V polovici marca sa zdalo, že najväčšími bojovníkmi za slovenčinu na školách s maďarským vyučovacím jazykom (ďalej: maďarské školy) sú premiér Robert Fico a minister školstva za SNS Ján Mikolaj. Ten prvý ostro odsúdil vyjadrenie maďarského prezidenta Lászlóa Sólyoma, ktorý v srbskej Vojvodine vzniesol požiadavku, aby sa slovenskí Maďari učili na školách slovenčinu ako cudzí jazyk. Podľa premiéra Fica sa tým Sólyom dopustil zákerného útoku voči slovenskej štátnosti, pretože ak by sa jeho návrh zrealizoval, znamenalo by to „ďalšie prehĺbenie neznalosti slovenského štátneho jazyka. Na Slovensku by vznikla početná skupina mladých ľudí bez elementárnej znalosti slovenského štátneho jazyka“. Minister školstva vzápätí predložil do vlády narýchlo spísaný dokument s názvom Návrh programu na zvýšenie kvality vyučovania štátneho jazyka v školách s vyučovacím jazykom národnostných menšín. Čo také minister navrhol? Nič, čo by stálo za pozornosť – na maďarské školy majú chodiť inšpektori, a na základe ich inšpekcií by sa mal do konca júla (!) inovovať štátny vzdelávací program v oblasti jazyka a komunikácie. Typický Mikolajov recept: šibeničné termíny, ktoré nič nevyriešia, len nakopia papiere a spôsobia chaos.
Samozrejme, celé je to divadlo. Keď sme sa pokúšali skontaktovať s odborníkmi zo Štátneho pedagogického ústavu (ŠPÚ), kde by mali mať najlepšiu predstavu o koncepcii výučby slovenčiny na menšinových školách, neuspeli sme. Sekretárka riaditeľa ŠPÚ Júliusa Hausera (SNS) nám vysvetlila, že stretnutie s odborníkom ŠPÚ nám môže sprostredkovať riaditeľka odboru masmediálnej komunikácie ministerstva školstva. Ale už sme si zvykli, že od Andrey Stoklasovej nevedie cesta nikam (na našu opakovanú žiadosť ani nereagovala). Lenže je možné, že by sme na ŠPÚ ani nemali s kým hovoriť. Podľa kuloárnych informácií tí najkvalifikovanejší ľudia, ktorí sa danej problematike venovali, už odišli na dôchodok, a tak na ústave v podstate dnes nie je človek, ktorý by nad výučbou slovenčiny na maďarských školách systematicky uvažoval.
Najväčším problémom však ani nie je to, že ministerstvo a ním kontrolované inštitúcie nevedia učiteľom, ktorí desiatkam tisícov maďarských žiakov doslova vštepujú základy slovenčiny, nijako metodicky pomôcť. Omnoho horšie je, že Mikolajova školská reforma, ktorá de facto uzatvorila trh s učebnicami, spôsobuje, že slovenčina sa na maďarských školách bude učiť iba z jedného súboru učebníc. Napriek tomu, že prostredie maďarských škôl je podstatne rozmanitejšie, než by si vedeli premiér a politici zo SNS predstaviť.
.SJ: cudzí jazyk
Základná škola Ármina Vámbéryho v Dunajskej Strede je už na prvý pohľad školou, kde sa deti musia cítiť dobre. Riaditeľ Sándor Fibi je pedagóg, ktorého by Dunajskostredčanom mohla závidieť nejedna škola na Slovensku. Všetkých žiakov, ktorých s ním stretávame na chodbe, pozná po mene, vie, kto bol ako dlho chorý a keď ideme oproti kŕdľu prváčikov, tí sa s výskotom vrhnú na svojho riaditeľa a začnú ho objímať. Fibi tvrdí, že do dôchodku odíde spokojný, pretože sa mu podarilo vybudovať demokratickú a humánnu školu. Je presvedčený, že patrí k najlepším nielen v regióne, ale aj mimo neho. Okrem výsledkov monitoringu kvality deviatakov to potvrdzuje aj záujem rodičov. Kým ešte pred piatimi rokmi chodilo do tejto školy 380 žiakov, dnes je to viac ako 500 a rodičia ich sem privážajú nielen z celej Dunajskej Stredy, ale aj z blízkeho okolia.
Fibi ako dlhoročný slovenčinár hovorí, že najhoršie je, keď sa do výučby slovenského jazyka začnú miešať politici a vysvetľuje: „Každý človek má materinský jazyk. Keď som prišiel do prvého ročníka, mojím materinským jazykom bola maďarčina a so slovenčinou som sa len oboznamoval. Keď ste tam prišli vy, vaším materinským jazykom bola slovenčina, nepotrebovali ste sa s ňou oboznamovať. Keď sa slovenský jazyk vyučuje na týchto školách podľa koncepcie materinského jazyka, tými istými formami a metódami a s takou úrovňou požiadaviek, tak to je, žiaľ, neschodná cesta. To, čo politici nedokážu pochopiť, je fakt, že dieťa sa oboznamuje s jazykom pre neho cudzím. A o to ide.“
S týmto faktom sa podľa neho musia vyrovnávať aj učitelia na maďarských školách, ktorí sa na fakultách učia, ako učiť slovenčinu na slovenských školách. „Ak sem taký učiteľ príde, buď si nájde vlastnú cestu, ako byť úspešný, alebo si ju nenájde a pokazí celé generácie žiakov,“ tvrdí Fibi. Na zlepšenie výučby slovenčiny potrebujú školy podľa neho okrem pokoja od politikov aj zlepšenie metodiky, modernizáciu učebníc a kvalitnejšie učebné pomôcky. Chýbajú audionahrávky a iný obrazový či zvukový materiál. „Nevenuje sa tomu žiadna pozornosť. Ja mám iba učebnice a hlavu, nič iné neexistuje,“ hovorí Fibi. Na jeho škole sa osvedčilo, že na druhom stupni začali na hodinách slovenčiny triedy deliť na dve štrnásťčlenné skupiny. Žiaci sa tak počas hodiny dostanú k slovu oveľa častejšie. Ideme sa teda presvedčiť.
.riaditeľov sen
„Včera sa mi snívalo, že všetci perfektne hovoríte po slovensky,“ začína Fibi hodinu slovenčiny s ôsmakmi. „Ale to bol iba sen, pán riaditeľ,“ reaguje pohotovo jedna zo žiačok. Žiaci sú aktívni, pozitívne naladení a čo Maďarom robí v slovenčine najväčšie problémy, zisťujeme o niekoľko minút. Trápia sa najmä s rodmi, ktoré maďarčina nepozná a so zvratnými zámenami (chlapček reval, alebo sa reval?). Vtipné je, keď jeden zo žiakov na otázku, akými príbuznými sú matka a syn, odpovie, že krvilačnými. Alebo ako sa to povie správne: dieťa skrstiť, dokrstiť či pokrstiť? Celkovo sa však o slovenčine týchto žiakov dá povedať asi to isté, čo by platilo o ich znalostiach v akomkoľvek inom vyučovacom predmete. Sú medzi nimi šikovní, ktorým slovenčina nerobí veľké problémy, ale aj slabší, ktorí sa trápia pri vyslovení každého slovíčka. Takmer všetci pochádzajú z čisto maďarských rodín, chodili do maďarských materských škôlok a aj televízne stanice pozerajú výhradne tie maďarské. Keď sa ich pýtame na to, či už niekedy prečítali knihu v slovenčine, krútia záporne hlavami, ale vzápätí so smiechom dodávajú, že ani v maďarčine. Niektorí hovoria, že v slovenčine im pomáhajú najmä ich športové aktivity. Napríklad tenis či futbal. Na tréningoch majú slovenských trénerov či spoluhráčov a sú tak prinútení v tomto jazyku komunikovať. Hoci väčšina sa chystá na stredné školy s vyučovacím jazykom maďarským, riaditeľ Fibi tvrdí, že ak aj niektorí pôjdu na slovenské školy, budú mať problémy maximálne prvé tri mesiace. Až potom sa ich jazykové návyky zautomatizujú. Základy slovenčiny vraj majú také, že po tých troch mesiacoch ich bude prezrádzať najmä charakteristický prízvuk.
.pozsony: ja o koze, ty o voze
Druhá vyučovacia hodina, slovenčina u deviatakov na maďarskej škole v Bratislave na Dunajskej ulici. Slovenčinárka Alžbeta Iróová krátko pred diktátom žiakov s úsmevom upozorní, že nič také ako ypsilon s mäkkým i neexistuje. Kontrast oproti Dunajskej Strede je značný. Týmto žiakom robí najväčšie ťažkosti to isté, ako ich slovenským rovesníkom: gramatika, čiarky a ypsilonka. Nad tabuľou visí šesť prehľadných tabuliek s vybranými slovami. Žiaci po diktáte napríklad analyzujú, prečo je v genitíve plurálu slova nečistota (nečistôt) vokáň ô. Alebo milí žiaci, viete, na akú predložku sa viažu tri pády? Prítomný novinár zrazu s hrôzou šmátra v školskej pamäti po správnej odpovedi. Fakt, že nie sme na čisto slovenskej škole, pripomínajú len krstné mená žiakov, ktorých vyvoláva učiteľka. Väčšina z nich hovorí plynulou slovenčinou, maďarský akcent tu nepočuť, učiteľka skôr musí opravovať „bratislavizmy“ („Nehovorí sa ,neni‘, ale ,nie je‘ “). Ani idiómy typu „ja o koze, ty o voze“, alebo „kúpiť niečo za babku“ väčšinu týchto deviatakov nezaskočia. I keď je zrejmé, že práve tí tichší v skupine majú so slovenčinou problémy. Učiteľka po hodine vysvetľuje, že ide najmä o žiakov, ktorí prišli na Dunajskú zo škôl mimo Bratislavy.
Táto škola je vôbec zaujímavým prostredím: mnohí žiaci, najmä bratislavskí, pochádzajú z bilingválneho prostredia a hovoria dokonalou slovenčinou. Tieto deti by sa pokojne mohli učiť z rovnakých učebníc slovenčiny a literatúry ako slovenskí žiaci. Priaznivec SNS by sa tu však napriek tomu necítil dobre. Deti sa bavia medzi sebou aj cez prestávky po maďarsky, a sú tu, samozrejme, aj žiaci, pre ktorých je slovenčina podobne ako v Dunajskej Strede viac či menej cudzím jazykom. A priaznivca SNS by už načisto rozladilo, že jediný slovenčinár, ktorý je tu slovenskej národnosti, sa počas svojho pôsobenia na škole naučil veľmi slušne po maďarsky.
.opustení slovenčinári
Lívia Vicianová, tunajšia učiteľka na prvom stupni, nemá vôbec ľahkú pedagogickú úlohu: v jednej triede má bilingválne deti, ale aj také, ktoré sa stretli so slovenčinou prvýkrát až v škole. Dá sa vôbec učiť žiačikov tak, aby mohla prvá aj druhá skupina napredovať? „Dá sa to,“ hovorí Vicianová. „Samozrejme, z hľadiska prípravy učiteľa je to náročné. Pre každú skupinu týchto žiakov musíme pripraviť hodinu tak, aby to bolo pre nich zaujímavé a motivovalo ich to. Teda aj toho, kto prvýkrát počuje slovenčinu, ale aj pre toho, kto ovláda slovenčinu na úrovni materinského jazyka. A treba povedať, že to funguje. Vo štvrtom ročníku sú deti, ktoré predtým po slovensky nevedeli, schopné dorozumieť sa jednoduchými vetami. Tí pokročilí by zase mali vedieť slová nielen zo základnej, ale aj z rozšírenej slovnej zásoby.“
Riaditeľka školy a súčasne slovenčinárka Katarína Morvayová v tejto rozmanitosti nevidí problém a ani by nechcela deliť maďarské deti na skupiny začiatočníkov a pokročilých slovenčinárov. „Osobne to veľmi nepodporujem. Je dobré, ak silnejší môžu ťahať slabších.“ Morvayová tiež hovorí, že klasické učebnice Ypsilon, z ktorých sa učia deti na maďarských základných školách, jej žiakom vyhovujú. „Pre nás v Bratislave sú však lepšie práve z dôvodu, že sú náročnejšie. Je však možné, že pre žiakov na iných školách sú príliš náročné.“ Morvayová
zdôrazňuje všeobecný názor slovenčinárov na maďarských školách: normálny stav by bol, keby si mohli vyberať z pestrej ponuky učebníc, medzi ktorými by bol rozdiel v stupni náročnosti.
Lenže ministerstvo školstva ide opačnou cestou. Predminulý rok zadalo tvorbu takzvaných národných učebníc, ktoré bolo treba v čo najrýchlejšom tempe napísať, aby sa žiaci mali čo učiť. Postihlo to aj slovenčinu na maďarských školách: piataci sa od tohto školského roku učia z novej učebnice, ktorá síce nevyzerá zle a zjavne stavia na dnes preferovanej komunikatívnej metóde vyučovania. Ale aj samotní spoluautori medzi rečou priznávajú, že ju písali v šialenom tempe. Jedna z autoriek, Silvia Pappová, vysvetľuje, že za normálnych okolností trvá tvorba kvalitnej učebnice minimálne rok, následne by sa mala experimentálne preveriť, aby sa vychytali nedostatky. Naši autori ju však museli napísať za šesť mesiacov. O tom, akú dáva ministerstvo prioritu výučbe slovenčiny na maďarských školách, svedčí aj fakt, že pracovné zošity k tejto učebnici musel vydať a zafinancovať Zväz maďarských pedagógov, pretože ministerstvo s ničím takým nerátalo.
.radšej slovenská škola
Trochu iný svet ako Dunajská Streda, ktorá je predsa len na dosah Bratislavy, a celkom iný svet než ten maďarský v hlavnom meste, sú niektoré regióny na východnom Slovensku. Primátor Kráľovského Chlmca Jozef Balog, ktorý bol predtým riaditeľom a učiteľom slovenčiny na maďarskej základnej škole, hovorí, že už dávno upozorňoval na to, že miestni Maďari prichádzajú do kontaktu so slovenčinou oveľa menej než Maďari v iných regiónoch. „Kráľovský Chlmec a okolie sú absolútne izolované od slovenčiny. Miestni žiaci sa tu možno raz za mesiac dostanú do slovenského prostredia. Metodika vyučovania slovenčiny by tu mala byť na prvom stupni zameraná len na komunikáciu, na nič iné. Nič z toho sa však neuskutočnilo,“ vysvetľuje Balog. On sám ešte ako učiteľ uskutočnil experiment. Pri výučbe tretiakov a štvrtákov potlačil gramatiku a zameral sa najmä osvojovanie si komunikačných zručností. Výsledky boli dobré. Štvrtáci vraj dokázali v slovenčine komunikovať tak dobre ako siedmaci, ktorí išli podľa normálnej metodiky.
Balog upozorňuje aj na zaujímavý miestny trend. Maďarskí rodičia čoraz viac dávajú deti do slovenskej školy. V meste, kde sa okolo 80 percent obyvateľov hlási k maďarskej národnosti, sú dve základné školy. Maďarská má okolo 400 žiakov a slovenská približne 580. Aj keď treba povedať, že slovenská škola má väčšiu spádovú oblasť a deti do nej vozia aj Slováci z okolitých dedín, kde nie sú slovenské školy. Dôvody, prečo Maďari čoraz viac pokukávajú po slovenskej škole, sú podľa Baloga v zásade dva. Niektorí rodičia majú pocit, že ich deti sa lepšie uplatnia, ak absolvujú slovenskú školu a značnému počtu z nich sa tiež nepáči, že do školy s vyučovacím jazykom maďarským chodí veľa Rómov. „Pre rómskych rodičov je najlepšie zapísať deti do maďarskej školy, pretože doma rozprávajú po maďarsky. Veľká časť z tých detí je však veľmi problematická. Nemajú základné zručnosti a kultúru správania, nechodili do materskej školy. Často sa správajú asociálne. V triedach, kde sa dostane viac takých detí, sa prudko zhoršuje kvalita výučby,“ tvrdí Balog.
.nečakaný obrat
Skúsenosť z Kráľovského Chlmca však celoslovensky neplatí. Kým v roku 1995 chodilo 23 percent žiakov maďarskej národnosti na slovenské základné školy, tento podiel postupne klesal na terajších 17,5 percenta. Maďarskí rodičia teda častejšie dávajú svoje deti na maďarské základné školy, a rovnaký trend sa týka aj škôlok. V posledných dvoch rokoch sme však svedkami prekvapujúceho javu, ktorý sa týka gymnázií. Kým od roku 1995 až do roku 2006 mierne ubúdalo maďarských žiakov, ktorí by uprednostnili slovenské gymnázium pred maďarským, v posledných dvoch rokoch sa trend nečakane a dramaticky zvrtol. Ak pred tromi rokmi išlo zo všetkých maďarských detí, ktoré sa rozhodli pre gymnázium, iba 11 percent na slovenské gymnázium, teraz je to takmer 20 percent. Čo je za tým? Podľa štatistík v tomto čase nezaniklo nijaké maďarské gymnázium, čo by mohlo náhly zvrat čiastočne vysvetliť. Ministerstvo školstva nám prostredníctvom hovorkyne Dany Špankovej poskytlo nasledovné zdôvodnenie: „Vyšší počet žiakov maďarskej národnosti v gymnáziách s vyučovacím jazykom slovenským poukazuje na uvedomenie si zodpovednosti rodičov za svoje dieťa v uľahčení ďalšieho štúdia na vysokej škole a uplatnení sa na trhu práce s cieľom kvalitnejšieho života.“ Žeby to bolo naozaj také jednoduché? V každom prípade bude tento čerstvý fakt ešte predmetom horúcich analýz najmä v rámci maďarskej komunity.
Sociologička Zuzana Mészárosová-Lamplová sa dlhé roky zaoberá problematikou identity slovenských Maďarov. Skúmala takisto dôvody, ktoré vedú maďarských rodičov k tomu, či dajú svoje dieťa do maďarskej, alebo slovenskej základnej školy. U Maďarov, ktorí majú takzvanú zrelú maďarskú identitu, je najnižší podiel ľudí, ktorí posielajú deti do slovenských základných škôl. Sociologička uvádza: „Zväčša si volia maďarské základné školy. Vysvetľujú to tým, že sa považujú za Maďarov a pokladajú za veľmi dôležité, aby sa ich dieťa učilo v materinskom jazyku, aby sa oboznámilo s kultúrnymi súvislosťami svojej identity. Voľbu školy pokladajú za faktor upevnenia národnej identity. Ak si títo ,zrelí‘ zvolia pre svoje dieťa slovenskú školu, vysvetľujú to tým, že chcú, aby sa ich dieťa naučilo dobre po slovensky a aby sa uplatnilo v živote.“ Podľa sociologičky sa podstatne častejšie pre slovenskú základnú školu rozhodujú rodičia maďarskej národnosti, ktorí majú takzvanú kolísavú identitu, respektíve sa už pokladajú za Slovákov. „Sú Maďari, ktorí si presne uvedomujú, že ak dajú dieťa do slovenskej školy, jeho maďarskú identitu určite neupevnia, ale dávajú ho tam vedome s tým, aby posilnili jeho slovenskú identitu.“
Mészárosová-Lamplová sa vo svojej sociologickej praxi nestretla s Maďarom, ktorý by hovoril, že mu nezáleží na tom, či jeho dieťa bude vedieť dobre po slovensky. „Pre každého maďarského rodiča je veľmi dôležité, aby dieťa vedelo dobre po slovensky. Iná vec je, že sa väčšina rodičov veľmi nezaujíma o to, akým spôsobom sa slovenčina na škole učí. Lenže oni sa často nezaujímajú ani o výučbu iných predmetov.“
Samozrejme, celé je to divadlo. Keď sme sa pokúšali skontaktovať s odborníkmi zo Štátneho pedagogického ústavu (ŠPÚ), kde by mali mať najlepšiu predstavu o koncepcii výučby slovenčiny na menšinových školách, neuspeli sme. Sekretárka riaditeľa ŠPÚ Júliusa Hausera (SNS) nám vysvetlila, že stretnutie s odborníkom ŠPÚ nám môže sprostredkovať riaditeľka odboru masmediálnej komunikácie ministerstva školstva. Ale už sme si zvykli, že od Andrey Stoklasovej nevedie cesta nikam (na našu opakovanú žiadosť ani nereagovala). Lenže je možné, že by sme na ŠPÚ ani nemali s kým hovoriť. Podľa kuloárnych informácií tí najkvalifikovanejší ľudia, ktorí sa danej problematike venovali, už odišli na dôchodok, a tak na ústave v podstate dnes nie je človek, ktorý by nad výučbou slovenčiny na maďarských školách systematicky uvažoval.
Najväčším problémom však ani nie je to, že ministerstvo a ním kontrolované inštitúcie nevedia učiteľom, ktorí desiatkam tisícov maďarských žiakov doslova vštepujú základy slovenčiny, nijako metodicky pomôcť. Omnoho horšie je, že Mikolajova školská reforma, ktorá de facto uzatvorila trh s učebnicami, spôsobuje, že slovenčina sa na maďarských školách bude učiť iba z jedného súboru učebníc. Napriek tomu, že prostredie maďarských škôl je podstatne rozmanitejšie, než by si vedeli premiér a politici zo SNS predstaviť.
.SJ: cudzí jazyk
Základná škola Ármina Vámbéryho v Dunajskej Strede je už na prvý pohľad školou, kde sa deti musia cítiť dobre. Riaditeľ Sándor Fibi je pedagóg, ktorého by Dunajskostredčanom mohla závidieť nejedna škola na Slovensku. Všetkých žiakov, ktorých s ním stretávame na chodbe, pozná po mene, vie, kto bol ako dlho chorý a keď ideme oproti kŕdľu prváčikov, tí sa s výskotom vrhnú na svojho riaditeľa a začnú ho objímať. Fibi tvrdí, že do dôchodku odíde spokojný, pretože sa mu podarilo vybudovať demokratickú a humánnu školu. Je presvedčený, že patrí k najlepším nielen v regióne, ale aj mimo neho. Okrem výsledkov monitoringu kvality deviatakov to potvrdzuje aj záujem rodičov. Kým ešte pred piatimi rokmi chodilo do tejto školy 380 žiakov, dnes je to viac ako 500 a rodičia ich sem privážajú nielen z celej Dunajskej Stredy, ale aj z blízkeho okolia.
Fibi ako dlhoročný slovenčinár hovorí, že najhoršie je, keď sa do výučby slovenského jazyka začnú miešať politici a vysvetľuje: „Každý človek má materinský jazyk. Keď som prišiel do prvého ročníka, mojím materinským jazykom bola maďarčina a so slovenčinou som sa len oboznamoval. Keď ste tam prišli vy, vaším materinským jazykom bola slovenčina, nepotrebovali ste sa s ňou oboznamovať. Keď sa slovenský jazyk vyučuje na týchto školách podľa koncepcie materinského jazyka, tými istými formami a metódami a s takou úrovňou požiadaviek, tak to je, žiaľ, neschodná cesta. To, čo politici nedokážu pochopiť, je fakt, že dieťa sa oboznamuje s jazykom pre neho cudzím. A o to ide.“
S týmto faktom sa podľa neho musia vyrovnávať aj učitelia na maďarských školách, ktorí sa na fakultách učia, ako učiť slovenčinu na slovenských školách. „Ak sem taký učiteľ príde, buď si nájde vlastnú cestu, ako byť úspešný, alebo si ju nenájde a pokazí celé generácie žiakov,“ tvrdí Fibi. Na zlepšenie výučby slovenčiny potrebujú školy podľa neho okrem pokoja od politikov aj zlepšenie metodiky, modernizáciu učebníc a kvalitnejšie učebné pomôcky. Chýbajú audionahrávky a iný obrazový či zvukový materiál. „Nevenuje sa tomu žiadna pozornosť. Ja mám iba učebnice a hlavu, nič iné neexistuje,“ hovorí Fibi. Na jeho škole sa osvedčilo, že na druhom stupni začali na hodinách slovenčiny triedy deliť na dve štrnásťčlenné skupiny. Žiaci sa tak počas hodiny dostanú k slovu oveľa častejšie. Ideme sa teda presvedčiť.
.riaditeľov sen
„Včera sa mi snívalo, že všetci perfektne hovoríte po slovensky,“ začína Fibi hodinu slovenčiny s ôsmakmi. „Ale to bol iba sen, pán riaditeľ,“ reaguje pohotovo jedna zo žiačok. Žiaci sú aktívni, pozitívne naladení a čo Maďarom robí v slovenčine najväčšie problémy, zisťujeme o niekoľko minút. Trápia sa najmä s rodmi, ktoré maďarčina nepozná a so zvratnými zámenami (chlapček reval, alebo sa reval?). Vtipné je, keď jeden zo žiakov na otázku, akými príbuznými sú matka a syn, odpovie, že krvilačnými. Alebo ako sa to povie správne: dieťa skrstiť, dokrstiť či pokrstiť? Celkovo sa však o slovenčine týchto žiakov dá povedať asi to isté, čo by platilo o ich znalostiach v akomkoľvek inom vyučovacom predmete. Sú medzi nimi šikovní, ktorým slovenčina nerobí veľké problémy, ale aj slabší, ktorí sa trápia pri vyslovení každého slovíčka. Takmer všetci pochádzajú z čisto maďarských rodín, chodili do maďarských materských škôlok a aj televízne stanice pozerajú výhradne tie maďarské. Keď sa ich pýtame na to, či už niekedy prečítali knihu v slovenčine, krútia záporne hlavami, ale vzápätí so smiechom dodávajú, že ani v maďarčine. Niektorí hovoria, že v slovenčine im pomáhajú najmä ich športové aktivity. Napríklad tenis či futbal. Na tréningoch majú slovenských trénerov či spoluhráčov a sú tak prinútení v tomto jazyku komunikovať. Hoci väčšina sa chystá na stredné školy s vyučovacím jazykom maďarským, riaditeľ Fibi tvrdí, že ak aj niektorí pôjdu na slovenské školy, budú mať problémy maximálne prvé tri mesiace. Až potom sa ich jazykové návyky zautomatizujú. Základy slovenčiny vraj majú také, že po tých troch mesiacoch ich bude prezrádzať najmä charakteristický prízvuk.
.pozsony: ja o koze, ty o voze
Druhá vyučovacia hodina, slovenčina u deviatakov na maďarskej škole v Bratislave na Dunajskej ulici. Slovenčinárka Alžbeta Iróová krátko pred diktátom žiakov s úsmevom upozorní, že nič také ako ypsilon s mäkkým i neexistuje. Kontrast oproti Dunajskej Strede je značný. Týmto žiakom robí najväčšie ťažkosti to isté, ako ich slovenským rovesníkom: gramatika, čiarky a ypsilonka. Nad tabuľou visí šesť prehľadných tabuliek s vybranými slovami. Žiaci po diktáte napríklad analyzujú, prečo je v genitíve plurálu slova nečistota (nečistôt) vokáň ô. Alebo milí žiaci, viete, na akú predložku sa viažu tri pády? Prítomný novinár zrazu s hrôzou šmátra v školskej pamäti po správnej odpovedi. Fakt, že nie sme na čisto slovenskej škole, pripomínajú len krstné mená žiakov, ktorých vyvoláva učiteľka. Väčšina z nich hovorí plynulou slovenčinou, maďarský akcent tu nepočuť, učiteľka skôr musí opravovať „bratislavizmy“ („Nehovorí sa ,neni‘, ale ,nie je‘ “). Ani idiómy typu „ja o koze, ty o voze“, alebo „kúpiť niečo za babku“ väčšinu týchto deviatakov nezaskočia. I keď je zrejmé, že práve tí tichší v skupine majú so slovenčinou problémy. Učiteľka po hodine vysvetľuje, že ide najmä o žiakov, ktorí prišli na Dunajskú zo škôl mimo Bratislavy.
Táto škola je vôbec zaujímavým prostredím: mnohí žiaci, najmä bratislavskí, pochádzajú z bilingválneho prostredia a hovoria dokonalou slovenčinou. Tieto deti by sa pokojne mohli učiť z rovnakých učebníc slovenčiny a literatúry ako slovenskí žiaci. Priaznivec SNS by sa tu však napriek tomu necítil dobre. Deti sa bavia medzi sebou aj cez prestávky po maďarsky, a sú tu, samozrejme, aj žiaci, pre ktorých je slovenčina podobne ako v Dunajskej Strede viac či menej cudzím jazykom. A priaznivca SNS by už načisto rozladilo, že jediný slovenčinár, ktorý je tu slovenskej národnosti, sa počas svojho pôsobenia na škole naučil veľmi slušne po maďarsky.
.opustení slovenčinári
Lívia Vicianová, tunajšia učiteľka na prvom stupni, nemá vôbec ľahkú pedagogickú úlohu: v jednej triede má bilingválne deti, ale aj také, ktoré sa stretli so slovenčinou prvýkrát až v škole. Dá sa vôbec učiť žiačikov tak, aby mohla prvá aj druhá skupina napredovať? „Dá sa to,“ hovorí Vicianová. „Samozrejme, z hľadiska prípravy učiteľa je to náročné. Pre každú skupinu týchto žiakov musíme pripraviť hodinu tak, aby to bolo pre nich zaujímavé a motivovalo ich to. Teda aj toho, kto prvýkrát počuje slovenčinu, ale aj pre toho, kto ovláda slovenčinu na úrovni materinského jazyka. A treba povedať, že to funguje. Vo štvrtom ročníku sú deti, ktoré predtým po slovensky nevedeli, schopné dorozumieť sa jednoduchými vetami. Tí pokročilí by zase mali vedieť slová nielen zo základnej, ale aj z rozšírenej slovnej zásoby.“
Riaditeľka školy a súčasne slovenčinárka Katarína Morvayová v tejto rozmanitosti nevidí problém a ani by nechcela deliť maďarské deti na skupiny začiatočníkov a pokročilých slovenčinárov. „Osobne to veľmi nepodporujem. Je dobré, ak silnejší môžu ťahať slabších.“ Morvayová tiež hovorí, že klasické učebnice Ypsilon, z ktorých sa učia deti na maďarských základných školách, jej žiakom vyhovujú. „Pre nás v Bratislave sú však lepšie práve z dôvodu, že sú náročnejšie. Je však možné, že pre žiakov na iných školách sú príliš náročné.“ Morvayová
zdôrazňuje všeobecný názor slovenčinárov na maďarských školách: normálny stav by bol, keby si mohli vyberať z pestrej ponuky učebníc, medzi ktorými by bol rozdiel v stupni náročnosti.
Lenže ministerstvo školstva ide opačnou cestou. Predminulý rok zadalo tvorbu takzvaných národných učebníc, ktoré bolo treba v čo najrýchlejšom tempe napísať, aby sa žiaci mali čo učiť. Postihlo to aj slovenčinu na maďarských školách: piataci sa od tohto školského roku učia z novej učebnice, ktorá síce nevyzerá zle a zjavne stavia na dnes preferovanej komunikatívnej metóde vyučovania. Ale aj samotní spoluautori medzi rečou priznávajú, že ju písali v šialenom tempe. Jedna z autoriek, Silvia Pappová, vysvetľuje, že za normálnych okolností trvá tvorba kvalitnej učebnice minimálne rok, následne by sa mala experimentálne preveriť, aby sa vychytali nedostatky. Naši autori ju však museli napísať za šesť mesiacov. O tom, akú dáva ministerstvo prioritu výučbe slovenčiny na maďarských školách, svedčí aj fakt, že pracovné zošity k tejto učebnici musel vydať a zafinancovať Zväz maďarských pedagógov, pretože ministerstvo s ničím takým nerátalo.
.radšej slovenská škola
Trochu iný svet ako Dunajská Streda, ktorá je predsa len na dosah Bratislavy, a celkom iný svet než ten maďarský v hlavnom meste, sú niektoré regióny na východnom Slovensku. Primátor Kráľovského Chlmca Jozef Balog, ktorý bol predtým riaditeľom a učiteľom slovenčiny na maďarskej základnej škole, hovorí, že už dávno upozorňoval na to, že miestni Maďari prichádzajú do kontaktu so slovenčinou oveľa menej než Maďari v iných regiónoch. „Kráľovský Chlmec a okolie sú absolútne izolované od slovenčiny. Miestni žiaci sa tu možno raz za mesiac dostanú do slovenského prostredia. Metodika vyučovania slovenčiny by tu mala byť na prvom stupni zameraná len na komunikáciu, na nič iné. Nič z toho sa však neuskutočnilo,“ vysvetľuje Balog. On sám ešte ako učiteľ uskutočnil experiment. Pri výučbe tretiakov a štvrtákov potlačil gramatiku a zameral sa najmä osvojovanie si komunikačných zručností. Výsledky boli dobré. Štvrtáci vraj dokázali v slovenčine komunikovať tak dobre ako siedmaci, ktorí išli podľa normálnej metodiky.
Balog upozorňuje aj na zaujímavý miestny trend. Maďarskí rodičia čoraz viac dávajú deti do slovenskej školy. V meste, kde sa okolo 80 percent obyvateľov hlási k maďarskej národnosti, sú dve základné školy. Maďarská má okolo 400 žiakov a slovenská približne 580. Aj keď treba povedať, že slovenská škola má väčšiu spádovú oblasť a deti do nej vozia aj Slováci z okolitých dedín, kde nie sú slovenské školy. Dôvody, prečo Maďari čoraz viac pokukávajú po slovenskej škole, sú podľa Baloga v zásade dva. Niektorí rodičia majú pocit, že ich deti sa lepšie uplatnia, ak absolvujú slovenskú školu a značnému počtu z nich sa tiež nepáči, že do školy s vyučovacím jazykom maďarským chodí veľa Rómov. „Pre rómskych rodičov je najlepšie zapísať deti do maďarskej školy, pretože doma rozprávajú po maďarsky. Veľká časť z tých detí je však veľmi problematická. Nemajú základné zručnosti a kultúru správania, nechodili do materskej školy. Často sa správajú asociálne. V triedach, kde sa dostane viac takých detí, sa prudko zhoršuje kvalita výučby,“ tvrdí Balog.
.nečakaný obrat
Skúsenosť z Kráľovského Chlmca však celoslovensky neplatí. Kým v roku 1995 chodilo 23 percent žiakov maďarskej národnosti na slovenské základné školy, tento podiel postupne klesal na terajších 17,5 percenta. Maďarskí rodičia teda častejšie dávajú svoje deti na maďarské základné školy, a rovnaký trend sa týka aj škôlok. V posledných dvoch rokoch sme však svedkami prekvapujúceho javu, ktorý sa týka gymnázií. Kým od roku 1995 až do roku 2006 mierne ubúdalo maďarských žiakov, ktorí by uprednostnili slovenské gymnázium pred maďarským, v posledných dvoch rokoch sa trend nečakane a dramaticky zvrtol. Ak pred tromi rokmi išlo zo všetkých maďarských detí, ktoré sa rozhodli pre gymnázium, iba 11 percent na slovenské gymnázium, teraz je to takmer 20 percent. Čo je za tým? Podľa štatistík v tomto čase nezaniklo nijaké maďarské gymnázium, čo by mohlo náhly zvrat čiastočne vysvetliť. Ministerstvo školstva nám prostredníctvom hovorkyne Dany Špankovej poskytlo nasledovné zdôvodnenie: „Vyšší počet žiakov maďarskej národnosti v gymnáziách s vyučovacím jazykom slovenským poukazuje na uvedomenie si zodpovednosti rodičov za svoje dieťa v uľahčení ďalšieho štúdia na vysokej škole a uplatnení sa na trhu práce s cieľom kvalitnejšieho života.“ Žeby to bolo naozaj také jednoduché? V každom prípade bude tento čerstvý fakt ešte predmetom horúcich analýz najmä v rámci maďarskej komunity.
Sociologička Zuzana Mészárosová-Lamplová sa dlhé roky zaoberá problematikou identity slovenských Maďarov. Skúmala takisto dôvody, ktoré vedú maďarských rodičov k tomu, či dajú svoje dieťa do maďarskej, alebo slovenskej základnej školy. U Maďarov, ktorí majú takzvanú zrelú maďarskú identitu, je najnižší podiel ľudí, ktorí posielajú deti do slovenských základných škôl. Sociologička uvádza: „Zväčša si volia maďarské základné školy. Vysvetľujú to tým, že sa považujú za Maďarov a pokladajú za veľmi dôležité, aby sa ich dieťa učilo v materinskom jazyku, aby sa oboznámilo s kultúrnymi súvislosťami svojej identity. Voľbu školy pokladajú za faktor upevnenia národnej identity. Ak si títo ,zrelí‘ zvolia pre svoje dieťa slovenskú školu, vysvetľujú to tým, že chcú, aby sa ich dieťa naučilo dobre po slovensky a aby sa uplatnilo v živote.“ Podľa sociologičky sa podstatne častejšie pre slovenskú základnú školu rozhodujú rodičia maďarskej národnosti, ktorí majú takzvanú kolísavú identitu, respektíve sa už pokladajú za Slovákov. „Sú Maďari, ktorí si presne uvedomujú, že ak dajú dieťa do slovenskej školy, jeho maďarskú identitu určite neupevnia, ale dávajú ho tam vedome s tým, aby posilnili jeho slovenskú identitu.“
Mészárosová-Lamplová sa vo svojej sociologickej praxi nestretla s Maďarom, ktorý by hovoril, že mu nezáleží na tom, či jeho dieťa bude vedieť dobre po slovensky. „Pre každého maďarského rodiča je veľmi dôležité, aby dieťa vedelo dobre po slovensky. Iná vec je, že sa väčšina rodičov veľmi nezaujíma o to, akým spôsobom sa slovenčina na škole učí. Lenže oni sa často nezaujímajú ani o výučbu iných predmetov.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.