Je zbytočné skúmať, do akej miery bolo nedávne udelenie Nobelovej ceny Orhanovi Pamukovi politickým gestom a do akej ocenením jeho literárnych kvalít. Pravdepodobne bolo v tom aj vyjadrenie sympatií kritickému postoja k militantnosti, ktorú má v sebe islamský tradicionalizmus.
O Pamukových literárnych kvalitách sme sa mohli presvedčiť už v próze Nový život, ktorá vyšla v slovenčine pred časom v preklade Xénie Celnarovej.
Moje meno je Červená predstavuje zatiaľ najambicióznejšie Pamukovo dielo. Je ním nielen pre svoj rozsah (v slovenskom preklade 534 strán), ale aj pre úsilie spojiť zdanlivo nezlučiteľné prvky: čitateľskú komunikatívnosť – literárnu štylizovanosť, kritiku fundamentalizmu – porozumenie pre národnú a náboženskú tradíciu, západnú akčnosť a východnú pomalosť... Na obálke slovenského vydania je výjav zo starej miniatúry. Jazdec si dáva do úst prst (na strane 436 sa dozvieme, že je to gesto prekvapenia.) Objekt tohto mužského očarenia je krásna Šírín, ale zbadáme ju, až keď otvoríme knihu, keďže je až na záložke. Podobne sa nám pomaly otvára nielen svet Pamukovej fikcie, ale aj svet rozprávačskej tradície, ktorú ako-tak poznáme z Rozprávok 1000 a jednej noci.
Je to uhrančivý a fascinujúci kozmos, ktorý nám je ešte stále neznámy a ktorého sa bojíme, najmä preto, že predstavuje podložie islamu.
Pamuk na zdanlivo odťažitom historickom pozadí rozkrýva pred čitateľom labyrint tradícií, konvencií, kultúrnych i náboženských koreňov. Pôdorys detektívneho pátrania po vrahovi dvoch mužov uspokojí našu potrebu dobrého príbehu. Pod hladinou tohto prvoplánového trileru sa však odohráva oveľa strhujúcejší dej: túžba byť stvoriteľom a niečo po sebe zanechať, ale aj manipulovať inými, východná vášeň a erotickosť i náboženská fanatickosť, prejavujúca sa napríklad aj v pohlavnej askéze či idealizovaní ženy. Autor nám ponúka pohľad do intimity dielne miniaturistov, ktorí mali v tom čase (16. storočie) mienkotvorné, ba priam štátotvorné postavenie („Byť miniaturistom znamená slúžiť Bohu a zomrieť za jeho krásu“). Na (sú)boji tradičného iluminovania rukopisov a prenikania novôt z Európy ukazuje klady i zápory „východného“ lipnutia na tradícii, ktoré je nám také nepochopiteľné. Zdanlivo exkluzívny motív vlastného štýlu (v starej vizuálnej kultúre sa nepatrilo mať osobitý štýl) siaha až k dnešným dňom pokročilej postmoderny: „Bol to satan, kto si osvojil štýl“ (strana 371). Pamukova hi-fi (history fiction) je strhujúcim čítaním. Slovenských čitateľov nech poteší aj fakt, že sme v tom predbehli aj Čechov. Z neznámych dôvodov však nie je preložená priamo z tureckého originálu, ale z anglického prekladu. Bez ohľadu na to, že je to kvalitný výkon, takéto preklady z druhej ruky sa už nerobia. Prekladateľovi Kořínkovi sa prihodil iba jeden lapsus: „...maľovanie nie je o melanchólii a ľútosti...“ Fuj! Takáto nepekná amerikanizujúca konštrukcia vo vybrúsenom a vysoko štylizovanom jazyku autora!
Zdá sa, že po rôznych boomoch (americkom, latinskoamerickom, japonskom) sme svedkami boomu východných literatúr, prostredníctvom ktorých chceme porozumieť tejto kultúre, ktorá nás neoprávnene znepokojuje. Próza Orhana Pamuka je na to ideálnym prostriedkom.
.daniel Hevier
Autor je básnik a spisovateľ.
Orhan Pamuk: Moje meno je Červená, preklad z angličtiny Otakar Kořínek, Slovart 2007
O Pamukových literárnych kvalitách sme sa mohli presvedčiť už v próze Nový život, ktorá vyšla v slovenčine pred časom v preklade Xénie Celnarovej.
Moje meno je Červená predstavuje zatiaľ najambicióznejšie Pamukovo dielo. Je ním nielen pre svoj rozsah (v slovenskom preklade 534 strán), ale aj pre úsilie spojiť zdanlivo nezlučiteľné prvky: čitateľskú komunikatívnosť – literárnu štylizovanosť, kritiku fundamentalizmu – porozumenie pre národnú a náboženskú tradíciu, západnú akčnosť a východnú pomalosť... Na obálke slovenského vydania je výjav zo starej miniatúry. Jazdec si dáva do úst prst (na strane 436 sa dozvieme, že je to gesto prekvapenia.) Objekt tohto mužského očarenia je krásna Šírín, ale zbadáme ju, až keď otvoríme knihu, keďže je až na záložke. Podobne sa nám pomaly otvára nielen svet Pamukovej fikcie, ale aj svet rozprávačskej tradície, ktorú ako-tak poznáme z Rozprávok 1000 a jednej noci.
Je to uhrančivý a fascinujúci kozmos, ktorý nám je ešte stále neznámy a ktorého sa bojíme, najmä preto, že predstavuje podložie islamu.
Pamuk na zdanlivo odťažitom historickom pozadí rozkrýva pred čitateľom labyrint tradícií, konvencií, kultúrnych i náboženských koreňov. Pôdorys detektívneho pátrania po vrahovi dvoch mužov uspokojí našu potrebu dobrého príbehu. Pod hladinou tohto prvoplánového trileru sa však odohráva oveľa strhujúcejší dej: túžba byť stvoriteľom a niečo po sebe zanechať, ale aj manipulovať inými, východná vášeň a erotickosť i náboženská fanatickosť, prejavujúca sa napríklad aj v pohlavnej askéze či idealizovaní ženy. Autor nám ponúka pohľad do intimity dielne miniaturistov, ktorí mali v tom čase (16. storočie) mienkotvorné, ba priam štátotvorné postavenie („Byť miniaturistom znamená slúžiť Bohu a zomrieť za jeho krásu“). Na (sú)boji tradičného iluminovania rukopisov a prenikania novôt z Európy ukazuje klady i zápory „východného“ lipnutia na tradícii, ktoré je nám také nepochopiteľné. Zdanlivo exkluzívny motív vlastného štýlu (v starej vizuálnej kultúre sa nepatrilo mať osobitý štýl) siaha až k dnešným dňom pokročilej postmoderny: „Bol to satan, kto si osvojil štýl“ (strana 371). Pamukova hi-fi (history fiction) je strhujúcim čítaním. Slovenských čitateľov nech poteší aj fakt, že sme v tom predbehli aj Čechov. Z neznámych dôvodov však nie je preložená priamo z tureckého originálu, ale z anglického prekladu. Bez ohľadu na to, že je to kvalitný výkon, takéto preklady z druhej ruky sa už nerobia. Prekladateľovi Kořínkovi sa prihodil iba jeden lapsus: „...maľovanie nie je o melanchólii a ľútosti...“ Fuj! Takáto nepekná amerikanizujúca konštrukcia vo vybrúsenom a vysoko štylizovanom jazyku autora!
Zdá sa, že po rôznych boomoch (americkom, latinskoamerickom, japonskom) sme svedkami boomu východných literatúr, prostredníctvom ktorých chceme porozumieť tejto kultúre, ktorá nás neoprávnene znepokojuje. Próza Orhana Pamuka je na to ideálnym prostriedkom.
.daniel Hevier
Autor je básnik a spisovateľ.
Orhan Pamuk: Moje meno je Červená, preklad z angličtiny Otakar Kořínek, Slovart 2007
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.