Konštatovať možno minimálne to, že ruskí prezidenti majú Bratislavu radšej ako tí americkí. Chodia sem totiž častejšie. Na druhej strane, zdržia sa kratšie. Keď tu bol americký prezident Bush, zaplnil Hviezdoslavovo námestie, spomenul Sviečkovú demonštráciu a povedal prejav prekračujúci slovenské hranice. Rusi nič podobné neurobili. Hlavný prejav prezidenta Medvedeva, adresovaný Európe, odznie v Prahe a tam podpíše s prezidentom Obamom zmluvu o odzbrojení. O čo pôjde Medvedevovi u nás? O klasickú diplomatickú agendu amožno aj o gesto dobrej vôle, že nás Rusko vníma. Hoci nie celkom tak, ako si to kedysi vysníval Ľudovít Štúr.
.štúrovo dedičstvo
Všetko sa začalo v Modre. Vodca prvej nacionalistickej generácie Štúr tu po sklamaní z revolúcie v rokoch 1848 – 1849, v depresiách a pochybnostiach o vlastnom konaní, napísal knihu, ktorá mala na slovenské politické myslenie za 150 rokov azda najväčší vplyv. A to napriek tomu, že Slovanstvo a svet budúcnosti bolo napísané v nemčine, jeho prvé dva preklady vyšli v ruštine a kompletné slovenské vydanie vyšlo až v roku 1993. Prečo mala tá kniha taký vplyv? Štúr vnej zadefinoval jednu znajväčších polemík budúcich desaťročí: „Kam obrátiť pohľad, kde čerpať nádej, keď srdce, čo splanulo láskou k človeku, márne hľadá pomoc na Západe? Tam, na ďalekom Východe, pretože tam je usídlený národ Slovanov, národ budúcnosti!“ S týmto odkazom sa rodí niečo, čo farbené raz na ružovo, inokedy na čierno zatieňuje reálne Rusko.
„Občas mám pocit, že keby Rusko neexistovalo, tak by sme si ho museli vymyslieť,“ myslí si znalec Ruska a Ukrajiny Alexander Duleba. „Všade inde v Európe sa o Rusku hovorí v dvoch polohách. Západné štáty zdôrazňujú potrebu nového zapojenia a zazmluvnenia Ruska s Európou, nové členské štáty zase hovoria o novom uistení a ubezpečení záväzkov NATO zoči-voči Rusku. Len na Slovensku je to inak aRusko sa tu vykresľuje ako vonkajší aktér a garant, ktorý pomáha oslobodeniu Slovákov,“ pokračuje Duleba. Také Rusko je skôr potrebou slovenského nacionalizmu, ako reálnym obrazom geopolitiky alebo našich národných záujmov. A práve to je najväčší problém v ruskoslovenských vzťahoch.
Slovensko-ruské vzťahy sú navyše na domácej scéne do veľkej miery zaťažené aj dedičstvom komunizmu, ktorý bol do strednej Európy exportovaný práve zMoskvy, a stále živou spomienkou na vpád sovietskych vojsk v roku 1968. Problémom je, že zatiaľ čo v prípade iných krajín chápeme, že išlo o rozhodnutie komunistických, a nie národných vlád, V prípade Rusov dodnes stotožňujeme sovietske s ruským. Môžu za to aj samotní Rusi, ktorí sa – na rozdiel od Poľska či Maďarska – k tejto kapitole našich vzťahov vracajú len zdráhavo. Tak či onak, Rusko sa v polovici 19. storočia zmenilo v slovenskej politike na mýtus, ktorý viac zodpovedal potrebám slovenských politikov ako medzinárodnej realite. Jedni Slováci snívali o Slovensku ako o 16. sovietskej repub - like, iní videli vMoskve aj po páde komunizmu démona, ktorého cieľom je rozšíriť samoderžavie vládcov Kremľa až po Dunaj.
.nový duch
„Samozrejme, že naše vzťahy ovplyvňujú silné väzby z nedávnej minulosti, aj to, že sme Slovania a hovoríme podobným jazykom,“ hovorí pod podmienkou anonymity slovenský dip lomat, ktorý pôsobil v Rusku. „Zabudnite však na to, že sme nejakým mostom, dverami alebo oknom Ruska do Európy. Nič také neexis - tuje, pretože Rusi nič také nepotrebujú.“ Napriek tomu slovensko-ruské vzťahy zažívajú podľa neho najlepšie obdobie a najmä v posledných rokoch sa „skvalitnili“. Dôvod? Nie je ním spoločná mentalita, panslavizmus, ani slovenské rusofilstvo, ale naše členstvo v Európskej únii. Vďaka členstvu v EÚ nás Rusi začali rešpektovať ako samostatného partnera. S tým názorom súhlasí aj súčasný ruský veľvyslanec v Bratislave Alexander Udaľcov, ktorý nedávno v ruskom odbornom časopise International Affairs napísal, že naše vzťahy „nie sú zatienené žiadnym konfrontačným prístupom, rozvíjajú sa dynamicky“ a „prispôsobujú sa všeobecnému európskemu kontextu“.
.veľvyslanci a hokejisti
Zaujímavé je, že viac ako kultúrna blízkosť či spoločné názory na niektoré otázky svetovej politiky zohrávajú rolu konkrétne osoby. Asi najviac naše vzťahy ovplyvnili veľvyslanci. Najdôležitejším z nich bol prvý ruský veľvyslanec v Bratislave Sergej Jastržembskij. Tento muž, ktorý mal v raných 90. rokoch na Slovensku čudnú povesť, bol doteraz asi najvplyvnejším a najefektívnejším veľvyslancom Ruska u nás. Dokazuje to nielen jeho ďalšia kariéra, keď slúžil ako špeciálny zmocnenec prezidenta Putina, ale aj spôsob, akým dokázal rokovať s neskúsenými slovenskými politikmi. Tí sa pred ním stavali do pozoru a on veľmi dobre vedel, ako s bývalými učiteľmi telocviku na ministerských postoch zaobchádzať. S Jastržembským sa však spája aj temná hodina slovensko-ruských vzťahov, keď prezident Jeľcin pred voľbami 1998 podporil Vladimíra Mečiara. Boli to rozhodujúce voľby, v ktorých sa rozhodovalo o integrácii Slovenska do západných štruktúr a aktívne boli viaceré ambasády pôsobiace na našom území. Žiadna cudzia vláda sa však nedopustila toho, čoho sa dopustil ruský prezident. Dnes sa ukazuje, že práve to bol medzník moderných rusko-slovenských vzťahov. „Rusi to vyhodnotili ako chybu, za ktorú neskôr zaplatili cenu,“ dodáva diplomatický zdroj. Jeho slová potvrdzuje aj Alexander Duleba: „Hry, ktoré sa tu v 90. rokoch snažili hrať Rusi, sa ukázali ako neúspešné. Dôsledkom bolo ochladenie vzťahov v rokoch 1998 – 2001, až kým minister zahraničných vecí Ivanov v roku 2001 nevyhlásil: ‚Re - špektujeme vašu voľbu a obráťme list´.“ Bolo to práve v čase, keď sa skončili deblokácie rus - kého dlhu a keď na chvíľku vynecháme ropu a plyn, naše vzťahy začali viac ovplyvňovať vypredané koncerty Alexandrovovcov a výsledky našich hokejistov na majstrovstvách sveta či v ruskej lige.
.spolužiaci z GIMO
Pomerne silnou osobou je aj súčasný veľvyslanec Udaľcov, ktorý v minulosti vyjednával spoločnú hranicu Ruska spobaltskými krajinami aodvtedy má prezývku Mr. Nět. Väzba Rusov na bývalých komunistov je očividná. Už v spomínanom článku Udaľcov okrem iného ocenil „kvalitatívne novú úroveň“ vzťahov snástupom vlády Roberta Fica po voľbách roku 2006. Rusi dokážu oceniť aj absolventov moskovského Štátneho inštitútu pre medzinárodné vzťahy (GIMO). Generačne blízki „gimáci“ sa medzi sebou poznajú a ich fotky sú vystavené v pries - toroch školy. Okrem ruských ministrov sú tam aj viacerí ministri slovenských vlád. Ak by ste však z týchto spolužiackych epizód či z podobných názorov Ruska a Slovenska na Kosovo a na umiestnenie amerických rakiet v strednej Európe chceli robiť nejaké závery, ušetrite si čas. Rusi, samozrejme, registrujú, že sme Kosovo neuznali, ale nie je za tým žiadna rusko-slovenská koordinácia. Dobre to ilustruje príklad, keď o Kosove rokoval s ruským ministrom Eduard Kukan: Bolo to pri slivovici, po oficiálnom rokovaní v jednej z bratislavských krčiem a tému vybavili pár vetami. Rovnako nás Rusi po vojne v Gruzínsku nežiadali o uznanie Osetska (slovenský minister, naopak, v Moskve vyhlásil, že ak sme neuznali Kosovo, nemôžeme ani Osetsko), ani vďalších otázkach. Pravda je totiž taká, že pre Moskvu sme príliš bezvýznamní a nepodstatní. Potvrdzuje to aj Ján Čarnogurský, ktorého texty sa občas objavia v ruskej tlači a ktorý je od roku 2005 pravidelným hosťom takzvaného Valdajského diskusného klubu. Členmi tohto klubu sú asi 50 intelektuáli z USA, Európy a sveta, ktorí sa profesionálne zaoberajú Ruskom. Stretnutia klubu sú zamerané na dis kusie s ruskými akademikmi a poprednými ruskými politikmi. O strednej Európe sa podľa Čarnogurského doteraz nikdy nehovorilo, a ako dodal, „sám by som sa podobnú otázku hanbil navrhnúť. Taká malicherná je to téma v porovnaní s tými, o ktorých sa diskutuje.“ Pre Rusov je v tomto priestore jedinou dôležitou témou predaj ropy, plynu a snaha zarobiť. „Keď hovoríme o plyne, z pohľadu Ruska existujú tri Európy, podľa rozdelenia trás plynu. Toto je ich časť, kde ako dodávatelia dominujú. Do tohto priestoru okrem Slovenska patrí aj východ Nemecka, sever Talianska, Rakúsko, Česko, Maďarsko, Balkán aTurecko,“ vysvetľuje Duleba.
.ruský biznis
Nenávratne preč sú časy, keď sa ruské spoločnosti intenzívne rozhliadali po Slovensku. Tie časy sa skončili v období deblokácií ruského dlhu voči Slovensku. Vtedy mali firmy zVýchodu možnosť za predražené ceny posielať svoju produkciu na Slovensko ahradili sa z rus - kého štátneho rozpočtu. Na Slovensko tak prišli bizarnosti ako dopravné lietadlá TU 154M, predražené osobné autá LADA pre policajtov, vojakov a príslušníkov SIS či ruské kombajny, ktoré poriadne ani nevyšli na polia. Spomenúť treba aj ruské stíhačky, ktoré bolo treba ustavične opravovať a modernizovať. Ruské peniaze dnes možno nájsť iba za drobnejšími investíciami. Napríklad pri výstavbe akvaparkov či u silnejšieho výrobcu pálenky. Jedinou novšou zaujímavou aktivitou je výroba vagónov, ktorú si ruské železnice objednali vo Vagónke Poprad.
To, za čím sa dnes ešte skrýva politika, je atómový biznis. K dostavbe Mochoviec sa síce ruské firmy dostali, no v podstatne menšej miere ako dúfali, keďže stavba je v rukách talianskeho manažmentu firmy Enel. Taliani totiž spoločnosti skupiny Atomstrojexport nepustili k svojim zákazkám tak, ako by si to vMoskve želali. Rusom síce ostane biznis s dodávkami jadrového paliva, ale vMoskve dúfajú, že slovenskí politici sa odhodlajú na výstavbu novej atómky. A na nej budú môcť zarobiť lepšie. Je to však vzdialená vízia, reálna najskôr okolo roku 2022.
Na druhej strane, slovenská vláda by rada videla mocný Gazprom angažovať sa tu pri výstavbe podzemných zásobníkov na plyn. Rusi jej však pri tom projekte dávajú iba platonické prísľuby. Vytypovaná lokalita pri Seredi má geologické problémy, s priestormi po vyťaženej soli na východe Slovenska sú zas právne problémy. Rusi sa radšej sústreďujú na reál nejšie akcie: vybudovanie dvoch nových plynových ciest do Európy, ktoré obídu Slovensko. Ruskí stratégovia upierajú unás svoj pohľad najmä na Slovnaft. Radi by z ropy, ktorú do Európy dodávajú, mali podstatne väčšie zisky, teda aj z jej spracúvania. Maďarskí vlastníci sa tomu zatiaľ bránia. Napriek tomu, že Surgutneftegaz získala vMOLe významný podiel akcií, maďarskí manažéri blokujú Rusov pri riadení firmy. Ropné spoločnosti zVýchodu, kontrolované vládou, zatiaľ nevedia nájsť„európsky korektnú cestu“ k ovládnutiu niektorých stredoeurópskych rafinérií. Ale trh očakáva, že dodávky ropy do Európy budú obmedzené, keď sa naplno spustia ropovody do Číny a na breh Tichého oceána. V Európe potom budú mať zabezpečené dodávky len firmy, kde budú spoluakcionármi ruské ropné spoločnosti. Ruské štátne záujmy možno na Slovensku nájsť v dvoch väčších projektoch. Prvým je potiahnutie širokorozchodnej trate cez Slovensko do Rakúska. To, či ide o reálny projekt, by do jesene mala povedať nemecká poradenská spoločnosť Rolan Berger. Slovensku tento rus - ký projekt nepomôže, pretože málo vyťažené slovenské koľaje oberie o ďalších zákazníkov. Druhý projekt je bizarný – dostavba cyklotrónového centra vBratislave, pozostatok z čias divokých deblokácií. Veľký cyklotrón je už niekoľko rokov vyrobený v Rusku, budova v Bratislave rozostavaná, ale nik nevie, načo by ho použil. Ročne má jeho prevádzka stáť štátny rozpočet 10 miliónov eur a na dostavbu treba asi 50 miliónov eur. Centrum dnes nechce Slovenská akadémia vied ani nikto iný.
.investícia do školy
Ak nejaká investícia ruským podnikateľom na Slovensku vyšla, tak je to Bratislavská vysoká škola práva (BVŠP), o ktorej sa zvykne hovoriť ako o „Čarnogurského škole“. Nie je to celkom od veci, lebo aj Ján Čarnogurský figuruje medzi zakladateľmi školy a je dnes aj v jej správnej rade. Ale peniaze na založenie školy prišli zRuska. Základ Bratislavskej akademickej spoločnosti, ktorá v júli 2004 získala štátny súhlas pôsobiť ako súkromná vysoká škola, tvoria štyri eseročky s ruskými majiteľmi. Ak by teda niekto tvrdil, že za BVŠP sú v pozadí Rusi, nemal by pravdu. Rusi sú v nej prítomní transparentne, a to aj prostredníctvom správnej rady. Jej predsedom je Vasilij S. Lipickij, ktorý bol poslancom Ruskej štátnej dumy aj poradcom prezidenta Jeľcina. Ďalší člen správnej rady, Alexander Somov, je bývalý predseda zväzu rus kých podnikateľov na Slovensku. No pri získavaní štátneho súhlasu pre BVŠP sa s ruskými majiteľmi nahlas neoperovalo. Oficiálne za neziskovku vystupoval slovenský štatutár, ale Akreditačná komisia, ktorá preverovala spôsobilosť uchádzača o založenie súkromnej školy, vedela, že škola vzniká za ruské peniaze. Neoficiálne sa v akademickej obci hovorilo o tom, že si ruské firmy chcú na Sloven sku vychovať právnický dorast, ktorý by im pomohol s podnikaním v európskom priestore. Ale prečo nešla táto ruská investícia do inej krajiny, napríklad s väčším trhom? „Javilo sa im ako výhodné, že sme krajinou EÚ a sme naklonení Rusku,“ tvrdí Čarnogurský. V Poľsku či v Česku by škola s ruskými majiteľmi zrejme nemala taký úspech a Rusom by tam chýbala aj kľúčová osobnosť s dobrými kontaktmi a rusofilským rozmerom, ako je Ján Čarnogurský. Škola tu nie je vnímaná ako ruský projekt, hovorí sa o nej skôr ako o škole pre lepšie situované vrstvy, keďže školné je pomerne vysoké. Na škole ani žiadni Rusi neučia. Isté kontakty s Ruskom sa tu však pestujú. Občas prídu na návštevu ruskí informatici, občas tu prednáša ruský ekonóm a na pôde školy sídli pobočka nadácie Ruskij Mir, ktorá má za cieľ podporovať šírenie ruskej kultúry a ruského jazyka. No nejaví sa, že by išlo o školu so silným ruským ideologickým vplyvom. „Škola je biznis projekt,“ tvrdí Ján Čarnogurský a podobný názor, či skôr pocit, má aj predsedníčka Akademického senátu BVŠP Lucia Žitňanská (politička SDKÚ): „Z mojej skúsenosti ide predovšetkým o investíciu.“ Právnická fakulta, na ktorej Žitňanská učí, má prvoradý záujem orientovať sa na európske právo a pestuje kontakty najmä s pedagógmi z Česka, Nemecka a Rakúska.
Súkromná vysoká škola s ruskými majiteľmi možno získa čoskoro aj štatút univerzity, pretože jej pribúdajú fakulty a aj študenti majú o ňu napriek školnému veľký záujem. Takže táto investícia ruským podnikateľom vyšla na Slovensku možno lepšie ako investície do lukratívnejších odvetví, ako je zbrojárstvo či energetika.
Aj tento prípad dokazuje, že démonizácia ruských záujmov na Slovensku dnes nemá veľmi reálny základ. Skutočnosť je taká, že Rusi majú o slovenský priestor oveľa menší záujem, ako by sme predpokladali a ako by si niektorí naši rusofili želali.
.štúrovo dedičstvo
Všetko sa začalo v Modre. Vodca prvej nacionalistickej generácie Štúr tu po sklamaní z revolúcie v rokoch 1848 – 1849, v depresiách a pochybnostiach o vlastnom konaní, napísal knihu, ktorá mala na slovenské politické myslenie za 150 rokov azda najväčší vplyv. A to napriek tomu, že Slovanstvo a svet budúcnosti bolo napísané v nemčine, jeho prvé dva preklady vyšli v ruštine a kompletné slovenské vydanie vyšlo až v roku 1993. Prečo mala tá kniha taký vplyv? Štúr vnej zadefinoval jednu znajväčších polemík budúcich desaťročí: „Kam obrátiť pohľad, kde čerpať nádej, keď srdce, čo splanulo láskou k človeku, márne hľadá pomoc na Západe? Tam, na ďalekom Východe, pretože tam je usídlený národ Slovanov, národ budúcnosti!“ S týmto odkazom sa rodí niečo, čo farbené raz na ružovo, inokedy na čierno zatieňuje reálne Rusko.
„Občas mám pocit, že keby Rusko neexistovalo, tak by sme si ho museli vymyslieť,“ myslí si znalec Ruska a Ukrajiny Alexander Duleba. „Všade inde v Európe sa o Rusku hovorí v dvoch polohách. Západné štáty zdôrazňujú potrebu nového zapojenia a zazmluvnenia Ruska s Európou, nové členské štáty zase hovoria o novom uistení a ubezpečení záväzkov NATO zoči-voči Rusku. Len na Slovensku je to inak aRusko sa tu vykresľuje ako vonkajší aktér a garant, ktorý pomáha oslobodeniu Slovákov,“ pokračuje Duleba. Také Rusko je skôr potrebou slovenského nacionalizmu, ako reálnym obrazom geopolitiky alebo našich národných záujmov. A práve to je najväčší problém v ruskoslovenských vzťahoch.
Slovensko-ruské vzťahy sú navyše na domácej scéne do veľkej miery zaťažené aj dedičstvom komunizmu, ktorý bol do strednej Európy exportovaný práve zMoskvy, a stále živou spomienkou na vpád sovietskych vojsk v roku 1968. Problémom je, že zatiaľ čo v prípade iných krajín chápeme, že išlo o rozhodnutie komunistických, a nie národných vlád, V prípade Rusov dodnes stotožňujeme sovietske s ruským. Môžu za to aj samotní Rusi, ktorí sa – na rozdiel od Poľska či Maďarska – k tejto kapitole našich vzťahov vracajú len zdráhavo. Tak či onak, Rusko sa v polovici 19. storočia zmenilo v slovenskej politike na mýtus, ktorý viac zodpovedal potrebám slovenských politikov ako medzinárodnej realite. Jedni Slováci snívali o Slovensku ako o 16. sovietskej repub - like, iní videli vMoskve aj po páde komunizmu démona, ktorého cieľom je rozšíriť samoderžavie vládcov Kremľa až po Dunaj.
.nový duch
„Samozrejme, že naše vzťahy ovplyvňujú silné väzby z nedávnej minulosti, aj to, že sme Slovania a hovoríme podobným jazykom,“ hovorí pod podmienkou anonymity slovenský dip lomat, ktorý pôsobil v Rusku. „Zabudnite však na to, že sme nejakým mostom, dverami alebo oknom Ruska do Európy. Nič také neexis - tuje, pretože Rusi nič také nepotrebujú.“ Napriek tomu slovensko-ruské vzťahy zažívajú podľa neho najlepšie obdobie a najmä v posledných rokoch sa „skvalitnili“. Dôvod? Nie je ním spoločná mentalita, panslavizmus, ani slovenské rusofilstvo, ale naše členstvo v Európskej únii. Vďaka členstvu v EÚ nás Rusi začali rešpektovať ako samostatného partnera. S tým názorom súhlasí aj súčasný ruský veľvyslanec v Bratislave Alexander Udaľcov, ktorý nedávno v ruskom odbornom časopise International Affairs napísal, že naše vzťahy „nie sú zatienené žiadnym konfrontačným prístupom, rozvíjajú sa dynamicky“ a „prispôsobujú sa všeobecnému európskemu kontextu“.
.veľvyslanci a hokejisti
Zaujímavé je, že viac ako kultúrna blízkosť či spoločné názory na niektoré otázky svetovej politiky zohrávajú rolu konkrétne osoby. Asi najviac naše vzťahy ovplyvnili veľvyslanci. Najdôležitejším z nich bol prvý ruský veľvyslanec v Bratislave Sergej Jastržembskij. Tento muž, ktorý mal v raných 90. rokoch na Slovensku čudnú povesť, bol doteraz asi najvplyvnejším a najefektívnejším veľvyslancom Ruska u nás. Dokazuje to nielen jeho ďalšia kariéra, keď slúžil ako špeciálny zmocnenec prezidenta Putina, ale aj spôsob, akým dokázal rokovať s neskúsenými slovenskými politikmi. Tí sa pred ním stavali do pozoru a on veľmi dobre vedel, ako s bývalými učiteľmi telocviku na ministerských postoch zaobchádzať. S Jastržembským sa však spája aj temná hodina slovensko-ruských vzťahov, keď prezident Jeľcin pred voľbami 1998 podporil Vladimíra Mečiara. Boli to rozhodujúce voľby, v ktorých sa rozhodovalo o integrácii Slovenska do západných štruktúr a aktívne boli viaceré ambasády pôsobiace na našom území. Žiadna cudzia vláda sa však nedopustila toho, čoho sa dopustil ruský prezident. Dnes sa ukazuje, že práve to bol medzník moderných rusko-slovenských vzťahov. „Rusi to vyhodnotili ako chybu, za ktorú neskôr zaplatili cenu,“ dodáva diplomatický zdroj. Jeho slová potvrdzuje aj Alexander Duleba: „Hry, ktoré sa tu v 90. rokoch snažili hrať Rusi, sa ukázali ako neúspešné. Dôsledkom bolo ochladenie vzťahov v rokoch 1998 – 2001, až kým minister zahraničných vecí Ivanov v roku 2001 nevyhlásil: ‚Re - špektujeme vašu voľbu a obráťme list´.“ Bolo to práve v čase, keď sa skončili deblokácie rus - kého dlhu a keď na chvíľku vynecháme ropu a plyn, naše vzťahy začali viac ovplyvňovať vypredané koncerty Alexandrovovcov a výsledky našich hokejistov na majstrovstvách sveta či v ruskej lige.
.spolužiaci z GIMO
Pomerne silnou osobou je aj súčasný veľvyslanec Udaľcov, ktorý v minulosti vyjednával spoločnú hranicu Ruska spobaltskými krajinami aodvtedy má prezývku Mr. Nět. Väzba Rusov na bývalých komunistov je očividná. Už v spomínanom článku Udaľcov okrem iného ocenil „kvalitatívne novú úroveň“ vzťahov snástupom vlády Roberta Fica po voľbách roku 2006. Rusi dokážu oceniť aj absolventov moskovského Štátneho inštitútu pre medzinárodné vzťahy (GIMO). Generačne blízki „gimáci“ sa medzi sebou poznajú a ich fotky sú vystavené v pries - toroch školy. Okrem ruských ministrov sú tam aj viacerí ministri slovenských vlád. Ak by ste však z týchto spolužiackych epizód či z podobných názorov Ruska a Slovenska na Kosovo a na umiestnenie amerických rakiet v strednej Európe chceli robiť nejaké závery, ušetrite si čas. Rusi, samozrejme, registrujú, že sme Kosovo neuznali, ale nie je za tým žiadna rusko-slovenská koordinácia. Dobre to ilustruje príklad, keď o Kosove rokoval s ruským ministrom Eduard Kukan: Bolo to pri slivovici, po oficiálnom rokovaní v jednej z bratislavských krčiem a tému vybavili pár vetami. Rovnako nás Rusi po vojne v Gruzínsku nežiadali o uznanie Osetska (slovenský minister, naopak, v Moskve vyhlásil, že ak sme neuznali Kosovo, nemôžeme ani Osetsko), ani vďalších otázkach. Pravda je totiž taká, že pre Moskvu sme príliš bezvýznamní a nepodstatní. Potvrdzuje to aj Ján Čarnogurský, ktorého texty sa občas objavia v ruskej tlači a ktorý je od roku 2005 pravidelným hosťom takzvaného Valdajského diskusného klubu. Členmi tohto klubu sú asi 50 intelektuáli z USA, Európy a sveta, ktorí sa profesionálne zaoberajú Ruskom. Stretnutia klubu sú zamerané na dis kusie s ruskými akademikmi a poprednými ruskými politikmi. O strednej Európe sa podľa Čarnogurského doteraz nikdy nehovorilo, a ako dodal, „sám by som sa podobnú otázku hanbil navrhnúť. Taká malicherná je to téma v porovnaní s tými, o ktorých sa diskutuje.“ Pre Rusov je v tomto priestore jedinou dôležitou témou predaj ropy, plynu a snaha zarobiť. „Keď hovoríme o plyne, z pohľadu Ruska existujú tri Európy, podľa rozdelenia trás plynu. Toto je ich časť, kde ako dodávatelia dominujú. Do tohto priestoru okrem Slovenska patrí aj východ Nemecka, sever Talianska, Rakúsko, Česko, Maďarsko, Balkán aTurecko,“ vysvetľuje Duleba.
.ruský biznis
Nenávratne preč sú časy, keď sa ruské spoločnosti intenzívne rozhliadali po Slovensku. Tie časy sa skončili v období deblokácií ruského dlhu voči Slovensku. Vtedy mali firmy zVýchodu možnosť za predražené ceny posielať svoju produkciu na Slovensko ahradili sa z rus - kého štátneho rozpočtu. Na Slovensko tak prišli bizarnosti ako dopravné lietadlá TU 154M, predražené osobné autá LADA pre policajtov, vojakov a príslušníkov SIS či ruské kombajny, ktoré poriadne ani nevyšli na polia. Spomenúť treba aj ruské stíhačky, ktoré bolo treba ustavične opravovať a modernizovať. Ruské peniaze dnes možno nájsť iba za drobnejšími investíciami. Napríklad pri výstavbe akvaparkov či u silnejšieho výrobcu pálenky. Jedinou novšou zaujímavou aktivitou je výroba vagónov, ktorú si ruské železnice objednali vo Vagónke Poprad.
To, za čím sa dnes ešte skrýva politika, je atómový biznis. K dostavbe Mochoviec sa síce ruské firmy dostali, no v podstatne menšej miere ako dúfali, keďže stavba je v rukách talianskeho manažmentu firmy Enel. Taliani totiž spoločnosti skupiny Atomstrojexport nepustili k svojim zákazkám tak, ako by si to vMoskve želali. Rusom síce ostane biznis s dodávkami jadrového paliva, ale vMoskve dúfajú, že slovenskí politici sa odhodlajú na výstavbu novej atómky. A na nej budú môcť zarobiť lepšie. Je to však vzdialená vízia, reálna najskôr okolo roku 2022.
Na druhej strane, slovenská vláda by rada videla mocný Gazprom angažovať sa tu pri výstavbe podzemných zásobníkov na plyn. Rusi jej však pri tom projekte dávajú iba platonické prísľuby. Vytypovaná lokalita pri Seredi má geologické problémy, s priestormi po vyťaženej soli na východe Slovenska sú zas právne problémy. Rusi sa radšej sústreďujú na reál nejšie akcie: vybudovanie dvoch nových plynových ciest do Európy, ktoré obídu Slovensko. Ruskí stratégovia upierajú unás svoj pohľad najmä na Slovnaft. Radi by z ropy, ktorú do Európy dodávajú, mali podstatne väčšie zisky, teda aj z jej spracúvania. Maďarskí vlastníci sa tomu zatiaľ bránia. Napriek tomu, že Surgutneftegaz získala vMOLe významný podiel akcií, maďarskí manažéri blokujú Rusov pri riadení firmy. Ropné spoločnosti zVýchodu, kontrolované vládou, zatiaľ nevedia nájsť„európsky korektnú cestu“ k ovládnutiu niektorých stredoeurópskych rafinérií. Ale trh očakáva, že dodávky ropy do Európy budú obmedzené, keď sa naplno spustia ropovody do Číny a na breh Tichého oceána. V Európe potom budú mať zabezpečené dodávky len firmy, kde budú spoluakcionármi ruské ropné spoločnosti. Ruské štátne záujmy možno na Slovensku nájsť v dvoch väčších projektoch. Prvým je potiahnutie širokorozchodnej trate cez Slovensko do Rakúska. To, či ide o reálny projekt, by do jesene mala povedať nemecká poradenská spoločnosť Rolan Berger. Slovensku tento rus - ký projekt nepomôže, pretože málo vyťažené slovenské koľaje oberie o ďalších zákazníkov. Druhý projekt je bizarný – dostavba cyklotrónového centra vBratislave, pozostatok z čias divokých deblokácií. Veľký cyklotrón je už niekoľko rokov vyrobený v Rusku, budova v Bratislave rozostavaná, ale nik nevie, načo by ho použil. Ročne má jeho prevádzka stáť štátny rozpočet 10 miliónov eur a na dostavbu treba asi 50 miliónov eur. Centrum dnes nechce Slovenská akadémia vied ani nikto iný.
.investícia do školy
Ak nejaká investícia ruským podnikateľom na Slovensku vyšla, tak je to Bratislavská vysoká škola práva (BVŠP), o ktorej sa zvykne hovoriť ako o „Čarnogurského škole“. Nie je to celkom od veci, lebo aj Ján Čarnogurský figuruje medzi zakladateľmi školy a je dnes aj v jej správnej rade. Ale peniaze na založenie školy prišli zRuska. Základ Bratislavskej akademickej spoločnosti, ktorá v júli 2004 získala štátny súhlas pôsobiť ako súkromná vysoká škola, tvoria štyri eseročky s ruskými majiteľmi. Ak by teda niekto tvrdil, že za BVŠP sú v pozadí Rusi, nemal by pravdu. Rusi sú v nej prítomní transparentne, a to aj prostredníctvom správnej rady. Jej predsedom je Vasilij S. Lipickij, ktorý bol poslancom Ruskej štátnej dumy aj poradcom prezidenta Jeľcina. Ďalší člen správnej rady, Alexander Somov, je bývalý predseda zväzu rus kých podnikateľov na Slovensku. No pri získavaní štátneho súhlasu pre BVŠP sa s ruskými majiteľmi nahlas neoperovalo. Oficiálne za neziskovku vystupoval slovenský štatutár, ale Akreditačná komisia, ktorá preverovala spôsobilosť uchádzača o založenie súkromnej školy, vedela, že škola vzniká za ruské peniaze. Neoficiálne sa v akademickej obci hovorilo o tom, že si ruské firmy chcú na Sloven sku vychovať právnický dorast, ktorý by im pomohol s podnikaním v európskom priestore. Ale prečo nešla táto ruská investícia do inej krajiny, napríklad s väčším trhom? „Javilo sa im ako výhodné, že sme krajinou EÚ a sme naklonení Rusku,“ tvrdí Čarnogurský. V Poľsku či v Česku by škola s ruskými majiteľmi zrejme nemala taký úspech a Rusom by tam chýbala aj kľúčová osobnosť s dobrými kontaktmi a rusofilským rozmerom, ako je Ján Čarnogurský. Škola tu nie je vnímaná ako ruský projekt, hovorí sa o nej skôr ako o škole pre lepšie situované vrstvy, keďže školné je pomerne vysoké. Na škole ani žiadni Rusi neučia. Isté kontakty s Ruskom sa tu však pestujú. Občas prídu na návštevu ruskí informatici, občas tu prednáša ruský ekonóm a na pôde školy sídli pobočka nadácie Ruskij Mir, ktorá má za cieľ podporovať šírenie ruskej kultúry a ruského jazyka. No nejaví sa, že by išlo o školu so silným ruským ideologickým vplyvom. „Škola je biznis projekt,“ tvrdí Ján Čarnogurský a podobný názor, či skôr pocit, má aj predsedníčka Akademického senátu BVŠP Lucia Žitňanská (politička SDKÚ): „Z mojej skúsenosti ide predovšetkým o investíciu.“ Právnická fakulta, na ktorej Žitňanská učí, má prvoradý záujem orientovať sa na európske právo a pestuje kontakty najmä s pedagógmi z Česka, Nemecka a Rakúska.
Súkromná vysoká škola s ruskými majiteľmi možno získa čoskoro aj štatút univerzity, pretože jej pribúdajú fakulty a aj študenti majú o ňu napriek školnému veľký záujem. Takže táto investícia ruským podnikateľom vyšla na Slovensku možno lepšie ako investície do lukratívnejších odvetví, ako je zbrojárstvo či energetika.
Aj tento prípad dokazuje, že démonizácia ruských záujmov na Slovensku dnes nemá veľmi reálny základ. Skutočnosť je taká, že Rusi majú o slovenský priestor oveľa menší záujem, ako by sme predpokladali a ako by si niektorí naši rusofili želali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.