V roku 1997 oslovil rakúsky výrobca energetických nápojov skupinu mníchovských hudobných promotérov a novinárov so zaujímavým nápadom. "Povedali nám, že firma veľa získala z rozvíjajúcej sa tanečnej scény a niečo by jej za to chceli dať," spomína promotér Many Ameri. Malo ísť o dlhodobý projekt, o niečo, čím by sa firma mohla nielen pochváliť vo svojich promo materiáloch, ale čo by muzikantom, dídžejom a hudobným producentom skutočne pomohlo. Tak vznikla Red Bull Music Academy. Jej prvé ročníky sa konali v Berlíne, neskôr sa presúvala po svetových metropolách so silnou klubovou kultúrou.
.akadémia a prednášky z gauča
V jedno ráno ráno, pre Londýn nezvykle slnečné, prichádzame do tehlovej budovy na Tooley Street. Pôvodne tu vraj bola krčma, teraz je tu "headquarters" Red Bull Music Academy. Prvým prekvapením bol statný ochrankár pri vchode. Dnu nás pustí, až keď povieme svoje mená (sme tu spolu s hudobníkom Oskarom Rózsom a DJ-om Juniorom) a zvnútra potvrdia, že sme na Akadémiu akreditovaní. Tam nám najprv ponúkli kávu, a potom nás veselá anglická dievčina previedla po celej budove. Skrýva sa v nej jedno väčšie a množstvo malých "obývačkových" štúdií. Z nich sa ozývajú vzrušujúce bíty, grúvy a gitarové riffy. Aj spev odniekiaľ počuť. Okrem toho je tu ešte kompletne vybavené rozhlasové štúdio (vysiela počas trvania Akadémie, jeho programy sú voľne dostupné na internete), "prednášková miestnosť" s pohodlnými stoličkami a gaučom pod osvetleným logom s dvoma býkmi a veľa príjemných priestorov, kde sa dá len tak sedieť, debatovať, polihovať alebo počúvať hudbu.
Po chodbách Akadémie sa s nástrojmi v rukách presúvali zjavne zaneprázdnení ľudia všetkých farieb pleti. Neskôr sa zoznámime s Nigérijčanom Ifieyom Kponom s umeleckým menom DJ Klem ("jeden z najvýznamnejších hudobných producentov v Lagose," hovoria o ňom ľudia z Akadémie), s Hasanom Hujairi z Bahrainu a s invenčným trubkárom Andrasom Foxom z Melbourne. Tí, ktorí nenahrávajú, posedávajú v kaviarni na prízemí a so slúchadlami na ušiach intenzívne búšia do laptopov.
Okolo druhej poobede sa všetci presúvame do prednáškovej miestnosti, kde sa začína každodenná "prednáška". Na gauč si sadá Emma Warren, známa hudobná redaktorka z denníka Guardian a vedľa nej mexický producent Toy Selektah. Debatujú o tradičnej juhoamerickej hudbe, o remixovaní Vampire Weekend, o mexickom hiphope. Toy Selektah púšťa hudbu, Emma mu kladie fundované otázky. "Tak toto je tá Akadémia," pomyslím si: človek sa díva na prsty majstrom, ktorí trpezlivo vysvetľujú, ako počúvajú a ako robia hudbu a o čo im pri tom všetkom ide.
.za hranice svojho klubu
Many Ameri je Mníchovčan iránskeho pôvodu, resp. Iránec, žijúci v Mníchove ("Doma sa rozprávame jazykom farsi," hovorí). V každom prípade je šéf Akadémie. Predtým, ako ho oslovili ľudia z Red Bullu, pôsobil na mníchovskej klubovej scéne, kde organizoval koncerty elektronickej tanečnej hudby. Dohodli sme si spoločný obed, počas ktorého mi porozprával históriu a vysvetlil zmysel Red Bull Music Academy.
"V Mníchove som začiatkom deväťdesiatych rokoch organizoval klubové večery a snažil som sa dať dokopy rôzne štýly - jeden večer sa hral drum'n'bass, ďalší hiphop a ešte ďalší, povedzme, techno," spomína Many. "Všetci, ktorí sme pôsobili v nejakej subkultúre, sme mali pocit, že patríme spolu a obchody s platňami boli komunitnými centrami, kde sme sa všetci stretávali. Koncom deväťesiatych rokov však vznikali nové a nové scény, ktoré boli malé a ostro ohraničené. Každý robil svoju muziku, nehľadel doľava ani doprava a dídžeja zo susedného klubu považoval za totálneho cudzinca. My sme chceli, aby sa svet nastupujúcej generácie muzikantov znovu otvoril a rozšíril." Presne o to ide v redbullovských Akadémiách. Stretávajú sa na nich ľudia z rôznych hudobných komunít, učia sa od skúsených muzikantov a aj jeden od druhého.
"Máme záujem o muzikantov a producentov, ktorí už majú svoj vlastný štýl a chcú objavovať nové veci," hovorí Many. Hlavným pedagogickým trikom Akadémie sú vzťahy a rozprávanie. "Ide o to, zachytiť príbehy o klubovej scéne posledných tridsiatich rokov, ktoré poletujú okolo, nechať ľudí, aby ich prefiltrovali cez vlastné skúsenosti a vytvoriť tak niečo nové." Many Ameri rozpráva s veľkým zanietením. Hoci sa pri ňom ustavične niekto zastavuje a niečo od neho chce, on sa stále vracia k svojmu projektu. Vysvetľuje mi, ako vyberajú účastníkov ("Nerobíme žiadnu reklamu, prihlášky treba vyplniť rukou a poslať poštou, adeptom kladieme množstvo otázok. Chceme ľudí, ktorí naozaj chcú"), ako ich celkom vedome vystavujú stretnutiam s hudobnými štýlmi, nad ktorými predtým ohŕňali nos ("Prednášajú nielen dídžeji, ale napríklad aj skladateľ Steva Reich alebo folkový producent Joe Boyd"), a neobíde ani štatistiku: každý rok dostáva Akadémia okolo 2 500 žiadostí (tento rok z 83 krajín), z nich vyberá dve skupiny po 20 účastníkov, ktorí spolu strávia 2 týždne.
Okrem workshopov a prednášok ponúkajú organizátori účastníkom aj niekoľko špičkových hudobných akcií. My sme sa zúčastnili na súboji štyroch legendárnych anglických soundsystémov v camdenskom klube Roundhouse. Volalo sa to Culture Clash a o priazeň tancujúceho publika sa uchádzali Goldie's Metalheadz, Soul II Soul, Digital Mystikz a Trojan Soundsystem. Bolo to intenzívne a bujaré, pestrofarebné a radostné. Nám, ako aj väčšine Akademikov sa najviac páčili dubstepový Digital Mystikz s dídžejom Malom za mixpultom ("Vy ste z Bratislavy? Koncert na Wilsonicu pri vychádzajúcom slnku patrí medzi moje najobľúbenejšie," povedal nám neskôr v Akadémii). Za víťazov zvukovej kultúrnej vojny však boli vyhlásení šoumenskí Metalheadz. Tak to chodí.
.stretnutie s majstrom
Dva dni strávené v Akadémii v nás zanechali sympatický dojem. Mimoriadna koncentrácia ľudí, ktorí vášnivo milujú hudbu, a snažia sa nasávať ju zo všetkých možných zdrojov, je nákazlivá.
Najsilnejší akademický zážitok na nás čakal v posledný podvečer našej návštevy. Bolo ním stretnutie s Joeom Boydom, človekom, ktorý bol tour managerom Muddyho Watersa alebo Franka Zappu, ako šéf produkcie stál v roku 1965 v bekstejdži newportského folkového festivalu, keď na ňom prvýkrát vystúpil Bob Dylan s elektrickou kapelou, neskôr v Londýne založil klub UFO, produkoval prvé nahrávky Pink Floyd, albumy Nicka Drakea, R.E.M., Fairport Convention, Toots and the Maytals a mnohých iných.
Distingovovaný starší pán voľne rozprával takmer tri hodiny. Napríklad o tom, ako technicky dokonalé nahrávky súvisia s poklesom predaja hudobných nosičov, o tom, aké dôležité je počuť na nahrávkach živého - a teda nie stopercentne presného - človeka, o tom, ako pamätným Dylanovým koncertom v Newporte vznikla rocková hudba, o psychedelických rokoch so Sydom Barrettom v Londýne, o tom, aké dôležité je intenzívne sa ponárať do hudby. Počúvali sme Joa Boyda a bolo to ako pokojným krokom kráčať históriou rockovej hudby. "Keby pre nič iné, tak pre tieto tri hodiny sa oplatilo prísť do Londýna," hovorili sme si s Oskarom a Juniorom po tom, ako sme sa s pánom Boydom rozlúčili.
Po dvoch dňoch na Tooley Street má človek chuť ešte viac a ešte pozornejšie počúvať, hľadať a objavovať. "Neorganizujeme žiadnu súťaž, neponúkame nikomu nahrávací kontrakt, nehľadáme talenty," hovorí Many Ameri. "Len sa snažíme vytvoriť kreatívne a bezpečné prostredie." Celkom jednoduché, nie?
.akadémia a prednášky z gauča
V jedno ráno ráno, pre Londýn nezvykle slnečné, prichádzame do tehlovej budovy na Tooley Street. Pôvodne tu vraj bola krčma, teraz je tu "headquarters" Red Bull Music Academy. Prvým prekvapením bol statný ochrankár pri vchode. Dnu nás pustí, až keď povieme svoje mená (sme tu spolu s hudobníkom Oskarom Rózsom a DJ-om Juniorom) a zvnútra potvrdia, že sme na Akadémiu akreditovaní. Tam nám najprv ponúkli kávu, a potom nás veselá anglická dievčina previedla po celej budove. Skrýva sa v nej jedno väčšie a množstvo malých "obývačkových" štúdií. Z nich sa ozývajú vzrušujúce bíty, grúvy a gitarové riffy. Aj spev odniekiaľ počuť. Okrem toho je tu ešte kompletne vybavené rozhlasové štúdio (vysiela počas trvania Akadémie, jeho programy sú voľne dostupné na internete), "prednášková miestnosť" s pohodlnými stoličkami a gaučom pod osvetleným logom s dvoma býkmi a veľa príjemných priestorov, kde sa dá len tak sedieť, debatovať, polihovať alebo počúvať hudbu.
Po chodbách Akadémie sa s nástrojmi v rukách presúvali zjavne zaneprázdnení ľudia všetkých farieb pleti. Neskôr sa zoznámime s Nigérijčanom Ifieyom Kponom s umeleckým menom DJ Klem ("jeden z najvýznamnejších hudobných producentov v Lagose," hovoria o ňom ľudia z Akadémie), s Hasanom Hujairi z Bahrainu a s invenčným trubkárom Andrasom Foxom z Melbourne. Tí, ktorí nenahrávajú, posedávajú v kaviarni na prízemí a so slúchadlami na ušiach intenzívne búšia do laptopov.
Okolo druhej poobede sa všetci presúvame do prednáškovej miestnosti, kde sa začína každodenná "prednáška". Na gauč si sadá Emma Warren, známa hudobná redaktorka z denníka Guardian a vedľa nej mexický producent Toy Selektah. Debatujú o tradičnej juhoamerickej hudbe, o remixovaní Vampire Weekend, o mexickom hiphope. Toy Selektah púšťa hudbu, Emma mu kladie fundované otázky. "Tak toto je tá Akadémia," pomyslím si: človek sa díva na prsty majstrom, ktorí trpezlivo vysvetľujú, ako počúvajú a ako robia hudbu a o čo im pri tom všetkom ide.
.za hranice svojho klubu
Many Ameri je Mníchovčan iránskeho pôvodu, resp. Iránec, žijúci v Mníchove ("Doma sa rozprávame jazykom farsi," hovorí). V každom prípade je šéf Akadémie. Predtým, ako ho oslovili ľudia z Red Bullu, pôsobil na mníchovskej klubovej scéne, kde organizoval koncerty elektronickej tanečnej hudby. Dohodli sme si spoločný obed, počas ktorého mi porozprával históriu a vysvetlil zmysel Red Bull Music Academy.
"V Mníchove som začiatkom deväťdesiatych rokoch organizoval klubové večery a snažil som sa dať dokopy rôzne štýly - jeden večer sa hral drum'n'bass, ďalší hiphop a ešte ďalší, povedzme, techno," spomína Many. "Všetci, ktorí sme pôsobili v nejakej subkultúre, sme mali pocit, že patríme spolu a obchody s platňami boli komunitnými centrami, kde sme sa všetci stretávali. Koncom deväťesiatych rokov však vznikali nové a nové scény, ktoré boli malé a ostro ohraničené. Každý robil svoju muziku, nehľadel doľava ani doprava a dídžeja zo susedného klubu považoval za totálneho cudzinca. My sme chceli, aby sa svet nastupujúcej generácie muzikantov znovu otvoril a rozšíril." Presne o to ide v redbullovských Akadémiách. Stretávajú sa na nich ľudia z rôznych hudobných komunít, učia sa od skúsených muzikantov a aj jeden od druhého.
"Máme záujem o muzikantov a producentov, ktorí už majú svoj vlastný štýl a chcú objavovať nové veci," hovorí Many. Hlavným pedagogickým trikom Akadémie sú vzťahy a rozprávanie. "Ide o to, zachytiť príbehy o klubovej scéne posledných tridsiatich rokov, ktoré poletujú okolo, nechať ľudí, aby ich prefiltrovali cez vlastné skúsenosti a vytvoriť tak niečo nové." Many Ameri rozpráva s veľkým zanietením. Hoci sa pri ňom ustavične niekto zastavuje a niečo od neho chce, on sa stále vracia k svojmu projektu. Vysvetľuje mi, ako vyberajú účastníkov ("Nerobíme žiadnu reklamu, prihlášky treba vyplniť rukou a poslať poštou, adeptom kladieme množstvo otázok. Chceme ľudí, ktorí naozaj chcú"), ako ich celkom vedome vystavujú stretnutiam s hudobnými štýlmi, nad ktorými predtým ohŕňali nos ("Prednášajú nielen dídžeji, ale napríklad aj skladateľ Steva Reich alebo folkový producent Joe Boyd"), a neobíde ani štatistiku: každý rok dostáva Akadémia okolo 2 500 žiadostí (tento rok z 83 krajín), z nich vyberá dve skupiny po 20 účastníkov, ktorí spolu strávia 2 týždne.
Okrem workshopov a prednášok ponúkajú organizátori účastníkom aj niekoľko špičkových hudobných akcií. My sme sa zúčastnili na súboji štyroch legendárnych anglických soundsystémov v camdenskom klube Roundhouse. Volalo sa to Culture Clash a o priazeň tancujúceho publika sa uchádzali Goldie's Metalheadz, Soul II Soul, Digital Mystikz a Trojan Soundsystem. Bolo to intenzívne a bujaré, pestrofarebné a radostné. Nám, ako aj väčšine Akademikov sa najviac páčili dubstepový Digital Mystikz s dídžejom Malom za mixpultom ("Vy ste z Bratislavy? Koncert na Wilsonicu pri vychádzajúcom slnku patrí medzi moje najobľúbenejšie," povedal nám neskôr v Akadémii). Za víťazov zvukovej kultúrnej vojny však boli vyhlásení šoumenskí Metalheadz. Tak to chodí.
.stretnutie s majstrom
Dva dni strávené v Akadémii v nás zanechali sympatický dojem. Mimoriadna koncentrácia ľudí, ktorí vášnivo milujú hudbu, a snažia sa nasávať ju zo všetkých možných zdrojov, je nákazlivá.
Najsilnejší akademický zážitok na nás čakal v posledný podvečer našej návštevy. Bolo ním stretnutie s Joeom Boydom, človekom, ktorý bol tour managerom Muddyho Watersa alebo Franka Zappu, ako šéf produkcie stál v roku 1965 v bekstejdži newportského folkového festivalu, keď na ňom prvýkrát vystúpil Bob Dylan s elektrickou kapelou, neskôr v Londýne založil klub UFO, produkoval prvé nahrávky Pink Floyd, albumy Nicka Drakea, R.E.M., Fairport Convention, Toots and the Maytals a mnohých iných.
Distingovovaný starší pán voľne rozprával takmer tri hodiny. Napríklad o tom, ako technicky dokonalé nahrávky súvisia s poklesom predaja hudobných nosičov, o tom, aké dôležité je počuť na nahrávkach živého - a teda nie stopercentne presného - človeka, o tom, ako pamätným Dylanovým koncertom v Newporte vznikla rocková hudba, o psychedelických rokoch so Sydom Barrettom v Londýne, o tom, aké dôležité je intenzívne sa ponárať do hudby. Počúvali sme Joa Boyda a bolo to ako pokojným krokom kráčať históriou rockovej hudby. "Keby pre nič iné, tak pre tieto tri hodiny sa oplatilo prísť do Londýna," hovorili sme si s Oskarom a Juniorom po tom, ako sme sa s pánom Boydom rozlúčili.
Po dvoch dňoch na Tooley Street má človek chuť ešte viac a ešte pozornejšie počúvať, hľadať a objavovať. "Neorganizujeme žiadnu súťaž, neponúkame nikomu nahrávací kontrakt, nehľadáme talenty," hovorí Many Ameri. "Len sa snažíme vytvoriť kreatívne a bezpečné prostredie." Celkom jednoduché, nie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.