašného – preklenuje obrovskú vzdialenosť, ale stratil tú definitívnosť bomby zhodenej kamsi do priestoru či rakety letiacej z kontinentu na kontinent. Psychologicky sa vrátil na dohľad a dostrel (takmer) šípu, hoci „ruka, ktorá pustí tetivu“ je kdesi veľmi ďaleko. Západ poslal nad pakistanské hory svojich strašných dravcov. Ešte nám to všetkým nedochádza, ale svet sa psychologicky definitívne zmenil – prehistorický šíp naraz obletí kontinenty. Vtieravo sa tu nanucuje metafora, že sa svet zabíjania čoraz viac mení na videohru, spolu s celou jej nezáväznosťou a nezodpovednosťou – veď tá smrť je už taká vzdialená – vlastne sú to len pixely na monitore. Ale nie je to tak. Aspoň pokiaľ sú tie dravce naše a my im určujeme pravidlá.
.rodokmeň dravcov
Bezpilotné lietadlá, známe pod vojenskou skratkou UAV (Unmanned Aerial Vehicle), a tiež aj RPV (Remotely Piloted Vehicle), boli spočiatku konštruované predovšetkým na to, aby niesli prieskumnú techniku, teda kamery či radar, a umožnili tak na diaľku sledovať nepriateľský terén a pohyby ľudí a vozidiel na ňom bez riskovania životov prieskumníkov a nepozorovane. Vtedy ešte neniesli na palube nijaké zbrane. Americká spravodajská služba CIA mala záujem o malé nepilotované lietadlá schopné prinášať informácie zo vzdialených či neprístupných miest už dávno a podobné potreby mali aj americká armáda a letectvo. Autorom „praotca“ súčasných UAV je bývalý hlavný konštruktér izraelského letectva Abraham Karem, ktorý sa prisťahoval z Izraela do Spojených štátov niekedy v 70. rokoch a založil tam leteckú konštrukčnú firmu Leading Systems, Inc. Bezpilotné lietadlo, ktoré vyvinul on a jeho tím, nieslo názov Amber. Unikátom konštrukcie bol „tlačný“ vrtuľový pohon na chvoste lietadla a zadné stabilizačné plochy v tvare obráteného „V“ smerujúce k zemi. CIA pochopila potenciál lietadla, len jej prekážal hlučný pohon, ktorý znel „kosačka na oblohe“. Karem sa podujal vyvinúť tichší motor, ktorý lietadlo aj dostalo. CIA kúpila v 80. rokoch v tajnosti od Karemovej firmy päť jeho bezpilotných lietadiel s novým, tichším motorom. Neskôr sa firma Leading Systems dostala do finančných ťažkosti a išla do bakrotu. Odkúpila ju spolu s technológiami ďalšia americká firma General Atomics Aeronautical Systems, ktorá dostala v roku 1994 vládny kontrakt na vývoj bezpilotného vojenského lietadla Predator. Postavili ho na báze pôvodnej Karemovej konštrukcie Amberu a dnes plní misie nad Afganistanom a Pakistanom.
Bezpilotný Predator sa pôvodne zaviedol do amerického letectva pod označením RQ-1 Predator, pričom písmeno „R“ (reconnaisance) označovalo, že ide o prieskumné lietadlo. Od roku 2002 sa začalo experimentovať aj s výzbrojou Predatora a v roku 2005 zmenilo americké letectvo oficiálne názov na MQ-1 Predator, pričom „M“ (multi-role) znamená viacúčelové použitie, teda aj výzbroj raketami či bombami.
Plastickejšiu predstavu o lietadle môžu poskytnúť jeho rozmery a výkony: Dĺžka MQ-1 Predator je asi 8 a pol metra, rozpätie krídiel takmer 15 metrov a výška, keď stojí na zemi, je niečo vyše 2 metrov. Prázdny váži asi pol tony, s plnou výzbrojou tonu. Zadnú vrtuľu poháňa štvorvalcový turbomotor s výkonom 115 koní. Vo výzbroji má laserom navádzané ničivé rakety typu Hellfire („pekelný oheň“) a ďalšie. Lieta rýchlosťou od 130 do 217 km/h vo výške až 7 a pol kilometra. Dolet bezpilotného lietadla MQ-1 Predator je 3 704 kilometrov, čiže vo vzduchu nad nepriateľským územím môže zotrvať dlhé hodiny.
MQ-1 Predator už má aj mladšieho a mocnejšieho súrodenca od firmy General Atomic, ktorému dalo americké letectvo názov MQ-9 Reaper. Základný tvar a konštrukcia sú rovnaké – motor s vrtuľou vzadu a do obráteného „V“ nadol smerujúce stabilizačné plochy na chvoste. Má dĺžku 11 metrov a rozpätie krídiel vyše 20 metrov. Prázdny MQ-9 Reaper váži 2,2 tony a s plným nákladom paliva a zbraní až 4,7 tony. Motor turbovrtuľového pohonu má výkon 950 koní. Operuje obyčajne vo výške 7,5 kilometra, ale môže vystúpiť až do výšky 15 kilometrov. Lieta asi dvojnásobnou rýchlosťou ako MQ-1 Predator, má dolet takmer 6-tisíc kilometrov a plne naložený môže zostať vo vzduchu až 14 hodín (bez výzbroje až 28 hodín). Na palube môže mať až 14 rakiet Hellfire alebo 4 rakety Hellfire a dve 250-kilogramové, laserom navádzané bomby plus ďalšie zbrane.
.oči, uši, ruky pilotov
Uplynulé roky znamenali prudký technologický vývoj v operačných systémoch a riadení týchto bezpilotných lietadiel. Môžu lietať aj samostatne po naprogramovaných trasách, ale dnes sa na ich činnosť asi viac hodí názov RPV (Remotely Piloted Vehicle, teda diaľkovo pilotované lietadlo), pretože „bezpilotný“ Predator pilotov má, akurát nesedia priamo v ňom. Bez zachádzania do príliš komplikovaných detailov ide asi o to, že satelitná technika postupne umožnila veľmi komplexné riadenie zo vzdialených miest. Predatory potrebujú na vzlet aj pristátie asi 1 500 metrov dlhú dráhu a pôvodne všetky komponenty riadenia boli umiestnené na vzletovej a pristávacej základni, kde bola aj tá dráha (napríklad v Bosne či v Iraku, kde boli používané predovšetkým ako prieskumné lietadlá). Dnes, vďaka konceptu nazvanému „Remote-Split Operations“, je všetko omnoho komplikovanejšie a neporovnateľne účinnejšie. V okruhu doletu Predatora (čo môže byť aj mnoho sto kilometrov) je dnes spravidla už len menšia jednotka zvaná „Launch and Recovery Element“ (LRE), Čo znamená zhruba „jednotka štartu a pristávania“. Tam je najmä vzletová a pristávacia dráha a personál starajúci sa o palivo, výzbroj a začiatok a koniec letu. Čiže piloti, ktorí riadia lietadlo z lokálnej kontrolnej miestnosti počas vzlietnutia a pristávania. Po vzlietnutí preberá v istom presne určenom okamihu nad bezpilotným Predatorom pomocou satelitov kontrolu „Mission Control Element“, teda „jednotka riadenia misie“, ktorá môže byť na opačnom konci sveta. Znamená to, že v blízkosti bojových akcií môže byť oveľa menší počet školeného personálu, ale aj to, že viacero bojových misií Predatorov, na jednom, ale aj na rôznych miestach sveta možno koordinovať a riadiť z jednej centrály.
Letiaci Predator prijíma a vysiela signály zo a k satelitu, ktorý ich vysiela zase na zem do pozemného terminálu satelitnej komunikácie (SATCOM), ktorý je umiestnený v priamom horizonte dosahu satelitu, ale na mieste veľmi vzdialenom od miesta operácií Predatora. Vzhľadom na výšku umiestnenia satelitu to môže byť vo vzdialenosti mnoho tisíc kilometrov, ale aj na inom kontinente (v tomto prípade aj je). Satelitný terminál SATCOM je spojený optickými káblami s pozemným riadením operácie zvaným GCS (Ground Control Station), kde sedia vlastne vzdialení piloti, ktorí majú v rukách ovládanie Predatora. Sú dvaja – jeden riadi let Predatora a niektoré jeho systémy, ten druhý (či druhá, lebo obe funkcie vykonávajú aj ženy) má pod kontrolou senzory (kamery, radary) Predatora a jeho zbrane. Po skončení misie navedú Predatora späť do blízkosti vzletovej a pristávacej jednotky, kde si kontrolu nad Predatorom a jeho pristávaním preberú tamojší operátori. Po pristaní si lietadlo zase preberie pozemný personál, ktorý ho udržiava, dopĺňa palivo a opätovne dopĺňa zbraňové systémy.
.mozog
Celé je to však ešte zložitejšie. Satelitný terminál SATCOM, aj pozemná riadiaca stanica, sú spojené navyše s centrom SOC (Squadron Operations Center), teda s riadiacim centrom celej leteckej eskadry, kde sa zhromažďujú a filtrujú informácie, ktoré dostávajú kontinuálne pilot aj ten, ktorý riadi zbraňové systémy. Sú to informácie v reálnom čase v podobe videa z palubných kamier, senzorov a satelitov, hlasové a dátové informácie o situácii zo zeme, vzduchu, ale aj z mora, spravodajské informácie, informácie o počasí a ďalších faktoroch. SOC má tie informácie k dispozícii stále, sú stále spracúvané operátormi a analytikmi a v spracovanej podobe odovzdávané pilotovi a operátorovi senzorov a zbraňových systémov. Tí tak majú stále ucelený obraz.
Centrum SOC je spravidla napojené aj na takzvaný „video hub“, čo je centrála, kde sa spracúvajú, komprimujú či kódujú všetky videoinformácie a posielajú sa ďalej k jednotkám v teréne, k veliteľom a k analytikom – ku každému, a to v primeranom rozlíšení a kvalite. Cez SOC dostávajú tí, ktorí priamo riadia Predatora, aj všetky informácie o výbere cieľa, o jeho pohybe a aj finálne rozhodnutie o jeho prípadnej likvidácii.
V konečnom dôsledku to vyzerá tak, že pilot aj operátor zbrojných systémov a senzorov sedia vedľa seba v kreslách s joystickmi v každej ruke a klávesnicou pred nimi. Pred ich očami sú panely s viacerými obrazovkami, odovzdávajú si rozkazy a informácie a dostávajú hlasové inštrukcie z centra – kontinuálne. Ich oči vidia to, čo kamery Predatora, ale aj kamery satelitov, ich uši počujú to, ako vyhodnocujú situáciu analytici a velenie, i to, čo hovorí partner vo vedľajšom kresle. Vyzerá to, ako keby tí dvaja v kreslách veľmi sústredene a pokojne hrali akúsi spoločnú videohru, kde si vzájomne hlásia kroky a kde im ďalší ľudia do toho rozprávajú – až do konečného „rifle!“ a odpočítavania „one... two... three... impact,“ po ktorom zmizne nákladné auto s teroristami, dovtedy pevne chytené vo vlasovom zameriavacom kríži, na obrazovke v záblesku výbuchu, a zaznie konečná pochvalná poznámka: „Excelent job.“ Nie je to videohra a dravce sa nehrajú. Určite nie nad Pakistanom.
.existuje štatistika útokov a strát?
Nuž, k oficiálnej štatistike sa dá prepracovať len ťažko, hoci americké úradné miesta zverejňujú úspešné útoky Predatorov na ozbrojencov a lídrov Talibanu a al-Káidy pravidelne. Čo v tomto roku znamená už takmer každý druhý deň. Existuje však kvalitný a sústavne aktualizovaný verejný mimovládny zdroj podrobných informácií o celej vojne Ameriky a Západu proti islamskému terorizmu, kde sa taká štatistika dá nájsť. Ide o internetovú stránku s názvom The Long War Journal (termín „the long war“ – dlhá vojna – sa v kruhoch bezpečnostnej komunity zaužíval na označenie tejto globálnej vojny s islamským terorizmom). The Long War Journal prináša podrobné správy nielen o jednotlivých útokoch Predatorov v Pakistane či Afganistane, ale aj o teroristických útokoch al-Káidy a Talibanu, o všetkých dôležitých udalostiach a vývoji v mnohých oblastiach a krajinách, ktoré s tým konfliktom akokoľvek súvisia. Podľa analýzy, ktorú vypracovali a sústavne aktualizujú analytici Bill Roggio a Alexander Mayer, boli útoky Predatorov v Pakistane v rokoch 2004 až 2007 veľmi zriedkavé – 1 v roku 2004, 1 v roku 2005, 3 v roku 2006 a 5 v roku 2007. V januári 2008 prišiel exponenciálny nárast počtu úspešných útokov – v roku 2008 ich bolo dovedna 36. V roku 2009, v prvom roku vlády Baracka Obamu, ich bolo už 53 a od začiatku roku 2010 do 23. marca 2010 ich stihli vykonať už 24, čo by mohlo znamenať až 100 útokov do konca roka. Cielené útoky Predatorov sú zrejme natoľko úspešnou stratégiou, že možno očakávať ďalšie zvyšovanie ich počtu.
S počtom útokov Predatorov narastá, pochopiteľne, aj počet zabitých vodcov a operatívcov Talibanu, al-Káidy a s nimi spojených skupín. Od začiatku roku 2006 doteraz zabili ich rakety, odpálené z Predatorov v Pakistane, dovedna 1 113 príslušníkov týchto organizácií. Z toho počtu ich bolo 122 v roku 2006, 73 v roku 2007, 268 v roku 2008 a 463 v roku 2009. Za prvé tri mesiace (necelé) roku 2010 sa ich počet už vyšplhal na číslo 174. Samozrejme, táto vysoko technologická vojna nie je o počtoch, ale predovšetkým selektívne určených cieľoch. Tí ktorí ich vyberajú a určujú, sa snažia zlikvidovať predovšetkým kľúčové a veliace postavy teroristických štruktúr zodpovedných za plánovanie teroristických útokov, ich riadenie, velenie, koordináciu, regrutovanie adeptov a výcvik. Bill Roggio a Alexander Mayer uvádzajú aj podrobný zoznam tých zabitých „HVT“ (skratka „high value target“ – cieľ s vysokou cenou). V roku 2009 k nim patril napríklad aj najvyšší vodca hnutia Talibanu v Pakistane Baitullah Mehsud, jeho zástupca Khwaz Ali Mehsud či Osama al Kini, šéf operácií al-Káidy v Pakistane, ktorý bol hľadaný v súvislosti s útokmi na americké ambasády v Keni a Tanzánii v roku 1998.
Prvým zlikvidovaným „HVT“ pomocou rakety odpálenej z Predatora mimo bojiska v Afganistane bol Kaed Senjan al-Harthi, líder al-Káidy v Jemene, ktorý bol zodpovedný za bombový útok na americkú loď USS Cole. Predator pilotovaný na diaľku operatívcom zo CIA vzlietol smerom k Jemenu z francúzskej vojenskej základne v Džibuti. Raketa zasiahla al-Harthiho auto v Jemene 3. novembra 2002.
.civilné obete
The Long War Journal uvádza aj počet civilných obetí útokov Predatorov v Pakistane. Ten zvykne napríklad arabská televízia Al Džazíra dramaticky nadhodnocovať, vychádzajúc iba z údajov, ktoré poskytuje Taliban z územia, ktoré je úplne pod jeho kontrolou. Od začiatku roku 2006 bolo, podľa analýzy v The Long War Journal, zabitých popri 1 113 príslušníkoch a operatívcoch Talibanu a al-Káidy aj 94 civilov, z toho 31 v roku 2008 a 43 v roku 2009. V roku 2010 analýza zatiaľ neuvádza ani jednu civilnú obeť. Pôvodné údaje od pakistanských úradov sa s tou analýzou divoko rozchádzajú. Podľa nich od januára 2006 do apríla 2009 zabili útoky Predatorov v Pakistane dovedna 701 ľudí, z toho iba 14 boli teroristi z al-Káidy, zvyšok nevinní civilisti.
Koncom roku 2008 a začiatkom roku 2009 však robil pakistanský regionálny výskumný inštitút Aryana (AIRRA) výskum verejnej mienky čo sa týka útokov Predatorov tam, kde sa konajú, teda priamo medzi ľuďmi v teritóriách, ktoré ovládajú a terorizujú bojovníci Talibanu a al-Káidy. Päť tímov po piatich pýtajúcich sa urobilo rozhovory každý s 550 ľuďmi z najrôznejších vrstiev. Zistili, že názor, že väčšina ľudí v paštúnskych oblastiach podporuje Taliban, sa nezakladá na pravde. Väčšina ľudí súdila, že útoky Predatorov sú účinné a škodia teroristom a vyslovila im podporu, čo pri neslýchanom terore Talibanu nie je ani prekvapujúce. O civilných obetiach nebola medzi ľuďmi vôbec reč, presnejšie o nijakých nevedeli. Civilné obete však pri tom množstve útokov nevyhnutne boli. Terén aj misie sú príliš komplikované a aj tí najlepšie pripravení profesionáli robia občas chyby. V počte, ktorý uvádza analýza v The Long War Journal, je napríklad aj incident z 13. januára 2006, keď raketa Hellfire zabila, zrejme vinou úplne chybných spravodajských informácií, 18 civilistov.
Analýza Billa Roggia a Alexandra Mayera je zrejme predsa najspoľahlivejším verejným zdrojom štatistík obetí medzi militantmi aj civilistami. Podľa nej teda asi na každých 12 zabitých talibov či príslušníkov al-Káidy pripadá jedna civilná obeť. Je to privysoká cena za vyradených teroristov? Je to menšie číslo, než je dojem z médií, v ktorých spravodajstve sú zmiešané presné útoky Predatorov v Pakistane s katastrofálnymi nehodami s civilnými obeťami, ktoré sa pritrafili pri zbabraných klasických pilotovaných leteckých útokoch na ciele v Afganistane a tiež pri prestrelkách. Isté je, že pri akomkoľvek pokuse zlikvidovať či nebodaj zajať teroristov z Talibanu a al-Káidy na nedostupných územiach pakistanského Waziristanu, ktoré im slúžia ako operačná základňa aj útočisko, akýmkoľvek iným známym spôsobom – pozemným útokom špeciálnych síl, križujúcou raketou odpálenou z tisíc kilometrov vzdialenej vojnovej lode, alebo bombou či raketou odpálenou z bojového lietadla, je pravdepodobnosť civilných strát na životoch mnohonásobne, exponenciálne vyššia. Počet zabitých civilov, mužov, žien i detí by určite prevýšil počet zabitých teroristov. Zatiaľ to tak bolo vo všetkých čo i len trochu podobných konfliktoch.
.obamov rok dravcov
Prvý rok prezidenta Obamu vo funkcii, teda rok 2009, má iba jedinú naozaj úspešnú agendu – boj proti teroristickej infraštruktúre v Pakistane. Barack Obama, ktorý šiel do volieb s rozhorčením nad porušovaním práv zajatých teroristov v Guantanáme a s prísľubom tú, jeho slovami „smutnú kapitolu amerických dejín“, zrušiť, dal súhlas na geometrický nárast útokov Predatorov v Pakistane s cieľom zabiť čo najviac a čo najdôležitejších teroristických spolubojovníkov džihádistov z Guantanáma, ktoré je, mimochodom, stále v prevádzke. Niektorí zo zabitých teroristov v Pakistane boli predtým zajatí v Afganistane, väznení v Guantanáme a prepustení. Pridali sa opäť ku globálnemu džihádu a plnili významné úlohy. Až kým si ich nenašiel Predator. V novembri 2009, keď malo byť zariadenie v Guantanáme už zavreté, tam bolo ešte 215 väzňov (traja z nich prišli neskôr aj na Slovensko). V januári 2010 tam bolo 193 väzňov. Stojí za to si pripomenúť (ako som už uviedol vyššie), že v tom istom Obamovom roku 2009 zabili s jeho súhlasom, ako najvyššieho veliteľa v Pakistane, 463 teroristov, ktorí sa v ničom podstatnom – ani v zámeroch, ani v nebezpečnosti – nelíšili od tých v Guantanáme.
Neznamená to, že Barack Obama je v tej veci pokrytec? Určite áno. To ale nič nemení na tom, že jeho rozhodnutie vystupňovať tlak na Taliban a al-Káidu cieleným zabíjaním ich lídrov a operatívcov pomocou neviditeľných dravcov vo vzdušnom priestore nad pakistanskými horami je veľmi rozumné. Môže viesť konečne k výraznejšiemu úspechu v boji s globálnym džihádom, ale aj k stabilizácii inak explozívnej situácie v Pakistane. Teroristi z najrôznejších odnoží al-Káidy v Pakistane zabili v bombových útokoch už stonásobne viac nevinných civilov ako Predatory na oblohe. A na území západného Pakistanu, zvanom Waziristan, zabíja teror Talibanu a občianska vojna ďalšie stovky a tisíce ľudí. Tam sa dostanú jednotky pakistanskej armády či americké špeciálne jednotky z Afganistanu iba ťažko. Tam dokážu udrieť iba dravce z oblohy.
Na pakistanskej operácii je zaujímavé, že vláda Pakistanu oficiálne protestuje, aj keď kvetnatými slovami, ale čisto platonicky, pričom zároveň poskytla Američanom na štarty Predatorov v Pakistane odľahlé letisko Šamsi. Prezident Obama prisľúbil, že jeho vláda pôjde po krku Talibanu a al-Káide v Pakistane so súhlasom pakistanskej vlády aj bez jej súhlasu. Toto slovo dodržal.
Zaujímavé je aj to, že misie Predatorov v Pakistane riadi civilná spravodajská agentúra CIA, a nie americká armáda, ktorá riadi rovnaké misie v Afganistane. Oficiálne teda nie sú na pakistanskej pôde nijaké jednotky americkej armády a nejde o vojenskú operáciu. Niektorí namietajú, že CIA nemá nijaké zákonné právo zabíjať v cudzom svete, pravda je však taká, že to právo má podľa amerických zákonov už od svojho založenia.
Nie všetci s tým súhlasia. Napríklad v OSN, kde sa vyšetrovateľ UNHCR Philip Alston netají so svojím kritickým postojom, podobne ako väčšina reprezentantov Konferencie islamských štátov, ktorým síce cielené zabíjanie talibov a lídrov al-Káidy v skutočnosti vôbec neprekáža, ale verejne musia hovoriť opak už kvôli svojej domácej verejnej mienke.
V týždenníku The Weekly Standard vyšla obsiahla analýza právneho krytia týchto útokov z pera wasingtonského profesora práva Kennetha Andersona, z ktorej vyplýva, že smrteľné útoky Predatorov sú podľa platných amerických zákonov úplne legitímne. Američania celkom logicky tvrdia, že medzinárodné právo boj s neštátnymi aktérmi ako al-Káida či Taliban vôbec nerieši. To rieši iba pravidlá ozbrojených konfliktov medzi štátmi, v ktorých vystupujú armády a uniformovaní vojaci.
Možno si prezidenta Obamu budú pripomínať ako autora dramatickej zdravotníckej reformy, ale tá môže zmiznúť s rovnakým treskom, ako prišla. Čo z jeho agendy asi prežije aj do ďalšieho obdobia, či už bude znovu zvolený, alebo nie, budú obávané dravce. Ide o dlhú vojnu. O psychológii vzdialeného pilota a zmenenom svete radšej inokedy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.