Doterajší šéf ODS nebol favoritom Václava Klausa, ktorý stranu v roku 1991 zakladal. Keď sa v roku 2002 stal Topolánek predsedom, Klaus ho v slávnej textovej správe označil za „falošného a prázdneho Topola“. Klaus vtedy podporoval Petra Nečasa, ktorého Topolánek porazil (a ktorý sa teraz, na základe odporúčania Topolánka, stal novým lídrom ODS). Osobná nevraživosť Topolánka a Klausa pretrvala, aj keď sa stretávali v pozícii prezidenta a predsedu vlády. Pred rokom a štvrť Klaus dokonca zo strany demonštratívne odišiel. Topolánkovi pribudli časom ďalšie nelichotivé označenia a charakteristiky. Povestné boli jeho hrubé výroky, časté konflikty s novinármi a zlé zvládanie stresu. Zničujúca bola aj povesť ľudí, ktorými sa obklopoval, od poradcu Mareka Dalíka až po čudné kontakty s lobistami, s ktorými sa pred dvoma rokmi nechal vyfotografovať na dovolenke v Toskánsku. Ako šéf konzervatívnej politickej strany si Topolánek vypestoval nevďačný imidž „sedláka v lakovkách“, ktorý sa chlapáckymi rečami snaží zakrývať politické kšefty.
Jestvuje však aj druhá stránka Mirka Topolánka. Ako predseda vlády i ako šéf ODS prejavil Topolánek ťah na bránku, dodržiaval dohody aj voči slabším koaličným partnerom, a nasmeroval stranu aj k novým voličom. Výsledkom bol najlepší volebný zisk ODS vo voľbách v roku 2006 (takmer 36 %, o jedenásť percent viac ako v roku 2002) a po niekoľkých mesiacoch patovej situácie aj vytvorenie stredopravej vlády. Vláda, ktorá visela na vlásku jedného-dvoch hlasov, znížila mieru zadlženia a urobila pre krajinu veľmi potrebné kroky k reforme verejných financií, penzijného a zdravotného systému. Vrcholom Topolánkovej vlády, ktorá nakoniec neprežila tri roky, malo byť predsedníctvo Európskej únie, počas ktorého ju však položili spory, ktoré by silnejšia vláda ľahko prežila. Topolánkovo české predsedníctvo EÚ však bolo významné niečím iným: šéfovi ODS sa podarilo odsunúť na vedľajšiu koľaj akademický euroskepticizmus, ktorý si za povzbudzovania prezidenta Klausa obľúbili niektorí predstavitelia strany, ale pritom sa Topolánek ukázal ako nelavírujúci spojenec Ameriky. Súčasne však neváhal (opäť nediplomaticky a na plné ústa, a to na pôde Európskeho parlamentu) označiť americké vládne opatrenia na boj s krízou z jari 2009 za „cestu do pekiel“. Inak povedané, za občas trápnymi rečami sa skrývali aj Topolánkove pevné postoje a presvedčenia.
Konzervatívny český volič, ktorý verí v obmedzenú rolu štátu, nižšie dane, osobnú zodpovednosť a je podozrievavý voči Rusku (ďalšia obľúbená Topolánkova téma) väčšinu jeho presvedčení a postojov zdieľal, a preto väčšinu jeho výrokov a prešľapov toleroval. A prepáčil by mu zrejme aj jeho posledné katastrofálne výroky na adresu cirkvi (tá sa vraj chopila moci vďaka oblbovaniu más a vymývaniu mozgov) a možno aj na adresu obľúbeného premiéra Fischera (ktorý je Žid, a preto, keď ide do tuhého, uhne ešte skôr ako homosexuálny minister Slamečka, ktorý uhne tiež, pričom u Fischera to má súvisieť s jeho charakterom). Tie reči boli len poslednou kvapkou, za ktorou už v ODS pretiekol pohár trpezlivosti aj u tých, ktorí s Topolánkom inak spolupracovali.
Topolánkove slová a vety zostanú zachytené v archívoch. Nedajú sa vymazať, dá sa na ne iba zabudnúť. Ale na reformy, ktoré uskutočnil alebo ktoré začal, sa bude dať nadviazať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.