Hoci Elvis Presley je dodnes mnohými považovaný za najtypickejšieho amerického rokenrolového speváka, v skutočnosti sa dá za rokenrolové považovať iba rané obdobie jeho kariéry v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Nebol to jediný belošský spevák, ktorý uspel s muzikou vychádzajúcou z černošských koreňov.
Rhythm & blues v tom čase výdatne vykrádali aj Bill Haley a jeho skupina Comets, Everly Brothers, Jerry Lee Lewis, Buddy Holly, Gene Vincent, Carl Perkins či Roy Orbison. Iróniou osudu je, že skladby v ich podaní sa striedali na vrcholoch hitparád, zatiaľ čo skutočný vynálezca rokenrolu, ktorého pesničky ovplyvnili celé generácie mladších hudobníkov, sa dostal na čelo rebríčka iba raz. Volá sa Charles Edward Anderson Berry a do histórie pop music sa zapísal ako Chuck Berry.
Rozdielov medzi Elvisom a Chuckom je naozaj veľa. Hoci obaja pochádzali z juhu USA a z chudobných pomerov, všetkým ostatným, vrátane fyzického výzoru, sa odlišovali.
Kým Elvis spieval piesne iných (na začiatku svojej kariéry prevzal do repertoáru dokonca aj prvý Berryho hit Maybellene), Chuck Berry si hudbu i texty skladal sám. Presley bol väčšinu svojho života bábkou v rukách producentov, zatiaľ čo Berry sa čoskoro naučil viesť si sám účtovníctvo – aj za cenu toho, že bol neskôr odsúdený a uväznený za daňové úniky. Elvis si užíval slávu a bohatstvo, Chuck podnikal s nehnuteľnosťami, zakladal rôzne firmy a skupoval cadillacy – nie však preto, aby sa na nich vozil, ale plánoval ich neskôr so ziskom predať. Elvis na javisku vrtel bokmi, Chuck zabával publikum okrem skvelej muziky svojím kačacím krokom. Bez Elvisa by bolo o jednu mediálnu ikonu menej, bez Berryho by neboli Beatles, Rolling Stones a ďalšie slávne kapely, ktoré sa učili hrať ako prvé práve jeho piesne.
To, že sa americký šoubiznis v polovici 20. storočia niesol v znamení rasových predsudkov a korupcie v podobe kupovania vysielacieho času, potvrdilo niekoľko pamätníkov v dokumentárnom filme Taylora Hackforda Chuck Berry Hail! Hail! Rock´n´roll. Tento film okrem záznamu koncertu pri príležitosti Berryho šesťdesiatych narodenín z roku 1986 prináša množstvo rozhovorov s jeho rovesníkmi (Roy Orbison, Jerry Lee Lewis, Little Richard, Bo Diddley) i nasledovníkmi (John Lennon, Eric Clapton, Keith Richards). Keď Little Richard s humorom sebe vlastným opisuje, ako rozhlasové a televízne stanice v tom čase uprednostňovali uhladenejších bielych spevákov pred „škriekajúcimi a potiacimi sa černochmi“, nepriamo naznačuje, že im vlastne Presley a spol. s pomocou vlastníkov masmédií ukradli šou. Situáciu napravil až slávny rozhlasový dídžej Alan Freed, ktorý dodatočne spopularizoval medzi poslucháčmi aj pôvodnú „čiernu“ verziu rokenrolu. Ďalším paradoxom je, že sám Berry opisuje vznik svojho vynálezu tak, že do ktorejsi klasickej rhythm & bluesovej skladby jedného dňa zaradil niekoľko akordov z bielej country music, čo vyznelo veľmi zábavne. Takže rokenrol nebol vlastne ani čierny, ani biely, ale čierno-biely.
Ešte niečím sa Chuck Berry líši od Elvisa Presleyho. Zatiaľ čo prvý pred tridsiatimi rokmi zomrel, ten druhý vlani oslávil osemdesiatku a ešte stále veselo koncertuje. Okrem toho, že pravidelne raz za mesiac hráva v klube Blueberry Hill v Sant Louis, cestuje naďalej po svete – tohto roku mal napríklad rozsiahle turné po Francúzsku, Nemecku a Škandinávii vrátane jedného koncertu v Moskve. Spomínate si napríklad na jeho neuveriteľné vystúpenie na parkovisku pod hradom Devín v roku 1993? Zdá sa teda, že rokenrol bude žiť prinajmenšom tak dlho ako jeho vynálezca. Veď, ako kedysi povedal John Lennon: „Ak by ste chceli dať rock and rollu iné meno, museli by ste ho nazvať ‚Chuck Berry‛.“
.vladimír Potančok
Rhythm & blues v tom čase výdatne vykrádali aj Bill Haley a jeho skupina Comets, Everly Brothers, Jerry Lee Lewis, Buddy Holly, Gene Vincent, Carl Perkins či Roy Orbison. Iróniou osudu je, že skladby v ich podaní sa striedali na vrcholoch hitparád, zatiaľ čo skutočný vynálezca rokenrolu, ktorého pesničky ovplyvnili celé generácie mladších hudobníkov, sa dostal na čelo rebríčka iba raz. Volá sa Charles Edward Anderson Berry a do histórie pop music sa zapísal ako Chuck Berry.
Rozdielov medzi Elvisom a Chuckom je naozaj veľa. Hoci obaja pochádzali z juhu USA a z chudobných pomerov, všetkým ostatným, vrátane fyzického výzoru, sa odlišovali.
Kým Elvis spieval piesne iných (na začiatku svojej kariéry prevzal do repertoáru dokonca aj prvý Berryho hit Maybellene), Chuck Berry si hudbu i texty skladal sám. Presley bol väčšinu svojho života bábkou v rukách producentov, zatiaľ čo Berry sa čoskoro naučil viesť si sám účtovníctvo – aj za cenu toho, že bol neskôr odsúdený a uväznený za daňové úniky. Elvis si užíval slávu a bohatstvo, Chuck podnikal s nehnuteľnosťami, zakladal rôzne firmy a skupoval cadillacy – nie však preto, aby sa na nich vozil, ale plánoval ich neskôr so ziskom predať. Elvis na javisku vrtel bokmi, Chuck zabával publikum okrem skvelej muziky svojím kačacím krokom. Bez Elvisa by bolo o jednu mediálnu ikonu menej, bez Berryho by neboli Beatles, Rolling Stones a ďalšie slávne kapely, ktoré sa učili hrať ako prvé práve jeho piesne.
To, že sa americký šoubiznis v polovici 20. storočia niesol v znamení rasových predsudkov a korupcie v podobe kupovania vysielacieho času, potvrdilo niekoľko pamätníkov v dokumentárnom filme Taylora Hackforda Chuck Berry Hail! Hail! Rock´n´roll. Tento film okrem záznamu koncertu pri príležitosti Berryho šesťdesiatych narodenín z roku 1986 prináša množstvo rozhovorov s jeho rovesníkmi (Roy Orbison, Jerry Lee Lewis, Little Richard, Bo Diddley) i nasledovníkmi (John Lennon, Eric Clapton, Keith Richards). Keď Little Richard s humorom sebe vlastným opisuje, ako rozhlasové a televízne stanice v tom čase uprednostňovali uhladenejších bielych spevákov pred „škriekajúcimi a potiacimi sa černochmi“, nepriamo naznačuje, že im vlastne Presley a spol. s pomocou vlastníkov masmédií ukradli šou. Situáciu napravil až slávny rozhlasový dídžej Alan Freed, ktorý dodatočne spopularizoval medzi poslucháčmi aj pôvodnú „čiernu“ verziu rokenrolu. Ďalším paradoxom je, že sám Berry opisuje vznik svojho vynálezu tak, že do ktorejsi klasickej rhythm & bluesovej skladby jedného dňa zaradil niekoľko akordov z bielej country music, čo vyznelo veľmi zábavne. Takže rokenrol nebol vlastne ani čierny, ani biely, ale čierno-biely.
Ešte niečím sa Chuck Berry líši od Elvisa Presleyho. Zatiaľ čo prvý pred tridsiatimi rokmi zomrel, ten druhý vlani oslávil osemdesiatku a ešte stále veselo koncertuje. Okrem toho, že pravidelne raz za mesiac hráva v klube Blueberry Hill v Sant Louis, cestuje naďalej po svete – tohto roku mal napríklad rozsiahle turné po Francúzsku, Nemecku a Škandinávii vrátane jedného koncertu v Moskve. Spomínate si napríklad na jeho neuveriteľné vystúpenie na parkovisku pod hradom Devín v roku 1993? Zdá sa teda, že rokenrol bude žiť prinajmenšom tak dlho ako jeho vynálezca. Veď, ako kedysi povedal John Lennon: „Ak by ste chceli dať rock and rollu iné meno, museli by ste ho nazvať ‚Chuck Berry‛.“
.vladimír Potančok
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.