Predavači ilúzie

K tomu však patrí klišé číslo dva, ktoré v pomerných systémoch platí takmer bez výnimky – realizovateľnosť každého programu je úmerná podielu strany na moci. Z voleja sľúbiť, že „konkrétne riešenia predložíme, schválime a presadíme počas prvých sto dní pôsobenia vo vláde“, si dnes môže dovoliť Fidesz v Maďarsku, ale nie SDKÚ.

Či zo „stodňového programu“ vyrobia aj marketingovú upútavku, nevedno, avšak v tej „olúpanej“ verzii programu sa koncentrujú práve tie posolstvá, akými hneď po voľbách 2006 začali v SDKÚ zhadzovať reťaze reformnej minulosti a zatrúbili na „predbiehanie Smeru zľava“. Priority typu predĺženie materskej dovolenky, zavedenie otcovskej dovolenky, dva roky prázdnin na splácanie hypoték po narodení dieťaťa sú jasnou správou, že Smer bol vyzvaný na licitáciu, ktorá je nebezpečná pre celú krajinu. Kľúčový odkaz SDKÚ dobre ilustruje už radenie programových kapitol a ich rozsah. Na úvod je „dôstojný život, najmä pre mladé rodiny s deťmi“, ale bezpečnosť, obrana a zahraničná politika sú na samom konci. A kapitola „bývanie pre mladých“ je rovnako dlhá ako celý „boj proti korupcii“...

Dominantný dôraz na „zlepšovanie kvality života“ bez nepopulárnych opatrení, a na druhej strane faktické zamlčanie existencie hospodárskej krízy (pár viet v celom texte) len preto, aby sa celá frustrácia obrátila proti vláde Smeru, sú jasným príznakom, že kardinálne problémy štátu sú v kampani SDKÚ tabu. Niežeby nebolo v programe mnoho dobrých zámerov, ktoré by mohli zlepšiť podnikateľské prostredie, pomery v súdnictve či zdravotníctve. Ešte aj do hriešne stručnej protikorupčnej partie sa zmestil strategický bod o zákaze uzatvárania zmlúv štátu s firmami s neidentifikovaným vlastníkom. Tu by sa dalo uškŕňať – navrhujú to ozajstní znalci. Podstatnejšie však je, že taký zákaz by síce nezlikvidoval politikov ako skrytých beneficientov vlastných rozhodnutí, avšak mohol by obmedziť samotný objem verejných obstarávaní, keďže mnohé z nich sa vypisujú len preto, lebo nejaký politik-úradník dostal nápad, ako sa obohatiť. K mnohým iným nápadom – napríklad vymedzenie štandardu v rámci verejného zdravotného poistenia – sa dá zase opýtať, prečo vec nepodporili, keď boli vo vláde. Je zrejmé, že dedičstvo racionálnejšej správy štátu v SDKÚ zostalo, príznačné je však úplné vytesnenie opatrení, ktoré by nemuseli byť populárne...

Tak sa SDKÚ stalo, že z predchádzajúceho programového dokumentu sa vyparil napríklad ústavný zákon o vyrovnanom rozpočte. Pritom zadlžovanie sa má zastaviť akosi nekonkrétne z toho dôvodu, že „nezodpovednosť môže ohroziť sociálne istoty občanov“. Problém je, že „sociálne istoty“ ohrozí najmä odkladanie hlbokých rezov do celého prerozdeľovacieho systému. Skutočnosť, že to zatajujú, stavia SDKÚ do zákrytu so stranami, s ktorými rukou nerozbornou podporujú nebezpečnú ilúziu o možnosti vládou organizovaného rastu v podmienkach obrovského deficitu. Ten im však nestojí ani za vetu, hoci balastom vypchali väčšinu textu...