Môže začať, povedzme, s Lermontovom alebo Puškinom, nechať sa očariť ich romantickým pátosom a v sebe samom spoznávať „zbytočného človeka”, ktorý má všetko, len nie pokoj v rozdrásanej duši. Môže sa vystaviť besom Fjodora Michajloviča, cez slzy sa smiať s Gogoľom, nad strateným sadom smútiť s Antonom Pavlovičom a skončiť na dne vtedy ešte s jurodivým Maximom Gorkým.
To všetko je však staré, predrevolučné Rusko. Zvláštne je, že ani boľševický prevrat a následné perzekúcie, ani Lenin, Stalin a Brežnev nedokázali ruské umenie zdecimovať. Hoci snahu im uprieť nemožno: Jesenin, chystajúci si slučku, Solženicyn a Šalamov v lágroch, hladujúci Daniil Charms, v gulagu umierajúci Mandeľštam alebo utrápený Bulgakov by o tom vedeli rozprávať. Napriek tomu všetkému vznikalo v celom komplikovanom dvadsiatom storočí v Rusku veľké umenie. Pripomína to aj Krátky slovník ruskej kultúry 20. storočia, ktorý zostavili manželia Valerij a Ivana Kupkovci a vydala ho Filozofická fakulta Prešovskej univerzity.
Slovník obsahuje len 35 hesiel, teda 35 profilov ruských výtvarníkov, skladateľov, divadelných a filmových režisérov, ktorí zásadným spôsobom vytvárali ruské umenie minulého storočia. Sú to umelci všeobecne známi (March Chagall, Igor Stravinskij alebo Nikita Michalkov), ale aj tvorcovia, ktorých poznajú iba znalci (filmár Alexander Askoľdov alebo hudobník Nikolaj Metner). Niektorí z nich celkom vedome slúžili komunistickej propagande (filmár Sergej Ejzenštejn, maliar Alexander Dejneka), iní sa v zlých časoch snažili prežiť, a to ich viedlo ku komplikovaným kompromisom (skladateľ Sergej Prokofiev, režisér Alexej German), alebo k emigrácii (maliar Marc Chagall, skladateľ Igor Stravinský). Každému z nich komunisti spôsobili veľa trápenia.
Krátke životopisné črty ruských umelcov minulého storočia sú variáciami na tému „genialita v ťažkých časoch”. Čítame o filmoch, ktoré boli premietnuté iba raz a vzápätí boli zakázané, o veľkom divadelnom experimentátorovi Vsevolodovi Mejerchoľdovi, ktorý sa snažil robiť „umenie pre masy”, ktorý mohol zostať v zahraničí, no vrátil sa domov, kde ho najprv prinútili potupne sa kajať zo svojich experimentov a následne ho zatkli a popravili. Čítame o režiséroch brániacich Čechova a Dostojevského, o maliaroch, organizujúcich výstavy vo svojich tesných obývačkách.
Dnes je zase všetko inak. Rusko je stále plné problémov a paradoxov. Ale Sorokin, Pelevin a Jerofejev (a mnohí ďalší) píšu výborné knihy, Bekmambetov, Vyrypajev a Zvjagincev (a mnohí ďalší) točia výborné filmy, v Rusku vzniká zaujímavá hudba a silné výtvarné umenie. V ruskej kultúre je stále čo obdivovať a milovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.