Udal tak tón vzťahu na dlhé desaťročia dopredu a jedným z dôsledkov je aj nechuť vítať ruského prezidenta u každého, pre koho slovo sloboda nie je iba rečníckym ornamentom.
Nie je ľahké predstaviť si dnes odvahu potrebnú na to, aby si 25. augusta 1968 sadlo 8 ľudí na moskovské námestie a rozprestrelo transparenty s nápismi "Hanba okupantom!", "Za vašu a našu slobodu!" alebo viac ako prorocké "Strácame našich najlepších priateľov!" Odvahu ľudí, ktorí boli ochotní riskovať tak veľa v takom, až pateticky osamelom a beznádejnom geste. Odvahu ľudí z krajiny, ktorej generácie boli zdecimované genocídou politických čistiek, odvahu ľudí z mesta, nad ktorým sa stále vznášal mrazivý duch Lubjanky.
Podľa Wikipédie verejné znovuobjavenie protestu z 25. augusta 1968 priniesol až v roku 2008 v súvislosti s konfliktom v Južnom Osetsku Václav Havel a Česká republika udelila ôsmim statočným vyznamenanie. Neviem o podobnom ocenení zo strany Ruska, a žiaľ, ani zo strany Slovenska. Dlh voči nim tak za nás spláca Daniel Fischer a jeho výstava Vynáranie (8 statočných).
Výstava prináša prácu konceptualistu v jeho vrcholnej forme. Jasná myšlienka a správa, zasadená do kontextu sveta okolo seba, maliarska bravúra a technická dokonalosť, spojenie, výsledkom ktorého nie je ani maľba, ani objekt, ale zážitok.
Výstava je inštalovaná v centrálnej hale Domu umenia, v najkrajšom priestore galérie s presklenou strechou. Základom inštalácie je priestorovo deformovaná kresba tvárí 8 úcastníkov demonštrácie, ktorá nadobúda "reálnu" podobu až projekciou na fóliou potiahnuté trubice. Metóda transformácie obrazu, použitá pri tvorbe portrétov na výstave, sa nazýva cylindrická anamorfóza. Pochádza z čias baroka, keď bola využívaná na pokraji vtedajšieho výtvarného sveta. Kľúčom k rozšifrovaniu obrazu je správne umiestnené cylindrické zrkadlo. Kódovanie a dekódovanie prebieha optickou čiže analógovou cestou, a na rozdiel od dnešného digitálneho šifrovania dáva viac ako jeden správny výsledok. Individuálny charakter portrétov je zvýraznený rozdielnymi parametrami projekcie, a teda rozdielnym priemerom a výškou valcov pri jednotlivých obrazoch. Každý z portrétov má tak svoj vlastný, individuálny kľúč k dešifrovaniu.
Prechádzajúc sa výstavou môžete sledovať tváre, ktoré sa vynárajú a znovu strácajú v zdanlivom chaose. A možno budete pri tom myslieť na to, že našu pravú tvár získavame či lepšie formujeme až našimi činmi. A možno aj na to, že relatívnosť sveta nespočíva v nemožnosti rozlíšiť dobro a zlo, ale že hlavným zdrojom nestálosti a večnej premeny je nekonečné prúdenie vo vlnách prichádzajúcich a odchádzajúcich príbehov.
Vznik tohto diela podporilo viacero fyzických osôb. To, že vernisáž výstavy prebehla v deň návštevy ruského prezidenta u nás, je krásna náhoda z rodu tých poetických momentov, ktoré občas život prinesie. Bez veľkého rizika omylu by som sa stavil, že ruská ambasáda o to dielo veľký záujem neprejaví.
Daniel Fischer zorganizoval výstavu ako alternatívu k vlastnej retrospektíve. To popretie seba samého ako by bolo v protiklade s vetou, podľa ktorej každý umelec hovorí v prvom rade o sebe samom a až potom o svete okolo seba. Krása toho gesta rezonuje s krásou gesta ôsmich statočných a tvorí novú, podprahovú, na prvý pohľad nie zrejmú, pritom však základnú rovinu odkazu, ktorý nám táto výstava prináša.
Nie je ľahké predstaviť si dnes odvahu potrebnú na to, aby si 25. augusta 1968 sadlo 8 ľudí na moskovské námestie a rozprestrelo transparenty s nápismi "Hanba okupantom!", "Za vašu a našu slobodu!" alebo viac ako prorocké "Strácame našich najlepších priateľov!" Odvahu ľudí, ktorí boli ochotní riskovať tak veľa v takom, až pateticky osamelom a beznádejnom geste. Odvahu ľudí z krajiny, ktorej generácie boli zdecimované genocídou politických čistiek, odvahu ľudí z mesta, nad ktorým sa stále vznášal mrazivý duch Lubjanky.
Podľa Wikipédie verejné znovuobjavenie protestu z 25. augusta 1968 priniesol až v roku 2008 v súvislosti s konfliktom v Južnom Osetsku Václav Havel a Česká republika udelila ôsmim statočným vyznamenanie. Neviem o podobnom ocenení zo strany Ruska, a žiaľ, ani zo strany Slovenska. Dlh voči nim tak za nás spláca Daniel Fischer a jeho výstava Vynáranie (8 statočných).
Výstava prináša prácu konceptualistu v jeho vrcholnej forme. Jasná myšlienka a správa, zasadená do kontextu sveta okolo seba, maliarska bravúra a technická dokonalosť, spojenie, výsledkom ktorého nie je ani maľba, ani objekt, ale zážitok.
Výstava je inštalovaná v centrálnej hale Domu umenia, v najkrajšom priestore galérie s presklenou strechou. Základom inštalácie je priestorovo deformovaná kresba tvárí 8 úcastníkov demonštrácie, ktorá nadobúda "reálnu" podobu až projekciou na fóliou potiahnuté trubice. Metóda transformácie obrazu, použitá pri tvorbe portrétov na výstave, sa nazýva cylindrická anamorfóza. Pochádza z čias baroka, keď bola využívaná na pokraji vtedajšieho výtvarného sveta. Kľúčom k rozšifrovaniu obrazu je správne umiestnené cylindrické zrkadlo. Kódovanie a dekódovanie prebieha optickou čiže analógovou cestou, a na rozdiel od dnešného digitálneho šifrovania dáva viac ako jeden správny výsledok. Individuálny charakter portrétov je zvýraznený rozdielnymi parametrami projekcie, a teda rozdielnym priemerom a výškou valcov pri jednotlivých obrazoch. Každý z portrétov má tak svoj vlastný, individuálny kľúč k dešifrovaniu.
Prechádzajúc sa výstavou môžete sledovať tváre, ktoré sa vynárajú a znovu strácajú v zdanlivom chaose. A možno budete pri tom myslieť na to, že našu pravú tvár získavame či lepšie formujeme až našimi činmi. A možno aj na to, že relatívnosť sveta nespočíva v nemožnosti rozlíšiť dobro a zlo, ale že hlavným zdrojom nestálosti a večnej premeny je nekonečné prúdenie vo vlnách prichádzajúcich a odchádzajúcich príbehov.
Vznik tohto diela podporilo viacero fyzických osôb. To, že vernisáž výstavy prebehla v deň návštevy ruského prezidenta u nás, je krásna náhoda z rodu tých poetických momentov, ktoré občas život prinesie. Bez veľkého rizika omylu by som sa stavil, že ruská ambasáda o to dielo veľký záujem neprejaví.
Daniel Fischer zorganizoval výstavu ako alternatívu k vlastnej retrospektíve. To popretie seba samého ako by bolo v protiklade s vetou, podľa ktorej každý umelec hovorí v prvom rade o sebe samom a až potom o svete okolo seba. Krása toho gesta rezonuje s krásou gesta ôsmich statočných a tvorí novú, podprahovú, na prvý pohľad nie zrejmú, pritom však základnú rovinu odkazu, ktorý nám táto výstava prináša.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.