Myslieť proti sebe

Vo svete filozofie, tak ako všade inde, existujú módy. Módna vlna existencializmu opadla ešte za Sartrovho života. Napriek tomu výnimočne nadaný a plodný autor, ktorý exceloval vo všetkých literárnych žánroch svojej doby, zostal na vrchole popularity až do svojej smrti. Zanechal po sebe množstvo divadelných hier, poviedok, esejí a románov, ktoré prenikli aj do povedomia ľudí bez potreby čítať filozofické knihy. To je dôvod, prečo Sartra spoločnosť vníma najmä ako spisovateľa. A samozrejme je tu, z obavy nestať sa súčasťou buržoáznych štruktúr, odmietnutá Nobelova cena za literatúru. Tak nám tradícia predkladá obraz Sartra, filozofa a spisovateľa.

Jean-Paul Sartre sa narodil 21. júna 1905 v Paríži. Detstvo prežil s matkou u starých rodičov na vidieku, otec mu zomrel, keď mal dva roky. Odmalička škúlil, čo bolo dôvodom jeho častého vylučovania zo spoločenstva zdravých detí. Z tejto osamelosti sa podľa jeho vlastných slov u neho zrodil pocit výnimočnosti, ktorý ho neopustil celý život. Keďže pochádzal z dobrých pomerov, mohol si dovoliť študovať na prestížnej Ëcole Normale Supériuere, kde sa venoval najmä literatúre a filozofii. Po jej ukončení desať rokov vyučoval filozofiu na rôznych lýceách a popri pedagogickej praxi sa venoval písaniu. 

Sartre je príkladom filozofa, ktorý si uvedomil, že literatúra svet nedokazuje, ale ukazuje. Čo je však dôležitejšie, na rozdiel do vedy ho ukazuje v oblasti neuchopiteľného – náhody, nepredvídateľnosti a paradoxu. To sú témy, z ktorých sa zrodilo absurdné písanie, jeden z najvýraznejších žánrov dvadsiateho storočia, v ktorom Sartre exceloval. 

V tom období Sartre aj napísal svoje najlepšie diela. Román Nevoľnosť, zbierku poviedok Múr a veľkolepé filozofické dielo Bytie a ničota. Za základnú vlastnosť človeka považuje slobodu. Každý z nás je odsúdený k tomu, aby existoval mimo bezpečia hotovej a danej podstaty, človek je odsúdený byť slobodný, a preto si musí voliť svoj postoj v každej situácii, tvrdil Sartre na začiatku svojej kariéry.

Dodnes sa priaznivci Sartra obracajú práve k tomuto obdobiu, ignorujúc a často skresľujúc všetko, čo nasledovalo. Existencializmus totiž neunikol dejinným procesom, naopak, chcel byť prítomný pri ich zavŕšení, a preto bolo také potrebné angažovať sa. Reč ešte stále vysvetľuje dejiny, pretože dejiny sú dejinami zmyslu. To je dôvod, prečo sú súradnice jazyka (príhovor, písanie) a politiky (prax, zmysel dejín) také nerozlučné. Práve tu je potrebné hľadať aj korene Sartrovej osobitosti.

Od začiatku vyvolávalo Sartrovo angažovanie zmätené interpretácie. Máme tu jeho hru Muchy, ktorú uviedol v nacistami okupovanom parížskom divadle Théâtre de la Cité. Ako píše Bernard-Henri Lévy, toto Sartrovo gesto vyvolalo nemalú aféru a vysvetľovalo sa dvojako: na jednej strane ako „veľká morálna lekcia“; na druhej ako jeho „karierizmus“, keď mu neprekážalo, ak to vyhovovalo jeho záujmom, zabudnúť na vlastné presvedčenie a stýkať sa s nepriateľom. Možno povedať, že o Muchy sa zviedol boj s nerozhodným výsledkom, nikto však nepochyboval, že autor si už zvolil svoj tábor. 

Je zrejmé, že Sartre odpočiatku svojej literárnej činnosti chápal písanie ako výzvu, ale až v roku 1946, v manifeste svojho ľavicového časopisu Les Temps Modernes, urobil angažovanosť svojím literárnym programom: „spisovateľ sa má držať svojej epochy: ona jediná je jeho šancou – je stvorená pre neho a on je stvorený pre ňu.“

Píše sa rok 1954 a Sartre sa vracia zo svojho prvého pobytu v ZSSR. Je nadšený. V sérii rozhovorov pre časopis Libération (titulok prvého znel: V ZSSR je absolútna sloboda kritiky) tvrdí, že v ZSSR existuje len nepatrné elitné jadro a že táto komunistická elita je nielen prístupná kritike zvonka, ale je aj pripravená kedykoľvek sa vzdať svojich privilégií. Na otázku, či sa v ZSSR vyskytuje zvláštny druh človeka, odpovedá áno, spomínam si na „rozkošné pionierske tábory“, kde sa deti od siedmich rokov učia tancovať pred ohromnými portrétmi Stalina. Pokiaľ ide o cenzurovaných a zakázaných spisovateľov, Sartre tvrdí, že aj oni môžu písať, dokonca dostávajú rady, ako sa „vykúpiť napísaním ďalších kníh“. Tá fascinácia Sovietmi ho neopúšťala ani v roku 1956, keď sa celý svet dozvedel o miliónových obetiach gulagov.

Odhalenie, ktoré vyvolalo otras aj u tých najzaslepenejších zástancov revolúcie, nepohlo iba jediným intelektuálom. Bol ním Sartre, ktorý v rozhovore pre L'Express povedal, že zverejnenie tejto správy mu pripadá ako najväčšia chyba režimu a že „podrobný zoznam všetkých zločinov posvätnej osobnosti (áno, ide o Stalina),  tak dlho zosobňujúcej zriadenie, je šialenstvom, pokiaľ taká úprimnosť nie je umožnená predchádzajúcim a výrazným zvýšením životnej úrovne obyvateľstva.“ Akceptovať a tajiť genocídu v mene pochybného zvyšovania životnej úrovne je šialenstvo, pán Sartre. „Po svojej prvej návšteve ZSSR som klamal,“ priznáva sa o dvadsať rokov neskôr. Prečo? Predsa keď človeka niekam pozvú, nevyleje na svojich hostiteľov vedro špiny hneď, ako sa vráti.

Po intervencii ZSSR v Maďarsku prišlo k miernemu vytriezveniu, aj keď naďalej stojí na strane Sovietov, išlo predsa o „hrozbu, že budú zlikvidované socialistické základy režimu“. Sartre sa však od tejto chvíle namiesto k ZSSR obracia k alternatívnym komunistickým režimom. V roku 1960 odchádza na Kubu, kde v spoločnosti priateľa Fidela Castra strávia spolu s bobrom tri dni (známa prezývka Simone de Beauvoir  „castor“, znamená po francúzsky bobor). Výsledkom je šestnásť článkov pre France-Soir: Castro vo dne, Castro v noci, Castro v meste, Castro na poli.... Castro nie je len človek, je to celok, je „ostrov, obyvateľstvo, dobytok, rastliny a zem, je to ostrov vo svojej úplnosti“. Aby sme nezabudli, samozrejme, že „Kuba je úplne nezávislá od ZSSR“.

Zmätene pôsobia aj Sartrove návštevy Československa. Guru existencializmu, zástanca slobody, obdivovaný autor Múru a Nevoľnosti, vyhlási v uvoľnenej atmosfére jari roku 1968 v plnej posluchárni Univerzity Karlovej v Prahe prednášku na tému Dialektika. Ten spiatočnícky krok, jeho prvá návšteva v roku 1963 dopadla značne lepšie, však napraví o tri mesiace po svojej žalostnej prednáške. Ten istý (iný?) Sartre totiž vystúpi proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a dokonca prijme pozvanie a prichádza na jeseň toho istého roku do Prahy na premiéru svojich dvoch hier. Prejav solidarity západného intelektuála s okupovanou krajinou?

O Sartrovi sa dnes často hovorí, že nie je ľahké zaujať voči nemu stanovisko. Okrem jeho zaslepenej angažovanosti, ktorú sme spomínali, je to aj dôsledok kvalitatívnej nevyrovnanosti jeho textov. Zatiaľ čo sa v diele O imaginácii a v Bytí a ničote predstavuje ako výborný filozof, jeho neskoršie práce navodzujú dojem postupného zlyhávania. Počnúc od najznámejšieho, mimochodom otrasného textu Existencializmus je humanizmus, ktorý sa dodnes dáva čítať študentom a končiac Kritikou dialektického rozumu, ktorú nečíta nikto.

Ako pristupovať k Sartrovi dnes? Odmietnuť Sartra úplne alebo prijať ten skreslený a klamlivý obraz, ktorý nám o ňom ešte aj dnes podsúva istá časť intelektuálov – angažovaný filozof a spisovateľ, ktorý to so svojou náklonnosťou k diktatúram občas prehnal, ale vždy sa spamätal? Pravda je však inde a síce, že bol zástanca krajných represívnych opatrení vnútri komunistických diktatúr a v obdive totalitných režimov bol ochotný zájsť tak ďaleko ako málokto. Zastavme sa pri zistení, že Sartrovo myslenie postihuje svojská, veľmi špecifická podoba dialektiky, „myslenie proti sebe“ a že tá rozporuplná a neistá téza slobody a antitéza totality nakoniec predsa len všetkých spojila. V ten deň, keď ho dav nasledoval paralyzovanými ulicami Paríža.

__________________________________________________________________________________

Je pravda, že len málo mysliteľov a spisovateľov dokázalo ovplyvniť svet v takej miere ako Jean-Paul Sartre. Bol nielen uznávaným spisovateľom, dramatikom, filozofom, prototypom francúzskeho zaangažovaného intelektuála, ale aj známym vymetačom kaviarní, priaznivcom voľných vzťahov a kolaborantom. Vďaka tým rozporom dodnes neutíchla otázka, kým vlastne Sartre bol a kým je pre nás dnes? Keďže pokusy zaujať jednoznačné a objektívne stanovisko stroskotávajú, nezostáva nám asi nič iné než Sartra čítať znova. Od jeho filozofických kníh, o ktorých sa dodnes učíme na univerzitách, až po jeho voľnomyšlienkárske či pesimistické texty. Zo všetkého najskôr by sme však mali čítať jeho prózu, román Nevoľnosť, nedokončené Cesty k slobode a asi najznámejšie z jeho diel, zbierku poviedok Múr.

Tá útla kniha, ktorá sa zakrátko po svojom vydaní stala legendou, patrí k najčítanejším dielam svetovej prózy vôbec a niet sa čomu čudovať. Čítať Múr znamená zažívať radosť z úzkosti. Sartre v nej odhaľuje existenciu v celej jej bezútešnej nahote, a to aj za cenu toho, že na nej nenachádza nič pozitívne. Celý existencializmus sa totiž odvíja z tejto fundamentálnej negácie, do ktorej Sartre situoval ľudskú existenciu. Filozofické otázky po podstate dobra, šťastia alebo pravdy si kladieme až vtedy, keď v sebe zažívame ničotný pocit, že žiadne dobro, šťastie a pravda nie je. Ten stav, ktorý Sartre nazval ničotou, je príznačný nielen pre existencializmus, ale aj pre protagonistov jeho poviedok v zbierke Múr. V jednotlivých textoch pred nami defilujú bezútešné obrazy neistého, zmyslu zbaveného sveta, kde individuálne konanie nenachádza ani štipku zmyslu či cieľa. 

V čom však spočíva tá absurdita a bezútešný pocit existencie, s ktorým sa stretávame v Sartrových textoch? Je to póza, alebo ide o niečo viac? Podľa Sartra je to neschopnosť zvládnuť svoju vlastnú slobodu. Strach zo slobody nás podľa neho núti hľadať metafyzické útočisko v bohu, filozofii, morálke či každodennej rutine. Protagonisti Sartrových próz tie útočiská odmietajú, alebo sa k nim len márne pokúšajú vrátiť. V tomto bode, v opise pocitu negatívnej slobody po strate akéhokoľvek útočiska, ktoré by dalo našej existencii zmysel, je jeho kniha nesmrteľná.

Problém Sartrovho písania nespočíva v jeho vlastných textoch, ale v jeho chápaní literatúry vôbec. Sartre bol presvedčený, že literatúra spĺňa či mala by spĺňať aj inú než len estetickú funkciu, pretože jej prvoradou funkciou je angažovať. Ako o tom píše v slávnom manifeste Čo je to literatúra?, od prítomnosti nie je možné utiecť, a preto by malo byť spisovateľovým poslaním vyvolávať v okolitej spoločnosti zmeny. Pre Sartra sa hodnota literatúry meria silou, akou dielo dokáže angažovať svojho čitateľa vo svete. Z jeho hľadiska má teda literatúra celkom iný status než doposiaľ. To už nie je len opozícia interpretovať svet alebo ho meniť, je to súčasne jedno aj druhé. Písanie by nemalo byť únikom od sveta, ale nástrojom jeho zmeny. Dnes už vieme, že v literatúre a dokonca aj v tej, ktorú písal on sám, je to presne naopak.

Ďalšie zo Sartrových stroskotaní spočíva v pokuse zlúčiť existencializmus s marxizmom. Práve v tej prazvláštnej heréze sa odhaľuje celá existencialistická nemohúcnosť. Projekt sebarealizácie, ku ktorému vyzýva Sartrova esej Existencializmus je humanizmus, sa vďaka tej neskoršej heréze s marxizmom spája s podivnou ilúziou socializmu. Namiesto metafyzickej záruky boha, morálky a tradície Sartre stavia záruku dialektického materializmu. Takže aj tu je to presne naopak. Namiesto slobody a sebarealizácie Sartre v konečnom dôsledku postuluje jednotvárnosť a totalitu. Tým sa dostávame k základnému omylu Sartrovho myslenia, ktorý spočíva v prehnanom akcente na individualitu. 

Existencialistický mýtus o slobode je snom Robinsona prebývajúceho na pustom ostrove. Sloboda nie je iba niečo privátne, práve naopak, je to kolektívny pocit, založený na pocite rovnocennosti a solidarite. V tom spočíva jej citlivá krehkosť, ako aj potreba chrániť ju. Nakoniec, ak by Sartrovi išlo výlučne o osobnú slobodu, tá pripomína skôr patočkovskú starosť o dušu než Sartrov teroristický čin (pri ňom totiž končí osud protagonistu Sartrovej Cesty k slobode). 

Napriek tomu ešte aj dnes Sartre ľudí oslovuje,a to je dobre. Znamená to, že zo spoločnosti zatiaľ nevymizol záujem o otázky človeka, slobody a zmyslu jeho vlastnej existencie. Dokonca sa domnievam, že práve tie otázky si Sartre kládol v čase, keď Múr písal. Našťastie v tej knihe ešte nebol angažovaným autorom a neponúkal na ne odpovede. To je to jediné, čo Sartra vracia späť do literatúry.

Jean-Paul Sartre: Múr. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009. Preklad: Ružena Jamrichová.