Existuje slávne Nabokovovo vyhlásenie: "Je dosť zvláštne, ak niekto nedokáže prečítať knihu, ak ju dokáže čítať vždy len odznova. Dobrý čitateľ, veľký čitateľ, aktívny a tvorivý čitateľ je opätovný čitateľ." Ani k jeho románu Bledý oheň (aký je len toto čudesný román!) nemožno pristupovať inak. Jeho štruktúra je takáto: Predslov, báseň Johna Shada s názvom Bledý oheň, Komentár k básni od podivína profesora Charlesa Kinbota a napokon Register (menný i vecný). Niežeby tu chýbal dej, ten Kinbote hľadá v Poéme - ako veľkolepo nazýva Shadovu báseň, či skôr do nej vtláča svoj vlastný dej. Jeho interpretácia je podozrivo dezinterpretačná a čitateľ nadobúda presvedčenie, že názov knihy Pale Fire je iba slovnou hračkou, takou typickou pre Nabokova - stačí prehodiť písmenká a získame slová Rape Life. A naozaj, komentátor sa javí ako ten, kto znásilňuje život Johna Shada, a nielen život, ale aj jeho báseň, presne tak, ako to robí množstvo samozvaných interpretátorov literárnych diel (napríklad práve teraz to možno robím ja).
Profesor Kinbote je čudák, ktorý sa na konci svojho Komentára identifikuje s kráľom Karolom II. z krajiny Zembla, o ktorej tvrdí, že to nie je skomolenina ruského zemlja. Bohvie, či je to pravda, lebo ten istý Kinbote je presvedčený, že výraz pale fire sa nenachádza u Shakespeara, lebo to uňho nikdy nenašiel a má po ruke aj zemblanský preklad Timona aténskeho, kde sa nič podobné nenachádza (a zemblančina je predsa "jazykom zrkadla"). Čitateľ si však otvorí Shakespearov originál a v tretej scéne štvrtého dejstva tento výraz nájde. Je to pasáž, v ktorej sa vyhostený Timon sťažuje, že všetko na svete je zlodejstvo, aj taký Mesiac, lebo svoj "bledý oheň" ukradol Slnku. Čitateľ pozná pravdu (ak si ju overí), nie však učený Kinbote, ktorý iba smutne poznamená, že ak by to tak bolo, potom by sa jeho šťastie "rovnalo štatistickej monštruóznosti". Tu kdesi, u Shakespeara, možno hľadať aj kľúč k románu. Mesiac, ktorý Slnko okradol o strieborné svetlo (tak prekladá výraz pale fire zemblanský prekladateľ Conmal), je obrazom vzťahu medzi originálom a komentárom (interpretáciou, prekladom).
Kinbotov komentár je plný odkazov na verše básne alebo na jeho komentáre k veršom. Čitateľ sa môže rozhodnúť, či na tie referencie bude reagovať, alebo nie. Niektoré odkazy sú priam vnútené: "pozri Predslov, pozri Predslov, a to hneď." No sú tu aj nespočetné alúzie na literárne diela vrátane tých Nabokovových (nájdeme tu stopy po Lolite, Pninovi či poviedke Solus Rex). Znalosť tých diel iba rozširuje zážitok z čítania Nabokova ako autoplagiátora.
Literárny šachista si zas zgustne na Nabokovovom opise šachových situácií, keď je "kráľ" Karol II. vyhostený zo Zembly a prenasleduje ho nájomný vrah Gradus (odporúčam nahliadnuť do komentára k veršu 149 a všimnite si, ako sa zo mňa stáva Kinbote). Celé toto dielo je jedna veľká šachová partia alebo nekonečný lov na vzácneho motýľa (aby sme zadosťučinili inej Nabokovovej vášni). Shadovu báseň tvorí 999 veršov (potom Shade zomrel, vlastne ho zavraždil potvorský Gradus) a Kinbote sa svojou interpretáciou usiluje uloviť ten tisíci verš, ktorý sa podľa neho rovná prvému, čím uzatvára báseň do kruhu či Möbiovej pásky. Lebo také sú knihy: začínajú sa tam, kde sa aj končia.
A myslím si, že Kinbote je nakoniec iba strelec, ktorý neúspešne bránil svojho kráľa-básnika pred tým dotieravcom Gradusom.
Autor je vysokoškolský pedagóg a redaktor časopisu www.ostium.sk.
Vladimir Nabokov, Bledý oheň, preklad Otakar Kořínek, preklad veršov Jana Kantorová-Báliková, Slovart 2010.
Profesor Kinbote je čudák, ktorý sa na konci svojho Komentára identifikuje s kráľom Karolom II. z krajiny Zembla, o ktorej tvrdí, že to nie je skomolenina ruského zemlja. Bohvie, či je to pravda, lebo ten istý Kinbote je presvedčený, že výraz pale fire sa nenachádza u Shakespeara, lebo to uňho nikdy nenašiel a má po ruke aj zemblanský preklad Timona aténskeho, kde sa nič podobné nenachádza (a zemblančina je predsa "jazykom zrkadla"). Čitateľ si však otvorí Shakespearov originál a v tretej scéne štvrtého dejstva tento výraz nájde. Je to pasáž, v ktorej sa vyhostený Timon sťažuje, že všetko na svete je zlodejstvo, aj taký Mesiac, lebo svoj "bledý oheň" ukradol Slnku. Čitateľ pozná pravdu (ak si ju overí), nie však učený Kinbote, ktorý iba smutne poznamená, že ak by to tak bolo, potom by sa jeho šťastie "rovnalo štatistickej monštruóznosti". Tu kdesi, u Shakespeara, možno hľadať aj kľúč k románu. Mesiac, ktorý Slnko okradol o strieborné svetlo (tak prekladá výraz pale fire zemblanský prekladateľ Conmal), je obrazom vzťahu medzi originálom a komentárom (interpretáciou, prekladom).
Kinbotov komentár je plný odkazov na verše básne alebo na jeho komentáre k veršom. Čitateľ sa môže rozhodnúť, či na tie referencie bude reagovať, alebo nie. Niektoré odkazy sú priam vnútené: "pozri Predslov, pozri Predslov, a to hneď." No sú tu aj nespočetné alúzie na literárne diela vrátane tých Nabokovových (nájdeme tu stopy po Lolite, Pninovi či poviedke Solus Rex). Znalosť tých diel iba rozširuje zážitok z čítania Nabokova ako autoplagiátora.
Literárny šachista si zas zgustne na Nabokovovom opise šachových situácií, keď je "kráľ" Karol II. vyhostený zo Zembly a prenasleduje ho nájomný vrah Gradus (odporúčam nahliadnuť do komentára k veršu 149 a všimnite si, ako sa zo mňa stáva Kinbote). Celé toto dielo je jedna veľká šachová partia alebo nekonečný lov na vzácneho motýľa (aby sme zadosťučinili inej Nabokovovej vášni). Shadovu báseň tvorí 999 veršov (potom Shade zomrel, vlastne ho zavraždil potvorský Gradus) a Kinbote sa svojou interpretáciou usiluje uloviť ten tisíci verš, ktorý sa podľa neho rovná prvému, čím uzatvára báseň do kruhu či Möbiovej pásky. Lebo také sú knihy: začínajú sa tam, kde sa aj končia.
A myslím si, že Kinbote je nakoniec iba strelec, ktorý neúspešne bránil svojho kráľa-básnika pred tým dotieravcom Gradusom.
Autor je vysokoškolský pedagóg a redaktor časopisu www.ostium.sk.
Vladimir Nabokov, Bledý oheň, preklad Otakar Kořínek, preklad veršov Jana Kantorová-Báliková, Slovart 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.