Po zemetrasení

Ústavná väčšina jednej strany (vysoko pravdepodobne), nový charakter celej politickej scény (koniec 20-ročnej bipolarity pravica-ľavica),  zbezvýznamnenie roztrieštenej opozície a možnosť zásahov do inštitucionálneho systému, to všetko ohlasuje nástup novej éry. 

Dvojtretinovú väčšinu Fideszu musí definitívne potvrdiť ešte druhé kolo,  ale to sa zdá, vzhľadom na stav v zostávajúcich jednomandátových obvodoch, čistou formalitou. Na volebnom fiasku osem rokov vládnucich socialistov (MSZP) už nič nezmení ani jednostranné odstupovanie vlastných kandidátov (v prospech „štvrtej“ strany LMP), so zámerom prekaziť Fideszu „ústavnú“ hranicu 258 mandátov... Kým v období 2006 – 2010 mala MSZP 184 poslancov, vysnený cieľ pred nedeľňajším druhým kolom je 50...  Rozprášenie straníckych štruktúr, ktoré stáli pri zrode maďarskej demokracie a 20 rokov určovali jej podobu, korunuje vypadnutie MDF a SZDSZ z parlamentu.  Aj keď sa javí, že ich katom bola výlučne hospodárska kríza a totálne zlyhanie pri spravovaní verejných financií, podobnosť s Poľskom 2005 evokuje názor politológa László Lengyela: „Socialistov a liberálov popravila korupcia, niet ani jedného voliča, ktorý by nevedel súkať z rukáva korupčné kauzy ministrov, poslancov, starostov (...)“. 

Za tri volebné porážky (1994, 2002, 2006), ktoré prežil, má Viktor Orbán teraz takú satisfakciu, po akej vždy túžil. („Musíme vyhrať len raz, ale poriadne“) Môže meniť krajinu podľa gusta, bez dohadovania sa s koaličným partnerom. Ak bude nútený ku kompromisom, tak len tlakom vonkajších aktérov, ktorí môžu pochádzať z biznisu alebo z Bruselu. Je možné, že zmenšenie parlamentu o polovicu kresiel a zníženie počtu ministerstiev na osem, čo sú dva dlhšie signalizované zásahy do politického systému, budú s odstupom času  považované za tie zanedbateľnejšie za Orbánovej druhej vlády... 

„Frontálny útok“ proti byrokracii, korupcii a reforma štátu, to všetko bez nejakých bližších podrobností, a ešte okamžité zníženie daní, je esenciou ponuky strany, ktorá má síce ohromnú moc, ale uzučký manévrovací priestor. O tom, ako bude vyzerať vôbec najvyššia hra, ktorá čaká Orbána, svedčia slová čoskoro (staro)nového ministra zahraničia, že „vláda Fideszu začne okamžite rokovania o novej dohode s MMF, alebo rozšírení súčasnej“.  Inak povedané, pre Maďarsko, ktoré je stále  „na prístrojoch“ MMF, chce Orbán povolenie na vyšší deficit, aby cez nižšie dane mohol spustiť kolesá hospodárskeho rastu.  Otázkou „iba“ je, čo sa stane, ak sa nedohodne. Potom, resp. najneskôr v októbri, keď vyprší platné memorandum s MMF,  mu zostanú len dve možnosti: Buď  pokračovať v terapii „gyurcsány-bajnaiovskej“, ktorú nemilosrdne kritizoval, alebo sa „odpojiť“ od prístrojov, čo by znamenalo okamžité zdraženie úverov, alebo  vôbec znemožnenie financovania štátu na trhoch. 

Zásadný problém Viktora Orbána i krajiny, ktorej bude vládnuť, totiž je, že injekcia MMF a sociálne škrty, čo boli urobené, riešia tak akurát deficity na roky 2009 a možno aj 2010, avšak nie napríklad znetvorenie  pracovného trhu (10 miliónov ľudí živí 3,8 milióna zarábajúcich, z ktorých 1,6 milióna poberá minimálnu mzdu!), obrovské čierne diery v štátnych podnikoch (železnica!), dôchodkovom a zdravotnom systéme či prebujnenej samospráve (atď). Ak existuje jedna vec, ktorú nezmôže ani ústavná väčšina a akokoľvek silný vodca, tak to je naštartovanie rozpočtovo relevantného (z hľadiska príjmov) rastu v prostredí takých obludných štrukturálnych deformácií, akými dnes trpí Maďarsko.