.magyar Narancs (v preklade Maďarský pomaranč) je rešpektovaný liberálny týždenník s nepríliš vysokým nákladom jedenásťtisíc výtlačkov. "Áno, Maďarsko dnes nie je veľmi príjemné miesto na život, to je však problém hlavne pre nás, nie pre vás," hovorí šéfredaktor Endre B. Bojtár a dodáva: "Krajina je ponorená a zahľadená do seba, nie je však zdrojom ohrozenia pre susedov."
.kyslý, ale náš
Týždenník, v ktorom práve vrcholí uzávierka predvolebného čísla, bol ešte začiatkom 90. rokov úzko zviazaný s Fideszom, neskôr sa však s tou stranou ideovo rozišiel. Názov časopisu je parafrázou kultového maďarského filmu z 80. rokov. V skratke v ňom ide o to, že komunistickí funkcionári sa rozhodnú v domácich podmienkach pestovať pomaranče. Nakoniec sa im podarí vypestovať jediný, ten však zje domovníkov syn. Keďže komunistickí pohlavári chcú nový úspech predstaviť národu, padne rozhodnutie nahradiť pomaranč citrónom. Keď ho komunistický funkcionár ochutná, zmraští tvár a povie pamätnú vetu: "No, je síce kyslý, ale je náš." Film sa stal hitom generácie nespokojencov s maďarským komunistickým režimom a oranžový pomaranč je dodnes symbolom Fideszu.
Endre Bojtár však Fidesz nepodporuje, bude voliť socialistov a pri akejkoľvek zmienke o Viktorovi Orbánovi sa kyslo tvári pre zmenu on. Priznáva, že socialisti urobili veľa chýb, najmä ich prvá vláda uskutočnila zlé ekonomické kroky. Jedným dychom však dodáva, že pravica im vraj zabránila tie chyby počas druhej vlády napraviť. "Chceli robiť reformu ekonomiky aj sociálneho systému, museli však čeliť zúrivej a bezškrupulóznej opozícii. Ten druh jazyka, ktorý vniesla do politiky pravica, viedol k dobre pripravenému "atentátu" na premiéra Férencza Gyurcsánya. Akákoľvek zmysluplná diskusia bola opozíciou systematicky ruinovaná. Videli, že Gyurcsány je jediný chlapec, ktorý im je schopný konkurovať v súboji o hlasy, tak ho položili," tvrdí Bojtár. Vidí, že veľa ľudí považuje socialistov za úplne skorumpovaných politikov, ale aj za tým je podľa neho manipulácia s verejnou mienkou.
Aj on pritom uznáva, že v krajine nevládne dobrá atmosféra. Maďarská ekonomika vlani aj pod vplyvom ekonomickej krízy klesla o 6,3 percenta a výška štátneho dlhu sa tento rok odhaduje na 70 miliárd eur, čo predstavuje približne 75 percent HDP krajiny. Ten vývoj, spolu s rastúcou nezamestnanosťou a korupčnými škandálmi prominentov, vedie k rastu hnevu ľudí na politikov ako takých. Podľa analýzy inštitútu Political Capital stúpol v Maďarsku v rokoch 2003 až 2009 počet ľudí nahnevaných na politický establišment z 12 na 46 percent. V rovnakom období sa aj zdvojnásobil počet potenciálnych podporovateľov extrémnej pravice. Dnes ich je okolo 21 percent. Zvráti ten vývoj Viktor Orbán po svojom volebnom víťazstve? Šéfredaktor Bojtár tomu príliš neverí. Pripúšťa, že Orbán je síce schopný politik, keďže je však lídrom dvadsať rokov, je už aj dosť vyhorený. Veľa zo svojho času napríklad venuje futbalu. Pozerá futbal, hrá futbal a robí biznis s futbalom.
.fidesz: je čas, Maďari!
Kto by "za Dunajom" čakal staromódne kortešačky s klobáskami, gulášom a žoviálnymi kandidátmi, bol by sklamaný. Aj v Maďarsku úplne dominuje kampaň na internete a v iných médiách. Nebyť Jobbiku, ktorého kandidáti poctivo "obšliapali" všetkých tritisíc obcí v krajine (tretinu z nich navštívili dvakrát), bola by to nuda. Teda, aspoň pri pohľade na pusté námestia a ulice. Socialisti si riešia svoje pocity viny a stiahli sa takmer do ilegality, Fidesz robí akcie len pre svojich, dobre preverených voličov, a diskusiám za okrúhlym stolom v televízii sa vyhýba. V tejto súvislosti denník SME citoval neonacistický server kuruc.info blízky Jobbiku, podľa ktorého Fidesz pred vlaňajšími voľbami primátora v Pécsi vybudoval presnú databázu voličov, sympatizantov aj odporcov, a zaistil tak víťazstvo svojho kandidáta Zsolta Pávu.
Vo štvrtok minulý týždeň kampaň vrcholí. Zdá sa, že Orbán je jedna entita a "jeho" Fidesz druhá. Internetová stránka strany totiž jeho míting v budapeštianskej Syma aréne vôbec nespomína, informácia o ňom je iba na jeho osobnej stránke. Žeby privátna párty? Všetko tomu nasvedčuje. Pred treťou do arény vchádza tisícka dobre naladených príslušníkov strednej triedy, väčšinou seniorov. S oranžovými šálmi a tričkami (tá stranícka farba je v krajinách V4 populárna, osvojili si ju aj SMER-SD a česká sociálna demokracia) pôsobia tak trochu komicky. Hostesky kontrolujú, či je ich meno uvedené v zozname. Na ten míting neprekĺzne ani nepozvaná myš. Starajú sa o to desiatky bodygardov v tmavých oblekoch. Jeden z nich nás ochotne vedie od predného vchodu (pre organizovanú verejnosť) k tomu zadnému (pre médiá). Je to zvláštne, no nedostane sa sem ani novinár bez špeciálnej akreditácie. Zišlo sa nás tu asi sto. Bezradne chodíme pomedzi rady stoličiek, na ktorých organizátori starostlivo položili stranícke papierové "mávadlá" - nevynechali ani jednu. Čakáme na Viktora. A na davy jeho verných.
Ilúzia volieb v americkom štýle je takmer dokonalá: palmy v kvetináčoch, všade veľkoplošné monitory, vnútri obrovské plátno so sloganom Je čas. A mohutný svetelný park. Šou sa môže začať. "Predkapely" - teda jedna speváčka, zopár poslancov a funkcionárov Fideszu - vystupujú príliš dlho. Verní zívajú a povinne tlieskajú. Po poldruha hodine zhasnú na okamih svetlá, vzápätí sa ozvú ohlušujúce fanfáry, nad hlavy verných vyletí les mávadiel, reflektory rozohrajú estrádu a vchádza... na pohľad unavený Orbán. Vie, že nehovorí k prítomnému obecenstvu, ale prostredníctvom médií k divákom. Hromadí osvedčené floskuly, o "novej krajine, do ktorej sa v pondelok zobudíme", či o "dňoch v dejinách, v ktorých je akumulovaná beznádej viacerých desaťročí". Ten 11. apríl, teda deň prvého kola volieb, prirovnáva ku kľúčovým dátumom maďarskej histórie, k tokom 1848 a 1956. Nepreháňa trochu? Spomenie osem rokov "škandálov, rozkrádania a chaosu" (vláda socialistov). A na záver mobilizuje: "Čo môže očakávať od života človek, ktorý zmešká prvé rande, nepríde na vlastný sobáš, alebo sa nezúčastní na pretekoch - hoci túži po víťazstve?" Problém má Orbán iba jeden, a to zásadný. Aj on pôsobí, akoby sa zľakol, že v tejto "rozkradnutej krajine" utrpí víťazstvo.
Menej pompézny, no o to ľudovejší je na Veľkonočný pondelok Deň športu a zdravia v podaní Fideszu na štadióne v budapeštianskej mestskej časti Rákoskeresztúr. Dážď, zima, mastné pečené mäso v bufetoch, cvičná horolezecká stena, rôzne hlavolamy pre deti a oteckov. O politike sa tu nehovorí. Prišiel aj miestny starosta a kandidát Fideszu za poslanca parlamentu Levente Ríz. Prekypuje sebavedomím. Jobbiku sa nebojí, socialistov už vôbec nie. Aktivisti jeho strany navštívili v rámci kampane všetkých 36-tisíc domácností v Rákoskeresztúre, pričom v polovici z nich získali podporné lístky. "Máme šancu vyhrať vo všetkých 32 volebných okrskoch v Budapešti," tvrdí Levente o hlavnom meste, kde doteraz vládli socialisti a liberáli. Vzápätí odkráča na pódium, aby si sadol za klávesy a spoločne s rockovou kapelou zo sídliska zahral zopár nehynúcich šlágrov.
.jobbik: pieseň pre Slotu
V meste Szombathely neďaleko rakúskych hraníc sa začína míting Jobbiku. Nechýba nič z toho, čo dokáže vyostriť iracionálne emócie, s ktorými extrémisti vo vzťahu k voličom pracujú. Zaznejú nostalgické piesne spomínajúce na zašlú slávu Maďarov v kontraste s ich ťažkou súčasnosťou, predvedú sa historickí šermiari z dôb Čiernej armády kráľa Mateja a všetko majú pod kontrolou svalnatí chlapci zo straníckej ochranky v štýlových amerických bundách. Pred viac ako tristo zhromaždených ľudí prichádza Krisztina Morvai, europoslankyňa za Jobbik a kandidátka tej strany na post maďarského prezidenta. Hovorí o akejsi mozaike, z ktorej sa skladá dnešné Maďarsko. O fabrike vytunelovanej zahraničným kapitálom a o robotníkoch na ulici, o rozkradnutých družstvách, záplave nekvalitných zahraničných potravín a maďarských gazdoch, ktorí nevedia uživiť svoje rodiny. Pridáva aj jednu sugestívnu historku. Na medzinárodnej konferencii právnikov vraj rozprávala istému palestínskemu právnikovi o situácii v Maďarsku. On jej na to povedal, že niečo podobné sa udialo aj u nich v Palestíne. Jeho rodičia pestovali pomaranče a darilo sa im. Potom sa však objavil zahraničný kapitál, stlačil ceny a nakoniec prinútil jeho rodičov predať pôdu pod cenu. Tí, ktorí zostali v Palestíne, boli nútení ako otroci za smiešny plat pracovať na svojich bývalých poliach. "Je to aj náš osud ? Vy rozhodujete. My vám ponúkame inú alternatívu, inú budúcnosť," buráca Morvai. Na záver mítingu tieňový minister spravodlivosti Jobbiku Tamás Gaudi Nagy zahrá na gitare pesničku, ktorú venuje Jánovi Slotovi. Zakrvavený meč predkov má Maďarom opäť ukázať cestu.
Jobbik v kampani nepredvádza nič zvláštne, taký "tiátr" by sa dal zažiť na mítingu extrémistov kdekoľvek v Európe. Na rozdiel od slovenských nacionalistov však Jobbik popri útokoch na nepriateľov národa a nadnárodný kapitál zo zeme zdvihol aj zástavu antisemitizmu. Fideszu sa v straníckej hantírke bežne hovorí Židesz a Viktor Orbán sa najčastejšie tituluje ako Viktor Likud. Pritom boli časy, keď lídri oboch tých strán vôbec neboli na nože. Jobbik vznikol v roku 1999 ako univerzitné hnutie a vo voľbách v roku 2002 síce oficiálne nepodporil žiadnu z politických strán, ale vyzval svojich priaznivcov, aby dali hlas Fideszu alebo extrémistickej strane MIÉP, vedenej Istvánom Csurkom. V roku 2003 sa hnutie premenilo na stranu a pred voľbami v roku 2006 vytvorilo koalíciu s MIÉP-om. Vo voľbách však získali iba niečo viac ako dve percentá hlasov. Potom zmenili stratégiu a snažili sa zblížiť s Fideszom. Jobbik chcel byť aj naďalej samostatnou radikálnou stranou, ale zároveň túžil byť potenciálnym partnerom Fideszu. Šéf Jobbiku Gábor Vóna ešte v roku 2006 písal oslavné články o Viktorovi Orbánovi a tvrdil, že je najschopnejším lídrom maďarskej pravice. Až neskôr, nabudený rastúcou popularitou, sa Jobbik definitívne rozhodol ísť vlastnou cestou a do zoznamu nepriateľov zaradil aj Fidesz.
Popularita strany stojí takpovediac na niekoľkých pilieroch. Jedným je veľká nespokojnosť ľudí z nárastu rómskej kriminality a neschopnosť socialistickej vlády vyrovnať sa s tým problémom. Jobbik ponúka aj jednoznačné odpovede na príčiny hospodárskej krízy a ekonomických problémov Maďarska. Za všetko sú zodpovedné finančné, najčastejšie samozrejme "židovské kruhy a ich domáci prisluhovači". Tí sa snažia hodiť krajinu do područia židovského kapitálu. Keď sa nedávno v maďarskom vzdušnom priestore objavili dve izraelské lietadlá a kompetentné vládne inštitúcie dávali len hmlisté vysvetlenia ich prítomnosti, Jobbik sa poponáhľal s jasnou odpoveďou. Tieto prieskumné lety mali slúžiť na zmapovanie terénu na výstavbu kibucov pre Židov z Izraela...
Ďalším pilierom Jobbiku je profitovanie z nespokojnosti Maďarov z politického establišmentu. Aj preto do predvolebného boja vniesol heslo 20 za 20, čo má znamenať dvadsať rokov väzenia pre všetkých tých, ktorí dvadsať rokov riadili krajinu.
Kampaň Jobbiku trefne a asi najvýstižnejšie charakterizoval časopis Magyar Demokrata, podľa ktorého sa dá zhrnúť do jediného slova - pomsta. Pomsta nepriateľom Maďarska, nadnárodnému kapitálu a politickej elite. Ktovie, komu sa pomstia, keď sa sami stanú elitou.
.socialisti: skanzen v Dunaújvárosi
Jedenásť ku trom. Taký je pomer cigariet v popolníku, ktoré v priebehu hodiny vyfajčí primátor Dunaújvárosu András Kálmán (jedenásť povestných "multifiltroviek") s dvoma novinármi zo Slovenska. Zdá sa, že tento starší, dobre živený a pokojne hovoriaci chlapík s prudko červenou kravatou v kvalitnom obleku je úspešný v každej dobe. Pred rokom 1989 bol 26 rokov podnikovým právnikom v tunajších železiarňach (že by podobnosť s istým našim podnikovým právnikom?), po revolúcii "preplával" v roku 1998 za poslanca parlamentu za Maďarskú socialistickú stranu (MSZP). Pôsobil - možno by sme mohli smelo povedať, že pracoval - v hospodárskom výbore. Keď sa pýtame na tajomstvo faktu, že toto 50-tisícové mestečko, ktoré "budovateľskou výstavbou" z 50. rokov nápadne pripomína náš Žiar nad Hronom alebo Handlovú, stále patrí medzi posledné tri, štyri bašty socialistov v krajine, Kálmán iba prižmúri oči, potiahne z cigarety a povie: "Pôsobil som ako prostredník medzi vládou a mestom."
Čo to znamená? Vďaka svojim dobrým kontaktom "tam hore", čo súdruhovia zvyknú, vybavil pán primátor počas ostatných ôsmich rokov vlády socialistov pre mesto veľa vecí. Okrem iného diaľnicu M16 smerom na Pécs, most cez Dunaj (to je veľká vec, pretože dovtedy pod Budapešťou nebol most) a získali sem aj veľkú investíciu, kórejského výrobcu pneumatík Hankook. Inak, tá firma sa uchádzala predtým aj o Slovensko, žiadala však príliš vysoké štátne stimuly. Tu ich, zdá sa, za Gyurcsánya dostala. Znie to možno ako retrofilm, ale Dunaújváros - mesto plné parkov a zelene, kde keby ste si odmysleli reklamy firiem, cítili by ste sa aj dnes ako za socializmu - bude tento rok oslavovať šesťdesiat rokov existencie. Ide o mesto ťažkého priemyslu. Tunajšie železiarne kedysi zamestnávali desaťtisíc ľudí, dnes ich tu robí o tisíctristo menej. Primátor hovorí o "nepríliš šťastnej privatizácii". Bežná vec v Karpatskej kotline.
Celé Maďarsko je dnes presiaknuté hnevom na skorumpovaných socialistov, expremiér Gyurcsány sa v pamätnom prejave kajal nepochopiteľne otvorenými slovami o "kradnutí ráno, cez deň aj v noci", no tu, v skanzene južne od Budapešti, socializmus prežíva? Dá sa však opýtať aj inak. Keď to ide tu v Dunaújvárosi, prečo to nešlo v celej krajine? Aj na to má Kálmán odpoveď: "My socialisti sme urobili najväčšiu chybu vtedy, keď sme predbehli sami seba. Pustili sme sa do reforiem príliš rýchlo, bez toho, aby voliči celkom pochopili, o čo ide. Chceli sme meniť školstvo, zdravotníctvo, dôchodkový systém, samosprávu." Namietame, že pokiaľ vieme, Maďarsko sa - na rozdiel od Slovenska za Dzurindu - neodhodlalo robiť radikálne ekonomické reformy, ktoré boli nevyhnutné. A teraz na to dopláca. "Áno, my sme išli na to opačne ako vy. Najprv sme chceli meniť spomínané štyri segmenty. No aj tak, ľudia to považovali za príliš radikálne." vraví Kálmán, ktorý inak odsudzuje Jobbik za zneužívanie historických tém, pretože "už svätý Štefan hovoril, že silná môže byť iba národnostne pestrá krajina". A pragmaticky dodáva, že najväčším problémom Maďarska nie je Trianon ("pre toľkých ľudí tá krajina úplne stačí"), ale súčasná hospodárska situácia. Prekvapujúco ústretový je však jeho názor na Fidesz ako hlavného politického rivala socialistov. Hovorí, že za ním stoja seriózni podnikatelia, s ktorými vedel vždy dobre spolupracovať. Na otázku pred poslednou cigaretou, čo musí urobiť MSZP, aby získala bývalú silu a pozície, primátor Kálmán povie: "Musíme sa vrátiť k osvedčeným socialistickým hodnotám."
Drobný a vonkoncom nie reprezentatívny prieskum názorov občanov Dunaújvárosu však ukazuje, že nadšenie pre taký návrat až tak nepociťujú. Usmiaty dôchodca s kávou z automatu v ruke pred budovou mestského úradu hovorí, že "nová metla by mietla lepšie", nechce však prezradiť favorita svojho srdca. Že by to bol Jobbik? Majiteľ starinárstva v pivnici paneláka na sídlisku je priamejší: "Tunajší socialisti sú iba komunisti, ktorí prešli v šesťdesiatych rokoch implantáciou mozgu. Už iba robia svoje kšefty a dávno zabudli, prečo ich ľudia volili." Naopak, dvojica mladých svalnatých mužov pred budovou gymnázia má vo veciach jasno. Nejde o extrémistov, zdanie klame. Budú voliť socialistov, prípadne "rozumných liberálov" z novej strany s názvom Politika môže byť aj iná (LMP). Výstižný názov. Maďarská politika bude odteraz skutočne iná. Najbližšie týždne a mesiace ukážu, do akej miery.
.kyslý, ale náš
Týždenník, v ktorom práve vrcholí uzávierka predvolebného čísla, bol ešte začiatkom 90. rokov úzko zviazaný s Fideszom, neskôr sa však s tou stranou ideovo rozišiel. Názov časopisu je parafrázou kultového maďarského filmu z 80. rokov. V skratke v ňom ide o to, že komunistickí funkcionári sa rozhodnú v domácich podmienkach pestovať pomaranče. Nakoniec sa im podarí vypestovať jediný, ten však zje domovníkov syn. Keďže komunistickí pohlavári chcú nový úspech predstaviť národu, padne rozhodnutie nahradiť pomaranč citrónom. Keď ho komunistický funkcionár ochutná, zmraští tvár a povie pamätnú vetu: "No, je síce kyslý, ale je náš." Film sa stal hitom generácie nespokojencov s maďarským komunistickým režimom a oranžový pomaranč je dodnes symbolom Fideszu.
Endre Bojtár však Fidesz nepodporuje, bude voliť socialistov a pri akejkoľvek zmienke o Viktorovi Orbánovi sa kyslo tvári pre zmenu on. Priznáva, že socialisti urobili veľa chýb, najmä ich prvá vláda uskutočnila zlé ekonomické kroky. Jedným dychom však dodáva, že pravica im vraj zabránila tie chyby počas druhej vlády napraviť. "Chceli robiť reformu ekonomiky aj sociálneho systému, museli však čeliť zúrivej a bezškrupulóznej opozícii. Ten druh jazyka, ktorý vniesla do politiky pravica, viedol k dobre pripravenému "atentátu" na premiéra Férencza Gyurcsánya. Akákoľvek zmysluplná diskusia bola opozíciou systematicky ruinovaná. Videli, že Gyurcsány je jediný chlapec, ktorý im je schopný konkurovať v súboji o hlasy, tak ho položili," tvrdí Bojtár. Vidí, že veľa ľudí považuje socialistov za úplne skorumpovaných politikov, ale aj za tým je podľa neho manipulácia s verejnou mienkou.
Aj on pritom uznáva, že v krajine nevládne dobrá atmosféra. Maďarská ekonomika vlani aj pod vplyvom ekonomickej krízy klesla o 6,3 percenta a výška štátneho dlhu sa tento rok odhaduje na 70 miliárd eur, čo predstavuje približne 75 percent HDP krajiny. Ten vývoj, spolu s rastúcou nezamestnanosťou a korupčnými škandálmi prominentov, vedie k rastu hnevu ľudí na politikov ako takých. Podľa analýzy inštitútu Political Capital stúpol v Maďarsku v rokoch 2003 až 2009 počet ľudí nahnevaných na politický establišment z 12 na 46 percent. V rovnakom období sa aj zdvojnásobil počet potenciálnych podporovateľov extrémnej pravice. Dnes ich je okolo 21 percent. Zvráti ten vývoj Viktor Orbán po svojom volebnom víťazstve? Šéfredaktor Bojtár tomu príliš neverí. Pripúšťa, že Orbán je síce schopný politik, keďže je však lídrom dvadsať rokov, je už aj dosť vyhorený. Veľa zo svojho času napríklad venuje futbalu. Pozerá futbal, hrá futbal a robí biznis s futbalom.
.fidesz: je čas, Maďari!
Kto by "za Dunajom" čakal staromódne kortešačky s klobáskami, gulášom a žoviálnymi kandidátmi, bol by sklamaný. Aj v Maďarsku úplne dominuje kampaň na internete a v iných médiách. Nebyť Jobbiku, ktorého kandidáti poctivo "obšliapali" všetkých tritisíc obcí v krajine (tretinu z nich navštívili dvakrát), bola by to nuda. Teda, aspoň pri pohľade na pusté námestia a ulice. Socialisti si riešia svoje pocity viny a stiahli sa takmer do ilegality, Fidesz robí akcie len pre svojich, dobre preverených voličov, a diskusiám za okrúhlym stolom v televízii sa vyhýba. V tejto súvislosti denník SME citoval neonacistický server kuruc.info blízky Jobbiku, podľa ktorého Fidesz pred vlaňajšími voľbami primátora v Pécsi vybudoval presnú databázu voličov, sympatizantov aj odporcov, a zaistil tak víťazstvo svojho kandidáta Zsolta Pávu.
Vo štvrtok minulý týždeň kampaň vrcholí. Zdá sa, že Orbán je jedna entita a "jeho" Fidesz druhá. Internetová stránka strany totiž jeho míting v budapeštianskej Syma aréne vôbec nespomína, informácia o ňom je iba na jeho osobnej stránke. Žeby privátna párty? Všetko tomu nasvedčuje. Pred treťou do arény vchádza tisícka dobre naladených príslušníkov strednej triedy, väčšinou seniorov. S oranžovými šálmi a tričkami (tá stranícka farba je v krajinách V4 populárna, osvojili si ju aj SMER-SD a česká sociálna demokracia) pôsobia tak trochu komicky. Hostesky kontrolujú, či je ich meno uvedené v zozname. Na ten míting neprekĺzne ani nepozvaná myš. Starajú sa o to desiatky bodygardov v tmavých oblekoch. Jeden z nich nás ochotne vedie od predného vchodu (pre organizovanú verejnosť) k tomu zadnému (pre médiá). Je to zvláštne, no nedostane sa sem ani novinár bez špeciálnej akreditácie. Zišlo sa nás tu asi sto. Bezradne chodíme pomedzi rady stoličiek, na ktorých organizátori starostlivo položili stranícke papierové "mávadlá" - nevynechali ani jednu. Čakáme na Viktora. A na davy jeho verných.
Ilúzia volieb v americkom štýle je takmer dokonalá: palmy v kvetináčoch, všade veľkoplošné monitory, vnútri obrovské plátno so sloganom Je čas. A mohutný svetelný park. Šou sa môže začať. "Predkapely" - teda jedna speváčka, zopár poslancov a funkcionárov Fideszu - vystupujú príliš dlho. Verní zívajú a povinne tlieskajú. Po poldruha hodine zhasnú na okamih svetlá, vzápätí sa ozvú ohlušujúce fanfáry, nad hlavy verných vyletí les mávadiel, reflektory rozohrajú estrádu a vchádza... na pohľad unavený Orbán. Vie, že nehovorí k prítomnému obecenstvu, ale prostredníctvom médií k divákom. Hromadí osvedčené floskuly, o "novej krajine, do ktorej sa v pondelok zobudíme", či o "dňoch v dejinách, v ktorých je akumulovaná beznádej viacerých desaťročí". Ten 11. apríl, teda deň prvého kola volieb, prirovnáva ku kľúčovým dátumom maďarskej histórie, k tokom 1848 a 1956. Nepreháňa trochu? Spomenie osem rokov "škandálov, rozkrádania a chaosu" (vláda socialistov). A na záver mobilizuje: "Čo môže očakávať od života človek, ktorý zmešká prvé rande, nepríde na vlastný sobáš, alebo sa nezúčastní na pretekoch - hoci túži po víťazstve?" Problém má Orbán iba jeden, a to zásadný. Aj on pôsobí, akoby sa zľakol, že v tejto "rozkradnutej krajine" utrpí víťazstvo.
Menej pompézny, no o to ľudovejší je na Veľkonočný pondelok Deň športu a zdravia v podaní Fideszu na štadióne v budapeštianskej mestskej časti Rákoskeresztúr. Dážď, zima, mastné pečené mäso v bufetoch, cvičná horolezecká stena, rôzne hlavolamy pre deti a oteckov. O politike sa tu nehovorí. Prišiel aj miestny starosta a kandidát Fideszu za poslanca parlamentu Levente Ríz. Prekypuje sebavedomím. Jobbiku sa nebojí, socialistov už vôbec nie. Aktivisti jeho strany navštívili v rámci kampane všetkých 36-tisíc domácností v Rákoskeresztúre, pričom v polovici z nich získali podporné lístky. "Máme šancu vyhrať vo všetkých 32 volebných okrskoch v Budapešti," tvrdí Levente o hlavnom meste, kde doteraz vládli socialisti a liberáli. Vzápätí odkráča na pódium, aby si sadol za klávesy a spoločne s rockovou kapelou zo sídliska zahral zopár nehynúcich šlágrov.
.jobbik: pieseň pre Slotu
V meste Szombathely neďaleko rakúskych hraníc sa začína míting Jobbiku. Nechýba nič z toho, čo dokáže vyostriť iracionálne emócie, s ktorými extrémisti vo vzťahu k voličom pracujú. Zaznejú nostalgické piesne spomínajúce na zašlú slávu Maďarov v kontraste s ich ťažkou súčasnosťou, predvedú sa historickí šermiari z dôb Čiernej armády kráľa Mateja a všetko majú pod kontrolou svalnatí chlapci zo straníckej ochranky v štýlových amerických bundách. Pred viac ako tristo zhromaždených ľudí prichádza Krisztina Morvai, europoslankyňa za Jobbik a kandidátka tej strany na post maďarského prezidenta. Hovorí o akejsi mozaike, z ktorej sa skladá dnešné Maďarsko. O fabrike vytunelovanej zahraničným kapitálom a o robotníkoch na ulici, o rozkradnutých družstvách, záplave nekvalitných zahraničných potravín a maďarských gazdoch, ktorí nevedia uživiť svoje rodiny. Pridáva aj jednu sugestívnu historku. Na medzinárodnej konferencii právnikov vraj rozprávala istému palestínskemu právnikovi o situácii v Maďarsku. On jej na to povedal, že niečo podobné sa udialo aj u nich v Palestíne. Jeho rodičia pestovali pomaranče a darilo sa im. Potom sa však objavil zahraničný kapitál, stlačil ceny a nakoniec prinútil jeho rodičov predať pôdu pod cenu. Tí, ktorí zostali v Palestíne, boli nútení ako otroci za smiešny plat pracovať na svojich bývalých poliach. "Je to aj náš osud ? Vy rozhodujete. My vám ponúkame inú alternatívu, inú budúcnosť," buráca Morvai. Na záver mítingu tieňový minister spravodlivosti Jobbiku Tamás Gaudi Nagy zahrá na gitare pesničku, ktorú venuje Jánovi Slotovi. Zakrvavený meč predkov má Maďarom opäť ukázať cestu.
Jobbik v kampani nepredvádza nič zvláštne, taký "tiátr" by sa dal zažiť na mítingu extrémistov kdekoľvek v Európe. Na rozdiel od slovenských nacionalistov však Jobbik popri útokoch na nepriateľov národa a nadnárodný kapitál zo zeme zdvihol aj zástavu antisemitizmu. Fideszu sa v straníckej hantírke bežne hovorí Židesz a Viktor Orbán sa najčastejšie tituluje ako Viktor Likud. Pritom boli časy, keď lídri oboch tých strán vôbec neboli na nože. Jobbik vznikol v roku 1999 ako univerzitné hnutie a vo voľbách v roku 2002 síce oficiálne nepodporil žiadnu z politických strán, ale vyzval svojich priaznivcov, aby dali hlas Fideszu alebo extrémistickej strane MIÉP, vedenej Istvánom Csurkom. V roku 2003 sa hnutie premenilo na stranu a pred voľbami v roku 2006 vytvorilo koalíciu s MIÉP-om. Vo voľbách však získali iba niečo viac ako dve percentá hlasov. Potom zmenili stratégiu a snažili sa zblížiť s Fideszom. Jobbik chcel byť aj naďalej samostatnou radikálnou stranou, ale zároveň túžil byť potenciálnym partnerom Fideszu. Šéf Jobbiku Gábor Vóna ešte v roku 2006 písal oslavné články o Viktorovi Orbánovi a tvrdil, že je najschopnejším lídrom maďarskej pravice. Až neskôr, nabudený rastúcou popularitou, sa Jobbik definitívne rozhodol ísť vlastnou cestou a do zoznamu nepriateľov zaradil aj Fidesz.
Popularita strany stojí takpovediac na niekoľkých pilieroch. Jedným je veľká nespokojnosť ľudí z nárastu rómskej kriminality a neschopnosť socialistickej vlády vyrovnať sa s tým problémom. Jobbik ponúka aj jednoznačné odpovede na príčiny hospodárskej krízy a ekonomických problémov Maďarska. Za všetko sú zodpovedné finančné, najčastejšie samozrejme "židovské kruhy a ich domáci prisluhovači". Tí sa snažia hodiť krajinu do područia židovského kapitálu. Keď sa nedávno v maďarskom vzdušnom priestore objavili dve izraelské lietadlá a kompetentné vládne inštitúcie dávali len hmlisté vysvetlenia ich prítomnosti, Jobbik sa poponáhľal s jasnou odpoveďou. Tieto prieskumné lety mali slúžiť na zmapovanie terénu na výstavbu kibucov pre Židov z Izraela...
Ďalším pilierom Jobbiku je profitovanie z nespokojnosti Maďarov z politického establišmentu. Aj preto do predvolebného boja vniesol heslo 20 za 20, čo má znamenať dvadsať rokov väzenia pre všetkých tých, ktorí dvadsať rokov riadili krajinu.
Kampaň Jobbiku trefne a asi najvýstižnejšie charakterizoval časopis Magyar Demokrata, podľa ktorého sa dá zhrnúť do jediného slova - pomsta. Pomsta nepriateľom Maďarska, nadnárodnému kapitálu a politickej elite. Ktovie, komu sa pomstia, keď sa sami stanú elitou.
.socialisti: skanzen v Dunaújvárosi
Jedenásť ku trom. Taký je pomer cigariet v popolníku, ktoré v priebehu hodiny vyfajčí primátor Dunaújvárosu András Kálmán (jedenásť povestných "multifiltroviek") s dvoma novinármi zo Slovenska. Zdá sa, že tento starší, dobre živený a pokojne hovoriaci chlapík s prudko červenou kravatou v kvalitnom obleku je úspešný v každej dobe. Pred rokom 1989 bol 26 rokov podnikovým právnikom v tunajších železiarňach (že by podobnosť s istým našim podnikovým právnikom?), po revolúcii "preplával" v roku 1998 za poslanca parlamentu za Maďarskú socialistickú stranu (MSZP). Pôsobil - možno by sme mohli smelo povedať, že pracoval - v hospodárskom výbore. Keď sa pýtame na tajomstvo faktu, že toto 50-tisícové mestečko, ktoré "budovateľskou výstavbou" z 50. rokov nápadne pripomína náš Žiar nad Hronom alebo Handlovú, stále patrí medzi posledné tri, štyri bašty socialistov v krajine, Kálmán iba prižmúri oči, potiahne z cigarety a povie: "Pôsobil som ako prostredník medzi vládou a mestom."
Čo to znamená? Vďaka svojim dobrým kontaktom "tam hore", čo súdruhovia zvyknú, vybavil pán primátor počas ostatných ôsmich rokov vlády socialistov pre mesto veľa vecí. Okrem iného diaľnicu M16 smerom na Pécs, most cez Dunaj (to je veľká vec, pretože dovtedy pod Budapešťou nebol most) a získali sem aj veľkú investíciu, kórejského výrobcu pneumatík Hankook. Inak, tá firma sa uchádzala predtým aj o Slovensko, žiadala však príliš vysoké štátne stimuly. Tu ich, zdá sa, za Gyurcsánya dostala. Znie to možno ako retrofilm, ale Dunaújváros - mesto plné parkov a zelene, kde keby ste si odmysleli reklamy firiem, cítili by ste sa aj dnes ako za socializmu - bude tento rok oslavovať šesťdesiat rokov existencie. Ide o mesto ťažkého priemyslu. Tunajšie železiarne kedysi zamestnávali desaťtisíc ľudí, dnes ich tu robí o tisíctristo menej. Primátor hovorí o "nepríliš šťastnej privatizácii". Bežná vec v Karpatskej kotline.
Celé Maďarsko je dnes presiaknuté hnevom na skorumpovaných socialistov, expremiér Gyurcsány sa v pamätnom prejave kajal nepochopiteľne otvorenými slovami o "kradnutí ráno, cez deň aj v noci", no tu, v skanzene južne od Budapešti, socializmus prežíva? Dá sa však opýtať aj inak. Keď to ide tu v Dunaújvárosi, prečo to nešlo v celej krajine? Aj na to má Kálmán odpoveď: "My socialisti sme urobili najväčšiu chybu vtedy, keď sme predbehli sami seba. Pustili sme sa do reforiem príliš rýchlo, bez toho, aby voliči celkom pochopili, o čo ide. Chceli sme meniť školstvo, zdravotníctvo, dôchodkový systém, samosprávu." Namietame, že pokiaľ vieme, Maďarsko sa - na rozdiel od Slovenska za Dzurindu - neodhodlalo robiť radikálne ekonomické reformy, ktoré boli nevyhnutné. A teraz na to dopláca. "Áno, my sme išli na to opačne ako vy. Najprv sme chceli meniť spomínané štyri segmenty. No aj tak, ľudia to považovali za príliš radikálne." vraví Kálmán, ktorý inak odsudzuje Jobbik za zneužívanie historických tém, pretože "už svätý Štefan hovoril, že silná môže byť iba národnostne pestrá krajina". A pragmaticky dodáva, že najväčším problémom Maďarska nie je Trianon ("pre toľkých ľudí tá krajina úplne stačí"), ale súčasná hospodárska situácia. Prekvapujúco ústretový je však jeho názor na Fidesz ako hlavného politického rivala socialistov. Hovorí, že za ním stoja seriózni podnikatelia, s ktorými vedel vždy dobre spolupracovať. Na otázku pred poslednou cigaretou, čo musí urobiť MSZP, aby získala bývalú silu a pozície, primátor Kálmán povie: "Musíme sa vrátiť k osvedčeným socialistickým hodnotám."
Drobný a vonkoncom nie reprezentatívny prieskum názorov občanov Dunaújvárosu však ukazuje, že nadšenie pre taký návrat až tak nepociťujú. Usmiaty dôchodca s kávou z automatu v ruke pred budovou mestského úradu hovorí, že "nová metla by mietla lepšie", nechce však prezradiť favorita svojho srdca. Že by to bol Jobbik? Majiteľ starinárstva v pivnici paneláka na sídlisku je priamejší: "Tunajší socialisti sú iba komunisti, ktorí prešli v šesťdesiatych rokoch implantáciou mozgu. Už iba robia svoje kšefty a dávno zabudli, prečo ich ľudia volili." Naopak, dvojica mladých svalnatých mužov pred budovou gymnázia má vo veciach jasno. Nejde o extrémistov, zdanie klame. Budú voliť socialistov, prípadne "rozumných liberálov" z novej strany s názvom Politika môže byť aj iná (LMP). Výstižný názov. Maďarská politika bude odteraz skutočne iná. Najbližšie týždne a mesiace ukážu, do akej miery.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.