Vnímanie času je naozaj relatívne. Roku Pána 79, presne 24. augusta, sa prebudila k životu dlho spiaca sopka Vezuv a pochovala dve mestá: Pompeje a Herkulaneum. Zahynulo v nich odhadom od 10-tisíc do 25-tisíc ľudí. Anonymné obete, v čase veľmi vzdialené, nás stále dojímajú. Od 19. storočia sa archeológovia seriózne zaoberajú vykopávkami Pompejí a Herkulanea. Vtedy sa začalo aj so zachovávaním podoby obetí. Telá zostali ležať pod vrstvou sopečného popola, ten stuhol, a keď sa tkanivá rozložili, v popole zostala dutina s kostrovými pozostatkami - tvarom zodpovedajúca človeku. Do tejto dutiny odborníci vedia vliať sadru a potom z popola vyňať odliatok - sadrovú postavu. Tie postavy boli donedávna rozmiestnené po celých sprístupnených Pompejach, až teraz ich možno vidieť spolu na jednej výstave. Výstava bola usporiadaná najmä preto, lebo, ako hovoria talianski správcovia Pompejí, veľa návštevníkov sa nazdávalo, že postavy sú len plastiky vytvorené na ilustráciu dejín. Teraz sa turisti presviedčajú, že utrpenie je naozaj univerzálne. Málokoho nedojmú postavičky detí alebo pohľad na celú rodinu, ktorej dospelí členovia vlastnými telami chránia tých najmenších. Táto história je už veľmi vzdialená, a predsa nám zostala blízka. Stačí ju vidieť zoči-voči.
.to nie my, to totalitarizmus
O niečo zložitejšie je to s udalosťami, ktoré sa stali pomerne nedávno - práve preto, že úzko súvisia s prítomnosťou. Napríklad masaker v Katyni bol tak dlho predmetom sporov medzi Poľskom a Ruskom, že až tento rok sa dve krajiny dohodli na jeho spoločnom oficiálnom pripomenutí.
Čo sa v poľskej Katyni v apríli 1940 vlastne stalo? Na rozkaz vtedajšieho sovietskeho diktátora Stalina tam boli výstrelmi do tyla popravení poľskí dôstojníci, politici a iní príslušníci elity. Postrieľali ich ruskí tajní - a tajná mala zostať aj ich úloha, lebo oficiálne stanovisko Sovietov znelo, že vraždy spáchali nacisti. Až v roku 1990 priznal Michail Gorbačov, že za vraždy zodpovedal Sovietsky zväz.
Teraz sa v období, keď v Prahe prejavujú globálnu vzájomnosť prezidenti Ruska a Spojených štátov, v Katyni stretli premiéri Ruska a Poľska, aby vzdali hold dvadsiatim dvom tisíckam zabitých Poliakov.
"Celé desaťročia odznievala lož," vyjadril sa na slávnostnom ceremoniáli v Katyni 7. apríla Vladimír Putin. "No nemôžeme za to obviňovať Rusov." A koho teda? "Neľudský totalitarizmus," uzavrel ruský prezident a to je azda aj najväčší ústupok faktom, aký sa dá od neho očakávať. Premiér Poľska Donald Tusk v prejave podotkol, že Rusko aj Poľsko "musia ešte prejsť cestou k zmiereniu". "Slovo pravdy môže zmobilizovať dva národy, ktoré hľadajú cestu k zmiereniu," zdôraznil. Ak mal pod slovom pravdy na mysli otvorené a konkrétne ospravedlnenie zo strany Ruska, asi sa ho tak skoro nedočká. Najmä keď Rusi stále nechcú otvoriť Poliakom svoje archívy a lož, že za Katyň môžu nacisti, stále znie v ruských médiách.
.otváranie hrobov
Nielen východ Európy má boľavú históriu. Španielsko otvára traumy občianskej vojny a diktátorského režimu generála Franca. Politicky motivované zločiny spáchané počas vojny boli totiž zahrnuté pod amnestiu vyhlásenú v roku 1977, keď Španieli urobili hrubú čiaru za časťou svojej minulosti. Obhajcovia amnestie dodnes tvrdia, že mala zmysel, pretože umožnila pomerne hladký prechod od diktatúry k demokracii, keď v roku 1975 zomrel Francisco Franco.
Tú amnestiu sa v roku 2008 pokúsil obísť vyšetrovací sudca španielskeho Národného súdu Baltasar Garzon. Žaloval zločiny spáchané počas občianskej vojny a za Francovho režimu a nariadil otvorenie masových hrobov. Odvolal sa pritom na španielsku zásadu univerzálnej jurisdikcie, ktorá zaručuje stíhanie mimoriadne závažných zločinov bez ohľadu na to, kde boli spáchané. (Na základe tejto zásady už Garzon žaloval v 90. rokoch bývalého čilského diktátora Augusta Pinocheta.)
Tentoraz Garzon zasiahol veľmi boľavé miesto a okrem kritiky si vyslúžil žalobu. Žalujú ho za vedomé prekročenie právomocí, pravdepodobne bude suspendovaný a môže očakávať súdny proces. Nie je to práve spôsob zviditeľnenia, ktorý by Španielsku vylepšil imidž. A nech už Garzon dopadne akokoľvek, na kontroverznú amnestiu a krehký politický konsenzus o španielskej minulosti upozornil dosť účinne.
.to nie my, to totalitarizmus
O niečo zložitejšie je to s udalosťami, ktoré sa stali pomerne nedávno - práve preto, že úzko súvisia s prítomnosťou. Napríklad masaker v Katyni bol tak dlho predmetom sporov medzi Poľskom a Ruskom, že až tento rok sa dve krajiny dohodli na jeho spoločnom oficiálnom pripomenutí.
Čo sa v poľskej Katyni v apríli 1940 vlastne stalo? Na rozkaz vtedajšieho sovietskeho diktátora Stalina tam boli výstrelmi do tyla popravení poľskí dôstojníci, politici a iní príslušníci elity. Postrieľali ich ruskí tajní - a tajná mala zostať aj ich úloha, lebo oficiálne stanovisko Sovietov znelo, že vraždy spáchali nacisti. Až v roku 1990 priznal Michail Gorbačov, že za vraždy zodpovedal Sovietsky zväz.
Teraz sa v období, keď v Prahe prejavujú globálnu vzájomnosť prezidenti Ruska a Spojených štátov, v Katyni stretli premiéri Ruska a Poľska, aby vzdali hold dvadsiatim dvom tisíckam zabitých Poliakov.
"Celé desaťročia odznievala lož," vyjadril sa na slávnostnom ceremoniáli v Katyni 7. apríla Vladimír Putin. "No nemôžeme za to obviňovať Rusov." A koho teda? "Neľudský totalitarizmus," uzavrel ruský prezident a to je azda aj najväčší ústupok faktom, aký sa dá od neho očakávať. Premiér Poľska Donald Tusk v prejave podotkol, že Rusko aj Poľsko "musia ešte prejsť cestou k zmiereniu". "Slovo pravdy môže zmobilizovať dva národy, ktoré hľadajú cestu k zmiereniu," zdôraznil. Ak mal pod slovom pravdy na mysli otvorené a konkrétne ospravedlnenie zo strany Ruska, asi sa ho tak skoro nedočká. Najmä keď Rusi stále nechcú otvoriť Poliakom svoje archívy a lož, že za Katyň môžu nacisti, stále znie v ruských médiách.
.otváranie hrobov
Nielen východ Európy má boľavú históriu. Španielsko otvára traumy občianskej vojny a diktátorského režimu generála Franca. Politicky motivované zločiny spáchané počas vojny boli totiž zahrnuté pod amnestiu vyhlásenú v roku 1977, keď Španieli urobili hrubú čiaru za časťou svojej minulosti. Obhajcovia amnestie dodnes tvrdia, že mala zmysel, pretože umožnila pomerne hladký prechod od diktatúry k demokracii, keď v roku 1975 zomrel Francisco Franco.
Tú amnestiu sa v roku 2008 pokúsil obísť vyšetrovací sudca španielskeho Národného súdu Baltasar Garzon. Žaloval zločiny spáchané počas občianskej vojny a za Francovho režimu a nariadil otvorenie masových hrobov. Odvolal sa pritom na španielsku zásadu univerzálnej jurisdikcie, ktorá zaručuje stíhanie mimoriadne závažných zločinov bez ohľadu na to, kde boli spáchané. (Na základe tejto zásady už Garzon žaloval v 90. rokoch bývalého čilského diktátora Augusta Pinocheta.)
Tentoraz Garzon zasiahol veľmi boľavé miesto a okrem kritiky si vyslúžil žalobu. Žalujú ho za vedomé prekročenie právomocí, pravdepodobne bude suspendovaný a môže očakávať súdny proces. Nie je to práve spôsob zviditeľnenia, ktorý by Španielsku vylepšil imidž. A nech už Garzon dopadne akokoľvek, na kontroverznú amnestiu a krehký politický konsenzus o španielskej minulosti upozornil dosť účinne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.