Okrem tradičných obáv, súvisiacich s hospodárskym cyklom, objavuje sa aj veľa politických napätí, ktoré môžu priškrtiť rast. Medzi ne patria protekcionizmus, menová politika, únikové stratégie od monetárnych a fiškálnych stimulov a rast verejného dlhu. Po hlbokej recesii býva zvyčajne zotavenie hospodárstva silné. Z dvoch hlbokých recesií po druhej svetovej vojne sa americká ekonomika zotavovala šesťpercentným reálnym rastom počas troch rokov. Taký silný rast však dnes nikto nepredpovedá, lebo zotavenie sa z finančnej krízy býva zvyčajne pomalé a bolestné.
.poučenie z minulosti
Stojí za to pripomenúť si skutočné rozmery veľkej hospodárskej krízy z 30. rokov minulého storočia, s ktorou politici porovnávajú súčasnú recesiu, aby ospravedlnili mohutné vládne zásahy do ekonomiky. Od roku 1929 do 1933 poklesol reálny HDP v USA o 30 percent, miera nezamestnanosti sa vyšplhala takmer na 25 percent a kríza trvala viac než desať rokov. Tie čísla sú oveľa desivejšie ako tie, ktoré sa spomínajú pri dnešnej kríze.
Politické omyly, ako bolo zvyšovanie daní, zlé rozhodnutia centrálnej banky až po globálnu vlnu protekcionizmu (najznámejším príkladom z 30. rokov je Smoot-Hawleyho zákon o clách), zmenili hlbokú recesiu na veľkú hospodársku krízu. Tie chyby by sme dnes nemali opakovať. Ale náznaky opakovania sa už objavujú.
Zatiaľ čo svetoví lídri zvyšujú zdroje Medzinárodného menového fondu (MMF) a pokúšajú sa koordinovať medzinárodnú finančnú reguláciu, obchodné a menové napätie vo svete sa zosilňuje. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a čínsky premiér Wen Ťia-pao kritizujú americký protekcionizmus. Nepodarilo sa ani obnoviť rokovania o reformách globálneho obchodu z Dauhá. Keď neprichádza k pokroku, necolné bariéry ako reakcia na domáce záujmy rastú ako burina.
.menové napätie
Napätie narastá aj na menovom poli. Je to dôsledok toho, že účtovná bilancia Federálneho rezervného systému (FED) sa zvyšuje. Nakupujú sa dlhodobé štátne dlhopisy, FED váha s dvíhaním úrokových sadzieb, navyše narastá americký verejný dlh a sú obavy, že ten dlh sa premietne do množstva peňazí v obehu a nastane inflácia.
Dnes je ešte riziko krátkodobej inflácie vo vyspelých ekonomikách malé. Jadrová inflácia sa bude znižovať v eurozóne aj v USA a Japonsko bude mať problém s defláciou. Ale riziko inflácie je vyššie v rozvíjajúcich sa ekonomikách, ako je tá indická či čínska. Čínsky minister financií dokonca odporučil nahradiť dolár ako rezervnú menu za kôš viacerých svetových mien.
Na druhej strane prezident USA Barack Obama sľubuje pritvrdiť tlak na čínsku menu a americký Kongres zvažuje prinútiť ministerstvo financií, aby označilo Čínu ako falšovateľa sily svojej meny. Tak by vydláždilo cestu na zavedenie odvetných ciel. Ale čínsky prebytok vo vzájomnom obchode s USA nie je prvotná príčina podhodnotenia čínskej meny.
Obrovský nárast nevyváženosti v svetovom obchode zväčšil problémy, ktoré vyústili do finančnej krízy. Prebytky v rozvíjajúcej sa Ázii, Japonsku a na Strednom východe narástli z menej ako 200 miliárd dolárov v roku 2001 na viac ako jeden bilión dolárov v roku 2008. Na druhej strane deficit v USA a Európskej únie narástol zo 425 miliárd dolárov na viac 900 miliárd dolárov. Takže obchodná vojna je posledná vec, ktorú svetová ekonomika teraz potrebuje.
.euro je úspech
Euro v poslednom čase oslabovalo a objavujú sa pochybnosti o jeho dlhodobejšej životaschopnosti. Keď to zhrnieme, euro je úspechom, kde sa vyvážili zisky z transparentnosti cien a zníženia výmenných nákladov oproti strate samostatnej monetárnej politiky a šok z prispôsobovania sa meny. Dnes sa už nemusia prispôsobovať rôzne meny, a tak jediné, čo sa mení, je migrácia pracovnej sily do oblastí s menšou nezamestnanosťou, teda z južnej do severnej Európy. Tá migrácia je jednoduchšia v USA ako v eurozóne. Preto krajiny na okraji EÚ, ako Portugalsko, Taliansko, Grécko a Španielsko, ktoré majú vysoké verejné dlhy a rozpočtové deficity, musia na čas čeliť nižším mzdám a vyššej nezamestnanosti.
.verejný dlh ako hrozba
Najväčšie riziko pre svetovú ekonomiku je zvyšovanie verejného dlhu. Predpoveď MMF pre pomer dlhu k HDP je, že v USA ten pomer vzrastie na 85 percent do roku 2014 (čo primalo ratingovú agentúru Moody's pohroziť znížením hodnotenia amerických dlhopisov), v Nemecku bude pomer 82 percent, vo Francúzsku 85 percent, v Taliansku 126 a v Japonsku až 144 percent.
Postupne, ako bude zotavovanie sa z krízy pokračovať, tie verejné dlhy budú vytláčať na okraj súkromný sektor, požičiavanie miestnym vládam či rozvíjajúcim sa krajinám. Neistota pri riešení dlhov bude pravdepodobne podnecovať politickú nestabilitu v určovaní daní, prijímaní výdavkových škrtov, a tak podporí neistotu na finančných trhoch.
Navyše, vysoká hladina verejných dlhov a vysoké dane spôsobia problémy vo výkonnosti ekonomiky. MMF odhaduje, že nárast o 10 percentuálnych bodov v pomere dlhu k HDP zredukuje dlhodobý rast ekonomiky o štvrtinu percentuálneho bodu. Inými slovami, predpokladaný nárast v pomere dlhu k HDP môže spomaliť ročný rast ekonomiky o 0,6 percenta v eurozóne, o jedno percento v USA, viac ako jedno percento vo Veľkej Británii a 1,3 percenta v Japonsku.
Ak by sa miera rastu ekonomík znížila o 40 - 70 percent, znamenalo by to stagnujúcu spoločnosť a nedostatok zdrojov na uspokojenie súkromnej a verejnej sféry. Navyše, také spomalenie ekonomiky vo vyspelých krajinách by malo devastačný vplyv na rozvojový svet, keďže by sa znížil aj vývoz do tých krajín.
Tie záchvevy v medzinárodnom finančnom systéme sú vážne. Dlhší čas pomalého rastu ako dôsledok nafúknutého vládneho dlhu bude ako vypuknutie rakoviny po tom, čo ekonomika prežila infarkt. Prevencia by sa mala začať okresaním obchodných sporov a zavedením zmysluplných pokrízových monetárnych a fiškálnych únikových stratégií. Čím skôr, tým lepšie.
Autor je bývalý predseda Rady ekonomických poradcov amerického prezidenta, je profesor ekonómie na Stanfordovej univerzite a člen Hooverovho inštitútu.
Copyright: Project Syndicate, 2010.
www.project-syndicate.org
.poučenie z minulosti
Stojí za to pripomenúť si skutočné rozmery veľkej hospodárskej krízy z 30. rokov minulého storočia, s ktorou politici porovnávajú súčasnú recesiu, aby ospravedlnili mohutné vládne zásahy do ekonomiky. Od roku 1929 do 1933 poklesol reálny HDP v USA o 30 percent, miera nezamestnanosti sa vyšplhala takmer na 25 percent a kríza trvala viac než desať rokov. Tie čísla sú oveľa desivejšie ako tie, ktoré sa spomínajú pri dnešnej kríze.
Politické omyly, ako bolo zvyšovanie daní, zlé rozhodnutia centrálnej banky až po globálnu vlnu protekcionizmu (najznámejším príkladom z 30. rokov je Smoot-Hawleyho zákon o clách), zmenili hlbokú recesiu na veľkú hospodársku krízu. Tie chyby by sme dnes nemali opakovať. Ale náznaky opakovania sa už objavujú.
Zatiaľ čo svetoví lídri zvyšujú zdroje Medzinárodného menového fondu (MMF) a pokúšajú sa koordinovať medzinárodnú finančnú reguláciu, obchodné a menové napätie vo svete sa zosilňuje. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a čínsky premiér Wen Ťia-pao kritizujú americký protekcionizmus. Nepodarilo sa ani obnoviť rokovania o reformách globálneho obchodu z Dauhá. Keď neprichádza k pokroku, necolné bariéry ako reakcia na domáce záujmy rastú ako burina.
.menové napätie
Napätie narastá aj na menovom poli. Je to dôsledok toho, že účtovná bilancia Federálneho rezervného systému (FED) sa zvyšuje. Nakupujú sa dlhodobé štátne dlhopisy, FED váha s dvíhaním úrokových sadzieb, navyše narastá americký verejný dlh a sú obavy, že ten dlh sa premietne do množstva peňazí v obehu a nastane inflácia.
Dnes je ešte riziko krátkodobej inflácie vo vyspelých ekonomikách malé. Jadrová inflácia sa bude znižovať v eurozóne aj v USA a Japonsko bude mať problém s defláciou. Ale riziko inflácie je vyššie v rozvíjajúcich sa ekonomikách, ako je tá indická či čínska. Čínsky minister financií dokonca odporučil nahradiť dolár ako rezervnú menu za kôš viacerých svetových mien.
Na druhej strane prezident USA Barack Obama sľubuje pritvrdiť tlak na čínsku menu a americký Kongres zvažuje prinútiť ministerstvo financií, aby označilo Čínu ako falšovateľa sily svojej meny. Tak by vydláždilo cestu na zavedenie odvetných ciel. Ale čínsky prebytok vo vzájomnom obchode s USA nie je prvotná príčina podhodnotenia čínskej meny.
Obrovský nárast nevyváženosti v svetovom obchode zväčšil problémy, ktoré vyústili do finančnej krízy. Prebytky v rozvíjajúcej sa Ázii, Japonsku a na Strednom východe narástli z menej ako 200 miliárd dolárov v roku 2001 na viac ako jeden bilión dolárov v roku 2008. Na druhej strane deficit v USA a Európskej únie narástol zo 425 miliárd dolárov na viac 900 miliárd dolárov. Takže obchodná vojna je posledná vec, ktorú svetová ekonomika teraz potrebuje.
.euro je úspech
Euro v poslednom čase oslabovalo a objavujú sa pochybnosti o jeho dlhodobejšej životaschopnosti. Keď to zhrnieme, euro je úspechom, kde sa vyvážili zisky z transparentnosti cien a zníženia výmenných nákladov oproti strate samostatnej monetárnej politiky a šok z prispôsobovania sa meny. Dnes sa už nemusia prispôsobovať rôzne meny, a tak jediné, čo sa mení, je migrácia pracovnej sily do oblastí s menšou nezamestnanosťou, teda z južnej do severnej Európy. Tá migrácia je jednoduchšia v USA ako v eurozóne. Preto krajiny na okraji EÚ, ako Portugalsko, Taliansko, Grécko a Španielsko, ktoré majú vysoké verejné dlhy a rozpočtové deficity, musia na čas čeliť nižším mzdám a vyššej nezamestnanosti.
.verejný dlh ako hrozba
Najväčšie riziko pre svetovú ekonomiku je zvyšovanie verejného dlhu. Predpoveď MMF pre pomer dlhu k HDP je, že v USA ten pomer vzrastie na 85 percent do roku 2014 (čo primalo ratingovú agentúru Moody's pohroziť znížením hodnotenia amerických dlhopisov), v Nemecku bude pomer 82 percent, vo Francúzsku 85 percent, v Taliansku 126 a v Japonsku až 144 percent.
Postupne, ako bude zotavovanie sa z krízy pokračovať, tie verejné dlhy budú vytláčať na okraj súkromný sektor, požičiavanie miestnym vládam či rozvíjajúcim sa krajinám. Neistota pri riešení dlhov bude pravdepodobne podnecovať politickú nestabilitu v určovaní daní, prijímaní výdavkových škrtov, a tak podporí neistotu na finančných trhoch.
Navyše, vysoká hladina verejných dlhov a vysoké dane spôsobia problémy vo výkonnosti ekonomiky. MMF odhaduje, že nárast o 10 percentuálnych bodov v pomere dlhu k HDP zredukuje dlhodobý rast ekonomiky o štvrtinu percentuálneho bodu. Inými slovami, predpokladaný nárast v pomere dlhu k HDP môže spomaliť ročný rast ekonomiky o 0,6 percenta v eurozóne, o jedno percento v USA, viac ako jedno percento vo Veľkej Británii a 1,3 percenta v Japonsku.
Ak by sa miera rastu ekonomík znížila o 40 - 70 percent, znamenalo by to stagnujúcu spoločnosť a nedostatok zdrojov na uspokojenie súkromnej a verejnej sféry. Navyše, také spomalenie ekonomiky vo vyspelých krajinách by malo devastačný vplyv na rozvojový svet, keďže by sa znížil aj vývoz do tých krajín.
Tie záchvevy v medzinárodnom finančnom systéme sú vážne. Dlhší čas pomalého rastu ako dôsledok nafúknutého vládneho dlhu bude ako vypuknutie rakoviny po tom, čo ekonomika prežila infarkt. Prevencia by sa mala začať okresaním obchodných sporov a zavedením zmysluplných pokrízových monetárnych a fiškálnych únikových stratégií. Čím skôr, tým lepšie.
Autor je bývalý predseda Rady ekonomických poradcov amerického prezidenta, je profesor ekonómie na Stanfordovej univerzite a člen Hooverovho inštitútu.
Copyright: Project Syndicate, 2010.
www.project-syndicate.org
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.