Ak skutočne čelíme „nepredstaviteľnej kalamite vyžadujúcej si preventívne opatrenia veľkého rozsahu, ktorá ochráni ľudskú civilizáciu, ako ju poznáme", ako sa nedávno vyjadril Al Gore, potom by žiadna cena nebola príliš vysoká. Ale je v stávke skutočne tak veľa?
Nie. Také desivé nie sú ani scenáre najhorších eventualít - a pritom ide o scenáre zachádzajúce ďaleko za prognózy konsenzuálnych klimatických modelov. Tak napríklad ani vzostup hladiny morí o päť metrov - osemnásobok toho, čo očakáva Medzivládny panel OSN ku klimatickým zmenám, a viac ako dvojnásobok toho, čo je pravdepodobne fyzikálne možné - by nezatopil ani väčšinu ľudskej populácie. Samozrejme, že by také zvýšenie nebolo triviálnym problémom. Postihlo by asi 400 miliónov ľudí, vynútilo by si presun 15 miliónov a vyplynula by z neho nutnosť nákladne chrániť ostatných. Rozhodne by to však nepredstavovalo koniec sveta. Odhady ukazujú, že čo sa týka adaptácie, cena by nedosiahla ani 1 percento globálneho HDP.
Každá tona oxidu uhličitého, ktorú teraz vypustíme do atmosféry, spôsobí podľa najlepších ekonomických modelov globálneho otepľovania škody na životnom prostredí v hodnote okolo 7 dolárov. To znamená, že za zastavenie globálneho otepľovania by sme mali byť pripravení zaplatiť, ale ekonomicky obhájiteľná by nebola žiadna suma, ktorá presahuje 7 dolárov na tonu.
Pre mnoho ľudí je ťažké tú myšlienku akceptovať. Ak máme pre vážny problém, akým je globálne otepľovanie, určité riešenie, ako môžeme hovoriť, že je jeho realizácia príliš nákladná? Ale veď to robíme ustavične. Existuje mnoho riešení vážnych problémov, ktoré neaplikujeme, pretože náklady s nimi spojené prevažujú nad prínosmi.
Tak napríklad dopravné nehody si každoročne vyžiadajú odhadom 1,2 milióna životov. Máme možnosť ten problém úplne vyriešiť a tým predísť škodám a nevýslovnému utrpeniu. Jediné, čo musíme urobiť, je všade znížiť najvyššiu povolenú rýchlosť na päť kilometrov za hodinu. Je jasné, že to neurobíme. Prínosy jazdy rozumnou rýchlosťou ďaleko presahujú náklady. Z celej škály spoločenských a ekonomických dôvodov by bol svet, ktorý sa pohybuje rýchlosťou piatich kilometrov za hodinu absolútne neprijateľný - natoľko, že sme ochotní tolerovať milióny náhodných úmrtí, ak sú nevyhnutné na to, aby sme mohli svišťať po diaľnici.
Alebo si vezmime národnú bezpečnosť. Na jednej strane platí, že čím viac minieme na protiteroristické opatrenia, tým bezpečnejšie sa cítime. Ale je jasné, že existujú určité hranice toho, koľko peňazí sme za svoju bezpečnosť ochotní zaplatiť.
Prečo sme teda ochotní počítať náklady a prínosy v oblasti dopravnej bezpečnosti a terorizmu, ale keď vymýšľame riešenia globálneho otepľovania, prestáva to platiť?
Možno je to tým, že negatíva prílišnej regulácie dopravy alebo prísnych bezpečnostných opatrení zakúšame deň čo deň, zatiaľ čo negatíva zlej klimatické politiky sú abstraktnejšie. Pritom riziká zlej klimatickej politiky si zaslúžia rovnakú pozornosť - ba možno ešte väčšiu.
Spomínate si, ako na znižovanie uhlíkových emisií malo prispieť využívanie biopalív? V skutočnosti však umelo nafúknutý dopyt po kukurici nakoniec vyhnal ceny potravín (čo zhruba 30 miliónov chudobných ľudí vytlačilo do kategórie podvyživených). Ten dopyt zhltol aj viac ornej pôdy, čo viedlo priamo k ničeniu dažďových pralesov. Celkovo to vytvorilo situáciu, ktorá vyústi do vyšších emisií CO2 počas najbližších sto rokov ...
Ponaučenie je prínosné. Ak budeme v reakcii na globálne otepľovanie robiť zlé rozhodnutia, vystavujeme sa riziku, že najohrozenejším ľuďom na svete ešte viac ublížime. Musíme sa teda zbaviť scenárov záhuby sveta a nahradiť ich realistickým pohľadom.
Copyright: Project Syndicate
Nie. Také desivé nie sú ani scenáre najhorších eventualít - a pritom ide o scenáre zachádzajúce ďaleko za prognózy konsenzuálnych klimatických modelov. Tak napríklad ani vzostup hladiny morí o päť metrov - osemnásobok toho, čo očakáva Medzivládny panel OSN ku klimatickým zmenám, a viac ako dvojnásobok toho, čo je pravdepodobne fyzikálne možné - by nezatopil ani väčšinu ľudskej populácie. Samozrejme, že by také zvýšenie nebolo triviálnym problémom. Postihlo by asi 400 miliónov ľudí, vynútilo by si presun 15 miliónov a vyplynula by z neho nutnosť nákladne chrániť ostatných. Rozhodne by to však nepredstavovalo koniec sveta. Odhady ukazujú, že čo sa týka adaptácie, cena by nedosiahla ani 1 percento globálneho HDP.
Každá tona oxidu uhličitého, ktorú teraz vypustíme do atmosféry, spôsobí podľa najlepších ekonomických modelov globálneho otepľovania škody na životnom prostredí v hodnote okolo 7 dolárov. To znamená, že za zastavenie globálneho otepľovania by sme mali byť pripravení zaplatiť, ale ekonomicky obhájiteľná by nebola žiadna suma, ktorá presahuje 7 dolárov na tonu.
Pre mnoho ľudí je ťažké tú myšlienku akceptovať. Ak máme pre vážny problém, akým je globálne otepľovanie, určité riešenie, ako môžeme hovoriť, že je jeho realizácia príliš nákladná? Ale veď to robíme ustavične. Existuje mnoho riešení vážnych problémov, ktoré neaplikujeme, pretože náklady s nimi spojené prevažujú nad prínosmi.
Tak napríklad dopravné nehody si každoročne vyžiadajú odhadom 1,2 milióna životov. Máme možnosť ten problém úplne vyriešiť a tým predísť škodám a nevýslovnému utrpeniu. Jediné, čo musíme urobiť, je všade znížiť najvyššiu povolenú rýchlosť na päť kilometrov za hodinu. Je jasné, že to neurobíme. Prínosy jazdy rozumnou rýchlosťou ďaleko presahujú náklady. Z celej škály spoločenských a ekonomických dôvodov by bol svet, ktorý sa pohybuje rýchlosťou piatich kilometrov za hodinu absolútne neprijateľný - natoľko, že sme ochotní tolerovať milióny náhodných úmrtí, ak sú nevyhnutné na to, aby sme mohli svišťať po diaľnici.
Alebo si vezmime národnú bezpečnosť. Na jednej strane platí, že čím viac minieme na protiteroristické opatrenia, tým bezpečnejšie sa cítime. Ale je jasné, že existujú určité hranice toho, koľko peňazí sme za svoju bezpečnosť ochotní zaplatiť.
Prečo sme teda ochotní počítať náklady a prínosy v oblasti dopravnej bezpečnosti a terorizmu, ale keď vymýšľame riešenia globálneho otepľovania, prestáva to platiť?
Možno je to tým, že negatíva prílišnej regulácie dopravy alebo prísnych bezpečnostných opatrení zakúšame deň čo deň, zatiaľ čo negatíva zlej klimatické politiky sú abstraktnejšie. Pritom riziká zlej klimatickej politiky si zaslúžia rovnakú pozornosť - ba možno ešte väčšiu.
Spomínate si, ako na znižovanie uhlíkových emisií malo prispieť využívanie biopalív? V skutočnosti však umelo nafúknutý dopyt po kukurici nakoniec vyhnal ceny potravín (čo zhruba 30 miliónov chudobných ľudí vytlačilo do kategórie podvyživených). Ten dopyt zhltol aj viac ornej pôdy, čo viedlo priamo k ničeniu dažďových pralesov. Celkovo to vytvorilo situáciu, ktorá vyústi do vyšších emisií CO2 počas najbližších sto rokov ...
Ponaučenie je prínosné. Ak budeme v reakcii na globálne otepľovanie robiť zlé rozhodnutia, vystavujeme sa riziku, že najohrozenejším ľuďom na svete ešte viac ublížime. Musíme sa teda zbaviť scenárov záhuby sveta a nahradiť ich realistickým pohľadom.
Copyright: Project Syndicate
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.