Hlas z Protektorátu

Týmito slovami sa v Goetheho Faustovi  prihovára Mefisofeles človeku, ľuďom, svetu, skrátka: svojim obetiam. Mefistofeles, diabol, padlý anjel, obchodník s dušami. Niekto zvonka, kto nás nahovára na podlosti? Aj to. A my podľahneme? Alebo aj Mefistofeles, časť nášho vnútra, časť, ktorú ovláda strach, túžba po moci, po slasti a sebectvo. (Paradoxne, šarapatí či prináša skazu neraz aj v prípade, keď je strach opodstatnený, spoločenský vzostup zaslúžený a bezohľadnosť iba „celkom nevinná“.) A my podľahneme.

Čertovské našepkávanie sa niekedy – vraví sa, že: pod vplyvom doby, spoločenskej situácie; dokonca aj, že: pod vplyvom objektívnych skutočností – mení na davové hulákanie. Tvárou v tvár nepriateľovi sa ľudské charaktery podlamujú ako za sebou nastavané obdĺžničky domina.

To je aj prípad mnohých postáv z románu Klausa Manna Mefisto, ktorého v roku 1981 do kinematografie naveky veľkými písmenami zapísal maďarský režisérsky majster István Szabó, získajúc zaň zaslúžene Oscara, a predstaviteľ hlavnej úlohy Klaus Maria Brandauer v role herca Hendrika Höfgena. Nastupujúca a potom už nastúpená nacistická hitlerovská moc niektorých zatratí do pekla, iných do „neba“ vynesie. „Herec Höfgen se směl podílet na soukromém životě bohů. Když večer po představení sedával u Lotty v jejím krásném domově u zoologické zahrady a hrál s ní šachy nebo karty, stávalo se občas, že do pokoje vešel neohlášen, hlučně  a s halasem ministerský předseda. Nepůsobil v takové chvíli dojmem největšího dobráka? Bylo na něm vidět, jaké příšerné zločiny má za sebou a jaké chystá na příští den? (...) S Höfgenem rozmlouval o vážných věcech, nejraději o Mefistofelovi. „Naučil jste mě toho chlapíka teprve správně chápat, příteli,“ řekl generál. „To je přece pašák! A nemáme my všichni z něho něco? (...) Kdybychom neměli nic jiného než faustovskou duši – kam bychom přišli? To by se tak našim četným nepřátelům hodilo!´“ 

.mefisto Protektor

Tohtoročnú 17. Medzinárodnú prehliadku filmu, televízie a videa Febiofest 2010 otváral film Mareka Najbrta Protektor, ocenený šiestimi Českými levmi. Film sa začínal výrokom pripisovaným Hitlerovi: Čech je cyklista, ktorý sa hore hrbí, ale dole šliape. Nový český film, odohrávajúci sa v období Protektorátu Čechy a Morava, tak trochu (v dobrom zmysle slova) pripomína aj Goetheho, aj Klausa Manna, aj Szabóa. Dobou, ktorú navodzuje, pôsobením hlavných postáv v mediálnej brandži, motívom o uhýbaní pred zodpovednosťou a ohýbaní chrbtice. 

Marek Najbrt vyštudoval sociálne vedy a dokumentaristiku, nakrúcal krátke hrané a dokumentárne filmy, inscenoval multimediálne projekty pre divadlo Archa v Prahe. Protektor je jeho druhý celovečerný hraný film, debutom bola aj viacerými Českými levmi ovenčená snímka Mistři (2004), ponurá komédia o hokejových fanúšikoch v zapadnutej dedine, ktorí sledujú majstrovstvá sveta v miestnej krčme. Ako písal distribútor: „Autoři nabízejí hořce drsnou, černohumornou grotesku o citové prázdnotě a lidské malosti.“

Autormi je tu myslená najmä trojica Marek Najbrt, Robert Geisler a Benjamin Tuček. Napísali spolu nielen scenár k filmom Mistři a Protektor, ale aj k televíznej sérii krátkych hraných snímok Kinetická encyklopedie všehomíra a – opäť sme sa okľukou dostali k neodbytnému Mefistofelovi – divadelnú úpravu hry britského autora Marka Ravenhilla Faust je mrtev pre brnianske HaDivadlo.

Hlavný hrdina filmu Protektor sa volá Emil Vrbata (Marek Daniel) a je protektorom, teda ochrancom. Chráni svoju manželku Hanu (Jana Plodková), vychádzajúcu hviezdu filmového neba, ktorej vzostup však raketovo skončí príchodom nových mocipánov. Hana je totiž židovského pôvodu. Nacistické príkazy a zákazy, hoci sa im vzpiera, napokon obmedzia jej životné teritórium na štyri steny bytu. Aj tam však ustavične hrozí nebezpečenstvo. Emil, rozhlasový zamestnanec s „jebľavým hlasom“ (to je, prosím pekne, výstižný írečitý terminus technicus Dominika Tatarku, nie nadávka), redaktor spravodajskej relácie, dostane šancu kariérne sa vyšvihnúť, keď si jeho predchodca verejne pustí pusu na špacír, verbálne sa vzoprie protektorátnym pomerom a príde o džob i slobodu. Emil vraví manželke, že všetko bude dobré, že on sa o všetko postará, aj o ňu, spriahnutie sa s novou mocou odôvodňuje nevyhnutnosťou chrániť Hanu. Ale čoraz viac akoby sa kontúry jeho argumentácie rozplývali. Goetheho Mefistofeles k tomu podotýka: „Jsem také se svou troškou zde a myslím, že nám nezbude, než aby každý ze svých sil u ohňů dobrodružství podstoupil.“

Doba sa vlečie ďalej, poháňaná vražednou svetovládnou úchylkou, slučka dejín sa sťahuje, strach nahlodáva duše. Po úspešnom atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora (ale nie ochrancu) Reinhardta Heydricha sa tlak stáva priam neznesiteľným. Doba žiada od svojich aktérov odpovede. Mefistofeles, prechádzajúci sa vonku po uliciach a číhajúci v zákutiach ľudského vnútra, našepkáva jednoznačnú odpoveď. 

Život je zápas vždy, ale vo vypätých historických chvíľach sa to niekedy tak skrútne, že zápas znamená život a bez zápasu niet života. No a je tu aj bicykel. Na bicykli sa Hana vezie na filmovom plátne ešte ako herečka, na bicykli Emil pretína pražské uličky, na bicykli utiekol jeden z atentátnikov... Možno preto prirovnal Hitler Čechov k cyklistom.  

.nevyčerpateľná téma

Protektor patrí k filmom, ktoré prepájajú malé osobné dejiny človeka s veľkou svetovou históriu. Skvele napísané dialógy, vážnosť témy, zopár brilantných filmárskych ozvláštnení (bicyklové frázovanie, repliky „mimo“ úst...), vierohodné obrazy dobovej Prahy, úcta k remeslu vyjavená motívom filmu vo filme...  No a zväčša výborní herci. (Pri písaní recenzie pre .týždeň o filmoch Kawasakiho růže a 3 sezóny v pekle som odolala – ale teraz to už nevydržím. Pripadá mi povšimnutiahodné, zábavné a v pozitívnom zmysle slova pochopiteľné, že: v Protektorovi hrá malého miestneho führera Tomeka Richard Stanke, v Hřebejkovom filme hrá eštebácku vyšetrovaciu sviňu Ladislav Chudík a v snímke Tomáša Mašína hrá proletárske inkvizičné prasa Ľuboš Kostelný. Všetci do jedného Slováci.)

Najbrtov Protektor je ďalší z českých filmov  posledného obdobia, ktorý reflektuje nie príliš dávnu minulosť. A robí dobre, že to robí, a robí to dobre. Keď novinári položili režisérovi Marekovi Najbrtovi otázku, či si myslí, že je téma holokaustu v kinematografii vyčerpaná, odpovedal: „Protektorát je obdobie, ktoré sa spoločne s komunistickou érou zásadne podpísalo na súčasnej mentalite nášho národa, a preto je potrebné ho i naďalej skúmať. Navyše, internetové reakcie niektorých našich spoluobčanov ma presvedčili, že filmov o holokauste nebude nikdy dosť, pretože určitý druh neznášanlivej, agresívnej ‚naciblbosti´ je navzdory brutálnej historickej skúsenosti nezničiteľný.“

To aj Mefistofeles vedel: „Chytřejším, zdá se, nestal jsem se věru; absurdnost vládne zde jak na severu, přízraky ťuklé tam i tu, nevkusnost lidu, poetů. Nu zkrátka, výjev z mumraje; jak všude, smyslů rej to je. Já luzné masky chytat spěchal a popad bytosti, že děs mě jal.“