Alebo trebárs aj na Febiofest 2010, sedemnásty ročník medzinárodnej prehliadky filmu, televízie a videa, ktorá pred pár dňami prebiehala v Bratislave (a prebieha či bude prebiehať aj v ďalších siedmich slovenských mestách - Poprad, Košice, Banská Bystrica, Prešov, Martin, Trenčín a Nitra) na rôznych miestach, príjemne nepripomínajúcich Aupark. Febiofest - tradične dobre zorganizovaný, útulný festival s hromadou dobrých filmov rôznej proveniencie, rôzneho druhu, žánru, veku...
Ak ste už niekedy boli na nejakom kvalitnom filmovom festivale, viete, že je neraz ťažké vybrať si z ponuky, lebo je toho na programe viac, ako sa dá stihnúť. A tak býva festivalový divák na jednej strane naplnený videnými filmami, na druhej strane naštvaný, že sa mu nepodarilo pozrieť si všetko, na čo by mal chuť.
Filmové festivaly okrem svojich viac či menej stálych sekcií uvádzajú aj profily jednotlivých tvorcov - tentoraz sa dramaturgia Febiofestu sústredila na Larsa von Triera, Miklósa Jancsóa a českého dokumentaristu Jana Špátu. Najstarším kúskom, čo sa premietal (sekcia Projekt 100), bola americká čierna marlowovka režiséra-majstra Howarda Hawksa Hlboký spánok z roku 1946. Zo staršej klasiky bolo možné vidieť - a bude možné najmä v klubových kinách - napríklad aj krásnu snímku Harold a Maude (Hal Ashby, 1971) či Zmluvu s vrahom (1990) Akiho Kaurismäkiho. A hrali sa aj Prorok (réžia Jacques Audiard), Wajdova novinka Svätá tráva (2009) či Organ Štefana Uhra (1964). Skrátka, na programe boli všelijaké lahôdky, našťastie, aj mnoho dokumentov.
Medzi nimi aj jedna časť z autorskej štvordielnej série českého historika a politológa Lukáša Přibyla Zapomenuté transporty do Polska. Cyklus celovečerných dokumentárnych filmov rozpráva príbehy českých Židoviek a Židov, ktorí prežili deportáciu do rôznych menej "vychytených" koncentračných táborov v Lotyšsku, Bielorusku, Estónsku a v - Poľsku. Snímky, silné spracovaním i výpoveďou, formou i obsahom, sú poskladané zo súčasného spomínania priamych aktérov hrôzostrašnej minulosti a z autentického dobového obrazového materiálu (filmové archívne zábery, fotografie zo súkromných zbierok či pozostalostí...), zväčša zverejneného prvý raz. Zapomenuté transporty sú jasným dôkazom, že ešte stále je z obdobia druhej svetovej vojny z pohľadu historického výskumu čo skúmať, spracúvať a v tej či onej podobe to posúvať ďalej. Naše xenofóbne tendencie sú totiž ako ten záhradný pýr - zbaviť sa ich je behom na dlhú, predlhú trať. A zvykneme byť leniví, hriech-nehriech.
Pár slovami spomeniem ešte jeden nádherný febiofestový film, ocenený v Cannes Zlatou palmou, nenechajte si ho ujsť, keď naň niekde natrafíte: Biela stuha Michaela Hanekeho, v Nemecku narodeného, v Rakúsku žijúceho echtovného Európana. Krátko pred prvou svetovou vojnou sa v nemeckej, silno protestantskej dedinke začnú množiť "zapríčinené náhody", hodnoty starého sveta sa rozpadávajú, ale nových hodnôt ešte niet... A všade pobehuje skupinka tamojších detí, vždy sú na mieste činu prvé...
Organizátorom prehliadky Febiofest je u nás tradične Asociácia slovenských filmových klubov, ktorá ten festival využíva na udeľovanie svojich výročných cien. Tohto roku "prischli" dve za prínos svetovej kinematografii menám prvej veľkosti - oscarovému Poliakovi Andrzejovi Wajdovi a maďarskému režisérovi Miklósovi Jancsóvi. Ten druhý si prišiel cenu prevziať osobne, bolo dojímavé, keď za ňu starý pán ďakoval a povedal divákom v natrieskanej sále pred projekciou svojho posledného filmu Pánov lampáš v Budapešti: "Nech vám Boh požehná, ak je. A ak nie je, nech vám požehná tiež."
Ak ste už niekedy boli na nejakom kvalitnom filmovom festivale, viete, že je neraz ťažké vybrať si z ponuky, lebo je toho na programe viac, ako sa dá stihnúť. A tak býva festivalový divák na jednej strane naplnený videnými filmami, na druhej strane naštvaný, že sa mu nepodarilo pozrieť si všetko, na čo by mal chuť.
Filmové festivaly okrem svojich viac či menej stálych sekcií uvádzajú aj profily jednotlivých tvorcov - tentoraz sa dramaturgia Febiofestu sústredila na Larsa von Triera, Miklósa Jancsóa a českého dokumentaristu Jana Špátu. Najstarším kúskom, čo sa premietal (sekcia Projekt 100), bola americká čierna marlowovka režiséra-majstra Howarda Hawksa Hlboký spánok z roku 1946. Zo staršej klasiky bolo možné vidieť - a bude možné najmä v klubových kinách - napríklad aj krásnu snímku Harold a Maude (Hal Ashby, 1971) či Zmluvu s vrahom (1990) Akiho Kaurismäkiho. A hrali sa aj Prorok (réžia Jacques Audiard), Wajdova novinka Svätá tráva (2009) či Organ Štefana Uhra (1964). Skrátka, na programe boli všelijaké lahôdky, našťastie, aj mnoho dokumentov.
Medzi nimi aj jedna časť z autorskej štvordielnej série českého historika a politológa Lukáša Přibyla Zapomenuté transporty do Polska. Cyklus celovečerných dokumentárnych filmov rozpráva príbehy českých Židoviek a Židov, ktorí prežili deportáciu do rôznych menej "vychytených" koncentračných táborov v Lotyšsku, Bielorusku, Estónsku a v - Poľsku. Snímky, silné spracovaním i výpoveďou, formou i obsahom, sú poskladané zo súčasného spomínania priamych aktérov hrôzostrašnej minulosti a z autentického dobového obrazového materiálu (filmové archívne zábery, fotografie zo súkromných zbierok či pozostalostí...), zväčša zverejneného prvý raz. Zapomenuté transporty sú jasným dôkazom, že ešte stále je z obdobia druhej svetovej vojny z pohľadu historického výskumu čo skúmať, spracúvať a v tej či onej podobe to posúvať ďalej. Naše xenofóbne tendencie sú totiž ako ten záhradný pýr - zbaviť sa ich je behom na dlhú, predlhú trať. A zvykneme byť leniví, hriech-nehriech.
Pár slovami spomeniem ešte jeden nádherný febiofestový film, ocenený v Cannes Zlatou palmou, nenechajte si ho ujsť, keď naň niekde natrafíte: Biela stuha Michaela Hanekeho, v Nemecku narodeného, v Rakúsku žijúceho echtovného Európana. Krátko pred prvou svetovou vojnou sa v nemeckej, silno protestantskej dedinke začnú množiť "zapríčinené náhody", hodnoty starého sveta sa rozpadávajú, ale nových hodnôt ešte niet... A všade pobehuje skupinka tamojších detí, vždy sú na mieste činu prvé...
Organizátorom prehliadky Febiofest je u nás tradične Asociácia slovenských filmových klubov, ktorá ten festival využíva na udeľovanie svojich výročných cien. Tohto roku "prischli" dve za prínos svetovej kinematografii menám prvej veľkosti - oscarovému Poliakovi Andrzejovi Wajdovi a maďarskému režisérovi Miklósovi Jancsóvi. Ten druhý si prišiel cenu prevziať osobne, bolo dojímavé, keď za ňu starý pán ďakoval a povedal divákom v natrieskanej sále pred projekciou svojho posledného filmu Pánov lampáš v Budapešti: "Nech vám Boh požehná, ak je. A ak nie je, nech vám požehná tiež."
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.