Nomináciu trinástich reprezentantov schvaľovalo valné zhromaždenie Slovenského paralympijského výboru 13. februára, prvé súťaže sa majú uskutočniť 13. marca, naši doteraz ešte nezískali zimné paralympijské zlato, ale majú 13 strieborných a 13 bronzových medailí.
Takmer po trinástich hodinách vo vzduchu pristávame. „Vitajte vo Vancouveri – meste zimných olympijských a paralympijských hier,“ hlása nápis hneď v letiskovej hale. Zistenie, že Kanaďania medzi olympiádou a paralympiádou nerobia rozdiel, ma napĺňa optimizmom – nejdem na „druholigový“ zápas. Mesto nás víta rozkvitnutými čerešňami a zlatým dažďom. A tu majú byť od zajtra zimné súťaže?
.z jari do zimy
Whistler, kde sa bude bojovať o najvyššie pocty v „snehových“ športoch – a v našej výprave sú iba lyžiari – je však akoby iným svetom. Dvojhodinová cesta od hladiny oceánu do hôr ujde neskutočne rýchlo. Fascinujúca prírodná scenéria mi napriek únave nedovolí zavrieť oči. Ako lekár zo známej českej komédie Vesničko má středisková sa kochám pohľadom na morský záliv, z ktorého priamo vyrastajú dvojtisícové štíty zasnežených hôr. „Nepoznám krajšiu cestu, ako je z Vancouveru do Whistleru,“ povedala mi pred svojím odchodom do Kanady Petra Smaržová – jedna z našich medailových nádejí v zjazdovom lyžovaní, ktorá tam bola už vlani na pretekoch Svetového pohára. Neklamala...
Vo Whistleri je zimná idylka. Tíško sa sype sneh. „Takto je tu už tretí deň, museli zrušiť všetky zjazdárske tréningy. Nestíhajú upravovať trate,“ informuje nás Samuel Roško, vedúci slovenskej výpravy, ktorá má už v dejisku hier za sebou bezmála týždňový aklimatizačný pobyt.
S polmetrovou snehovou nádielkou si organizátori poradili. Doteraz neviem, ako to stihli, ale v sobotu ráno bola trať pre preteky v zjazde pripravená. Sneženie však vystriedala hustá hmla. Zasadla si na whistlerské kopce a evidentne sa jej tam zapáčilo.
Súťažiť v takýchto podmienkach by bol hazard. Na zaplnených tribúnach v areáli Creekside vládla napriek tomu skvelá atmosféra. Les kanadských vlajok, pomedzi ne sem-tam aj nejaká iná. Opäť sa presviedčam, že súťaže tých, ktorým nebolo dopriate plné zdravie, budú rovnako sledované ako nedávne olympijské preteky.
Kým tribúny si dlhý čas čakania spestrujú spievaním napríklad aj kanadskej národnej hymny, organizátori hekticky pracujú. Musia zmeniť program súťaží. Meteorológovia tvrdia, že počasie sa najbližšie štyri dni nezmení. Slalom by sa však azda mohol uskutočniť. Nakoniec totálne obrátili poradie disciplín. „Slalom na začiatku? To si veru nepamätám,“ čudovala sa aj najskúsenejšia zo slovenských zjazdárok Iveta Chlebáková, ktorú čakal už štvrtý štart pod paralympijskou vlajkou.
.zlato, zlato, zlato, ...
Z hmly a drobného sneženia hneď prvý súťažný deň v Creekside zažiarilo – slovenské zlato. Historicky prvé. Devätnásťročný študent Ekonomickej univerzity v Bratislave Jakub Krako prelomil „prekliatie“ slovenských paralympionikov. Zrakovo postihnutý zverenec trénera Dušana Šima s navádzačom Jurajom Mederom nechali v tanci medzi slalomovými bránkami celý zvyšok sveta vo svojej kategórii „hrať“ už len o striebro a bronz, zlatý stupienok patril im. Jemu ako prvému zahrali Nad Tatrou sa blýska na počesť víťaza.
„Som nepredstaviteľne šťastný. Pokladám to za najkrajšiu chvíľu môjho doterajšieho života. Sú to neopakovateľné momenty. Dúfam, že to ešte nebolo všetko, ale iba také nakopnutie. To je môj sen. Ale aj keby som už žiadnu medailu nezískal, bola by to pre mňa úspešná paralympiáda," tešil sa Jakub Krako. To ešte netušil, že svoje minúty slávy na Medals Plaza vo Whistleri si bude vychutnávať celkovo štyrikrát.
Trikrát zlatý, raz „iba“ strieborný. S presne takou istou bilanciou sa môžu pochváliť aj rovnako zrakovo postihnutá Henrieta Farkašová s navádzačkou Natáliou Šubrtovou. Šesť zlatých. Štvrté miesto v konečnej medailovej bilancii. To sa azda ani tým najzarytejším optimistom nesnívalo. Pred štyrmi rokmi na zimnej paralympiáde v Turíne boli dve bronzové vrcholom slovenského snaženia. Teraz naši bronzoví medailisti Miroslav Haraus s navádzačom Martinom Makovníkom a telesne postihnutá Petra Smaržová ostali len v tieni svojich úspešnejších kolegov.
.víťazi
Je po súťažiach. Ešte vbieham do obchodíka so suvenírmi. Chcem, aby mi aj doma niečo pripomínalo toto fantastické slovenské vystúpenie. „Odkiaľ ste,“ snaží sa nadviazať konverzáciu predavačka. „Zo Slovenska,“ odpovedám. „Á, Slovensko. Máte skvelých hokejistov. Ale v semifinále sme nad vami vyhrali,“ nezaprie svoje kanadské hokejové srdce v spomienkach na olympiádu. „Teraz ste tu mali lyžiarov, však? Krako...?,“ príjemne ma šokuje, snažiac sa správne vysloviť meno jednej z našich hviezd. „Videla som ho na Medals Plaza. Veľmi sympatický chlapec. Good Luck,“ lúči sa predavačka baliac mi maskotov olympijských a paralympijských hier Sumiho a Mukmuka. Ďalšie dve figúrky Quatchi a Miga už sú vypredané.
Čo mi ešte zostane v pamäti z tých nádherných jedenástich dní? Predovšetkým fantastická atmosféra na športoviskách. Plné tribúny na súťažiach zdravotne postihnutých športovcov ma prekvapili už pred dvoma rokmi na letnej paralympiáde v Pekingu. Tu to však bolo neporovnateľne spontánnejšie, úprimnejšie a akési ľudskejšie. A športovejšie.
Potlesk zaznieval pre všetkých. Samozrejme, najväčší pre domácich, ale nebolo cítiť nijakú nevraživosť, takú typickú pre naše domáce ligové súťaže, kde sa to len tak hmýri nadávkami a urážkami najhrubšieho zrna. „My všetky sme vlastne kamarátky, fandíme si navzájom. Keď sa niektorej nedarí, bolí to nás všetky,“ pootvorila dvere do zákulisia zdravotne postihnutých športovcov zjazdárka Iveta Chlebáková. Jej kolegyňa – strieborná medailistka zo zjazdu Henrieta Farkašová – to potvrdzuje: „Mám striebro, chcela som zlato. Získala ho domáca Kanaďanka a ja jej ho doprajem.“
„Niektorí ste sa stali šampiónmi, ale všetci ste víťazmi," priklincoval slová slovenských lyžiarok šéf organizačného výboru vancouverských hier John Furlong. Aj tým sú zdravotne postihnutí športovci veľkí.
Bola to moja prvá zimná paralympiáda, nemám teda možnosť porovnávať. Keď na emocionálne nabitom slávnostnom záverečnom ceremoniáli zaznelo: „Boli to najkrajšie a najlepšie zorganizované hry všetkých čias,“ – uvedomoval som si, že to sa na záver hovorí zakaždým. Tentoraz mi to však zaznelo neuveriteľne úprimne, pravdivo, prirodzene a veľmi rád som tomu uveril.
Autor pracuje v tlačovej agentúre SITA
Takmer po trinástich hodinách vo vzduchu pristávame. „Vitajte vo Vancouveri – meste zimných olympijských a paralympijských hier,“ hlása nápis hneď v letiskovej hale. Zistenie, že Kanaďania medzi olympiádou a paralympiádou nerobia rozdiel, ma napĺňa optimizmom – nejdem na „druholigový“ zápas. Mesto nás víta rozkvitnutými čerešňami a zlatým dažďom. A tu majú byť od zajtra zimné súťaže?
.z jari do zimy
Whistler, kde sa bude bojovať o najvyššie pocty v „snehových“ športoch – a v našej výprave sú iba lyžiari – je však akoby iným svetom. Dvojhodinová cesta od hladiny oceánu do hôr ujde neskutočne rýchlo. Fascinujúca prírodná scenéria mi napriek únave nedovolí zavrieť oči. Ako lekár zo známej českej komédie Vesničko má středisková sa kochám pohľadom na morský záliv, z ktorého priamo vyrastajú dvojtisícové štíty zasnežených hôr. „Nepoznám krajšiu cestu, ako je z Vancouveru do Whistleru,“ povedala mi pred svojím odchodom do Kanady Petra Smaržová – jedna z našich medailových nádejí v zjazdovom lyžovaní, ktorá tam bola už vlani na pretekoch Svetového pohára. Neklamala...
Vo Whistleri je zimná idylka. Tíško sa sype sneh. „Takto je tu už tretí deň, museli zrušiť všetky zjazdárske tréningy. Nestíhajú upravovať trate,“ informuje nás Samuel Roško, vedúci slovenskej výpravy, ktorá má už v dejisku hier za sebou bezmála týždňový aklimatizačný pobyt.
S polmetrovou snehovou nádielkou si organizátori poradili. Doteraz neviem, ako to stihli, ale v sobotu ráno bola trať pre preteky v zjazde pripravená. Sneženie však vystriedala hustá hmla. Zasadla si na whistlerské kopce a evidentne sa jej tam zapáčilo.
Súťažiť v takýchto podmienkach by bol hazard. Na zaplnených tribúnach v areáli Creekside vládla napriek tomu skvelá atmosféra. Les kanadských vlajok, pomedzi ne sem-tam aj nejaká iná. Opäť sa presviedčam, že súťaže tých, ktorým nebolo dopriate plné zdravie, budú rovnako sledované ako nedávne olympijské preteky.
Kým tribúny si dlhý čas čakania spestrujú spievaním napríklad aj kanadskej národnej hymny, organizátori hekticky pracujú. Musia zmeniť program súťaží. Meteorológovia tvrdia, že počasie sa najbližšie štyri dni nezmení. Slalom by sa však azda mohol uskutočniť. Nakoniec totálne obrátili poradie disciplín. „Slalom na začiatku? To si veru nepamätám,“ čudovala sa aj najskúsenejšia zo slovenských zjazdárok Iveta Chlebáková, ktorú čakal už štvrtý štart pod paralympijskou vlajkou.
.zlato, zlato, zlato, ...
Z hmly a drobného sneženia hneď prvý súťažný deň v Creekside zažiarilo – slovenské zlato. Historicky prvé. Devätnásťročný študent Ekonomickej univerzity v Bratislave Jakub Krako prelomil „prekliatie“ slovenských paralympionikov. Zrakovo postihnutý zverenec trénera Dušana Šima s navádzačom Jurajom Mederom nechali v tanci medzi slalomovými bránkami celý zvyšok sveta vo svojej kategórii „hrať“ už len o striebro a bronz, zlatý stupienok patril im. Jemu ako prvému zahrali Nad Tatrou sa blýska na počesť víťaza.
„Som nepredstaviteľne šťastný. Pokladám to za najkrajšiu chvíľu môjho doterajšieho života. Sú to neopakovateľné momenty. Dúfam, že to ešte nebolo všetko, ale iba také nakopnutie. To je môj sen. Ale aj keby som už žiadnu medailu nezískal, bola by to pre mňa úspešná paralympiáda," tešil sa Jakub Krako. To ešte netušil, že svoje minúty slávy na Medals Plaza vo Whistleri si bude vychutnávať celkovo štyrikrát.
Trikrát zlatý, raz „iba“ strieborný. S presne takou istou bilanciou sa môžu pochváliť aj rovnako zrakovo postihnutá Henrieta Farkašová s navádzačkou Natáliou Šubrtovou. Šesť zlatých. Štvrté miesto v konečnej medailovej bilancii. To sa azda ani tým najzarytejším optimistom nesnívalo. Pred štyrmi rokmi na zimnej paralympiáde v Turíne boli dve bronzové vrcholom slovenského snaženia. Teraz naši bronzoví medailisti Miroslav Haraus s navádzačom Martinom Makovníkom a telesne postihnutá Petra Smaržová ostali len v tieni svojich úspešnejších kolegov.
.víťazi
Je po súťažiach. Ešte vbieham do obchodíka so suvenírmi. Chcem, aby mi aj doma niečo pripomínalo toto fantastické slovenské vystúpenie. „Odkiaľ ste,“ snaží sa nadviazať konverzáciu predavačka. „Zo Slovenska,“ odpovedám. „Á, Slovensko. Máte skvelých hokejistov. Ale v semifinále sme nad vami vyhrali,“ nezaprie svoje kanadské hokejové srdce v spomienkach na olympiádu. „Teraz ste tu mali lyžiarov, však? Krako...?,“ príjemne ma šokuje, snažiac sa správne vysloviť meno jednej z našich hviezd. „Videla som ho na Medals Plaza. Veľmi sympatický chlapec. Good Luck,“ lúči sa predavačka baliac mi maskotov olympijských a paralympijských hier Sumiho a Mukmuka. Ďalšie dve figúrky Quatchi a Miga už sú vypredané.
Čo mi ešte zostane v pamäti z tých nádherných jedenástich dní? Predovšetkým fantastická atmosféra na športoviskách. Plné tribúny na súťažiach zdravotne postihnutých športovcov ma prekvapili už pred dvoma rokmi na letnej paralympiáde v Pekingu. Tu to však bolo neporovnateľne spontánnejšie, úprimnejšie a akési ľudskejšie. A športovejšie.
Potlesk zaznieval pre všetkých. Samozrejme, najväčší pre domácich, ale nebolo cítiť nijakú nevraživosť, takú typickú pre naše domáce ligové súťaže, kde sa to len tak hmýri nadávkami a urážkami najhrubšieho zrna. „My všetky sme vlastne kamarátky, fandíme si navzájom. Keď sa niektorej nedarí, bolí to nás všetky,“ pootvorila dvere do zákulisia zdravotne postihnutých športovcov zjazdárka Iveta Chlebáková. Jej kolegyňa – strieborná medailistka zo zjazdu Henrieta Farkašová – to potvrdzuje: „Mám striebro, chcela som zlato. Získala ho domáca Kanaďanka a ja jej ho doprajem.“
„Niektorí ste sa stali šampiónmi, ale všetci ste víťazmi," priklincoval slová slovenských lyžiarok šéf organizačného výboru vancouverských hier John Furlong. Aj tým sú zdravotne postihnutí športovci veľkí.
Bola to moja prvá zimná paralympiáda, nemám teda možnosť porovnávať. Keď na emocionálne nabitom slávnostnom záverečnom ceremoniáli zaznelo: „Boli to najkrajšie a najlepšie zorganizované hry všetkých čias,“ – uvedomoval som si, že to sa na záver hovorí zakaždým. Tentoraz mi to však zaznelo neuveriteľne úprimne, pravdivo, prirodzene a veľmi rád som tomu uveril.
Autor pracuje v tlačovej agentúre SITA
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.