.obamov a Medvedevov podpis pod zmluvou o ďalšej redukcii strategických zbraní vnímajú analytici znalejší veci rôzne. O veľkom úspechu či prelome hovoria iba tí, ktorí kompenzujú nedostatok informácií či odstupu ešte stále nevyhasnutým obamovským nadšením. Tí realistickejší totiž počuli dosť jasne z ruskej strany nepokryte výhražné tóny o tom, že platiť to celé bude až vtedy, keď sa Spojené štáty úplne vzdajú plánov protiraketovej obrany v Európe. Určite to bude počuť aj v ruskej štátnej Dume, ak príde na program ratifikácia novej zmluvy. Nemusí - v dohľadnom čase. Ani v Amerike nevládne v kruhoch bezpečnostnej komunity najmä na strane republikánov kolektívne nadšenie, takže ani ratifikácia novej zmluvy v Senáte nie je hotovou vecou, skôr naopak. Senát zrejme zmluvu neratifikuje pred novembrovými voľbami a dá sa očakávať, že jeho zloženie bude po nich iné, bude v ňom zrejme o niečo menej demokratických a o niečo viac republikánskych senátorov. Na tom nezmení nič ani kolektívny potlesk tej ľavicovejšej tlače. Dokonca ešte aj ten potlesk zľava je akýsi pritlmený. Podpísaná zmluva, aj motívy Medvedeva a Obamu podpísať ju, si však určite zaslúžia hlbšiu analýzu, ku ktorej sa vrátime.
.kto chýbal na večeri
K čomu sa už zrejme nebudeme v budúcnosti vracať, je druhý bod programu prezidenta Obamu v Prahe - spoločná večera s lídrami "novej Európy", teda jedenástich bývalých komunistických krajín, ktoré sú členmi Európskej únie. Povšimnutiahodné boli na tej spoločnej večeri dve veci: Prvou bola neprítomnosť čo i len jediného lídra formátu Lecha Walesu, Václava Havla či Arpáda Göncza medzi jedenástimi prezidentmi či premiérmi (významom z radu vytŕčali hádam iba Václav Klaus a Donald Tusk). Oproti Obamovi sedeli muži a ženy s menami ako Borisov, Ilves, Zatlers, Kosorová, Kubilius či Pahor, ktorých mená nehovoria za hranicami ich krajín nikomu nič. Isté je, že nehovorili ešte pred pár dňami nič ani Barackovi Obamovi, a tiež to, že ak sa nestane nič mimoriadne, nebude mať ani dôvod si ich pamätať, po ďalších voľbách ich nahradia iné mená z ktorejkoľvek stránky telefónnych zoznamov ich krajín. To je charakteristické pre smer, ktorým sa vyvinula, pri pohľade zvonku, takmer bez výnimky politika v takmer (sú aj výnimky, i keď nie nevyhnutne pozitívne) všetkých postkomunistických krajinách - k splývavej šedi a bezvýznamnosti.
Tou druhou povšimnutiahodnou vecou bola neprítomnosť "prezidenta" či "ministerky zahraničných vecí" Európskej únie. Barack Obama do Európy opäť priletel a aj z nej odletel bez toho, aby o týchto európskych hodnostárov čo i len zakopol. To si všimli a komentovali s údivom aj predstavitelia niektorých západoeurópskych štátov. Bývalý belgický premiér a dnešný europoslanec Guy Verhofstadt k tomu povedal: "V čase, keď Únia bojuje s tým, aby si vytvorila svoju zahraničnú politiku, aby mala viac vplyvu na svetové dianie, je to prehra pre Brusel aj pre krajiny, ktoré sa na večeri zúčastnili." Verhofstadtovi sa zrejme uľútilo najmä jeho krajana, "prezidenta EÚ" Hermana van Rompuyho, hoci je možné, že tomu, čo povedal, aj verí (existuje zrejme aj čosi ako "bruselská optika"). V každom prípade si určite ani americký prezident Obama, ani americké ministerstvo zahraničia vedené Hillary Clintonovou zatiaľ nijaký dramatický boj o spoločnú zahraničnú politiku EÚ nevšimli alebo mu nepripísali väčší význam. Inak by van Rompuyho a "ministerku zahraničia" Catherine tak ostentatívne neobišli.
.čo (asi) (ne)hovoril Robert Fico
Tou treťou vecou, ktorá je však povšimnutiahodná výhradne pri pohľade zo Slovenska, bola na tej večeri prítomnosť Roberta Fica. Najpovšimnutiahodnejšie je - pri Ficovej bilancii výrokov na adresu Spojených štátov amerických a tiež pri povesti, ktorej sa v Amerike tešia jeho koaliční partneri, a teraz už určite aj jeho vláda - že Roberta Fica nevynechali. Hranice americkej tolerancie voči spojeneckým lídrom, aj keď sú z tých menej významných krajín, sú zrejme dosť vysoko. Americkej strane určite neušlo ani to, že ruský prezident Medvedev navštívil bezprostredne pred stretnutím s Barackom Obamom v Prahe práve iba Slovensko, kde ho prijali tak vrúcne, akoby nešlo o lídra nástupníckej krajiny bývalého impéria, ktoré ho na štyri desaťročia pripravilo o slobodu a demokraciu. Obamova Amerika si asi svoju zahraničnopolitickú optiku voči Rusku aj voči východnej Európe "zresetovala" natoľko, že stratila na ten druh symboliky akúkoľvek citlivosť. Roberta Fica teda Američania pozvali, hoci návšteva Bieleho domu to teda nebola. Ale na tú musel dlho čakať aj britský premiér Gordon Brown. Európa a s ňou i Slovensko sú od Obamovho Bieleho domu ďalej ako za ktoréhokoľvek iného povojnového amerického prezidenta.
Na večeri, na ktorej je toľko ľudí, sa zväčša nič prevratné nepovie, ani nedohodne. Vieme toľko, že Robert Fico a Barack Obama spolu "prehodili pár slov", vraj aj o americkej reforme zdravotníctva. Z Ficovej strany išlo pri tej téme pravdepodobne o gratuláciu. Čo si ešte okrem toho povedali, nevedno. Veľa asi nie, ale dá sa tušiť, čo Robert Fico na tej večeri nepovedal. Český premiér Fischer po stretnutí spomenul, že nikto z prítomných nedal Obamovi najavo, že nesúhlasí so snahou USA o "reset" vzťahov s Ruskom. Čo sa týka Roberta Fica je isté, že mu taká vec ani nezišla na um. Podľa českých Lidových novín zároveň vraj pripomenuli Obamovi, že je potrebné zohľadniť bezpečnostné záujmy stredo- a východoeurópskych členských krajín NATO v pripravovanej novej koncepcii aliancie, čo napríklad znamená vytvorenie obranných plánov pre prípad útoku z Ruska. Aj v tom bode je takmer isté, že sa slovenský premiér o slovo neprihlásil. Bola vraj reč aj o energetickej bezpečnosti, teda snahy "novej Európy" zbaviť sa energetickej závislosti od dodávok plynu a ropy z Ruska. Aj v tom bode je pomerne ťažké predstaviť si, že by to bola Ficova srdcová téma. No a nad stolom sa vraj stále vznášala aj otázka, čo bude ďalej s protiraketovou obranou, ktorú síce Obama nechce budovať v podobe dohodnutej jeho predchodcom Georgeom W. Bushom, ale nejakú budovať chce. Ale aj k americkej protiraketovej obrane už povedal Robert Fico v minulosti svoje meritórne slovo (že on by ju na Slovensku nedovolil). Tá otázka sa teda špeciálne nad jeho hlavou asi nevznášala, a ani určite necítil potrebu k nej niečo Barackovi Obamovi povedať. Čo teda vlastne hovoril? Nevedno. Dúfajme, že mu aspoň chutilo.
.kto chýbal na večeri
K čomu sa už zrejme nebudeme v budúcnosti vracať, je druhý bod programu prezidenta Obamu v Prahe - spoločná večera s lídrami "novej Európy", teda jedenástich bývalých komunistických krajín, ktoré sú členmi Európskej únie. Povšimnutiahodné boli na tej spoločnej večeri dve veci: Prvou bola neprítomnosť čo i len jediného lídra formátu Lecha Walesu, Václava Havla či Arpáda Göncza medzi jedenástimi prezidentmi či premiérmi (významom z radu vytŕčali hádam iba Václav Klaus a Donald Tusk). Oproti Obamovi sedeli muži a ženy s menami ako Borisov, Ilves, Zatlers, Kosorová, Kubilius či Pahor, ktorých mená nehovoria za hranicami ich krajín nikomu nič. Isté je, že nehovorili ešte pred pár dňami nič ani Barackovi Obamovi, a tiež to, že ak sa nestane nič mimoriadne, nebude mať ani dôvod si ich pamätať, po ďalších voľbách ich nahradia iné mená z ktorejkoľvek stránky telefónnych zoznamov ich krajín. To je charakteristické pre smer, ktorým sa vyvinula, pri pohľade zvonku, takmer bez výnimky politika v takmer (sú aj výnimky, i keď nie nevyhnutne pozitívne) všetkých postkomunistických krajinách - k splývavej šedi a bezvýznamnosti.
Tou druhou povšimnutiahodnou vecou bola neprítomnosť "prezidenta" či "ministerky zahraničných vecí" Európskej únie. Barack Obama do Európy opäť priletel a aj z nej odletel bez toho, aby o týchto európskych hodnostárov čo i len zakopol. To si všimli a komentovali s údivom aj predstavitelia niektorých západoeurópskych štátov. Bývalý belgický premiér a dnešný europoslanec Guy Verhofstadt k tomu povedal: "V čase, keď Únia bojuje s tým, aby si vytvorila svoju zahraničnú politiku, aby mala viac vplyvu na svetové dianie, je to prehra pre Brusel aj pre krajiny, ktoré sa na večeri zúčastnili." Verhofstadtovi sa zrejme uľútilo najmä jeho krajana, "prezidenta EÚ" Hermana van Rompuyho, hoci je možné, že tomu, čo povedal, aj verí (existuje zrejme aj čosi ako "bruselská optika"). V každom prípade si určite ani americký prezident Obama, ani americké ministerstvo zahraničia vedené Hillary Clintonovou zatiaľ nijaký dramatický boj o spoločnú zahraničnú politiku EÚ nevšimli alebo mu nepripísali väčší význam. Inak by van Rompuyho a "ministerku zahraničia" Catherine tak ostentatívne neobišli.
.čo (asi) (ne)hovoril Robert Fico
Tou treťou vecou, ktorá je však povšimnutiahodná výhradne pri pohľade zo Slovenska, bola na tej večeri prítomnosť Roberta Fica. Najpovšimnutiahodnejšie je - pri Ficovej bilancii výrokov na adresu Spojených štátov amerických a tiež pri povesti, ktorej sa v Amerike tešia jeho koaliční partneri, a teraz už určite aj jeho vláda - že Roberta Fica nevynechali. Hranice americkej tolerancie voči spojeneckým lídrom, aj keď sú z tých menej významných krajín, sú zrejme dosť vysoko. Americkej strane určite neušlo ani to, že ruský prezident Medvedev navštívil bezprostredne pred stretnutím s Barackom Obamom v Prahe práve iba Slovensko, kde ho prijali tak vrúcne, akoby nešlo o lídra nástupníckej krajiny bývalého impéria, ktoré ho na štyri desaťročia pripravilo o slobodu a demokraciu. Obamova Amerika si asi svoju zahraničnopolitickú optiku voči Rusku aj voči východnej Európe "zresetovala" natoľko, že stratila na ten druh symboliky akúkoľvek citlivosť. Roberta Fica teda Američania pozvali, hoci návšteva Bieleho domu to teda nebola. Ale na tú musel dlho čakať aj britský premiér Gordon Brown. Európa a s ňou i Slovensko sú od Obamovho Bieleho domu ďalej ako za ktoréhokoľvek iného povojnového amerického prezidenta.
Na večeri, na ktorej je toľko ľudí, sa zväčša nič prevratné nepovie, ani nedohodne. Vieme toľko, že Robert Fico a Barack Obama spolu "prehodili pár slov", vraj aj o americkej reforme zdravotníctva. Z Ficovej strany išlo pri tej téme pravdepodobne o gratuláciu. Čo si ešte okrem toho povedali, nevedno. Veľa asi nie, ale dá sa tušiť, čo Robert Fico na tej večeri nepovedal. Český premiér Fischer po stretnutí spomenul, že nikto z prítomných nedal Obamovi najavo, že nesúhlasí so snahou USA o "reset" vzťahov s Ruskom. Čo sa týka Roberta Fica je isté, že mu taká vec ani nezišla na um. Podľa českých Lidových novín zároveň vraj pripomenuli Obamovi, že je potrebné zohľadniť bezpečnostné záujmy stredo- a východoeurópskych členských krajín NATO v pripravovanej novej koncepcii aliancie, čo napríklad znamená vytvorenie obranných plánov pre prípad útoku z Ruska. Aj v tom bode je takmer isté, že sa slovenský premiér o slovo neprihlásil. Bola vraj reč aj o energetickej bezpečnosti, teda snahy "novej Európy" zbaviť sa energetickej závislosti od dodávok plynu a ropy z Ruska. Aj v tom bode je pomerne ťažké predstaviť si, že by to bola Ficova srdcová téma. No a nad stolom sa vraj stále vznášala aj otázka, čo bude ďalej s protiraketovou obranou, ktorú síce Obama nechce budovať v podobe dohodnutej jeho predchodcom Georgeom W. Bushom, ale nejakú budovať chce. Ale aj k americkej protiraketovej obrane už povedal Robert Fico v minulosti svoje meritórne slovo (že on by ju na Slovensku nedovolil). Tá otázka sa teda špeciálne nad jeho hlavou asi nevznášala, a ani určite necítil potrebu k nej niečo Barackovi Obamovi povedať. Čo teda vlastne hovoril? Nevedno. Dúfajme, že mu aspoň chutilo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.