.ako vznikala výstava Nový Cipár?
Uvažoval som o nej rok a pol. Pôvodne som ju chcel nazvať Premiéra. Lenže výstava s takým názvom a 75-ročný autor?
.v čom je tento Cipár nový?
Až na niekoľko malých výnimiek sú to veci, ktoré sa na iných výstavách neobjavili. Prvým motívom je moje životné jubileum, druhým fakt, že od vydania prvej monografie ubehlo takmer desať rokov a nie je to zaznamenané. Danubiana už nerobí katalógy, musel som si teda pomôcť sám a požiadal som o priateľské príspevky. Tretím motívom bol môj zámer viacerých kníh. Jedna je spoločná s Ľubomírom Feldekom, Zlatá svadba, a bude mapovať päťdesiat rokov našej spolupráce. Sme dávni priatelia, Ľubo recitoval báseň na mojej svadbe. Potom to bude kniha mojich logotypov, znakov a symbolov. Už ich je asi tristo. A štvrtá kniha by sa mala volať Pamäť ruky. Je to moje uvažovanie o tom, ako sa intelektuálne úsilie človeka premietne, usídli aj vo fyzickej schránke. Ruka má akoby svoju vôľu. Je nervózna, má chuť kresliť, písať a mnohokrát už jej hlava nedáva pokyny, lebo je unavená.
.ako dlho ste výstavu pripravovali?
Viac ako rok a pol. Bola to výzva komponovať a tvoriť do konkrétneho priestoru, niečo ako divadlo. Bol som dovtedy navyknutý končiť niekde na formáte tak 150 centimetrov. Pre túto výstavu som urobil veľký objekt, Modlu na troch kolieskach.
.nezväzovali vás, paradoxne, na Slovensku výnimočné dispozície tohto priestoru?
Samozrejme, je to až kruté. Nemám taký veľký ateliér, pozerám sa na obrazy zo vzdialenosti maximálne piatich metrov. Keď sme montovali Modlu, žasol som, aká je odrazu v tom priestore malá. V mojom letnom ateliéri na Kysuciach sa dotýkala stropu...
.prečo ste sa rozhodli pre Danubianu?
Mať výstavu v peknej galérii je snom každého výtvarníka. Opatrne som sa spýtal, ako sa to robí. Pán Meulensteen mal záujem ma navštíviť v ateliéri. Vybral si niekoľko vecí, čo ma povzbudilo ešte viac.
.zvažovali ste aj iné galérie?
Zo SNG ma neoslovili. A pripadlo mi nevkusné sa pripomínať, že budem mať jubileum. Hoci galéria má moju značku, bol som dlhé roky v jej nákupných komisiách. Ale v zbierke som slabo zastúpený. To je však do istej miery aj moja chyba, viac som sa prezentoval ako grafik a ilustrátor. Keď po roku 1989 mnohí vydavatelia, pre ktorých som robil knižné ilustrácie, skrachovali, bol som už zavedený autor logotypov. To mi uvoľnilo priestor a začal som opäť intenzívne maľovať a kresliť.
.ide teda o návrat k skoršej tvorbe?
Návraty neexistujú. Bol som nadšený, keď som sa dozvedel, že budem mať výstavu spoločne s Antonim Clavém. On tiež robil grafický dizajn, scénické výtvarníctvo a potom začínal maľovať. Je tam cítiť španielsku senzitivitu, živočíšnosť. Ťahá, trhá a prekresľuje. To vrhlo zvláštne svetlo na moju tvorbu. Vždy som chcel byť uvoľnený, pustiť to zo seba bez zábran – a cítil som, že som skôr presný, až sterilný. Hoci, podľa kritikov som koloristický hedonista maľujúci živočíšne. V porovnaní s Clavém som to tak necítil.
.nastavuje táto výnimočná galéria zrkadlo malým slovenským pomerom?
Keď vznikla v roku 1999, bol som tam hosťom debaty o Nežnej revolúcii. Je pravda, že spočiatku medzi akademikmi nemala priazeň. Nedôverovali tomu, že to vybuduje „nejaký amatér“ z Popradu, nebol to nikto z nich. Preto sa pán Polakovič obrátil na svojich kamarátov výtvarníkov. A objavili sa rivality. Keď sa však potom v Danubiane objavili skutočne veľké mená – Karel Appel alebo Sam Francis – zmenilo sa to. Predovšetkým, pán Meulensteen ako mecén je v modernom umení „doma“. A pán Polakovič ako riaditeľ zase pozná naše pomery. Viem si predstaviť, že musia ustáť nesmierny tlak, aby udržali jej úroveň.
Uvažoval som o nej rok a pol. Pôvodne som ju chcel nazvať Premiéra. Lenže výstava s takým názvom a 75-ročný autor?
.v čom je tento Cipár nový?
Až na niekoľko malých výnimiek sú to veci, ktoré sa na iných výstavách neobjavili. Prvým motívom je moje životné jubileum, druhým fakt, že od vydania prvej monografie ubehlo takmer desať rokov a nie je to zaznamenané. Danubiana už nerobí katalógy, musel som si teda pomôcť sám a požiadal som o priateľské príspevky. Tretím motívom bol môj zámer viacerých kníh. Jedna je spoločná s Ľubomírom Feldekom, Zlatá svadba, a bude mapovať päťdesiat rokov našej spolupráce. Sme dávni priatelia, Ľubo recitoval báseň na mojej svadbe. Potom to bude kniha mojich logotypov, znakov a symbolov. Už ich je asi tristo. A štvrtá kniha by sa mala volať Pamäť ruky. Je to moje uvažovanie o tom, ako sa intelektuálne úsilie človeka premietne, usídli aj vo fyzickej schránke. Ruka má akoby svoju vôľu. Je nervózna, má chuť kresliť, písať a mnohokrát už jej hlava nedáva pokyny, lebo je unavená.
.ako dlho ste výstavu pripravovali?
Viac ako rok a pol. Bola to výzva komponovať a tvoriť do konkrétneho priestoru, niečo ako divadlo. Bol som dovtedy navyknutý končiť niekde na formáte tak 150 centimetrov. Pre túto výstavu som urobil veľký objekt, Modlu na troch kolieskach.
.nezväzovali vás, paradoxne, na Slovensku výnimočné dispozície tohto priestoru?
Samozrejme, je to až kruté. Nemám taký veľký ateliér, pozerám sa na obrazy zo vzdialenosti maximálne piatich metrov. Keď sme montovali Modlu, žasol som, aká je odrazu v tom priestore malá. V mojom letnom ateliéri na Kysuciach sa dotýkala stropu...
.prečo ste sa rozhodli pre Danubianu?
Mať výstavu v peknej galérii je snom každého výtvarníka. Opatrne som sa spýtal, ako sa to robí. Pán Meulensteen mal záujem ma navštíviť v ateliéri. Vybral si niekoľko vecí, čo ma povzbudilo ešte viac.
.zvažovali ste aj iné galérie?
Zo SNG ma neoslovili. A pripadlo mi nevkusné sa pripomínať, že budem mať jubileum. Hoci galéria má moju značku, bol som dlhé roky v jej nákupných komisiách. Ale v zbierke som slabo zastúpený. To je však do istej miery aj moja chyba, viac som sa prezentoval ako grafik a ilustrátor. Keď po roku 1989 mnohí vydavatelia, pre ktorých som robil knižné ilustrácie, skrachovali, bol som už zavedený autor logotypov. To mi uvoľnilo priestor a začal som opäť intenzívne maľovať a kresliť.
.ide teda o návrat k skoršej tvorbe?
Návraty neexistujú. Bol som nadšený, keď som sa dozvedel, že budem mať výstavu spoločne s Antonim Clavém. On tiež robil grafický dizajn, scénické výtvarníctvo a potom začínal maľovať. Je tam cítiť španielsku senzitivitu, živočíšnosť. Ťahá, trhá a prekresľuje. To vrhlo zvláštne svetlo na moju tvorbu. Vždy som chcel byť uvoľnený, pustiť to zo seba bez zábran – a cítil som, že som skôr presný, až sterilný. Hoci, podľa kritikov som koloristický hedonista maľujúci živočíšne. V porovnaní s Clavém som to tak necítil.
.nastavuje táto výnimočná galéria zrkadlo malým slovenským pomerom?
Keď vznikla v roku 1999, bol som tam hosťom debaty o Nežnej revolúcii. Je pravda, že spočiatku medzi akademikmi nemala priazeň. Nedôverovali tomu, že to vybuduje „nejaký amatér“ z Popradu, nebol to nikto z nich. Preto sa pán Polakovič obrátil na svojich kamarátov výtvarníkov. A objavili sa rivality. Keď sa však potom v Danubiane objavili skutočne veľké mená – Karel Appel alebo Sam Francis – zmenilo sa to. Predovšetkým, pán Meulensteen ako mecén je v modernom umení „doma“. A pán Polakovič ako riaditeľ zase pozná naše pomery. Viem si predstaviť, že musia ustáť nesmierny tlak, aby udržali jej úroveň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.