Prezidentovi kritici sa ozvali, že okrem bezjadrového sveta by mal Obama sledovať aj bezjadrový Irán. Podpis americko-ruskej odzbrojovacej dohody však v skutočnosti vyhovoval Rusku prinajmenšom tak ako Amerike, a ak Moskva pristúpi na tvrdšie sankcie voči Iránu, Obamovi to pomôže. Rusko potrebuje zmluvu kvôli peniazom: obnova obrovských zásob jadrových zbraní je drahá, a aj po znížení stavov budú mať Rusi aj Američania stále absolútnu jadrovú prevahu vo svete. Navyše, podľa novej zmluvy sa americké a ruské bombardéry rátajú ako jedna jadrová hlavica, i keď v realite dokáže niesť bombardér niekoľko hlavíc (a teda časť zníženia môžu obe krajiny urobiť iba na papieri). Američanom zmluva vyhovovala, pretože ich moderné konvenčné zbrane sú dnes účinnejšie ako teoretické použitie jadrovej bomby, a ich závislosť od odstrašujúceho účinku jadrových zbraní je nižšia ako v minulosti. A pre situácie, akou by bolo prípadné (i keď ťažko predstaviteľné) hĺbkové bombardovanie napríklad iránskych jadrových zariadení skrytých pod zemou, im zostáva priestor tak podľa novej zmluvy, ako aj podľa inovovanej jadrovej doktríny, zverejnenej vo Washingtone krátko pred podpisom pražskej zmluvy.
Táto jadrová doktrína je aj dobrým náhľadom do súčasného strategického uvažovania vo Washingtone. Od 6. augusta 1945, keď prvá atómová bomba zrovnala so zemou japonskú Hirošimu, sa začal oficiálne rátať atómový vek. Ten sa postupne vyznačoval troma hlavnými znakmi. Prvým bolo obrovské úsilie získať bombu (Moskva ju získala v roku 1949) a mať v počte hlavíc a rakiet rovnováhu či prípadne náskok. Druhým znakom bolo, že obe krajiny mali také množstvo zbraní, že nebolo možné, aby sa jedna pokúsila tú druhú zničiť bez toho, že by sama bola zničená. Vznikol koncept vzájomne zaručeného zničenia, ktorý znamenal, že skutočné riziko spočívalo skôr v chybnom vyhodnotení pohybu druhej strany než v skutočnom úmysle zaútočiť. Tretím znakom atómového veku bolo, že studená vojna medzi USA a Sovietskym zväzom nikdy neprerástla do priamej horúcej vojny. Prebiehali zástupné vojny v iných častiach sveta, od Kórey cez Vietnam po Afganistan, k priamej konfrontácii však nikdy nedošlo, napriek nepriateľstvu, ktoré bolo po väčšinu času zreteľné. Jadrové zbrane superveľmocí sa tak, paradoxne, stali zárukou toho, že medzi nimi neprišlo k vojne.
Zoči-voči tomu vyzerá Obamova vízia odstránenia jadrových zbraní nielen idealistická, ale aj trochu nebezpečná. Alebo inak: bude bezvojnový status quo zachovaný aj do budúcnosti, ak by potenciálni protivníci (napríklad USA a Čína alebo Rusko a Čína) nemali jadrové zbrane, a teda prípadným konfliktom by neriskovali úplne všetko? V prospech Obamovho pohľadu však hovoria iné argumenty. Čo ak by teroristi z 11. septembra mali jadrové zbrane alebo hoci iba rádioaktívny materiál? A potom, dnešné, čoraz presnejšie zbrane s ich "chirurgickými zásahmi" umožňujú vyhýbať sa civilným obetiam oveľa viac ako v minulosti. Áno, pri leteckých útokoch stále zomiera príliš veľa civilistov. No v porovnaní s použitím jednej-jedinej jadrovej bomby, ničiacej všetko naokolo, to sú stále iba zlomky.
Pražská zmluva Obamu s Medvedevom nie je veľkým prelomom, a svet je po jej podpise bezpečnejší iba o máličko. Predstava, že svet dokáže o pár desaťročí fungovať bez jadrových zbraní, zatiaľ nevyzerá reálne. No možnosť, že aj vďaka iným, dokonalejším konvenčným zbraniam sa budú štáty na atómové zbrane oveľa menej spoliehať ako v minulosti, sa môže stať skutočnosťou.
Táto jadrová doktrína je aj dobrým náhľadom do súčasného strategického uvažovania vo Washingtone. Od 6. augusta 1945, keď prvá atómová bomba zrovnala so zemou japonskú Hirošimu, sa začal oficiálne rátať atómový vek. Ten sa postupne vyznačoval troma hlavnými znakmi. Prvým bolo obrovské úsilie získať bombu (Moskva ju získala v roku 1949) a mať v počte hlavíc a rakiet rovnováhu či prípadne náskok. Druhým znakom bolo, že obe krajiny mali také množstvo zbraní, že nebolo možné, aby sa jedna pokúsila tú druhú zničiť bez toho, že by sama bola zničená. Vznikol koncept vzájomne zaručeného zničenia, ktorý znamenal, že skutočné riziko spočívalo skôr v chybnom vyhodnotení pohybu druhej strany než v skutočnom úmysle zaútočiť. Tretím znakom atómového veku bolo, že studená vojna medzi USA a Sovietskym zväzom nikdy neprerástla do priamej horúcej vojny. Prebiehali zástupné vojny v iných častiach sveta, od Kórey cez Vietnam po Afganistan, k priamej konfrontácii však nikdy nedošlo, napriek nepriateľstvu, ktoré bolo po väčšinu času zreteľné. Jadrové zbrane superveľmocí sa tak, paradoxne, stali zárukou toho, že medzi nimi neprišlo k vojne.
Zoči-voči tomu vyzerá Obamova vízia odstránenia jadrových zbraní nielen idealistická, ale aj trochu nebezpečná. Alebo inak: bude bezvojnový status quo zachovaný aj do budúcnosti, ak by potenciálni protivníci (napríklad USA a Čína alebo Rusko a Čína) nemali jadrové zbrane, a teda prípadným konfliktom by neriskovali úplne všetko? V prospech Obamovho pohľadu však hovoria iné argumenty. Čo ak by teroristi z 11. septembra mali jadrové zbrane alebo hoci iba rádioaktívny materiál? A potom, dnešné, čoraz presnejšie zbrane s ich "chirurgickými zásahmi" umožňujú vyhýbať sa civilným obetiam oveľa viac ako v minulosti. Áno, pri leteckých útokoch stále zomiera príliš veľa civilistov. No v porovnaní s použitím jednej-jedinej jadrovej bomby, ničiacej všetko naokolo, to sú stále iba zlomky.
Pražská zmluva Obamu s Medvedevom nie je veľkým prelomom, a svet je po jej podpise bezpečnejší iba o máličko. Predstava, že svet dokáže o pár desaťročí fungovať bez jadrových zbraní, zatiaľ nevyzerá reálne. No možnosť, že aj vďaka iným, dokonalejším konvenčným zbraniam sa budú štáty na atómové zbrane oveľa menej spoliehať ako v minulosti, sa môže stať skutočnosťou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.