že ešte nie je celkom definitívny dátum toho konca, ale že sa to nezadržateľne blíži a že máme byť pripravení, aby nás to nezaskočilo. Ja teda neviem, ako by som sa mal pripraviť na koniec sveta, či by som sa mal pobaliť, alebo by som mal niekomu niečo odkázať, ale načo, veď koniec sveta platí pre všetkých, takže všetci sme na to celkom rovnako, nikto nezostane mimo. Po tej prednáške som išiel za tým chlapíkom a opýtal som sa ho na to. Dlho sa na mňa díval, a potom povedal, aby som neprovokoval. Tak som sa vrátil do starobinca (Hospic) a vykašľal som sa na celú záležitosť, lebo my v starobinci (Hospic) sa konca skôr či neskôr aj tak dočkáme a ani nemusíme chodiť na všelijaké prednášky. Napríklad Katrinák, ten komunista. Zomrel minulý týždeň, spáchal samovraždu. Teda, nie je to celkom isté. Našli ho v jeho kúpeľni vo vani a mal pri sebe holiaci strojček zastrčený v elektrickej zástrčke. Lenže sa zistilo, že v to ráno už niekoľko hodín nešla elektrika, bol výpadok prúdu v celej štvrti, takže sa vlastne nevie, ako to bolo naozaj, Katrinák asi dostal infarkt, skrátka, už sa mu nechcelo žiť, deti sa na neho vysrali, nechali ho v starobinci (Hospic) aj cez vianočné sviatky, keď si zvyknú rozobrať aj takých, na ktorých kašlú celý rok. Zaujímavé, že v jeho izbe pod vankúšom našli poslednú vôľu, ale tú napísal dávno pred touto udalosťou, lebo tam bol dátum. Chcel, aby mu v krematóriu zahrali na začiatok Internacionálu a na konci Blíž k Tebe. Vidíš, Emil, aj komunisti nakoniec majú nejaký pocit viny a usilujú sa to napraviť aspoň takto. Inak, v tom krematóriu som bol sám, Katrinákove deti prišli až deň po obrade a hľadali v jeho izbe vkladné knižky. Nenašli nič, a tak podali trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Takže teraz bude vyšetrovačka a ja si to odskáčem, lebo bývam vedľa Katrináka, takže budem podozrivý. Ale dosť o tom. Sú aj veselšie veci. Napríklad, že sme minule mali prednášku o tom, že treba používať slovenčinu aj v starobinci. Keď bola diskusia, tak som sa opýtal, že prečo sa teda starobinec premenoval na Hospic a správca ma zahriakol. Povedal, že to je iné. Prednášajúca bola šikovná päťdesiatnička, podľa všetkého učiteľka a veľmi ohnivo obraňovala slovenčinu. Povedala, že napríklad keď niekam poletíme, tak si nemáme letenku „zabukovať“, keď môžeme použiť slovenský výraz „rezervovať“. Všetci sme sa rozosmiali. Nie kvôli tomu slovenskému výrazu, ale rozosmiala nás predstava, že by sme mali niekam letieť. Nedávno som videl na ulici divadelný plagát, vraj hrajú nejakú hru, že Čakanie na Godota. Neviem teda, kto je ten Godot, ale čakanie ovládam perfektne. Prakticky už nič iné nerobím. Ahoj, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.