Na prvý pohľad to vyzerá ako romantické gesto, ale Ján Ondruš mal ďaleko od týchto vonkajších a vonkajškových emblémov. Voči vonkajším, formálnym a formalistickým piktogramom literatúry bol ľahostajný práve tak intenzívne, ako mu záležalo na jej hĺbkach. Ján Ondruš žil životom básnika. Bol to život nevšedný vo svojej obyčajnosti, intenzívny vo svojej miernosti, tragický vo svojej nepatetickosti, extravagantný vo svojej cudnosti.
.pálenie básní
Ondrušov životopis spočiatku pôsobí ako pestré leporelo, skladačka bohémskych situácií. Mladý básnik striedal miesta pobytov, mestá i veľkomestá (Bratislava, Praha), pracoviská a zamestnania (účtovník, knihovník, organizačný pracovník divadla)... Všetko to bolo iba hľadanie pevnej pôdy na písanie, svojho životného priestoru na sústredenie. Od začiatku bola literatúra pre Jána Ondruša rehoľou i koncentráciou síl. Nešiel do šírky ako jeho generační druhovia (Feldek, Mihalkovič, Šimonovič, Stacho), nekoketoval s prózou, umeleckému prekladu sa venoval minimálne, až na jednu epizódu ignoroval písanie pre deti. Sústredil celú svoju energiu a obrazotvornosť na lyriku. Dá sa povedať, že tak ako málokto pred ním i po ňom urobil z nej stredobod svojho života, že svoj život žil medzi básňami, s básňami a komponoval ho ako báseň.
Už jeho vstup do slovenskej literatúry bol impozantný. Keď v polovici päťdesiatych rokov publikoval desať básní v Mladej tvorbe, všetci v ňom museli vybadať básnika nevšednej sily. Nebol improvizátorom, a predsa v jeho veršoch bolo niečo intuitívne a spontánne. Ako obyčajne, a pritom intenzívne zneli jeho vety: „Oči som zvrátil nazad, do čierneho ticha.“ Ale za všednými motívmi a vonkajškovým pokojom bola vnútorná dráma: „V posteli všetci zmĺkli. / Každý sám v sebe sa rozkričal.“ Hovorí sa, že sa stal príslušníkom Trnavskej skupiny, ale to skôr sa jej autori zhromaždili okolo neho a obklopovali ho svojou priazňou a priateľstvom (často, najmä v najvypätejšom období jeho života, aj proti jeho vôli). Ondruš bol básnik, za ktorým sa chodilo, nie ktorý chodil na návštevy. Vydanie jeho debutu bolo rovnako konfliktné. Básne nadpísané „ondrušovsky“ Vajíčko vydavateľstvo Mladé letá vrátilo mlčky a bez vysvetlenia. Súkromné stanovisko podal časom iba zodpovedný redaktor nevydaného debutu Milan Ferko: „...zbierky výrazne experimentátorského charakteru by mali vychádzať v Slovenskom spisovateľovi, a teda aj rukopis Jána Ondruša.“ Ak sa celkom nelogicky a zvrátene jeden z najčírejších a najkomunikatívnejších básnických konceptov pokladal za experiment, hovorí to o patologickosti tej doby. A tak Ondruša, ktorý bol najzrelší a najviac pripravený na knižné vystúpenie, predbehol nielen Válek (debutoval v rovnakom vydavateľstve oveľa experimentálnejšími básňami Dotyky), ale aj všetci Ondrušovi skupinoví druhovia. Ján Ondruš vydal svoju prvú knihu ako posledný spomedzi nich. Mala elektrizujúci názov Šialený mesiac, vyšla sedem rokov po Vajíčku a tri roky po jej napísaní. Básne z nevydaného debutu Ján Ondruš spálil. Možno v tom bola básnická urazenosť, možno horkosť a zatrpknutie. Ale ja v tomto rituálnom geste cítim odvahu konzekventne dovádzať básnickú existenciu do dôsledkov. O tej dôslednosti svedčí aj fakt, že Ján Ondruš neprijal ani vydanie Vajíčka, ktoré vyšlo až v osemdesiatych rokoch.
.posunok v stave šialeného mesiaca
Šesťdesiate roky umožnili erupciu a explóziu Ondrušovho publikovania, hoci išlo o krátke obdobie a hoci to boli zbierky či skladby tenučké, priam minimalistické. Po Šialenom mesiaci (1965) napísal zbierky Posunok s kvetom a V stave žlče, ktoré takmer vzápätí vychádzajú aj knižne (obe roku 1968). Roku 1970 vyšla básnická skladba Kľak a o dva roky neskôr zbierka Mužské korenie, jedna z posledných „slobodných“ knižiek edície Mladá tvorba, ako previs z nenormalizačného edičného plánu. Jej „prijatie“ v literárnokritickej tlači – nijaká recenzia, nijaká kritika – dávali tušiť, že z Ondruša sa stala persona non grata. Iste k tomu prispelo aj zúfalé a netaktické básnikovo gesto – uprostred šialenej nenormalizácie požiadal písomne prezidenta Husáka, aby mohol opustiť republiku. Ten akt sa v ére zúriacich previerok a perzekuovaní musel brať ako podvratná činnosť rafinovaného disidenta – alebo šialenca. Lenže Ondruš nebol ani jedným, ani druhým.
Počiatkom osemdesiatych rokov bol umiestnený v sociálnom ústave v Olichove. Ten pobyt sa interpretuje rozporuplne: básnik to bral ako poníženie a stratu dôstojnosti, najmä ak ho zbavili aj spôsobilosti na právne úkony, iniciátori tej hospitalizácie aj z literárnej obce sú zasa presvedčení, že ho tým pobytom zachránili pred oveľa horšou internáciou – väzením alebo perzekúciou zo strany ŠTB. Jedno je isté, Ondrušove „naivné“ protesty Husákovi či Národnému zhromaždeniu režim nemohol nechať nepovšimnuté. Spacifikoval ich iba tým, že ich kvalifikoval ako dielo pomätenca.
Hneď o rok po umiestnení v Olichove (a odskoku do zariadenia v Pezinku) vyšiel reprezentatívny a aj vonkajškovo okázalý výber z celoživotnej tvorby Jána Ondruša Pamäť. Zdalo sa, že to bolo kompenzačné gesto, akt odškodnenia či rehabilitácie, ale aj úprimný prejav lásky a priazne básnikových priateľov a obdivovateľov, ale akékoľvek dobré pohnútky k tomu viedli, pre básnika Ondrušovej rýdzosti to nemohlo byť vnímané inak iba ako neprijateľný kompromis. Hoci slovo „pamäť“ je jedno z najkľúčovejších slov Ondrušovej sémantiky, názov nemohol byť zvolený ironickejšie a kontroverznejšie. Kto si na koho a na čo pamätal? Mali sme si pamätať, že Ondruš je jeden z najsilnejších básnikov? Po tom všetkom, čo sme mu urobili? Alebo si mal azda autor pamätať na svoje poníženie? Alebo si mal režim pripamätať svojho neposlušného občana? Ján Ondruš nemohol konať inak ako pri debute Vajíčko. Ani tento pokus o rehabilitáciu neprijal. A to aj pre tie vonkajšie okolnosti, ale najmä pre vnútorné zmeny, ktoré sa v ňom už dlhší čas odohrávali.
.našepkávači
V tom čase podrobil značnú časť svojho doterajšieho diela prísnej revízii. Škrtal, vyhadzoval, odstraňoval celé verše, celé básne. Robil akúsi definitívnu revíziu svojej poézie, on, ktorý nemusel na svojom živote a písaní meniť ani čiarku. Bol rozhodnutý, že v písaní lyriky už nebude pokračovať. Chcel svoje dielo uzavrieť. Venoval sa iba satirickému žánru, ktorý zhromaždil do rukopisu s názvom Dobré ráno každé ráno a napísal pôvabnú knižočku pre deti Kreslím koňo koňaté. A do tej životnej i poetologickej sumarizácie zrazu príde surový vpád Pamäti a dokonca aj vydanie Vajíčka, ktorého zapatrošené básne sa kdesi pozbierali. Ján Ondruš to nemohol brať inak ako ďalšie poníženie – tentoraz oveľa rafinovanejšie. Ako pokus o podplatenie, o kúpenie.
Tie Ondrušove vpády do vlastných textov môžeme brať – aj sa brali – rozmanite. Niektorí v tom videli básnikovu stratu poetickej súdnosti (ako môže niekto zmeniť fascinujúci Šialený mesiac na ničím nevzrušivý Prvý mesiac?). Niektorí v tom videli prejav jeho psychických stavov, ktoré sa niekedy diagnostikovali ako „psychotická dekompenzácia“, inokedy sa otvorene hovorilo o schizofrénii. Je pravda, že aj pisateľ týchto riadkov zažil Jána Ondruša, ako rozpráva o našepkávačoch, ktorí mu znemožňujú písať autenticky to, čo chce, ako. Isteže, môžeme podobné reči hodnotiť ako prejavy duševnej lability, ale môžeme v nich objaviť básnickú hodnotu a vizionársku predvídavosť. Našepkávači, ktorí vysielajú svoje šumy, aby znemožnili básnikovi formulovať presné výpovede, sú predsa aj v prostredí nás, ktorí sa považujeme za celkom zdravých. Je to politický režim, inštitucionálny dozor, zvukový a obrazový smog médií, reklamy, masová manipulácia s naším autentickým vedomím. Ján Ondruš teda pomenoval ako jeden z prvých a ako jeden z mála to, čo je a bude sa ešte stupňovať. Jeho „prepisovanie“ diela musíme potom brať ako legitímne právo autora pracovať so svojimi výpoveďami aj po ich knižnom vydaní. Aj to je dôkaz, že Ondrušovo písanie a jeho život splývali, že obe kvality sa navzájom prelínali a ovplyvňovali, že autor bral vlastný život ako surovinu na transformovanie do textov a naopak – aj svoje verše pokladal za schopné životného rastu, že to boli skôr biologické jednotky, bunky živého organizmu ako výsledky stretnutia atramentu a papiera.
Tú heroickú prácu finalizoval v zobranom diele Prehĺtanie vlasu, ktorý vyšiel roku 1996, štyri roky pred jeho smrťou. Stihol ešte vydať zbierku Ovca vo vlčej koži (bývalé Dobré ráno...). Iba zbieročka pre deti Kreslím koňo koňaté, z ktorej bolo zopár básní publikovaných v časopise Slniečko, knižne nevyšla. Zatiaľ? Bola by škoda, keby tento rýdzi básnický výkon zostal nepublikovaný. Ondrušove „detské“ básne pripomínajú výskumy Paula Kleea v oblasti obrazotvornosti detí.
Ján Ondruš sa proti svojej vôli a letore stal kontroverzným básnikom. Svojou nekompromisnosťou a až myškinovskou čistotou a naivitou usvedčoval z hriechov štát, režim, spoločnosť, ale aj kultúrne prostredie. Celý život šiel s mníšskou pokorou i zaťatosťou za tým jediným, čo pokladal za najdôležitejšie – napísať báseň.
Z veršov Jána Ondruša
Mám hviezdu zadretú za nechtom. – Treba sa dotknúť, aby sme vedeli. – Stúpať celou šľapou. – Je pieseň, po piesni je mlčanie. – Veci sa zmenili, prepadli ma city, smútok vchádza do metabolizmu... – Svoj oheň nosíme vo vrecku... – Vypnite rádiovú vlnu vrásky, na ktorej hovorím nahlas a som odpočúvaný, ale neodpovedá sa mi. – ...tváre máme ako schovávané po vreckách... – Studňa je ťažká, studňu nevytrhneš, má korene, je ako dub. – A on si zmýva mesiac z tváre, nezmyje ho. – ...stratil som slovo, na ktoré ma mali radi. – Počkám sa za rohom a potom skríknem: Zlodej. – Za kútom skučania je kút mlčania. – Nehovor zo sna, aby si sa nepočula... – ...o tebe je slávik, o mne je pes... – J. Ondruš skríkol na svojho halucinovaného dvojníka... – Došlo k žlči medzi nami dvomi... – krížu je človek vlastný... – kríž rukou človeka podáva ruku... – len v spánku sa nám spĺňajú denné sny... – a tvár má len mňa... – Na brehu chleba ležať jednoduchý ako závažie... – A takto nás skriňa niesla polnocou a zvonila štyrmi drevenými kopytami. - Jeden fackovací panák útok na Bastillu zastaví. - Starého zlodeja netreba učiť, ako sa vyšplhať po hromozvode. – Nie som na srdce spadnutý. –Takto v Olichove zakopaný a zahrabaný, takto pritlačený k stene... – Môžete sa potentovať,
ja si to dám patentovať. – Cliví pijú clivovicu. – Dokiaľ ma budete pretvarovať? – Čí chlieb ješ, toho koláč spievaj?
.pálenie básní
Ondrušov životopis spočiatku pôsobí ako pestré leporelo, skladačka bohémskych situácií. Mladý básnik striedal miesta pobytov, mestá i veľkomestá (Bratislava, Praha), pracoviská a zamestnania (účtovník, knihovník, organizačný pracovník divadla)... Všetko to bolo iba hľadanie pevnej pôdy na písanie, svojho životného priestoru na sústredenie. Od začiatku bola literatúra pre Jána Ondruša rehoľou i koncentráciou síl. Nešiel do šírky ako jeho generační druhovia (Feldek, Mihalkovič, Šimonovič, Stacho), nekoketoval s prózou, umeleckému prekladu sa venoval minimálne, až na jednu epizódu ignoroval písanie pre deti. Sústredil celú svoju energiu a obrazotvornosť na lyriku. Dá sa povedať, že tak ako málokto pred ním i po ňom urobil z nej stredobod svojho života, že svoj život žil medzi básňami, s básňami a komponoval ho ako báseň.
Už jeho vstup do slovenskej literatúry bol impozantný. Keď v polovici päťdesiatych rokov publikoval desať básní v Mladej tvorbe, všetci v ňom museli vybadať básnika nevšednej sily. Nebol improvizátorom, a predsa v jeho veršoch bolo niečo intuitívne a spontánne. Ako obyčajne, a pritom intenzívne zneli jeho vety: „Oči som zvrátil nazad, do čierneho ticha.“ Ale za všednými motívmi a vonkajškovým pokojom bola vnútorná dráma: „V posteli všetci zmĺkli. / Každý sám v sebe sa rozkričal.“ Hovorí sa, že sa stal príslušníkom Trnavskej skupiny, ale to skôr sa jej autori zhromaždili okolo neho a obklopovali ho svojou priazňou a priateľstvom (často, najmä v najvypätejšom období jeho života, aj proti jeho vôli). Ondruš bol básnik, za ktorým sa chodilo, nie ktorý chodil na návštevy. Vydanie jeho debutu bolo rovnako konfliktné. Básne nadpísané „ondrušovsky“ Vajíčko vydavateľstvo Mladé letá vrátilo mlčky a bez vysvetlenia. Súkromné stanovisko podal časom iba zodpovedný redaktor nevydaného debutu Milan Ferko: „...zbierky výrazne experimentátorského charakteru by mali vychádzať v Slovenskom spisovateľovi, a teda aj rukopis Jána Ondruša.“ Ak sa celkom nelogicky a zvrátene jeden z najčírejších a najkomunikatívnejších básnických konceptov pokladal za experiment, hovorí to o patologickosti tej doby. A tak Ondruša, ktorý bol najzrelší a najviac pripravený na knižné vystúpenie, predbehol nielen Válek (debutoval v rovnakom vydavateľstve oveľa experimentálnejšími básňami Dotyky), ale aj všetci Ondrušovi skupinoví druhovia. Ján Ondruš vydal svoju prvú knihu ako posledný spomedzi nich. Mala elektrizujúci názov Šialený mesiac, vyšla sedem rokov po Vajíčku a tri roky po jej napísaní. Básne z nevydaného debutu Ján Ondruš spálil. Možno v tom bola básnická urazenosť, možno horkosť a zatrpknutie. Ale ja v tomto rituálnom geste cítim odvahu konzekventne dovádzať básnickú existenciu do dôsledkov. O tej dôslednosti svedčí aj fakt, že Ján Ondruš neprijal ani vydanie Vajíčka, ktoré vyšlo až v osemdesiatych rokoch.
.posunok v stave šialeného mesiaca
Šesťdesiate roky umožnili erupciu a explóziu Ondrušovho publikovania, hoci išlo o krátke obdobie a hoci to boli zbierky či skladby tenučké, priam minimalistické. Po Šialenom mesiaci (1965) napísal zbierky Posunok s kvetom a V stave žlče, ktoré takmer vzápätí vychádzajú aj knižne (obe roku 1968). Roku 1970 vyšla básnická skladba Kľak a o dva roky neskôr zbierka Mužské korenie, jedna z posledných „slobodných“ knižiek edície Mladá tvorba, ako previs z nenormalizačného edičného plánu. Jej „prijatie“ v literárnokritickej tlači – nijaká recenzia, nijaká kritika – dávali tušiť, že z Ondruša sa stala persona non grata. Iste k tomu prispelo aj zúfalé a netaktické básnikovo gesto – uprostred šialenej nenormalizácie požiadal písomne prezidenta Husáka, aby mohol opustiť republiku. Ten akt sa v ére zúriacich previerok a perzekuovaní musel brať ako podvratná činnosť rafinovaného disidenta – alebo šialenca. Lenže Ondruš nebol ani jedným, ani druhým.
Počiatkom osemdesiatych rokov bol umiestnený v sociálnom ústave v Olichove. Ten pobyt sa interpretuje rozporuplne: básnik to bral ako poníženie a stratu dôstojnosti, najmä ak ho zbavili aj spôsobilosti na právne úkony, iniciátori tej hospitalizácie aj z literárnej obce sú zasa presvedčení, že ho tým pobytom zachránili pred oveľa horšou internáciou – väzením alebo perzekúciou zo strany ŠTB. Jedno je isté, Ondrušove „naivné“ protesty Husákovi či Národnému zhromaždeniu režim nemohol nechať nepovšimnuté. Spacifikoval ich iba tým, že ich kvalifikoval ako dielo pomätenca.
Hneď o rok po umiestnení v Olichove (a odskoku do zariadenia v Pezinku) vyšiel reprezentatívny a aj vonkajškovo okázalý výber z celoživotnej tvorby Jána Ondruša Pamäť. Zdalo sa, že to bolo kompenzačné gesto, akt odškodnenia či rehabilitácie, ale aj úprimný prejav lásky a priazne básnikových priateľov a obdivovateľov, ale akékoľvek dobré pohnútky k tomu viedli, pre básnika Ondrušovej rýdzosti to nemohlo byť vnímané inak iba ako neprijateľný kompromis. Hoci slovo „pamäť“ je jedno z najkľúčovejších slov Ondrušovej sémantiky, názov nemohol byť zvolený ironickejšie a kontroverznejšie. Kto si na koho a na čo pamätal? Mali sme si pamätať, že Ondruš je jeden z najsilnejších básnikov? Po tom všetkom, čo sme mu urobili? Alebo si mal azda autor pamätať na svoje poníženie? Alebo si mal režim pripamätať svojho neposlušného občana? Ján Ondruš nemohol konať inak ako pri debute Vajíčko. Ani tento pokus o rehabilitáciu neprijal. A to aj pre tie vonkajšie okolnosti, ale najmä pre vnútorné zmeny, ktoré sa v ňom už dlhší čas odohrávali.
.našepkávači
V tom čase podrobil značnú časť svojho doterajšieho diela prísnej revízii. Škrtal, vyhadzoval, odstraňoval celé verše, celé básne. Robil akúsi definitívnu revíziu svojej poézie, on, ktorý nemusel na svojom živote a písaní meniť ani čiarku. Bol rozhodnutý, že v písaní lyriky už nebude pokračovať. Chcel svoje dielo uzavrieť. Venoval sa iba satirickému žánru, ktorý zhromaždil do rukopisu s názvom Dobré ráno každé ráno a napísal pôvabnú knižočku pre deti Kreslím koňo koňaté. A do tej životnej i poetologickej sumarizácie zrazu príde surový vpád Pamäti a dokonca aj vydanie Vajíčka, ktorého zapatrošené básne sa kdesi pozbierali. Ján Ondruš to nemohol brať inak ako ďalšie poníženie – tentoraz oveľa rafinovanejšie. Ako pokus o podplatenie, o kúpenie.
Tie Ondrušove vpády do vlastných textov môžeme brať – aj sa brali – rozmanite. Niektorí v tom videli básnikovu stratu poetickej súdnosti (ako môže niekto zmeniť fascinujúci Šialený mesiac na ničím nevzrušivý Prvý mesiac?). Niektorí v tom videli prejav jeho psychických stavov, ktoré sa niekedy diagnostikovali ako „psychotická dekompenzácia“, inokedy sa otvorene hovorilo o schizofrénii. Je pravda, že aj pisateľ týchto riadkov zažil Jána Ondruša, ako rozpráva o našepkávačoch, ktorí mu znemožňujú písať autenticky to, čo chce, ako. Isteže, môžeme podobné reči hodnotiť ako prejavy duševnej lability, ale môžeme v nich objaviť básnickú hodnotu a vizionársku predvídavosť. Našepkávači, ktorí vysielajú svoje šumy, aby znemožnili básnikovi formulovať presné výpovede, sú predsa aj v prostredí nás, ktorí sa považujeme za celkom zdravých. Je to politický režim, inštitucionálny dozor, zvukový a obrazový smog médií, reklamy, masová manipulácia s naším autentickým vedomím. Ján Ondruš teda pomenoval ako jeden z prvých a ako jeden z mála to, čo je a bude sa ešte stupňovať. Jeho „prepisovanie“ diela musíme potom brať ako legitímne právo autora pracovať so svojimi výpoveďami aj po ich knižnom vydaní. Aj to je dôkaz, že Ondrušovo písanie a jeho život splývali, že obe kvality sa navzájom prelínali a ovplyvňovali, že autor bral vlastný život ako surovinu na transformovanie do textov a naopak – aj svoje verše pokladal za schopné životného rastu, že to boli skôr biologické jednotky, bunky živého organizmu ako výsledky stretnutia atramentu a papiera.
Tú heroickú prácu finalizoval v zobranom diele Prehĺtanie vlasu, ktorý vyšiel roku 1996, štyri roky pred jeho smrťou. Stihol ešte vydať zbierku Ovca vo vlčej koži (bývalé Dobré ráno...). Iba zbieročka pre deti Kreslím koňo koňaté, z ktorej bolo zopár básní publikovaných v časopise Slniečko, knižne nevyšla. Zatiaľ? Bola by škoda, keby tento rýdzi básnický výkon zostal nepublikovaný. Ondrušove „detské“ básne pripomínajú výskumy Paula Kleea v oblasti obrazotvornosti detí.
Ján Ondruš sa proti svojej vôli a letore stal kontroverzným básnikom. Svojou nekompromisnosťou a až myškinovskou čistotou a naivitou usvedčoval z hriechov štát, režim, spoločnosť, ale aj kultúrne prostredie. Celý život šiel s mníšskou pokorou i zaťatosťou za tým jediným, čo pokladal za najdôležitejšie – napísať báseň.
Z veršov Jána Ondruša
Mám hviezdu zadretú za nechtom. – Treba sa dotknúť, aby sme vedeli. – Stúpať celou šľapou. – Je pieseň, po piesni je mlčanie. – Veci sa zmenili, prepadli ma city, smútok vchádza do metabolizmu... – Svoj oheň nosíme vo vrecku... – Vypnite rádiovú vlnu vrásky, na ktorej hovorím nahlas a som odpočúvaný, ale neodpovedá sa mi. – ...tváre máme ako schovávané po vreckách... – Studňa je ťažká, studňu nevytrhneš, má korene, je ako dub. – A on si zmýva mesiac z tváre, nezmyje ho. – ...stratil som slovo, na ktoré ma mali radi. – Počkám sa za rohom a potom skríknem: Zlodej. – Za kútom skučania je kút mlčania. – Nehovor zo sna, aby si sa nepočula... – ...o tebe je slávik, o mne je pes... – J. Ondruš skríkol na svojho halucinovaného dvojníka... – Došlo k žlči medzi nami dvomi... – krížu je človek vlastný... – kríž rukou človeka podáva ruku... – len v spánku sa nám spĺňajú denné sny... – a tvár má len mňa... – Na brehu chleba ležať jednoduchý ako závažie... – A takto nás skriňa niesla polnocou a zvonila štyrmi drevenými kopytami. - Jeden fackovací panák útok na Bastillu zastaví. - Starého zlodeja netreba učiť, ako sa vyšplhať po hromozvode. – Nie som na srdce spadnutý. –Takto v Olichove zakopaný a zahrabaný, takto pritlačený k stene... – Môžete sa potentovať,
ja si to dám patentovať. – Cliví pijú clivovicu. – Dokiaľ ma budete pretvarovať? – Čí chlieb ješ, toho koláč spievaj?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.