PARA
POVSTANIE
SONY MUSIC
Najprv sme z nového albumu Pary počuli single RoboTi a Zatancuj: stará dobrá Para s dunivými basmi a mohutným zvukom, spievano-skandované refrény (mohlo by ich byť trošku menej), minimalistické melódie s maximálnym účinkom, priame texty s jasným názorom. Teraz počúvame celú platňu. Hoci sa volá Povstanie, nejde o revolúciu, čo je dobre. Novší je zvuk obohatený o cinkajúce a klepkajúce perkusie (okrem Olivera Sadovského aj hosťujúci Eddy Portella), nová je melanchólia vlastná mužom, ktorí už definitívne nie sú tínedžeri. Nový, naopak, nie je jasný postoj k „veciam verejným”. V piesni RoboTi Para povzbudzuje k ceste, ktorou sa dá „zlému Smeru vyhnúť”, vo Farbe nachádza bratov z druhej strany rieky a odmieta veriť tomu, čo vraví „politik Ján”, no a nakoniec príde „náš signál na povstanie”. Para kráča svojou cestou. Priamou a rovnou.
4/5
Juraj Kušnierik
EXITlabel presents
DAYSONGS/NIGHTUNES
EXITLABEL
Do katalógu domáceho netlabelu, fungujúceho ako logické (a vítané) vyústenie indie portálu Exit Music, úspešne pribúdajú releasy s neopočúvanými hudobnými nápadmi. Aktuálnou novinkou je výberovka desiatich skladieb, rozdelených podľa toho, či sa hodia viac na denné, alebo nočné počúvanie. „Dennú“ platňu si treba pustiť ešte za šera, pretože hneď v jej úvode upúta newwavový nášup v podaní anglických Rubicks. Slnečným soundtrackom je „pesničková elektronika“ producenta Jimmyho Pe(é) alebo usmiaty track od Taotoa, vhodným preklenutím medzi dňom a nocou zasa československí Rara Avis so skladbou z debutovej platne The Portrait. Nightunes bavia vďaka patričnej temnote prakticky celé, najmä skvelý Teapotov remix shoegazerov The Ills a jedenásťminútový záver, o ktorý sa postaral Pjoni. Dve rozmanité a pekné épečká visia zadarmo na internetovej stránke EXITlabelu.
4/5
.matej Lauko
GOLDFRAPP
HEAD FIRST
EMI
Od roku 2000, kedy duo debutovalo LP Felt Mountain, a ohúrilo kritikov aj poslucháčov hľadajúcich čosi nové, dekadentné aj elegantné, piesňové aj scénické, to je s Goldfrapp len horšie. S každým ďalším albumom sme si mohli nahovárať, že sa posunuli naše hudobné vnemy aj celkový sound sveta hudby, ale prostá pravda o vyprázdnenosti obsahu a repetitívnosti formy sa pri Head First ukázala, žiaľ, naplno. Inými slovami: ak by som z dákeho záhadného dôvodu cítil nutkanie pustiť si súčasne Oliviu Newton-John, Baltimorovho Tarzan Boya a prisoliť to celé Van Halenom či ABBA, nepotrebujem na to duo, ktoré len pred desiatimi rokmi úspešne nadväzovalo na najlepšie britské hudobné tradície: počnúc Johnom Barrym cez Scotta Walkera po This Mortal Coil. Dva body za vydarené Hunt a Voicething, ako aj za celkovú dĺžku albumu nepresahujúcu 38 minút, ten tretí je čistá prekliata loajálnosť.
3/5
Daniel Baláž
Broken Bells
Broken Bells
Sony Music 2010
Písať o tom, že Broken Bells nahrali svoj debutový album je dosť absurdné, keď si uvedomíme, že za „zlomenými zvonmi" sa skrývajú dvaja pozoruhodní hudobníci americkej scény. Broken Bells tvorí líder James Mercer z indie-folkrockovej senzácie The Shins a Danger Mouse čiže chlapík, ktorého poznáme nielen ako dôležitého producenta (Beck, Black Keys, Gorillaz), ale aj ako člena úspešných Gnarls Barkley. Ich spoločný album je výsledkom ich dvojročného priateľstva, ktoré pretavili aj do spoločného skladania pesničiek. Broken Bells znie ako priesečník ich dvoch hudobných svetov. Na jednej strane príjemné Mercerovo pesničkárstvo, na druhej zas poctivá producentská práca Dangera Mousa, ktorý to s elektronikou a samplami jednoducho vie. Výsledkom je slušný popový album s niektorými pekným piesňami ako The High Road, Citizen a October, no celkovo mu chýbajú výraznejšie nápady. Superhit „noughties" Crazy, ktorý zložil Danger Mouse pre Gnarls Barkley, tam nie je. Broken Bells určite nebude projektom, pre ktorý by Mercer a Danger Mouse opustili natrvalo svoje domovské kapely.
3/5
Peter Bálik
Andrew Lloyd Weber
Love Never Dies
(Phantom) Universal
Meno jedného z najinvenčnejších skladateľov muzikálov 20. storočia je takou silnou značkou, že všetko nové z jeho pera bude merané tým najprísnejším metrom predošlých úspechov. Dlho pripravované pokračovanie Fantóma opery sa nestretlo s nadšenými ováciami kritiky, no ak sa povznesieme nad vykonštruovaný dej, výskyt nápadov obsiahnutých v hudbe je stále nadpriemerný. Nie je to sled nesmrteľných melódií, tak ako v Jesus Christ Superstar. Hudba tu neraz slúži len na zvýraznenie dramatického vývoja celku. Jej spracovanie je tradičné. Ctí formu definovanú brodwayskými muzikálmi ako My Fair Lady. Nezainteresovaný poslucháč by ju mohol prisúdiť ktorejkoľvek výpravnejšej disneyovke. Ale nosné melodické témy, ako aj majstrovsky vystavaný, pestrý a zároveň vyvážený celok, vyvolávajú potrebu púšťať si 2CD opakovane a nachádzať v ňom stále niečo nové.
3/5
Martin Chrobák
Ben Harper and Relentless 7
Live from Montreal International Jazz Festival
EMI 2010
Americký hudobník Ben Harper je doma pesničkárskym hrdinom, ktorý tam vypredáva veľké haly. Na starom kontinetne by si však zaslúžil viac pozornosti. Tí, ktorí o ňom nikdy nepočuli, nech si predstavia si Lennyho Kravitza, ktorý ide ešte hlbšie ku koreňom hudby, líznutého hudbou Jimiho Hendrixa, Otisa Reddinga a Boba Dylana. Harpera dlhé roky sprevádzala skupina The Innocent Criminals, ktorú však minulý rok rozpustil, pretože jeho duša túžila po drsnejšej rockovejšej hudbe. Spolu s novou partiou hudobníkov Relentless 7 nahral minulý rok skvelý album White Lies For Dark Times. Okolo neho sa krúti aj tento kanadský koncert. Živý záznam na spoločnom CD a DVD len potvrdzuje, že na pódiu je stále neprekonateľný – výborne spieva a skvele mu to hrá. Stačí si len vypočuť verziu bluesovej Red House od Jimi Hendrixa a je to tam. Dôležité je, že aj keď čerpá z tých istých zdrojov (blues, rock, folk, soul), sa jeho hudba ustavične vyvíja. Pomáha mu v tom jeho nová kapela, ktorá hrá oproti „nevinným kriminálnikom" úspornejšie, prieraznejšie a drsnejšie, ale aj stále skvelé pesničkárstvo. Ben Harper je soulovým rebelom dnešných čias.
4/5
.peter Bálik
POVSTANIE
SONY MUSIC
Najprv sme z nového albumu Pary počuli single RoboTi a Zatancuj: stará dobrá Para s dunivými basmi a mohutným zvukom, spievano-skandované refrény (mohlo by ich byť trošku menej), minimalistické melódie s maximálnym účinkom, priame texty s jasným názorom. Teraz počúvame celú platňu. Hoci sa volá Povstanie, nejde o revolúciu, čo je dobre. Novší je zvuk obohatený o cinkajúce a klepkajúce perkusie (okrem Olivera Sadovského aj hosťujúci Eddy Portella), nová je melanchólia vlastná mužom, ktorí už definitívne nie sú tínedžeri. Nový, naopak, nie je jasný postoj k „veciam verejným”. V piesni RoboTi Para povzbudzuje k ceste, ktorou sa dá „zlému Smeru vyhnúť”, vo Farbe nachádza bratov z druhej strany rieky a odmieta veriť tomu, čo vraví „politik Ján”, no a nakoniec príde „náš signál na povstanie”. Para kráča svojou cestou. Priamou a rovnou.
4/5
Juraj Kušnierik
EXITlabel presents
DAYSONGS/NIGHTUNES
EXITLABEL
Do katalógu domáceho netlabelu, fungujúceho ako logické (a vítané) vyústenie indie portálu Exit Music, úspešne pribúdajú releasy s neopočúvanými hudobnými nápadmi. Aktuálnou novinkou je výberovka desiatich skladieb, rozdelených podľa toho, či sa hodia viac na denné, alebo nočné počúvanie. „Dennú“ platňu si treba pustiť ešte za šera, pretože hneď v jej úvode upúta newwavový nášup v podaní anglických Rubicks. Slnečným soundtrackom je „pesničková elektronika“ producenta Jimmyho Pe(é) alebo usmiaty track od Taotoa, vhodným preklenutím medzi dňom a nocou zasa československí Rara Avis so skladbou z debutovej platne The Portrait. Nightunes bavia vďaka patričnej temnote prakticky celé, najmä skvelý Teapotov remix shoegazerov The Ills a jedenásťminútový záver, o ktorý sa postaral Pjoni. Dve rozmanité a pekné épečká visia zadarmo na internetovej stránke EXITlabelu.
4/5
.matej Lauko
GOLDFRAPP
HEAD FIRST
EMI
Od roku 2000, kedy duo debutovalo LP Felt Mountain, a ohúrilo kritikov aj poslucháčov hľadajúcich čosi nové, dekadentné aj elegantné, piesňové aj scénické, to je s Goldfrapp len horšie. S každým ďalším albumom sme si mohli nahovárať, že sa posunuli naše hudobné vnemy aj celkový sound sveta hudby, ale prostá pravda o vyprázdnenosti obsahu a repetitívnosti formy sa pri Head First ukázala, žiaľ, naplno. Inými slovami: ak by som z dákeho záhadného dôvodu cítil nutkanie pustiť si súčasne Oliviu Newton-John, Baltimorovho Tarzan Boya a prisoliť to celé Van Halenom či ABBA, nepotrebujem na to duo, ktoré len pred desiatimi rokmi úspešne nadväzovalo na najlepšie britské hudobné tradície: počnúc Johnom Barrym cez Scotta Walkera po This Mortal Coil. Dva body za vydarené Hunt a Voicething, ako aj za celkovú dĺžku albumu nepresahujúcu 38 minút, ten tretí je čistá prekliata loajálnosť.
3/5
Daniel Baláž
Broken Bells
Broken Bells
Sony Music 2010
Písať o tom, že Broken Bells nahrali svoj debutový album je dosť absurdné, keď si uvedomíme, že za „zlomenými zvonmi" sa skrývajú dvaja pozoruhodní hudobníci americkej scény. Broken Bells tvorí líder James Mercer z indie-folkrockovej senzácie The Shins a Danger Mouse čiže chlapík, ktorého poznáme nielen ako dôležitého producenta (Beck, Black Keys, Gorillaz), ale aj ako člena úspešných Gnarls Barkley. Ich spoločný album je výsledkom ich dvojročného priateľstva, ktoré pretavili aj do spoločného skladania pesničiek. Broken Bells znie ako priesečník ich dvoch hudobných svetov. Na jednej strane príjemné Mercerovo pesničkárstvo, na druhej zas poctivá producentská práca Dangera Mousa, ktorý to s elektronikou a samplami jednoducho vie. Výsledkom je slušný popový album s niektorými pekným piesňami ako The High Road, Citizen a October, no celkovo mu chýbajú výraznejšie nápady. Superhit „noughties" Crazy, ktorý zložil Danger Mouse pre Gnarls Barkley, tam nie je. Broken Bells určite nebude projektom, pre ktorý by Mercer a Danger Mouse opustili natrvalo svoje domovské kapely.
3/5
Peter Bálik
Andrew Lloyd Weber
Love Never Dies
(Phantom) Universal
Meno jedného z najinvenčnejších skladateľov muzikálov 20. storočia je takou silnou značkou, že všetko nové z jeho pera bude merané tým najprísnejším metrom predošlých úspechov. Dlho pripravované pokračovanie Fantóma opery sa nestretlo s nadšenými ováciami kritiky, no ak sa povznesieme nad vykonštruovaný dej, výskyt nápadov obsiahnutých v hudbe je stále nadpriemerný. Nie je to sled nesmrteľných melódií, tak ako v Jesus Christ Superstar. Hudba tu neraz slúži len na zvýraznenie dramatického vývoja celku. Jej spracovanie je tradičné. Ctí formu definovanú brodwayskými muzikálmi ako My Fair Lady. Nezainteresovaný poslucháč by ju mohol prisúdiť ktorejkoľvek výpravnejšej disneyovke. Ale nosné melodické témy, ako aj majstrovsky vystavaný, pestrý a zároveň vyvážený celok, vyvolávajú potrebu púšťať si 2CD opakovane a nachádzať v ňom stále niečo nové.
3/5
Martin Chrobák
Ben Harper and Relentless 7
Live from Montreal International Jazz Festival
EMI 2010
Americký hudobník Ben Harper je doma pesničkárskym hrdinom, ktorý tam vypredáva veľké haly. Na starom kontinetne by si však zaslúžil viac pozornosti. Tí, ktorí o ňom nikdy nepočuli, nech si predstavia si Lennyho Kravitza, ktorý ide ešte hlbšie ku koreňom hudby, líznutého hudbou Jimiho Hendrixa, Otisa Reddinga a Boba Dylana. Harpera dlhé roky sprevádzala skupina The Innocent Criminals, ktorú však minulý rok rozpustil, pretože jeho duša túžila po drsnejšej rockovejšej hudbe. Spolu s novou partiou hudobníkov Relentless 7 nahral minulý rok skvelý album White Lies For Dark Times. Okolo neho sa krúti aj tento kanadský koncert. Živý záznam na spoločnom CD a DVD len potvrdzuje, že na pódiu je stále neprekonateľný – výborne spieva a skvele mu to hrá. Stačí si len vypočuť verziu bluesovej Red House od Jimi Hendrixa a je to tam. Dôležité je, že aj keď čerpá z tých istých zdrojov (blues, rock, folk, soul), sa jeho hudba ustavične vyvíja. Pomáha mu v tom jeho nová kapela, ktorá hrá oproti „nevinným kriminálnikom" úspornejšie, prieraznejšie a drsnejšie, ale aj stále skvelé pesničkárstvo. Ben Harper je soulovým rebelom dnešných čias.
4/5
.peter Bálik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.