.tých pätnásť kilometrov z mesta cez Petržalku, Rusovce, popri cyklistoch a výletníkoch na kolieskových korčuliach merajú radi mnohí kedykoľvek, keď na duši leží splín a „malé slovenské pomery“ ubíjajú. Do Danubiany by išli, aj keby tam neboli nijaké výstavy. Iba tak, na kávu. Pozorovať rieku, hodiny a hodiny. Alebo prelistovať knihy. Ten priestor je krásny, akoby imaginatívny štát v štáte.
.slobodný areál
Každý štvrťrok sa opakuje podobný rituál. Stovky Bratislavčanov, no aj milovníkov umenia odinakiaľ, prichádzajú autami – v Danubiane je vernisáž. Ten kontrast neútulnej, sivej betónovej krajiny okolo Vodného diela Čunovo a teplých farieb budovy, už z diaľky pripomínajúcej loď, je až do očí bijúci. Hať na obtoku (tak sa presne volá) ponúka pohľad na Danubianu ponad naplavené drevá. Od Hrušovskej zdrže vanie silný vietor. Na preplnenom parkovisku strháva dámam klobúky, pánom lietajú kravaty ako čalfovské prehadzovačky. Niektorí žmurknú a maškrtnícky sa priznávajú, že „príjemný výlet za umením spojili s pikantným halászlé v neďalekej čárde“.
Kto po výdatnom obede vládze, prejde sa sochárskym parkom a promenádou Hansa Van de Bovenkampa s rozlohou osemtisíc štvorcových metrov. Open air galéria, aká nemá na Slovensku obdoby. Množstvo krásnych diel. Okrem iných Milenci Erny Masarovičovej, Sen v sene Xénie Hoffmeisterovej, Golfista Svetozára Ilavského, Limitovaný priestor Jozefa Jankoviča, Karpatské pastorále Andreja Rudavského. A na konci polostrova, na jeho ohybe, kde sú už okolo len vlny, a potom v diaľke Slovnaft, sú akoby na let napriahnuté veľké Dunajské krídla Petra Pollága.
No je ešte zima, treba vojsť dnu, na vernisáž dvoch výstav. Antoni Clavé a jeho Svet umenia. Tvorba 1934 – 2002. Miroslav Cipár a jeho Nový Cipár. Španiel a Slovák, v dialógu medzi sebou aj sami so sebou. Galéria je plná, prišlo možno tristo ľudí. Jubilujúci majster Cipár (pozri rozhovor v rámčeku) sem chodieva na každú výstavu. Hovorí, že naše dlhoročné neplodné domáce debaty (Kunsthalle, galéria alebo azda čosi iné?) vyzerajú pri takej realizácii ako Danubiana smiešne. Slobodný areál je tu, pri rieke. A budúcnosť, narysovaná rozvojovými plánmi na dostavbu tejto súkromnej galérie „so zahraničným kapitálom“ mu už pripadá – najmä v porovnaní s biedou organizovaného umenia na Slovensku – ako úplná fantázia. Spisovateľka Daniela Kapitáňová hovorí, že človek sa tu cíti, akoby ani nebol na Slovensku. Výtvarník Fero Jablonovský dodáva, že Danubiana je najlepšie dielo architekta Petra Žalmana a „skutočne príjemné prostredie“.
.dvaja amatéri?
Ten príbeh znie neuveriteľne. Právnik a bývalý pracovník prokuratúry Vincent Polakovič od mladosti obdivuje iného Vincenta – van Gogha. V deväťdesiatych rokoch vybudoval v Poprade Žltý dom. Projekt po čase skrachoval, pred osobným bankrotom sa ocitol aj Polakovič, ktorý sa vybral za posledné peniaze na aute požičanom od miestneho rómskeho podnikateľa do Holandska. Rozlúčiť sa s jednou etapou života a majstrom v dedinke Nuenen, kde dva roky žil a majú tam v parku jeho bronzovú sochu. Ako sa tak s van Goghom rozprávali, dvaja Vincentovia, išiel okolo neznámy človek, ktorého výjav zaujal. Odtrhol kúsok novín, napísal telefónne číslo a povedal: „Zavolajte tomuto človeku, možno vám pomôže.“ Bolo to číslo podnikateľa v mikroelektronickom priemysle, zberateľa a podporovateľa umenia Gerarda H. Meulensteena. Polakovič ho nadchol myšlienkou súkromnej galérie moderného umenia, aká v priestore medzi Ašom a Vladivostokom nemá obdobu.
„Sme iba dvaja amatéri, nadšenci, ktorí milujú moderné expresívne umenie. Keďže nám Pánboh nenadelil talent ako iným, chceme vytvárať také podmienky, aby umelci mohli vystavovať v dôstojných priestoroch. Po otvorení Danubiany jedna významná kunsthistorička napísala, že tá „turistická atrakcia“ neprežije ani rok. Písali o nás, že sme bez koncepcie, bez dramaturgie. Tá úvodná nevôľa a neprajnosť bola až nepochopiteľná. Trvá čiastočne dodnes,“ hovorí Polakovič.
Chlapík spod Tatier si kúpil staré žiguli a vo vetrovke, často zarastený, začal obchádzať úrady a vybavovať povolenia. Absurdné? Nie celkom. Jediné, čo mal, bola obrovská chuť a sľub holandského mecenáša. Ako sa ukázalo, stačilo to. Najprv išiel pešo popri Dunaji od Devína a hľadal vhodné miesto. Vedel, že to musí stáť pri vode, ako Luisiana v Dánsku. Presvedčil Vodohospodársku výstavbu, že galéria je najlepším využitím polostrova, v Senci potom vybavil stavebné povolenie. Kamarát výtvarník Peter Pollág mu nakreslil jeho prvotnú víziu – múzeum ako „loď v tvare rímskej galéry poháňanú veslami, ktorá prekonáva diaľky a spája vzdialené krajiny a rozmanité kultúry“. Architekt Peter Žalman ju potom dokonale naplnil.
.sen pokračuje
Lenže nie je to hlúpe, že všetky tie milióny na „lodičku, ktorá pripláva po Dunaji“ zaplatí Slovensku jeden Holanďan? „Vravel som si, že aspoň veslá by mohli zaplatiť Slováci. Išlo o smiešnych päťtisíc eur. Napísal som na ministerstvo kultúry žiadosť. Odpísali, že nevedia nájsť kapitolu z rozpočtu. To bolo moje prvé vytriezvenie. Každoročne som napísal asi deväťdesiat žiadostí o podporu do rôznych firiem, aj renomovaných. Prišlo mi iba zopár odpovedí, všetko negatívne. Už nepíšem, nemienim zabíjať čas. Vážim si obyčajných ľudí, ktorí sem prídu, pretože sa tu cítia dobre,“ dodáva Polakovič, ktorý hovorí, že má výčitky svedomia. Pretože Gerard Meulensteen doteraz zaplatil všetko sám: nielen budovu múzea a veslá, aj desať rokov prevádzky tejto výnimočnej galérie. Mestu, VÚC, ministerstvu a štátu trvá príliš dlho, kým začínajú chápať, čo tu vďaka nemu máme. A pritom takmer všetky oficiálne návštevy vodia práve sem. Danubianu dnes pozná španielsky kráľ Juan Carlos s manželkou, holandská kráľovná Beatrix a mnohé iné osobnosti.
Vystavovali tu špičkoví zahraniční umelci, napríklad Karel Appel alebo Magdalena Abakanowicz. Danubiana realizovala 70 výstav, vydala 30 kníh o výtvarnom umení, prezentuje slovenské, ale aj stredoeurópske umenie ako nijaká iná inštitúcia v tejto krajine. Aj keď Klub priateľov Luisiany v Dánsku má vyše 50-tisíc členov a Klub priateľov Danubiany okolo sto. Za česť si to považuje a jeho členom je pritom aj svetoznámy umelec Christo. Dvaja „amatéri“ – za akých sa Polakovič s Meulensteenom naďalej považujú – pripravujú rozsiahly zámer rozšírenia. Mali by vzniknúť tri stále zbierky: slovenská, medzinárodná a holandská. Budúce presklené pavilóny sú navrhnuté tak, aby nezatienili dominantnú Danubianu. Pochopí už konečne mesto, kraj a štát, že nejde o súkromnú akciu jedného Holanďana, ale o najprestížnejší stánok moderného umenia, aký tu máme?
.slobodný areál
Každý štvrťrok sa opakuje podobný rituál. Stovky Bratislavčanov, no aj milovníkov umenia odinakiaľ, prichádzajú autami – v Danubiane je vernisáž. Ten kontrast neútulnej, sivej betónovej krajiny okolo Vodného diela Čunovo a teplých farieb budovy, už z diaľky pripomínajúcej loď, je až do očí bijúci. Hať na obtoku (tak sa presne volá) ponúka pohľad na Danubianu ponad naplavené drevá. Od Hrušovskej zdrže vanie silný vietor. Na preplnenom parkovisku strháva dámam klobúky, pánom lietajú kravaty ako čalfovské prehadzovačky. Niektorí žmurknú a maškrtnícky sa priznávajú, že „príjemný výlet za umením spojili s pikantným halászlé v neďalekej čárde“.
Kto po výdatnom obede vládze, prejde sa sochárskym parkom a promenádou Hansa Van de Bovenkampa s rozlohou osemtisíc štvorcových metrov. Open air galéria, aká nemá na Slovensku obdoby. Množstvo krásnych diel. Okrem iných Milenci Erny Masarovičovej, Sen v sene Xénie Hoffmeisterovej, Golfista Svetozára Ilavského, Limitovaný priestor Jozefa Jankoviča, Karpatské pastorále Andreja Rudavského. A na konci polostrova, na jeho ohybe, kde sú už okolo len vlny, a potom v diaľke Slovnaft, sú akoby na let napriahnuté veľké Dunajské krídla Petra Pollága.
No je ešte zima, treba vojsť dnu, na vernisáž dvoch výstav. Antoni Clavé a jeho Svet umenia. Tvorba 1934 – 2002. Miroslav Cipár a jeho Nový Cipár. Španiel a Slovák, v dialógu medzi sebou aj sami so sebou. Galéria je plná, prišlo možno tristo ľudí. Jubilujúci majster Cipár (pozri rozhovor v rámčeku) sem chodieva na každú výstavu. Hovorí, že naše dlhoročné neplodné domáce debaty (Kunsthalle, galéria alebo azda čosi iné?) vyzerajú pri takej realizácii ako Danubiana smiešne. Slobodný areál je tu, pri rieke. A budúcnosť, narysovaná rozvojovými plánmi na dostavbu tejto súkromnej galérie „so zahraničným kapitálom“ mu už pripadá – najmä v porovnaní s biedou organizovaného umenia na Slovensku – ako úplná fantázia. Spisovateľka Daniela Kapitáňová hovorí, že človek sa tu cíti, akoby ani nebol na Slovensku. Výtvarník Fero Jablonovský dodáva, že Danubiana je najlepšie dielo architekta Petra Žalmana a „skutočne príjemné prostredie“.
.dvaja amatéri?
Ten príbeh znie neuveriteľne. Právnik a bývalý pracovník prokuratúry Vincent Polakovič od mladosti obdivuje iného Vincenta – van Gogha. V deväťdesiatych rokoch vybudoval v Poprade Žltý dom. Projekt po čase skrachoval, pred osobným bankrotom sa ocitol aj Polakovič, ktorý sa vybral za posledné peniaze na aute požičanom od miestneho rómskeho podnikateľa do Holandska. Rozlúčiť sa s jednou etapou života a majstrom v dedinke Nuenen, kde dva roky žil a majú tam v parku jeho bronzovú sochu. Ako sa tak s van Goghom rozprávali, dvaja Vincentovia, išiel okolo neznámy človek, ktorého výjav zaujal. Odtrhol kúsok novín, napísal telefónne číslo a povedal: „Zavolajte tomuto človeku, možno vám pomôže.“ Bolo to číslo podnikateľa v mikroelektronickom priemysle, zberateľa a podporovateľa umenia Gerarda H. Meulensteena. Polakovič ho nadchol myšlienkou súkromnej galérie moderného umenia, aká v priestore medzi Ašom a Vladivostokom nemá obdobu.
„Sme iba dvaja amatéri, nadšenci, ktorí milujú moderné expresívne umenie. Keďže nám Pánboh nenadelil talent ako iným, chceme vytvárať také podmienky, aby umelci mohli vystavovať v dôstojných priestoroch. Po otvorení Danubiany jedna významná kunsthistorička napísala, že tá „turistická atrakcia“ neprežije ani rok. Písali o nás, že sme bez koncepcie, bez dramaturgie. Tá úvodná nevôľa a neprajnosť bola až nepochopiteľná. Trvá čiastočne dodnes,“ hovorí Polakovič.
Chlapík spod Tatier si kúpil staré žiguli a vo vetrovke, často zarastený, začal obchádzať úrady a vybavovať povolenia. Absurdné? Nie celkom. Jediné, čo mal, bola obrovská chuť a sľub holandského mecenáša. Ako sa ukázalo, stačilo to. Najprv išiel pešo popri Dunaji od Devína a hľadal vhodné miesto. Vedel, že to musí stáť pri vode, ako Luisiana v Dánsku. Presvedčil Vodohospodársku výstavbu, že galéria je najlepším využitím polostrova, v Senci potom vybavil stavebné povolenie. Kamarát výtvarník Peter Pollág mu nakreslil jeho prvotnú víziu – múzeum ako „loď v tvare rímskej galéry poháňanú veslami, ktorá prekonáva diaľky a spája vzdialené krajiny a rozmanité kultúry“. Architekt Peter Žalman ju potom dokonale naplnil.
.sen pokračuje
Lenže nie je to hlúpe, že všetky tie milióny na „lodičku, ktorá pripláva po Dunaji“ zaplatí Slovensku jeden Holanďan? „Vravel som si, že aspoň veslá by mohli zaplatiť Slováci. Išlo o smiešnych päťtisíc eur. Napísal som na ministerstvo kultúry žiadosť. Odpísali, že nevedia nájsť kapitolu z rozpočtu. To bolo moje prvé vytriezvenie. Každoročne som napísal asi deväťdesiat žiadostí o podporu do rôznych firiem, aj renomovaných. Prišlo mi iba zopár odpovedí, všetko negatívne. Už nepíšem, nemienim zabíjať čas. Vážim si obyčajných ľudí, ktorí sem prídu, pretože sa tu cítia dobre,“ dodáva Polakovič, ktorý hovorí, že má výčitky svedomia. Pretože Gerard Meulensteen doteraz zaplatil všetko sám: nielen budovu múzea a veslá, aj desať rokov prevádzky tejto výnimočnej galérie. Mestu, VÚC, ministerstvu a štátu trvá príliš dlho, kým začínajú chápať, čo tu vďaka nemu máme. A pritom takmer všetky oficiálne návštevy vodia práve sem. Danubianu dnes pozná španielsky kráľ Juan Carlos s manželkou, holandská kráľovná Beatrix a mnohé iné osobnosti.
Vystavovali tu špičkoví zahraniční umelci, napríklad Karel Appel alebo Magdalena Abakanowicz. Danubiana realizovala 70 výstav, vydala 30 kníh o výtvarnom umení, prezentuje slovenské, ale aj stredoeurópske umenie ako nijaká iná inštitúcia v tejto krajine. Aj keď Klub priateľov Luisiany v Dánsku má vyše 50-tisíc členov a Klub priateľov Danubiany okolo sto. Za česť si to považuje a jeho členom je pritom aj svetoznámy umelec Christo. Dvaja „amatéri“ – za akých sa Polakovič s Meulensteenom naďalej považujú – pripravujú rozsiahly zámer rozšírenia. Mali by vzniknúť tri stále zbierky: slovenská, medzinárodná a holandská. Budúce presklené pavilóny sú navrhnuté tak, aby nezatienili dominantnú Danubianu. Pochopí už konečne mesto, kraj a štát, že nejde o súkromnú akciu jedného Holanďana, ale o najprestížnejší stánok moderného umenia, aký tu máme?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.