Okruh jeho priateľov by však nemal podľahnúť „optickému klamu“, že ide o všeobecne známu osobnosť. Veľkej časti kultúrnej verejnosti jeho meno veľa nepovie a keď, určite s mnohými „bielymi miestami“ v jeho členitom živote a diele.
Napriek tomu, že Polanský zasiahol do slovenskej a rakúskej hudby v mnohých sférach, literatúra o ňom je skromná. V atmosfére hľadania a nachádzania slávnych úspešných rodákov v slovenskej tlači to pripomína až tichý dištanc. Výnimkou je v tom smere jediná sumarizácia jeho občianskych postojov i hudobnej kariéry s názvom Čo Slovensko chcelo, to má v rozhovore v .týždni 39/2008. Ďalší atypický príspevok k téme Polanský vyjde v týchto dňoch (Igor Wasserberger: Nedokončené spomienky, Hudobný život 3/2010). Polanský tu podrobne hovorí predovšetkým o okolnostiach emigrácie a o svojom pôsobení v Rakúsku, rozhovor ostal nedokončený. Polanského prínos do slovenskej populárnej hudby 40. a 50. rokov podrobne mapuje kniha P. Zelenay/L. Šoltýs: Hudba-tanec-pieseň. Zrod a prvé roky slovenskej modernej populárnej hudby (Hudobné centrum, Bratislava, 2008).
.jedinečný hráč na bicích nástrojoch
Z mnohých aktivít, ktoré Paľo Polanský v živote skúsil, najnápadnejším prejavom jeho osobnosti je nadanie na hru na bicích nástrojoch. Bol to priam malý zázrak, keď približne o 15 rokov starší Polanský (vtedy priepastný generačný rozdiel), prišiel v roku 1958 medzi progresívnu nastupujúcu mladú generáciu ako pamätník povojnovej éry. Braňo Hronec, Miloš Jurkovič, Gusto Riška a ostatní ho oslovovali „ujo Paľo“, čo si on ihneď vyprosil. A keď si sadol za bicie, všetkých šokoval. Hudba nových tvárí slovenského džezu zrazu dostala krídla, ono napätie, drive, ktorý je spolu s improvizáciou základným prvkom džezového prejavu, nadobudlo na intenzite. Hroncovo trio berúce inšpiráciu z „petersonovského“ modelu swingovalo ako nikdy predtým. A nebol to len strojový „odvaz“ – Polanský bol skvelý komunikátor, počúval a anticipoval hudobné myšlienky spoluhráčov, vynaliezavo na ne reagoval, mal skvelý cit pre výstavbu a gradáciu sóla. Zmenu cítilo aj obecenstvo: keď si v Redute alebo v Tatre sadol za bicie, bola to tá najlepšia propagácia džezu.
Nastupujúca generácia džezmenov sa cítila štýlovo inde ako ich predchodcovia. A tu sa ako deux ex machina objavil bubeník, ktorý im v ich snažení nesmierne pomohol. Ako to bolo možné, ťažko vysvetliť. Polanský od roku 1950 nebol na tomto nástroji aktívny a zrejme ani necvičil. Ale džez miloval. Sledoval všetko dostupné najmä z rozhlasu: z Rakúska počúval vysielanie pre americkú armádu a od začiatku (1955) nevynechal relácie Willisa Conovera z Hlasu Ameriky. Takže i keď takmer desať rokov nehral, dobre vedel, čo nové sa v „jeho“ hudbe udialo a neobyčajné dispozície mu umožnili svoje predstavy realizovať.
Polanského „slovenské obdobie“ v pozícii džezového bubeníka vyvrcholilo po skončení mládežníckych predpoludní v rokoch 1960-64. Jednak bol stálym členom Jazzového štúdia (tvorili ho s ním Braňo Hronec a ďalší z okruhu hudobníkov predpoludní), novú kvalitu znamenala spolupráca s vtedy nastupujúcim Ladislavom Gerhardtom, klavíristom, ktorý na slovenskej džezovej scéne znamenal ďalší koncepčný i kvalitatívny posun. Slovenské skupiny v tejto konštelácii s Polanským získali v Česku okamžitý úspech.
.dojatý k slzám
Pavol Polanský spomína: „Rok 1963 bol pre moju muzikantskú kariéru veľmi dôležitý: so súborom S+HQ sme účinkovali v slávnom kodanskom klube Jazzhus Montmartre a vo Viedni som sa stal stálym členom poroty džezového festivalu, čo znamenalo nadväzovanie známostí a priateľstiev. Po festivalových vystúpeniach sa v kluboch jamovalo do rána, a tak som mal možnosť hrať so svetovými špičkami. Čo pre bubeníka znamená skvelý kontrabasista, to som si uvedomil, keď som sa na pódiu ocitol s Jimmym Woodom, ktorý bol chvíľu predtým členom Ellingtonovho orchestra. Zážitkami boli aj spoločné účinkovania so skvelými Rakúšanmi ako Erich Kleinschuster, Fritz Pauer, Fatty George a ďalší. Toto všetko bolo spojené s nahrávkami viedenského rozhlasu a umožnilo mi to nadviazať ďalšie kontakty. Netušil som však, že mi to o niekoľko rokov pomôže pri zakladaní novej existencie; vtedy som o emigrácii neuvažoval. Kuriozitou neskôr bolo, že z Bratislavy sme odchádzali bez úvahy nad tým, kam emigrujeme.“ (Nedokončené spomienky).
To, že hudba bratislavských hudobníkov (najmä Jazzové štúdio, Déczi a Gerhardt a tiež skupiny tradičného džezu) prenikla na československé a postupne aj na zahraničné pódiá dokázalo, že úspech džezu na mládežníckych predpoludniach a následné udalosti neboli len lokálnou záležitosťou. Nečakane intenzívne úspechy, napríklad na pražskom Medzinárodnom jazzovom festivale zapríčinili, že slovenskí hudobníci sa stávali uznávanými kolegami a stálymi členmi pražských formácií, čo bola veľká zmena voči predchádzajúcej milej blahosklonnej podpore.
Tie úspechy však boli zároveň predzvesťou konca jednej éry. Déczi odišiel natrvalo do Prahy, najlepší hudobníci postupne džez opúšťali. Hronec zostavil medzinárodne uznávaný show orchester, Jurkoviča absorbovala kariéra pedagóga a interpreta vážnej hudby, iní sa zasa venovali svojim občianskym povolaniam (stavební inžinieri, lekári a pod.). Samotný Polanský v rokoch 1963-64 bol ako bubeník na roztrhanie. Stal sa stálym členom S+HQ, na zahraničné zájazdy chodil s Pražským dixielandom a zároveň ďalej hral s Gerhardtom a Jazzovým štúdiom. Bolo to tempo, ktoré nešlo ďalej udržať. V novej situácii sa stal najambicióznejším slovenským džezmenom Laco Gerhardt, ktorý sa postupne rozhodol, že radšej si vychová nového bubeníka, ktorý bude stále k dispozícii.
Samotný Polanský sa ako bubeník často dostával na Západ, a to do stredobodu džezového diania. Viac ako hra na bicích ho fascinoval svet džezu, ktorý až dovtedy pozoroval z izolácie: „Bol som napríklad v belgickom Comblain La Tour, kde som sa prvý raz osobne stretol s Bennym Goodmanom a jeho orchestrom, ako aj s tenorsaxofonistom Johnom Coltranom. Nepredstaviteľným zážitkom bolo stretnutie s Quincym Jonesom a Countom Basiem na festivale vo švédskej Landskrone v roku 1963. Bolo úžasné hrať na tom istom pódiu pre obrovské publikum, ako tieto orchestre. Nevyhýbali sme sa ani amatérskym podujatiam – vo Viedni mal tradíciu súťažný Amatérsky jazzový festival, ktorý organizovala Európska jazzová federácia. S Pražským dixielandom sme ho vyhrali dvakrát, cenu a pohár sme druhýkrát prevzali z rúk Duka Ellingtona. Po jej odovzdaní odohral koncert so svojím orchestrom a tam som naživo prvýkrát počul zvučku Conoverovej relácie Take the „A” Train, ktorú som poznal len z vysielania Hlasu Ameriky. Bol som dojatý k slzám.“ (Nedokončené spomienky).
Oslabenie hudobníckej aktivity zapríčinilo aj zamestnanie. V Koncertnej a divadelnej kancelácii (predchodca Slovkoncertu) bol šéfom zahraničného oddelenia a s postupným politickým uvoľňovaním bolo čoraz viac práce a k bicím si sadal čoraz zriedkavejšie. Takmer sa zabudlo na to, že v tejto agentúrnej funkcii Polanský zabezpečil pre slovenskú scénu nebývalé zahraničné kontakty. V baroch a kaviarňach (Devín, Carlton, smokovecký Grand) sa v 60. rokoch prekvapivo objavovali veľké mená európskej džezovej scény, čo pre domácich hudobníkov znamenalo veľký impulz a inšpiráciu. V rokoch 1966-68 mal Polanský zásluhu aj na kvalitnej zahraničnej účasti na Bratislavskej lýre.
.občan Polanský: predhistória a coda
Narodil sa ako Pavol Feldman v Moravskej Ostrave, ale od detstva žil v Bratislave. Zážitky z detstva a vznik slovenského štátu poznamenali Polanského cítenie a myslenie na celý život. Pritom na tú tému sa nezvykol zdôverovať. Nečakane úprimne osvetlil príkoria, ktoré sa mu od ľudákov a nacistov dostali v rozhovore so Štefanom Hríbom a Jurajom Kušnierikom (.týždeň 39/2008): „Všetko bolo komplikované. Som katolícky krstený človek. Nie „prekrstený", ja som mal odmalička inú vieru. Veľmi sa ma preto dotklo, že môj vyhadzov zo školy podpisoval farár. Bol to premonštrát z Košíc, profesor Sziklay. Ja som mu pritom chodil miništrovať do Svätej Trojice. Odrazu, keď som prišiel do sakristie a pozdravil som „Pochválen buď Ježiš Kristus", mi on povedal „ta, Paľko môj, Na stráž musíš povedať..."
Samozrejme, vyhadzov bol len predohrou k ďalším príkoriam, pri ktorých Polanskému neraz išlo o život. Vždy ho však zachránilo šťastie, dobrí ľudia a priatelia. A vždy mu pomohlo hudobné nadanie. Po vojne Polanský ako jeden z mála nacistami perzekvovaný človek, bol hneď od začiatku hlasný antikomunista. Slovenskí antifašisti boli väčšinou frustrovaní mníchovskou zradou, jedinú nádej videli v Stalinovi a dlho zatvárali oči a uši pred jeho zločinmi. Polanského hudobné záujmy sa mu aj v tej situácii stali spoľahlivým kompasom. Ideológia, ktorá jeho hudbu označuje za umieračik imperializmu, nemôže byť v poriadku.
Po roku 1945 si ako bubeník mohol vyberať medzi študentskými skupinami dobového džezu a čoskoro sa uplatnila i jeho celoživotná láska č. 1 – vzťah k swingujúcim big bandom. Stal sa členom orchestra Gustava Broma (počas jeho bratislavského pôsobenia) a sám viedol v roku 1949 Vysokoškolský tanečný orchester. V týchto skupinách (pokiaľ to išlo), sa začal meniť tradičný model slovenskej populárnej hudby.
Ďalšou Polanského celoživotnou láskou a vášňou sa stal rozhlas. Ako redaktor dostal v roku 1953, po oslabujúcej ére častušiek, estrádnych orchestrov a budovateľských pochodov, ideovo dôležitú úlohu: vytvoriť reláciu, ktorá by konkurovala rozhlasovému vysielaniu z Viedne. Keď sa mu to podarilo, na jednej strane získal pochvalu od jedných komunistov, iné stranícke kruhy ho, naopak, kritizovali, že éter zanešváril kozmopolitnou hudbou.
Zvláštnou kapitolou v Polanského živote bolo dva roky trvajúce dirigovanie Bratislavského tanečného orchestra. Polanského ideou bolo téza: ak nie je možné hrať bigbandový swing, treba skúsiť inšpiráciu americkou sweet music, jej spevákmi a sláčikovými orchestrami. Orchester mal vyše 50 hudobníkov a mimoriadne nadanie Polanskému umožnilo, ako samoukovi v tomto smere, dirigovať orchester zložený z profesionálnych hudobníkov. Základným partnerom v tom zámere mu bol exkluzívny aranžér telesa Vierosav Matušík. Úspechom orchestra bolo napríklad posledné populárne tango Gejzu Dusíka: Marína. Jozef Kuchár ho naspieval ležérne v štýle crooningu Binga Crosbyho a Matušíkove „americké“ evergreenové harmonické poňatie ukázalo na dobovú možnosť inovácie slovenského tanga. Samozrejme, napriek vtedajšej progresívnosti nahrávky s odstupom času rýchlo nadobudli dobovú patinu. Vďaka Antológii slovenskej populárnej hudby však zabudnuté nahrávky s Polanským ako dirigentom možno počuť v obnovenej zvukovej podobe. Autor antológie Pavol Zelenay konštatuje: „Vytvorenie tohto telesa bolo prevratnou udalosťou v slovenskej populárnej hudbe, lebo nikdy predtým nemali slovenskí skladatelia k dispozícii také kvalitné interpretačné teleso.“
Dirigovanie orchestra a pôsobenie v rozhlase sa neskončilo happyendom. Po nekončiacich diskusiách a neustálych osočovaniach z kozmopolitizmu Polanský podal výpoveď a zapovedal sa, že do Slovenského rozhlasu už nikdy nevstúpi. To viac-menej dodržal i po roku 1990. Vtedy síce vytvoril na stanici Twist úspešnú reláciu Pekná hudba, ale zdôvodňoval to tým, že nejde o následnícku stanicu niekdajšieho Československého rozhlasu.
.najšťastnejšie roky
Na otázku Hríba a Kušnierika, ako sa robilo v ORF, Polanský odpovedá: „Nevysloviteľne krásne. Tých 22 rokov práce v rakúskom rozhlase bolo 22 najkrajších rokov môjho života. Viete, čo je to robiť a nemať nad sebou kontrolu? Viete, čo je to, keď si vašu dobrú prácu všimnú a ponúknu vám miesto vedúceho oddelenia? Nikto sa ma tu za celý čas nespýtal, v akej som strane. Nikto ma nenútil ísť na politické schôdze. Viete, čo to boli desaťminútovky? Každé ráno vám v robote niekto čítal úvodníky z Pravdy a keď ste neprišli, tak vás začali tak „drbať“, až ste boli modrý. A to vám nejaký kretén, ktorý nevedel čítať, čítal z Pravdy úvodník...“ Tu treba povedať, že obaja autori ako jediní sa dotkli názorového spektra Paľa Polanského a naznačili jeho výhrady nielen voči poprevratovému Slovensku, ale aj voči všetkým postkomunistickým krajinám. Ľudia blízki Polanskému sa tej téme vyhýbali. Polanský bol náruživý a nekompromisný diskutér; i malá názorová nezhoda hrozila, že sa na nejakej maličkosti zborí dlhoročné priateľstvo.
Po emigrácii do Rakúska v roku 1968, Pavol Polanský reagoval na situáciu ako znovuzrodený. Tu naraz jeho schopnosti a vedomosti mali relevanciu. Okamžite získal dobré postavenie. Jeho prvým úspechom bola relácia Musik zum Träumen, ktorú viedol celých 21 rokov, kým bol zamestnaný v ORF (stanica Ö3). Na ten titul mu pridelili málo sledovaný hodinový rozhlasový čas (od 23.00) a Polanský v ňom pokračoval v línii sweet music (sláčikové orchestre a speváci semijazzového typu). Relácia sa čoskoro priradila k najúspešnejším titulom rakúskeho rozhlasu a zabezpečila mu autoritu, ktorá viedla k pozícii šéfa programu a čoskoro aj k funkcii riaditeľa hudobného vysielania. Polanský obzvlášť rád spomína na spoluprácu s Karlom Krautgartnerom (v období 1969-72): „Vycítil som možnosť spolupráce a uskutočnenia projektu, o ktorom som celý život sníval: mať zodpovednosť za program a výrobu kvalitnej hudby a to po každej stránke – umelecky i technicky. S Karlom sa o tom dalo vynikajúco hovoriť a začali sme spolupracovať. On zakladal nový orchester a ja som sa stal jeho stálym režisérom.“
Zvuková réžia live koncertov svetových špičiek džezu znamenala pre Polanského vyvrcholenie ambícií a spolupráca s veľkými džezmenmi bola naplnením odvážnych mladíckych snov: „V rakúskom rozhlase ma zaujímalo všetko, čo sa týkalo džezu, populárnej hudby a hudby vôbec – od programu po výrobu. Hudobná réžia bola vždy mojím koníčkom a keď som ponúkol tieto služby, zistil som, že to bolo v Rakúsku pole neorané. Vo Viedni v tom čase ešte existovala obrovská produkcia nemeckej hudby v gramofónovom priemysle štúdia Austrophon, takže rozhlas v tom čase hral len druhoradú úlohu. Keď v októbri 1968 rozhlas nahrával viedenský koncert džezového orchestra Illinoiskej univerzity, oslávil som svoju prvú hudobnú réžiu. Dodnes mám v archíve záznam ako milú pamiatku. Neskôr som pracoval na nahrávaní najslávnejších svetových bigbandov; je priam neuveriteľné, že medzi nimi boli Duke Ellington, Count Basie, Stan Kenton, Harry James... Koncom 70. rokov som potom robil produkcie pre rozhlas a televíziu súčasne: v tom čase televízia nevysielala stereo, a tak som vymyslel, že budú vysielať obraz a my v rádiu k tomu zvuk v stereo kvalite. Bol to obrovský úspech. Vznikli tak produkcie so Stéphanom Grappellim, Toots Thielemansom, Antoniom Carlosom Jobimom, Joe Passom, Oscarom Petersonom a mnohými ďalšími.“ (Nedokončené spomienky).
Polanský odišiel do dôchodku v roku 1990. Predtým získal od rakúskeho prezidenta vysoké vyznamenanie. Jeho dlhoročné pôsobenie v Rakúsku je názornou ukážkou uplatnenia talentu, ktorý sa mohol rozvinúť len v „normálnych“ podmienkach, kde si inštitúcia váži pracovníka podľa výsledkov, a nie podľa pôvodu a názorovej orientácie. A zdôraznime, že Pavol Polanský pred emigráciou významne prispel do rôznych oblastí slovenského džezu a populárnej hudby.
Autor je teoretik džezu a populárnej hudby.
Napriek tomu, že Polanský zasiahol do slovenskej a rakúskej hudby v mnohých sférach, literatúra o ňom je skromná. V atmosfére hľadania a nachádzania slávnych úspešných rodákov v slovenskej tlači to pripomína až tichý dištanc. Výnimkou je v tom smere jediná sumarizácia jeho občianskych postojov i hudobnej kariéry s názvom Čo Slovensko chcelo, to má v rozhovore v .týždni 39/2008. Ďalší atypický príspevok k téme Polanský vyjde v týchto dňoch (Igor Wasserberger: Nedokončené spomienky, Hudobný život 3/2010). Polanský tu podrobne hovorí predovšetkým o okolnostiach emigrácie a o svojom pôsobení v Rakúsku, rozhovor ostal nedokončený. Polanského prínos do slovenskej populárnej hudby 40. a 50. rokov podrobne mapuje kniha P. Zelenay/L. Šoltýs: Hudba-tanec-pieseň. Zrod a prvé roky slovenskej modernej populárnej hudby (Hudobné centrum, Bratislava, 2008).
.jedinečný hráč na bicích nástrojoch
Z mnohých aktivít, ktoré Paľo Polanský v živote skúsil, najnápadnejším prejavom jeho osobnosti je nadanie na hru na bicích nástrojoch. Bol to priam malý zázrak, keď približne o 15 rokov starší Polanský (vtedy priepastný generačný rozdiel), prišiel v roku 1958 medzi progresívnu nastupujúcu mladú generáciu ako pamätník povojnovej éry. Braňo Hronec, Miloš Jurkovič, Gusto Riška a ostatní ho oslovovali „ujo Paľo“, čo si on ihneď vyprosil. A keď si sadol za bicie, všetkých šokoval. Hudba nových tvárí slovenského džezu zrazu dostala krídla, ono napätie, drive, ktorý je spolu s improvizáciou základným prvkom džezového prejavu, nadobudlo na intenzite. Hroncovo trio berúce inšpiráciu z „petersonovského“ modelu swingovalo ako nikdy predtým. A nebol to len strojový „odvaz“ – Polanský bol skvelý komunikátor, počúval a anticipoval hudobné myšlienky spoluhráčov, vynaliezavo na ne reagoval, mal skvelý cit pre výstavbu a gradáciu sóla. Zmenu cítilo aj obecenstvo: keď si v Redute alebo v Tatre sadol za bicie, bola to tá najlepšia propagácia džezu.
Nastupujúca generácia džezmenov sa cítila štýlovo inde ako ich predchodcovia. A tu sa ako deux ex machina objavil bubeník, ktorý im v ich snažení nesmierne pomohol. Ako to bolo možné, ťažko vysvetliť. Polanský od roku 1950 nebol na tomto nástroji aktívny a zrejme ani necvičil. Ale džez miloval. Sledoval všetko dostupné najmä z rozhlasu: z Rakúska počúval vysielanie pre americkú armádu a od začiatku (1955) nevynechal relácie Willisa Conovera z Hlasu Ameriky. Takže i keď takmer desať rokov nehral, dobre vedel, čo nové sa v „jeho“ hudbe udialo a neobyčajné dispozície mu umožnili svoje predstavy realizovať.
Polanského „slovenské obdobie“ v pozícii džezového bubeníka vyvrcholilo po skončení mládežníckych predpoludní v rokoch 1960-64. Jednak bol stálym členom Jazzového štúdia (tvorili ho s ním Braňo Hronec a ďalší z okruhu hudobníkov predpoludní), novú kvalitu znamenala spolupráca s vtedy nastupujúcim Ladislavom Gerhardtom, klavíristom, ktorý na slovenskej džezovej scéne znamenal ďalší koncepčný i kvalitatívny posun. Slovenské skupiny v tejto konštelácii s Polanským získali v Česku okamžitý úspech.
.dojatý k slzám
Pavol Polanský spomína: „Rok 1963 bol pre moju muzikantskú kariéru veľmi dôležitý: so súborom S+HQ sme účinkovali v slávnom kodanskom klube Jazzhus Montmartre a vo Viedni som sa stal stálym členom poroty džezového festivalu, čo znamenalo nadväzovanie známostí a priateľstiev. Po festivalových vystúpeniach sa v kluboch jamovalo do rána, a tak som mal možnosť hrať so svetovými špičkami. Čo pre bubeníka znamená skvelý kontrabasista, to som si uvedomil, keď som sa na pódiu ocitol s Jimmym Woodom, ktorý bol chvíľu predtým členom Ellingtonovho orchestra. Zážitkami boli aj spoločné účinkovania so skvelými Rakúšanmi ako Erich Kleinschuster, Fritz Pauer, Fatty George a ďalší. Toto všetko bolo spojené s nahrávkami viedenského rozhlasu a umožnilo mi to nadviazať ďalšie kontakty. Netušil som však, že mi to o niekoľko rokov pomôže pri zakladaní novej existencie; vtedy som o emigrácii neuvažoval. Kuriozitou neskôr bolo, že z Bratislavy sme odchádzali bez úvahy nad tým, kam emigrujeme.“ (Nedokončené spomienky).
To, že hudba bratislavských hudobníkov (najmä Jazzové štúdio, Déczi a Gerhardt a tiež skupiny tradičného džezu) prenikla na československé a postupne aj na zahraničné pódiá dokázalo, že úspech džezu na mládežníckych predpoludniach a následné udalosti neboli len lokálnou záležitosťou. Nečakane intenzívne úspechy, napríklad na pražskom Medzinárodnom jazzovom festivale zapríčinili, že slovenskí hudobníci sa stávali uznávanými kolegami a stálymi členmi pražských formácií, čo bola veľká zmena voči predchádzajúcej milej blahosklonnej podpore.
Tie úspechy však boli zároveň predzvesťou konca jednej éry. Déczi odišiel natrvalo do Prahy, najlepší hudobníci postupne džez opúšťali. Hronec zostavil medzinárodne uznávaný show orchester, Jurkoviča absorbovala kariéra pedagóga a interpreta vážnej hudby, iní sa zasa venovali svojim občianskym povolaniam (stavební inžinieri, lekári a pod.). Samotný Polanský v rokoch 1963-64 bol ako bubeník na roztrhanie. Stal sa stálym členom S+HQ, na zahraničné zájazdy chodil s Pražským dixielandom a zároveň ďalej hral s Gerhardtom a Jazzovým štúdiom. Bolo to tempo, ktoré nešlo ďalej udržať. V novej situácii sa stal najambicióznejším slovenským džezmenom Laco Gerhardt, ktorý sa postupne rozhodol, že radšej si vychová nového bubeníka, ktorý bude stále k dispozícii.
Samotný Polanský sa ako bubeník často dostával na Západ, a to do stredobodu džezového diania. Viac ako hra na bicích ho fascinoval svet džezu, ktorý až dovtedy pozoroval z izolácie: „Bol som napríklad v belgickom Comblain La Tour, kde som sa prvý raz osobne stretol s Bennym Goodmanom a jeho orchestrom, ako aj s tenorsaxofonistom Johnom Coltranom. Nepredstaviteľným zážitkom bolo stretnutie s Quincym Jonesom a Countom Basiem na festivale vo švédskej Landskrone v roku 1963. Bolo úžasné hrať na tom istom pódiu pre obrovské publikum, ako tieto orchestre. Nevyhýbali sme sa ani amatérskym podujatiam – vo Viedni mal tradíciu súťažný Amatérsky jazzový festival, ktorý organizovala Európska jazzová federácia. S Pražským dixielandom sme ho vyhrali dvakrát, cenu a pohár sme druhýkrát prevzali z rúk Duka Ellingtona. Po jej odovzdaní odohral koncert so svojím orchestrom a tam som naživo prvýkrát počul zvučku Conoverovej relácie Take the „A” Train, ktorú som poznal len z vysielania Hlasu Ameriky. Bol som dojatý k slzám.“ (Nedokončené spomienky).
Oslabenie hudobníckej aktivity zapríčinilo aj zamestnanie. V Koncertnej a divadelnej kancelácii (predchodca Slovkoncertu) bol šéfom zahraničného oddelenia a s postupným politickým uvoľňovaním bolo čoraz viac práce a k bicím si sadal čoraz zriedkavejšie. Takmer sa zabudlo na to, že v tejto agentúrnej funkcii Polanský zabezpečil pre slovenskú scénu nebývalé zahraničné kontakty. V baroch a kaviarňach (Devín, Carlton, smokovecký Grand) sa v 60. rokoch prekvapivo objavovali veľké mená európskej džezovej scény, čo pre domácich hudobníkov znamenalo veľký impulz a inšpiráciu. V rokoch 1966-68 mal Polanský zásluhu aj na kvalitnej zahraničnej účasti na Bratislavskej lýre.
.občan Polanský: predhistória a coda
Narodil sa ako Pavol Feldman v Moravskej Ostrave, ale od detstva žil v Bratislave. Zážitky z detstva a vznik slovenského štátu poznamenali Polanského cítenie a myslenie na celý život. Pritom na tú tému sa nezvykol zdôverovať. Nečakane úprimne osvetlil príkoria, ktoré sa mu od ľudákov a nacistov dostali v rozhovore so Štefanom Hríbom a Jurajom Kušnierikom (.týždeň 39/2008): „Všetko bolo komplikované. Som katolícky krstený človek. Nie „prekrstený", ja som mal odmalička inú vieru. Veľmi sa ma preto dotklo, že môj vyhadzov zo školy podpisoval farár. Bol to premonštrát z Košíc, profesor Sziklay. Ja som mu pritom chodil miništrovať do Svätej Trojice. Odrazu, keď som prišiel do sakristie a pozdravil som „Pochválen buď Ježiš Kristus", mi on povedal „ta, Paľko môj, Na stráž musíš povedať..."
Samozrejme, vyhadzov bol len predohrou k ďalším príkoriam, pri ktorých Polanskému neraz išlo o život. Vždy ho však zachránilo šťastie, dobrí ľudia a priatelia. A vždy mu pomohlo hudobné nadanie. Po vojne Polanský ako jeden z mála nacistami perzekvovaný človek, bol hneď od začiatku hlasný antikomunista. Slovenskí antifašisti boli väčšinou frustrovaní mníchovskou zradou, jedinú nádej videli v Stalinovi a dlho zatvárali oči a uši pred jeho zločinmi. Polanského hudobné záujmy sa mu aj v tej situácii stali spoľahlivým kompasom. Ideológia, ktorá jeho hudbu označuje za umieračik imperializmu, nemôže byť v poriadku.
Po roku 1945 si ako bubeník mohol vyberať medzi študentskými skupinami dobového džezu a čoskoro sa uplatnila i jeho celoživotná láska č. 1 – vzťah k swingujúcim big bandom. Stal sa členom orchestra Gustava Broma (počas jeho bratislavského pôsobenia) a sám viedol v roku 1949 Vysokoškolský tanečný orchester. V týchto skupinách (pokiaľ to išlo), sa začal meniť tradičný model slovenskej populárnej hudby.
Ďalšou Polanského celoživotnou láskou a vášňou sa stal rozhlas. Ako redaktor dostal v roku 1953, po oslabujúcej ére častušiek, estrádnych orchestrov a budovateľských pochodov, ideovo dôležitú úlohu: vytvoriť reláciu, ktorá by konkurovala rozhlasovému vysielaniu z Viedne. Keď sa mu to podarilo, na jednej strane získal pochvalu od jedných komunistov, iné stranícke kruhy ho, naopak, kritizovali, že éter zanešváril kozmopolitnou hudbou.
Zvláštnou kapitolou v Polanského živote bolo dva roky trvajúce dirigovanie Bratislavského tanečného orchestra. Polanského ideou bolo téza: ak nie je možné hrať bigbandový swing, treba skúsiť inšpiráciu americkou sweet music, jej spevákmi a sláčikovými orchestrami. Orchester mal vyše 50 hudobníkov a mimoriadne nadanie Polanskému umožnilo, ako samoukovi v tomto smere, dirigovať orchester zložený z profesionálnych hudobníkov. Základným partnerom v tom zámere mu bol exkluzívny aranžér telesa Vierosav Matušík. Úspechom orchestra bolo napríklad posledné populárne tango Gejzu Dusíka: Marína. Jozef Kuchár ho naspieval ležérne v štýle crooningu Binga Crosbyho a Matušíkove „americké“ evergreenové harmonické poňatie ukázalo na dobovú možnosť inovácie slovenského tanga. Samozrejme, napriek vtedajšej progresívnosti nahrávky s odstupom času rýchlo nadobudli dobovú patinu. Vďaka Antológii slovenskej populárnej hudby však zabudnuté nahrávky s Polanským ako dirigentom možno počuť v obnovenej zvukovej podobe. Autor antológie Pavol Zelenay konštatuje: „Vytvorenie tohto telesa bolo prevratnou udalosťou v slovenskej populárnej hudbe, lebo nikdy predtým nemali slovenskí skladatelia k dispozícii také kvalitné interpretačné teleso.“
Dirigovanie orchestra a pôsobenie v rozhlase sa neskončilo happyendom. Po nekončiacich diskusiách a neustálych osočovaniach z kozmopolitizmu Polanský podal výpoveď a zapovedal sa, že do Slovenského rozhlasu už nikdy nevstúpi. To viac-menej dodržal i po roku 1990. Vtedy síce vytvoril na stanici Twist úspešnú reláciu Pekná hudba, ale zdôvodňoval to tým, že nejde o následnícku stanicu niekdajšieho Československého rozhlasu.
.najšťastnejšie roky
Na otázku Hríba a Kušnierika, ako sa robilo v ORF, Polanský odpovedá: „Nevysloviteľne krásne. Tých 22 rokov práce v rakúskom rozhlase bolo 22 najkrajších rokov môjho života. Viete, čo je to robiť a nemať nad sebou kontrolu? Viete, čo je to, keď si vašu dobrú prácu všimnú a ponúknu vám miesto vedúceho oddelenia? Nikto sa ma tu za celý čas nespýtal, v akej som strane. Nikto ma nenútil ísť na politické schôdze. Viete, čo to boli desaťminútovky? Každé ráno vám v robote niekto čítal úvodníky z Pravdy a keď ste neprišli, tak vás začali tak „drbať“, až ste boli modrý. A to vám nejaký kretén, ktorý nevedel čítať, čítal z Pravdy úvodník...“ Tu treba povedať, že obaja autori ako jediní sa dotkli názorového spektra Paľa Polanského a naznačili jeho výhrady nielen voči poprevratovému Slovensku, ale aj voči všetkým postkomunistickým krajinám. Ľudia blízki Polanskému sa tej téme vyhýbali. Polanský bol náruživý a nekompromisný diskutér; i malá názorová nezhoda hrozila, že sa na nejakej maličkosti zborí dlhoročné priateľstvo.
Po emigrácii do Rakúska v roku 1968, Pavol Polanský reagoval na situáciu ako znovuzrodený. Tu naraz jeho schopnosti a vedomosti mali relevanciu. Okamžite získal dobré postavenie. Jeho prvým úspechom bola relácia Musik zum Träumen, ktorú viedol celých 21 rokov, kým bol zamestnaný v ORF (stanica Ö3). Na ten titul mu pridelili málo sledovaný hodinový rozhlasový čas (od 23.00) a Polanský v ňom pokračoval v línii sweet music (sláčikové orchestre a speváci semijazzového typu). Relácia sa čoskoro priradila k najúspešnejším titulom rakúskeho rozhlasu a zabezpečila mu autoritu, ktorá viedla k pozícii šéfa programu a čoskoro aj k funkcii riaditeľa hudobného vysielania. Polanský obzvlášť rád spomína na spoluprácu s Karlom Krautgartnerom (v období 1969-72): „Vycítil som možnosť spolupráce a uskutočnenia projektu, o ktorom som celý život sníval: mať zodpovednosť za program a výrobu kvalitnej hudby a to po každej stránke – umelecky i technicky. S Karlom sa o tom dalo vynikajúco hovoriť a začali sme spolupracovať. On zakladal nový orchester a ja som sa stal jeho stálym režisérom.“
Zvuková réžia live koncertov svetových špičiek džezu znamenala pre Polanského vyvrcholenie ambícií a spolupráca s veľkými džezmenmi bola naplnením odvážnych mladíckych snov: „V rakúskom rozhlase ma zaujímalo všetko, čo sa týkalo džezu, populárnej hudby a hudby vôbec – od programu po výrobu. Hudobná réžia bola vždy mojím koníčkom a keď som ponúkol tieto služby, zistil som, že to bolo v Rakúsku pole neorané. Vo Viedni v tom čase ešte existovala obrovská produkcia nemeckej hudby v gramofónovom priemysle štúdia Austrophon, takže rozhlas v tom čase hral len druhoradú úlohu. Keď v októbri 1968 rozhlas nahrával viedenský koncert džezového orchestra Illinoiskej univerzity, oslávil som svoju prvú hudobnú réžiu. Dodnes mám v archíve záznam ako milú pamiatku. Neskôr som pracoval na nahrávaní najslávnejších svetových bigbandov; je priam neuveriteľné, že medzi nimi boli Duke Ellington, Count Basie, Stan Kenton, Harry James... Koncom 70. rokov som potom robil produkcie pre rozhlas a televíziu súčasne: v tom čase televízia nevysielala stereo, a tak som vymyslel, že budú vysielať obraz a my v rádiu k tomu zvuk v stereo kvalite. Bol to obrovský úspech. Vznikli tak produkcie so Stéphanom Grappellim, Toots Thielemansom, Antoniom Carlosom Jobimom, Joe Passom, Oscarom Petersonom a mnohými ďalšími.“ (Nedokončené spomienky).
Polanský odišiel do dôchodku v roku 1990. Predtým získal od rakúskeho prezidenta vysoké vyznamenanie. Jeho dlhoročné pôsobenie v Rakúsku je názornou ukážkou uplatnenia talentu, ktorý sa mohol rozvinúť len v „normálnych“ podmienkach, kde si inštitúcia váži pracovníka podľa výsledkov, a nie podľa pôvodu a názorovej orientácie. A zdôraznime, že Pavol Polanský pred emigráciou významne prispel do rôznych oblastí slovenského džezu a populárnej hudby.
Autor je teoretik džezu a populárnej hudby.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.