Kto by hľadal zdroje, odkiaľ sa siahodlhých stotisíc znakov, respektíve 14-tisíc slov o ničom vzalo, musí ísť do archívov až k zjazdovým dokumentom starým dvadsať a viac rokov. Tam je inšpirácia neuveriteľných slovných eskapád typu "vláda zabezpečí podmienky pre sociálnu inklúziu marginalizovaných rómskych komunít s využitím lokálnych stratégií komplexného prístupu v rámci horizontálnej priority Národného strategického referenčného rámca 2007-2013". Príšerný funkcionársky jazyk, ktorý prechádza celým textom, nielenže odlišuje program Smeru od všetkých ostatných, ale vytvára dôležitý formálny rámec, ktorý presvedčivo dokazuje, že autorský kolektív nasával rozumy v osemdesiatych rokoch minulého storočia. A tam i zostal. Od "preambuly" po poslednú kapitolu sa vinie frázovanie typu "zabezpečiť" "posilniť", "podporiť", "vytvoriť", "zamerať", "zlepšovať", "optimalizovať" (a tak ďalej). A to cez rôzne "politiky", "implementácie", a "stratégie" a podobne. Hmlovina cieľov a úloh sa snúbi s úplnou absenciou konkrétnych riešení. Presne tak, ako kedysi v KSČ, filozofiou je predstieranie vedenia, ovládania, riadenia, zručností.
Ak škrtneme hybné sily z pozadia, ktoré nesúvisia s dedičstvami a ideológiami, ale eurofondmi či verejnými obstarávaniami, tak základný problém so Smerom nie je v tom, že by bol ľavicou, takže program je síce rozumu z princípu podozrivý , ale môžeme viesť spor a robiť analýzu. So Smerom je to horšie. Dôsledkom toho, že Fico a jeho okolie, ktoré sa podieľa na programe (ASA, SAV), nevyšlo z európskej soc-dem tradície, ale československej normalizácie, je komplexné a hlboké nepochopenie, o čo vo svete a na Slovensku vôbec ide.
"Programové zameranie" Smeru je tak prehliadkou neporozumení všetkého druhu. Len jeden príklad: Cieľ či predstava, že "SR bude v druhej dekáde 21. storočia spoločnosťou založenou predovšetkým na kvalitných zamestnaneckých vzťahoch (...)," a preto "vláda považuje prácu v zamestnaneckom pomere za dominantnú pre kvalitu života", je v absolútnom rozpore s realitou všetkých západných ekonomík, kde si život čoraz väčšmi vynucuje šírenie alternatívnych foriem zárobkovej činnosti (externé vzťahy, práca doma, čiastočné úväzky). Najsilnejšia vládna strana sa k tej podpore závislej činnosti hlási v situácii, keď Slovensko má podiel čiastočných úväzkov, zamestnávania dohodou (a podobne) najnižší v celej Únii, čiže snahou by mal byť presný opak. A ten omyl je zabalený v oblakoch slovného šalátu ako "v zamestnaneckých vzťahoch sa formujú a budú formovať hodnoty a charakter spoločnosti" či "vyvážený vzťah zamestnanca a zamestnávateľa vytvára predpoklady pre tvorbu trvalo udržateľného rastu kvality občanov SR".
To neznamená, že program Smeru neobsahuje aj rozumné veci, ktorých presadenie by bolo užitočné. Centrálne verejné obstarávanie, zjednodušenie výberu daní a odvodov či "priblíženie rozhodcovského konania podnikateľskému sektoru" i niektoré ďalšie zaiste neublížia Slovensku (naopak). Serióznosť tých úmyslov však znehodnocujú jednak štyri roky vládnej praxe, ktoré majú za sebou, a jednak hmloviny nezmyslov ako "rozšírenie sociálneho dialógu o predstaviteľov vedy a výskumu s cieľom vytvoriť ŠTVORPARTITU", medzi ktorými sa fakticky strácajú. V zhode obsahu a formy, dotiahnutej takmer do dokonalosti, predstavuje volebný program Smeru čítankovú ukážku "antikoncepcie", ktorá zakrýva prázdnotu a tiež to, že prioritným dôvodom, prečo sa strana uchádza o moc, nie je spravovanie štátu.
Ak škrtneme hybné sily z pozadia, ktoré nesúvisia s dedičstvami a ideológiami, ale eurofondmi či verejnými obstarávaniami, tak základný problém so Smerom nie je v tom, že by bol ľavicou, takže program je síce rozumu z princípu podozrivý , ale môžeme viesť spor a robiť analýzu. So Smerom je to horšie. Dôsledkom toho, že Fico a jeho okolie, ktoré sa podieľa na programe (ASA, SAV), nevyšlo z európskej soc-dem tradície, ale československej normalizácie, je komplexné a hlboké nepochopenie, o čo vo svete a na Slovensku vôbec ide.
"Programové zameranie" Smeru je tak prehliadkou neporozumení všetkého druhu. Len jeden príklad: Cieľ či predstava, že "SR bude v druhej dekáde 21. storočia spoločnosťou založenou predovšetkým na kvalitných zamestnaneckých vzťahoch (...)," a preto "vláda považuje prácu v zamestnaneckom pomere za dominantnú pre kvalitu života", je v absolútnom rozpore s realitou všetkých západných ekonomík, kde si život čoraz väčšmi vynucuje šírenie alternatívnych foriem zárobkovej činnosti (externé vzťahy, práca doma, čiastočné úväzky). Najsilnejšia vládna strana sa k tej podpore závislej činnosti hlási v situácii, keď Slovensko má podiel čiastočných úväzkov, zamestnávania dohodou (a podobne) najnižší v celej Únii, čiže snahou by mal byť presný opak. A ten omyl je zabalený v oblakoch slovného šalátu ako "v zamestnaneckých vzťahoch sa formujú a budú formovať hodnoty a charakter spoločnosti" či "vyvážený vzťah zamestnanca a zamestnávateľa vytvára predpoklady pre tvorbu trvalo udržateľného rastu kvality občanov SR".
To neznamená, že program Smeru neobsahuje aj rozumné veci, ktorých presadenie by bolo užitočné. Centrálne verejné obstarávanie, zjednodušenie výberu daní a odvodov či "priblíženie rozhodcovského konania podnikateľskému sektoru" i niektoré ďalšie zaiste neublížia Slovensku (naopak). Serióznosť tých úmyslov však znehodnocujú jednak štyri roky vládnej praxe, ktoré majú za sebou, a jednak hmloviny nezmyslov ako "rozšírenie sociálneho dialógu o predstaviteľov vedy a výskumu s cieľom vytvoriť ŠTVORPARTITU", medzi ktorými sa fakticky strácajú. V zhode obsahu a formy, dotiahnutej takmer do dokonalosti, predstavuje volebný program Smeru čítankovú ukážku "antikoncepcie", ktorá zakrýva prázdnotu a tiež to, že prioritným dôvodom, prečo sa strana uchádza o moc, nie je spravovanie štátu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.