Dvojaký meter

Možno predpokladať, že ochota prijímať úsporné opatrenia bude s blížiacim sa termínom komunálnych volieb prudko klesať. 

Centrálna vláda sa na systémové riešenie – posilnenie vlastných daňových príjmov krajov, miest a obcí – pozerá s nevôľou a premiérovi už začala prekážať i autonómia v rozhodovaní volených orgánov krajskej samosprávy. Finančná vyčerpanosť krízou skúšanej samosprávy poskytuje dobrú zámienku na opätovné poštátnenie niektorých samosprávnych úloh. Dá sa však pochybovať o tom, že by také riešenie zlepšilo zlú finančnú situáciu vo verejnom rozpočte, skôr naopak.

Územná samospráva na Slovensku hospodári približne s pätinou všetkých zdrojov verejného rozpočtu. Hospodárenie krajov, miest a obcí sa pritom riadi tzv. zlatým pravidlom, podľa ktorého sa môžu zadlžovať iba na financovanie investičných výdavkov. Toto pravidlo zabraňuje nezodpovednému zadlžovaniu budúcich generácií v prospech okamžitej spotreby súčasnej generácie. Má za cieľ zaťažiť splátkami úverov, prijatých na obstaranie verejných aktív tých daňovníkov, ktorí budú skutočne benefitovať z ich využívania. Nie je to dokonalé pravidlo, ale dá sa považovať za pomerne spravodlivé a rozumné.

Kým samosprávy musia vďaka zlatému pravidlu v kríze škrtiť výdavkovú stranu svojich rozpočtov a prispôsobovať ju prudkému poklesu daňových príjmov, centrálna vláda neurobila v rozpočte na strane výdavkov zhola nič. Pokles daňových príjmov sa naplno prejavil v náraste deficitu a vláda sa tomu vývoju len nečinne prizerala. Aby sa nepovedalo, v rámci protikrízových opatrení prehodila nejaké položky medzi rezortmi a niečo sa ušlo i finančne podvyživenej samospráve, aby sa pred voľbami nezniesla na hlavu vlády vlna kritiky od komunálnych politikov. Dočasne sa tiež pre samosprávu zmäkčili pravidlá nakladania s kapitálovými príjmami a fondmi, ktoré môžu kraje, mestá a obce v priebehu rokov 2009 a 2010 použiť aj na sanáciu bežného hospodárenia, čo je za normálnych okolností neprípustné. Ide pritom o operácie, ktoré v hojnej miere využíva aj centrálna vláda bez toho, aby pritom bola obmedzená nejakými pravidlami (napríklad využitie príjmov z predaja prebytočného štátneho majetku alebo výdavky realizované zo štátnych finančných aktív).

Ani v prípade zlatého pravidla centrálna vláda nejde samospráve príkladom. Po prvé, také pravidlo sa na hospodárenie centrálnej vlády na základe platnej legislatívy nevzťahuje. Po druhé, až tretina nového dlhu centrálnej vlády smeruje na financovanie bežných výdavkov. V nominálnom vyjadrení to ročne predstavuje približne miliardu eur, čo je takmer 500 eur na každú slovenskú domácnosť. Tie peniaze štátny rozpočet každoročne spotrebuje bez toho, aby ďalším generáciám vláda zanechala nejaké aktíva ako protihodnotu za vytvorený dlh. 

Z ministerstva financií sa ešte pred vypuknutím krízy ozývali hlasy, že nie je možné, aby jedna zložka verejnej správy žila na úkor inej (rozumej samospráva na úkor centrálnej vlády). S príchodom krízy a diametrálne odlišným prístupom k vyrovnávaniu sa s jej dopadmi na úrovni centrálnej vlády a samosprávy musí byť každému súdnemu človeku jasné, že utrhnutá z reťaze je predovšetkým centrálna vláda. Stačí si prelistovať novinové titulky za ostatných pár rokov a na kalkulačke spočítať sumy lietajúce v škandalóznych predajoch a tendroch. Samospráva by pri takých zdrojoch mohla začať dláždiť chodníky zlatom. Ak v tejto republike niekto žije na niekoho úkor, potom je to práve centrálna vláda, ktorá nedokáže udržať deficit bežného rozpočtu pod kontrolou a zadlžuje nás na úkor budúcnosti. Nenadarmo premiér začal hovoriť o zvyšovaní daní.