Kaviareň pri paláci Dolmabahce. Pred nami asi kilometer mora s názvom Bosporus, hneď na druhom brehu Ázia. Vpravo Marmarské more, na stole sladká turecká káva. Bájny Istanbul.
Za chrbtom máme parkovisko, na ktoré prichádza jeden turistický autobus za druhým. Na kopci obrovský prepychový hotel, kúsok ďalej najmenší z futbalových štadiónov v meste – zmestí sa doňho „len“ 30 000 ľudí. Hráva tu Besiktas. Svieti slnko, od mora povieva príjemný vánok. Centrum rušného veľkomesta.
Ten film z Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave v decembri minulého roka nevynikal kvôli Istanbulu. Účinkoval v ňom Alexander Hacke, člen nemeckej industriálovej Einstürzende Neubauten a v anotácii bolo napísané, že je o nezávislej hudobnej scéne. Preto bol film Crossing the Bridge: Sounds of Istanbul zaujímavý. Je to hudobný dokument, ktorý nakrútil v Nemecku žijúci režisér Fatih Akin. Alexander Hacke v ňom navštívi niekoľkých istanbulských muzikantov – od hiphopera Cezu cez punkových Duman, elektroakustických Baba Zula až po plachú šansoniérku Sezen Aksu. Všetci rozprávajú o bohatej scéne v meste, ktoré zjavne milujú.
O dva týždne neskôr vyšla v českom preklade kniha nobelového Orhana Pamuka Istanbul – vzpomínky na město. Nepíše sa v nej o byzantských chrámoch, „renesančných“ mešitách ani o ďalších vyhľadávaných monumentoch. Pamuk píše o svojom detstve v štvrti Ortaköy, o francúzskom lýceu v Galatasarai, o drevených vilách na ázijskej strane Bosporu a hlavne o istanbulskej melanchólii, ktorej miestni hovoria „hüzün“.
V júni sme ju zažili.
.museli byť slepí
Byzas pochádzal z dobrej rodiny. Jeho otec bol Poseidón, matka Nymfa, starým otcom z matkinej strany bol dokonca samotný Zeus. Jedného dňa mal mladý muž zrejme už dosť života v tieni slávnych rodičov – a vydal sa na cestu. Aby nešiel len tak za nosom, pred odchodom navštívil vešticu v Delfách a spýtal sa jej, kde by bolo najlepšie miesto na založenie novej osady. „Oproti slepým,“ odpovedala mu tajomne. Vyzbrojený touto užitočnou informáciou vydal sa Byzas na cestu. Keď so svojou družinou priplával na miesto, kde sa Marmarské more mení na Bosporskú úžinu, všimol si na južnom (my už vieme, že ázijskom) brehu osadu Chalcedon (v dnešnom Istanbule sa volá Kadiköy). Na severnom (teda európskom) brehu bola len malá rybárska dedina Lygos a ťažko dobývateľný prístav Zlatý roh. „Tí Chalcedónci museli byť slepí,“ povedal si Byzas a na Zlatom rohu, oproti slepým, založil osadu, ktorú pomenoval – akože ináč – po sebe: Byzantion.
To sú mytologické počiatky mesta na Bospore, v ktorom v roku 330 založil cisár Konštantín hlavné mesto východorímskej ríše – Konštantinopol. Centrum východného kresťanstva tu sídlilo vyše tisíc rokov. Neboli to úplne pokojné roky: mesto najprv viacnásobne obliehali arabskí moslimovia, neskôr (110 rokov) vojská Bulharskej ríše, ale hradby prelomili až v roku 1204 „bratia krížiaci“, pričom mesto vyplienili. Koniec Konštantinopolu prišiel v roku 1453, keď jeho povestné trojité hradby (dodnes z nich veľká časť stojí) prelomil trpezlivý stratég a odvážny vojvodca Sultán Mehmed II. zvaný Dobyvateľ. Z mesta sa stalo hlavné mesto Osmanskej ríše, ktorej vojaci o pár sto rokov neskôr, keď bola ríša najsilnejšia, úspešne padli na Poniky a obliehali Bystricu.
V roku 1923 vznikla Turecká republika, vedená hrdinom bitky pri Galipoli, generálom Mustafom Kemalom, „záchrancom národa“, neskôr tureckým parlamentom oficiálne vyhláseným za „Otca Turkov“. Atatürk bol socialista a mal mimoriadny cit pre symbolické akty. V snahe vytvoriť sekulárnu republiku podľa francúzskeho vzoru zakázal mužom nosenie tradičných tureckých fezov a ženám nosenie moslimami požadovaných šatiek. Zaviedol latinskú abecedu, deň pracovného voľna presunul z piatka na nedeľu a hlavné mesto republiky presunul z Istanbulu do Ankary. Tým všetkým chcel Turecko odrezať od osmanskej minulosti a vytvoriť etnicky homogénny turecký štát.
Čiastočne sa to podarilo. Mesto, do ktorého sme začiatkom júna prišli, je z mnohých hľadísk európske, moderné, západné. Svojej histórie sa však, našťastie, nevzdalo. Ono na nej doslova stojí, minulosť je jeho každodennou súčasťou. Je predmetom jeho snov o stratenej veľkosti aj nočnou morou o dobe, ktorej návrat si jeho obyvatelia neprajú. Mimochodom – z obyvateľov štvrti Kadiköy, ktorých predkovia nepochopili, na ktorej strane Bosporu treba postaviť hrdé mesto, si ich susedia dodnes uťahujú.
.treba vidieť
Do Istanbulu prichádzame začiatkom júna. Už sa začalo leto, no ešte neprišli extrémne horúčavy. Podľa kamaráta Ahmeta ešte do mesta neprišli ani klasické letné davy turistov. Napriek tomu je ich tu dosť – pred všetkými pamätihodnosťami sa tvoria rady. Ahmet sa našťastie vyzná, má všade známych, kúpil lístky vopred, takže v šórach takmer nestojíme. Mohli sme sa, samozrejme, obdivovaným pamiatkam vyhnúť a sústrediť sa iba na „normálny život“ veľkomesta, ale nebolo by to múdre. Je mnoho vecí, ktoré v Istanbule jednoducho treba vidieť.
Napríklad chýrna Hagia Sofia. Monumentálny chrám, postavený v šiestom storočí cisárom Justiniánom na mieste, kde predtým stála Bazilika cisára Konštantína, vyzerá zvonku rozprávkovo-masívne a zvnútra vznešene. A k tomu tie neuveriteľné minarety. V chráme fascinuje najmä veľkosť a tušený význam miesta. V turistických sprievodcoch sa každý môže dočítať, koľko metrov má centrálna kupola a aký je jej priemer, ale to sú suché čísla. Stáť v strede Svätej Sofie a dívať sa okolo seba je silnejším zážitkom. Aj napriek „večnému“ lešeniu.
Ahmet nám rozpráva množstvo historiek o stavbe chrámu. Svojou bizarnosťou sa nám zdajú zaujímavé minimálne dve. Keď Istanbul dobyl Mehmet II., kresťanský chrám zmenil na mešitu. Väčšina kresťanských fresiek a mozaík bola povinne zakrytá (plátnom alebo omietkou, takže to, čo sa dalo znovu odkryť, je už odkryté) a do chrámu bolo treba nainštalovať veľké drevené kolesá s menami Alaha, Mohameda a kalifov. Remeselník, ktorý ich vyrábal, si riadne nepremeral bránu, a tak deň pred slávnostným otvorením doniesol kolesá, ktoré sa do brány nezmestili. Sultán mu povedal, že ak problém do rána nevyrieši, bude o hlavu kratší. Takto zrozumiteľne inšpirovaný umelec sa teda posnažil a v rekordnom čase kolesá znovu vyrobil. Nuž, merať netreba vždy dvakrát, stačí aspoň raz, ale dobre. Ináč sa to končí rezom dosť bolestivým.
Druhá, turistami často prehliadaná zvláštnosť Svätej Sofie pochádza ešte z jej kresťanskej éry. Keď Konštantinopol navštívil vikinský kráľ Halfdan, posadili ho ako cteného hosťa na galériu. Akčný Viking sa počas dlhej bohoslužby zjavne nudil a urobil to, čo každý školák uprostred nekonečnej prednášky – do mramorového zábradlia vyryl runovým písmom svoje meno a odkaz „Bol som tu.“ Dnes je tento artefakt pod plexisklom dôkazom, ako sa v Istanbule stretávali kultúry už pred tisíc rokmi.
Kúsok od chrámu Hagia Sofia, v ktorom je dnes už len múzeum, je rozľahlý sultánsky palác Topkapi. Pozostáva z krásnych záhrad a exotických pavilónov. Vo viacerých z nich si možno pozrieť drahocenné dlaždice a rôzne poklady, medzi nimi aj legendárnu diamantmi vykladanú dýku, údajne najdrahší klenot v Turecku (druhý najdrahší v Európe). Súčasťou budovy, v ktorej sú šperky vystavené, je veľký balkón, z ktorého je úchvatný výhľad na Bospor a Marmarské more.
Sultáni bývali v paláci Topkapi až do devätnásteho storočia. Potom sa rozhodli, že chcú bývať v niečom európskejšom a postavili si veľký, ale inak dosť nezaujímavý palác Dolmabahce na druhej strane Zlatého rohu. Boli sme v obidvoch a – a zo záhrad Topkapi by sme sa ako sultáni celkom určite neodsťahovali.
Blízko Topkapi je starobylá vodáreň. Je to vlastne dômyselne vybudovaná jaskyňa, v ktorej sa okrem večne kvapkajúcej vody pohybujú živé ryby. Fascinujúce sú podporné stĺpy – ich základ je tvorený kameňmi zo zbúraných pyramíd a iných vzácnych pamiatok. Recyklácia nie je vôbec moderný vynález.
Navštíviť Istanbul a nepozrieť sa do niektorej z množstva mešít je nemožné. Už len pravidelné spevy muezínov, ktoré znejú päťkrát za deň a sú zosilnené obrovskými reproduktormi priamo na minaretoch, sú dostatočným lákadlom. Mali sme šťastie, že priamo nad oknami hotela sme mali Hagiu a Modrú mešitu. Ten rozprávkový pohľad však bol len vrcholom ľadovca. Mešity sú vo všeobecnosti otvorené pre návštevníkov kedykoľvek, mimo pravidelných bohoslužieb. Okrem najdôležitejších modlitieb v piatok napoludnie však náboženské obrady netrvajú dlho a ak chvíľu počkáte, tak sa dnu určite dostanete. Zážitkom je najmä návšteva veľkolepej Süleymaniye Camii so zvláštne umiestneným osvetlením, krásnymi kobercami a dôstojnou architektúrou. Alebo aj celkom malej, do priestoru svetoznámeho bazáru vklinenej Rüstem Paşa Camii. Architektom oboch je veľký Sinán, európskym umením výrazne ovplyvnený umelec, vďaka ktorému môžeme v Istanbule vidieť islamskú renesanciu, barok aj rokoko.
.treba zažiť
„Nezabudnite ísť v Istanbule do kúpeľov,“ radili nám vo vzácnej zhode s turistickými sprievodcami kamaráti. Nedalo sa neposlúchnuť. Keďže sme nevedeli, čo od tureckých kúpeľov máme čakať a keďže sme naopak vedeli, že ich navštívime len raz, vybrali sme si tie najlepšie a najznámejšie – Cagaloglu Hamami. Vraj ich navštívil anglický kráľ Eduard VIII, rakúsko-uhorský muzikant Franz List, či holywoodska herečka Cameron Diaz (tá bola, na rozdiel od Eduarda, Franza a nás v prísne oddelenom ženskom sektore). V týchto kúpeľoch sa odohrávalo aj jedno z dobrodružstiev Indiana Jonesa.
Turecké kúpele (hamamy) spočívajú v dokonalom umytí. Prebieha to asi takto: Nič nechápajúci turista vstúpi do síce nenápadnej, ale veľmi pôsobivej mramorovej budovy a vyberie si typ procedúry. Najlacnejšie je, keď sa umyjete sami (ale no to nepotrebujeme ísť do hamamu), najdrahšie je niečo, čo sa nazýva „sultánska starostlivosť“. Sme tu len raz, preto chceme byť sultáni. Po zaplatení nás vovedú do silne aromatizovanej miestnosti, kde nám ponúkajú jedinú vec, ktorá nie je v cene kúpeľa, no je povinná: umývacia „rukavica“. Je z drsnej látky a mimoriadne talentovaní obchodníci vám vysvetlia, ako ušetríte tým, že si kúpite tú najdrahšiu. Potom dostanete uterák a dreváky na vysokom podpätku. Od chvíle, keď si ich nasadíte, rozmýšľate len o tom, ako si na nerovnej a vlhkej podlahe nevytknúť členok. Vyzlečiete sa donaha, opášete sa uterákom, a vojdete do ohniska. Fúzatý Turek vám pokynom ukáže, kam máte ísť – do rohovej miestnosti označenej ako „Hot Room“. Tam si sadnete na dosť prudko ohrievanú mramorovú lavicu, po chvíli vinou horúčavy a vlhkosti začnete strácať sily, takže si na horúci kameň ľahnete. Krátko predtým, ako stratíte vedomie, príde fúzatý pán a vovedie vás do hlavnej kúpeľnej sály. Tam vás uloží na masívny mramorový stôl, posunkami vám vysvetlí, že si máte ľahnúť na brucho a začne vás „masírovať“. Najprv to šteklí, potom bolí a nakoniec máte pocit, že práve umierate. To vtedy, keď sa stokilový fúzač prechádza po vašom chrbte, alebo keď vám päsťou „vyrovnáva stavce“ a pritom veselo vykrikuje. Potom vás posadia k mramorovému umývadlu a z ničoho nič vás začnú oblievať horúcou vodou. Následne vás namydlia a systematicky z vás začnú drať kožu – začína sa na temene hlavy a končí pri chodidlách. Potom znovu a znovu voda. Potom vás ešte zabalia do uterákov a lámanou angličtinou vám pripomenú, že by ste im pri odchode mohli dať bakšiš. Zabalení v uterákoch si dávame najdrahšie pivo v Európe, chvíľu oddychujeme, obliekame sa, rozdávame bakšiš, napokon vychádzame na ulicu. Cítime sa... No, čisto a príjemne. Keď budete v Istanbule, nezabudnite ísť do kúpeľov...
Treba však zažiť aj bočné, turistami obchádzané miesta. Sú trochu špinavšie, je v nich však skutočný život. A skvelé reštaurácie, kde sa dá za málo peňazí výborne najesť. Vyberali sme si ich podľa toho, či sú plné domácich. Ako turecky nehovoriaci ľudia sa na takýchto miestach stávate exotom, no súčasne rýchlo zistíte, že Turci sú milí ľudia, ktorí sa vám vo všetkom snažia vyjsť v ústrety. Keď si dáte držkovú či fazuľovú polievku (držka so po turecky povie držka a fazuľa fazuľa, polievka je čorba), nejaký kebab alebo köftu a zapijete to tureckým čajom (alkohol v takýchto tradičných podnikoch nepredávajú), ochutnali ste Istanbul. A keď vám pri odchode nastriekajú na ruky vodu s citrónovou vôňou, už viete, že vás medzi seba prijali. Takéto umytie rúk je prejavom zvláštnej priazne.
A potom treba vidieť chýrny bazár. Vlastne dva. Klasický Veľký bazár, ktorý je neuveriteľne veľkým bludiskom plným tovaru, a potom Bazár korenia, kde na vás dýchne neodolateľná vôňa Orientu. Ale ak ste šetrní, nič si tam nekupujte. Možno sa vám podarí dohodnúť cena o polovicu nižšia, než znel pôvodný návrh obchodníka, aj tak však zaplatíte dvakrát viac, než by sa dalo. Je to turecká národná hra, v ktorej nemajú súpera. A je dovedená naozaj do dokonalosti – Ahmet nám povedal, že obchodníci majú naštudované takmer všetky krajiny sveta, takže keď k ich stánku príde povedzme farmár z Iowy, vysypú mu také detaily o jeho štáte, že ten, omráčený, už na cenu príliš nehľadí.
V Istanbule žije okolo 20 miliónov ľudí. Poznať mesto za desať dní je teda nemožné. Za ten čas sa z neho dá len čosi ochutnať. Treba sa teda vrátiť. Treba ísť na futbal povzbudiť Fenerbahce (kúpili Roberta Carlosa!), Galatasaray či Besiktas. Treba ísť na džez či bigbít do niektorého z klubov v štvrti Taksim. Treba sa voziť loďou po Bospore, treba sa ísť okúpať do Čierneho mora. Treba ísť na nedeľnú omšu do jedného zo starých pravoslávnych kostolov. A hlavne treba stretnúť domácich a veľa sa s nimi rozprávať.
Ak máte radi trochu chaosu, more a veľkolepú históriu, Istanbul je váš raj.
.juraj Kušnierik, .štefan Hríb, Istanbul
Za chrbtom máme parkovisko, na ktoré prichádza jeden turistický autobus za druhým. Na kopci obrovský prepychový hotel, kúsok ďalej najmenší z futbalových štadiónov v meste – zmestí sa doňho „len“ 30 000 ľudí. Hráva tu Besiktas. Svieti slnko, od mora povieva príjemný vánok. Centrum rušného veľkomesta.
Ten film z Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave v decembri minulého roka nevynikal kvôli Istanbulu. Účinkoval v ňom Alexander Hacke, člen nemeckej industriálovej Einstürzende Neubauten a v anotácii bolo napísané, že je o nezávislej hudobnej scéne. Preto bol film Crossing the Bridge: Sounds of Istanbul zaujímavý. Je to hudobný dokument, ktorý nakrútil v Nemecku žijúci režisér Fatih Akin. Alexander Hacke v ňom navštívi niekoľkých istanbulských muzikantov – od hiphopera Cezu cez punkových Duman, elektroakustických Baba Zula až po plachú šansoniérku Sezen Aksu. Všetci rozprávajú o bohatej scéne v meste, ktoré zjavne milujú.
O dva týždne neskôr vyšla v českom preklade kniha nobelového Orhana Pamuka Istanbul – vzpomínky na město. Nepíše sa v nej o byzantských chrámoch, „renesančných“ mešitách ani o ďalších vyhľadávaných monumentoch. Pamuk píše o svojom detstve v štvrti Ortaköy, o francúzskom lýceu v Galatasarai, o drevených vilách na ázijskej strane Bosporu a hlavne o istanbulskej melanchólii, ktorej miestni hovoria „hüzün“.
V júni sme ju zažili.
.museli byť slepí
Byzas pochádzal z dobrej rodiny. Jeho otec bol Poseidón, matka Nymfa, starým otcom z matkinej strany bol dokonca samotný Zeus. Jedného dňa mal mladý muž zrejme už dosť života v tieni slávnych rodičov – a vydal sa na cestu. Aby nešiel len tak za nosom, pred odchodom navštívil vešticu v Delfách a spýtal sa jej, kde by bolo najlepšie miesto na založenie novej osady. „Oproti slepým,“ odpovedala mu tajomne. Vyzbrojený touto užitočnou informáciou vydal sa Byzas na cestu. Keď so svojou družinou priplával na miesto, kde sa Marmarské more mení na Bosporskú úžinu, všimol si na južnom (my už vieme, že ázijskom) brehu osadu Chalcedon (v dnešnom Istanbule sa volá Kadiköy). Na severnom (teda európskom) brehu bola len malá rybárska dedina Lygos a ťažko dobývateľný prístav Zlatý roh. „Tí Chalcedónci museli byť slepí,“ povedal si Byzas a na Zlatom rohu, oproti slepým, založil osadu, ktorú pomenoval – akože ináč – po sebe: Byzantion.
To sú mytologické počiatky mesta na Bospore, v ktorom v roku 330 založil cisár Konštantín hlavné mesto východorímskej ríše – Konštantinopol. Centrum východného kresťanstva tu sídlilo vyše tisíc rokov. Neboli to úplne pokojné roky: mesto najprv viacnásobne obliehali arabskí moslimovia, neskôr (110 rokov) vojská Bulharskej ríše, ale hradby prelomili až v roku 1204 „bratia krížiaci“, pričom mesto vyplienili. Koniec Konštantinopolu prišiel v roku 1453, keď jeho povestné trojité hradby (dodnes z nich veľká časť stojí) prelomil trpezlivý stratég a odvážny vojvodca Sultán Mehmed II. zvaný Dobyvateľ. Z mesta sa stalo hlavné mesto Osmanskej ríše, ktorej vojaci o pár sto rokov neskôr, keď bola ríša najsilnejšia, úspešne padli na Poniky a obliehali Bystricu.
V roku 1923 vznikla Turecká republika, vedená hrdinom bitky pri Galipoli, generálom Mustafom Kemalom, „záchrancom národa“, neskôr tureckým parlamentom oficiálne vyhláseným za „Otca Turkov“. Atatürk bol socialista a mal mimoriadny cit pre symbolické akty. V snahe vytvoriť sekulárnu republiku podľa francúzskeho vzoru zakázal mužom nosenie tradičných tureckých fezov a ženám nosenie moslimami požadovaných šatiek. Zaviedol latinskú abecedu, deň pracovného voľna presunul z piatka na nedeľu a hlavné mesto republiky presunul z Istanbulu do Ankary. Tým všetkým chcel Turecko odrezať od osmanskej minulosti a vytvoriť etnicky homogénny turecký štát.
Čiastočne sa to podarilo. Mesto, do ktorého sme začiatkom júna prišli, je z mnohých hľadísk európske, moderné, západné. Svojej histórie sa však, našťastie, nevzdalo. Ono na nej doslova stojí, minulosť je jeho každodennou súčasťou. Je predmetom jeho snov o stratenej veľkosti aj nočnou morou o dobe, ktorej návrat si jeho obyvatelia neprajú. Mimochodom – z obyvateľov štvrti Kadiköy, ktorých predkovia nepochopili, na ktorej strane Bosporu treba postaviť hrdé mesto, si ich susedia dodnes uťahujú.
.treba vidieť
Do Istanbulu prichádzame začiatkom júna. Už sa začalo leto, no ešte neprišli extrémne horúčavy. Podľa kamaráta Ahmeta ešte do mesta neprišli ani klasické letné davy turistov. Napriek tomu je ich tu dosť – pred všetkými pamätihodnosťami sa tvoria rady. Ahmet sa našťastie vyzná, má všade známych, kúpil lístky vopred, takže v šórach takmer nestojíme. Mohli sme sa, samozrejme, obdivovaným pamiatkam vyhnúť a sústrediť sa iba na „normálny život“ veľkomesta, ale nebolo by to múdre. Je mnoho vecí, ktoré v Istanbule jednoducho treba vidieť.
Napríklad chýrna Hagia Sofia. Monumentálny chrám, postavený v šiestom storočí cisárom Justiniánom na mieste, kde predtým stála Bazilika cisára Konštantína, vyzerá zvonku rozprávkovo-masívne a zvnútra vznešene. A k tomu tie neuveriteľné minarety. V chráme fascinuje najmä veľkosť a tušený význam miesta. V turistických sprievodcoch sa každý môže dočítať, koľko metrov má centrálna kupola a aký je jej priemer, ale to sú suché čísla. Stáť v strede Svätej Sofie a dívať sa okolo seba je silnejším zážitkom. Aj napriek „večnému“ lešeniu.
Ahmet nám rozpráva množstvo historiek o stavbe chrámu. Svojou bizarnosťou sa nám zdajú zaujímavé minimálne dve. Keď Istanbul dobyl Mehmet II., kresťanský chrám zmenil na mešitu. Väčšina kresťanských fresiek a mozaík bola povinne zakrytá (plátnom alebo omietkou, takže to, čo sa dalo znovu odkryť, je už odkryté) a do chrámu bolo treba nainštalovať veľké drevené kolesá s menami Alaha, Mohameda a kalifov. Remeselník, ktorý ich vyrábal, si riadne nepremeral bránu, a tak deň pred slávnostným otvorením doniesol kolesá, ktoré sa do brány nezmestili. Sultán mu povedal, že ak problém do rána nevyrieši, bude o hlavu kratší. Takto zrozumiteľne inšpirovaný umelec sa teda posnažil a v rekordnom čase kolesá znovu vyrobil. Nuž, merať netreba vždy dvakrát, stačí aspoň raz, ale dobre. Ináč sa to končí rezom dosť bolestivým.
Druhá, turistami často prehliadaná zvláštnosť Svätej Sofie pochádza ešte z jej kresťanskej éry. Keď Konštantinopol navštívil vikinský kráľ Halfdan, posadili ho ako cteného hosťa na galériu. Akčný Viking sa počas dlhej bohoslužby zjavne nudil a urobil to, čo každý školák uprostred nekonečnej prednášky – do mramorového zábradlia vyryl runovým písmom svoje meno a odkaz „Bol som tu.“ Dnes je tento artefakt pod plexisklom dôkazom, ako sa v Istanbule stretávali kultúry už pred tisíc rokmi.
Kúsok od chrámu Hagia Sofia, v ktorom je dnes už len múzeum, je rozľahlý sultánsky palác Topkapi. Pozostáva z krásnych záhrad a exotických pavilónov. Vo viacerých z nich si možno pozrieť drahocenné dlaždice a rôzne poklady, medzi nimi aj legendárnu diamantmi vykladanú dýku, údajne najdrahší klenot v Turecku (druhý najdrahší v Európe). Súčasťou budovy, v ktorej sú šperky vystavené, je veľký balkón, z ktorého je úchvatný výhľad na Bospor a Marmarské more.
Sultáni bývali v paláci Topkapi až do devätnásteho storočia. Potom sa rozhodli, že chcú bývať v niečom európskejšom a postavili si veľký, ale inak dosť nezaujímavý palác Dolmabahce na druhej strane Zlatého rohu. Boli sme v obidvoch a – a zo záhrad Topkapi by sme sa ako sultáni celkom určite neodsťahovali.
Blízko Topkapi je starobylá vodáreň. Je to vlastne dômyselne vybudovaná jaskyňa, v ktorej sa okrem večne kvapkajúcej vody pohybujú živé ryby. Fascinujúce sú podporné stĺpy – ich základ je tvorený kameňmi zo zbúraných pyramíd a iných vzácnych pamiatok. Recyklácia nie je vôbec moderný vynález.
Navštíviť Istanbul a nepozrieť sa do niektorej z množstva mešít je nemožné. Už len pravidelné spevy muezínov, ktoré znejú päťkrát za deň a sú zosilnené obrovskými reproduktormi priamo na minaretoch, sú dostatočným lákadlom. Mali sme šťastie, že priamo nad oknami hotela sme mali Hagiu a Modrú mešitu. Ten rozprávkový pohľad však bol len vrcholom ľadovca. Mešity sú vo všeobecnosti otvorené pre návštevníkov kedykoľvek, mimo pravidelných bohoslužieb. Okrem najdôležitejších modlitieb v piatok napoludnie však náboženské obrady netrvajú dlho a ak chvíľu počkáte, tak sa dnu určite dostanete. Zážitkom je najmä návšteva veľkolepej Süleymaniye Camii so zvláštne umiestneným osvetlením, krásnymi kobercami a dôstojnou architektúrou. Alebo aj celkom malej, do priestoru svetoznámeho bazáru vklinenej Rüstem Paşa Camii. Architektom oboch je veľký Sinán, európskym umením výrazne ovplyvnený umelec, vďaka ktorému môžeme v Istanbule vidieť islamskú renesanciu, barok aj rokoko.
.treba zažiť
„Nezabudnite ísť v Istanbule do kúpeľov,“ radili nám vo vzácnej zhode s turistickými sprievodcami kamaráti. Nedalo sa neposlúchnuť. Keďže sme nevedeli, čo od tureckých kúpeľov máme čakať a keďže sme naopak vedeli, že ich navštívime len raz, vybrali sme si tie najlepšie a najznámejšie – Cagaloglu Hamami. Vraj ich navštívil anglický kráľ Eduard VIII, rakúsko-uhorský muzikant Franz List, či holywoodska herečka Cameron Diaz (tá bola, na rozdiel od Eduarda, Franza a nás v prísne oddelenom ženskom sektore). V týchto kúpeľoch sa odohrávalo aj jedno z dobrodružstiev Indiana Jonesa.
Turecké kúpele (hamamy) spočívajú v dokonalom umytí. Prebieha to asi takto: Nič nechápajúci turista vstúpi do síce nenápadnej, ale veľmi pôsobivej mramorovej budovy a vyberie si typ procedúry. Najlacnejšie je, keď sa umyjete sami (ale no to nepotrebujeme ísť do hamamu), najdrahšie je niečo, čo sa nazýva „sultánska starostlivosť“. Sme tu len raz, preto chceme byť sultáni. Po zaplatení nás vovedú do silne aromatizovanej miestnosti, kde nám ponúkajú jedinú vec, ktorá nie je v cene kúpeľa, no je povinná: umývacia „rukavica“. Je z drsnej látky a mimoriadne talentovaní obchodníci vám vysvetlia, ako ušetríte tým, že si kúpite tú najdrahšiu. Potom dostanete uterák a dreváky na vysokom podpätku. Od chvíle, keď si ich nasadíte, rozmýšľate len o tom, ako si na nerovnej a vlhkej podlahe nevytknúť členok. Vyzlečiete sa donaha, opášete sa uterákom, a vojdete do ohniska. Fúzatý Turek vám pokynom ukáže, kam máte ísť – do rohovej miestnosti označenej ako „Hot Room“. Tam si sadnete na dosť prudko ohrievanú mramorovú lavicu, po chvíli vinou horúčavy a vlhkosti začnete strácať sily, takže si na horúci kameň ľahnete. Krátko predtým, ako stratíte vedomie, príde fúzatý pán a vovedie vás do hlavnej kúpeľnej sály. Tam vás uloží na masívny mramorový stôl, posunkami vám vysvetlí, že si máte ľahnúť na brucho a začne vás „masírovať“. Najprv to šteklí, potom bolí a nakoniec máte pocit, že práve umierate. To vtedy, keď sa stokilový fúzač prechádza po vašom chrbte, alebo keď vám päsťou „vyrovnáva stavce“ a pritom veselo vykrikuje. Potom vás posadia k mramorovému umývadlu a z ničoho nič vás začnú oblievať horúcou vodou. Následne vás namydlia a systematicky z vás začnú drať kožu – začína sa na temene hlavy a končí pri chodidlách. Potom znovu a znovu voda. Potom vás ešte zabalia do uterákov a lámanou angličtinou vám pripomenú, že by ste im pri odchode mohli dať bakšiš. Zabalení v uterákoch si dávame najdrahšie pivo v Európe, chvíľu oddychujeme, obliekame sa, rozdávame bakšiš, napokon vychádzame na ulicu. Cítime sa... No, čisto a príjemne. Keď budete v Istanbule, nezabudnite ísť do kúpeľov...
Treba však zažiť aj bočné, turistami obchádzané miesta. Sú trochu špinavšie, je v nich však skutočný život. A skvelé reštaurácie, kde sa dá za málo peňazí výborne najesť. Vyberali sme si ich podľa toho, či sú plné domácich. Ako turecky nehovoriaci ľudia sa na takýchto miestach stávate exotom, no súčasne rýchlo zistíte, že Turci sú milí ľudia, ktorí sa vám vo všetkom snažia vyjsť v ústrety. Keď si dáte držkovú či fazuľovú polievku (držka so po turecky povie držka a fazuľa fazuľa, polievka je čorba), nejaký kebab alebo köftu a zapijete to tureckým čajom (alkohol v takýchto tradičných podnikoch nepredávajú), ochutnali ste Istanbul. A keď vám pri odchode nastriekajú na ruky vodu s citrónovou vôňou, už viete, že vás medzi seba prijali. Takéto umytie rúk je prejavom zvláštnej priazne.
A potom treba vidieť chýrny bazár. Vlastne dva. Klasický Veľký bazár, ktorý je neuveriteľne veľkým bludiskom plným tovaru, a potom Bazár korenia, kde na vás dýchne neodolateľná vôňa Orientu. Ale ak ste šetrní, nič si tam nekupujte. Možno sa vám podarí dohodnúť cena o polovicu nižšia, než znel pôvodný návrh obchodníka, aj tak však zaplatíte dvakrát viac, než by sa dalo. Je to turecká národná hra, v ktorej nemajú súpera. A je dovedená naozaj do dokonalosti – Ahmet nám povedal, že obchodníci majú naštudované takmer všetky krajiny sveta, takže keď k ich stánku príde povedzme farmár z Iowy, vysypú mu také detaily o jeho štáte, že ten, omráčený, už na cenu príliš nehľadí.
V Istanbule žije okolo 20 miliónov ľudí. Poznať mesto za desať dní je teda nemožné. Za ten čas sa z neho dá len čosi ochutnať. Treba sa teda vrátiť. Treba ísť na futbal povzbudiť Fenerbahce (kúpili Roberta Carlosa!), Galatasaray či Besiktas. Treba ísť na džez či bigbít do niektorého z klubov v štvrti Taksim. Treba sa voziť loďou po Bospore, treba sa ísť okúpať do Čierneho mora. Treba ísť na nedeľnú omšu do jedného zo starých pravoslávnych kostolov. A hlavne treba stretnúť domácich a veľa sa s nimi rozprávať.
Ak máte radi trochu chaosu, more a veľkolepú históriu, Istanbul je váš raj.
.juraj Kušnierik, .štefan Hríb, Istanbul
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.