Obete vymyslenej vojny

Britský spisovateľ H.G. Wells vydal v roku 1898 vedecko-fantastický román Vojna svetov. Ako dobre vieme, Marťania (doteraz) neprišli, no v roku 1938, v predvečer sviatku Halloween, šokoval Američanov Orson Welles rozhlasovou adaptáciou tohto diela. „Inváziu Marťanov“ v priamom prenose vysielala stanica CBS a na smrť tak vydesila milióny poslucháčov, ktorí netušili, že ide o mystifikáciu. Zásluhu na tom má mimoriadne sugestívne podanie, keď herci v úlohách rozhlasových reportérov hovorili v „živých vstupoch“ o „veľkom sivom hadovi“ a „ďalších bytostiach s chápadlami“, ktoré vystupujú kdesi na farme pri New Jersey z vesmírneho korábu. Poslucháči v panike naskakovali do áut, nabíjali zbrane a omotávali si hlavy mokrými uterákmi, čo ich malo ochrániť pred „jedovatým marťanským vplyvom“. Orson Welles a jeho divadelná spoločnosť Mercury podľa New York Times predviedli jedno z najfascinujúcejších predstavení všetkých čias, mnohé obete tohto „vtipu“ to však videli inak a žiadali pre neho prísny trest za šírenie poplašnej správy. 

Čohosi podobne slaboduchého sa dopustila belgická televízia, keď pred pár rokmi počas vášnivých sporov medzi Valónmi a Flámami vierohodne simulovala dramatický rozpad štátu: vtedy boli aj obete infarktov. A najnovšie minulý pondelok televízia v západoruskom Lipecku odvysielala – bez upozornenia, že ide o mystifikáciu – príspevok o napadnutí Ukrajiny a Bieloruska silami NATO. Až po pár minútach priznala televízia farbu s tým, že ide iba o pokus spropagovať vojenské cvičenie.

Všetkých však „tromfla“ gruzínska TV Imedi (paradoxne, to slovo znamená v gruzínčine nádej). Dňa 12. marca v sobotňajšom večernom primetimovom čase urobila z divákov sledovanej publicistickej relácie Kronika pokusných králikov, keď s plnou vážnosťou „informovala“ o tom, že Rusko ich krajinu opäť napadlo, zabili prezidenta Michaila Saakašviliho a moci sa ujala „zradná opozícia“. No nielen to. Mrazivé v kontexte (skutočnej) poľskej tragédie týchto dní je to, že podľa mystifikácie TV Imedi spadlo lietadlo s poľským prezidentom Kaczyńskym. Ten inak počas (skutočnej) vojny s Ruskom v auguste 2008 prišiel spoločne s ukrajinským, litovským, lotyšským a estónskym prezidentom podporiť Gruzínsko. Podľa moskovského rozhlasu vtedy žiadal pilota, aby pristál aj za nepriaznivých podmienok. Kapitán lietadla to však z bezpečnostných dôvodov odmietol a zamieril na náhradné letisko v Azerbajdžane. 

Politológ Irakli Sesiašvili v rozhovore pre týždenník The Georgian Times hovorí o  programe TV Imedi ako o teroristickom akte proti obyvateľstvu. „Každý si tu pamätá vydesenú tvár prezidenta Saakašviliho počas vojny, keď utekal do krytu. Vtedy zahanbil statočnosť národa. Pokúša sa teraz zrejme rehabilitovať svoj obraz v očiach ľudí inscenáciou svojej virtuálnej smrti. Máme sa zrejme domnievať, že prezident zbabelo neutečie. Naopak, obetuje sa tým, že bude bojovať s ruskými okupantmi,“ uvádza Sesiašvili. Paradoxne, hnev divákov na televíziu nebol po odvysielaní programu príliš intenzívny a nezdemolovali ju: prišli demonštrovať pred jej sídlo, no čoskoro ich to prešlo. 

Áno, TV Imedi niekoľko dní vopred avizovala, že v tom programe ide iba o simuláciu reality (pozri rozhovor s Giorgim Arveladzem v rámčeku), no titulky, ktoré o tom informovali, po prvých minútach 40-minútového programu zmizli. Vydesení diváci, ktorí si príliš živo pamätajú vojnu s Ruskom v auguste 2008, reagovali panikou. Prestali sa spoliehať na svoj úsudok a podľahli emóciám. V televízii lietadlá bombardovali krajinu – no nič také nepočuli. Tanky mali obsadiť hlavné mesto – no nič také nevideli. Uverili však. TV Imedi šikovne zostrihala a použila archívne zábery z minulých protivládnych demonštrácií a vojny. Ľudia mali na nich krátke rukávy (v auguste 2008 teploty stúpali k štyridsiatke), divákom v marci 2010 však nedošlo, že je to bluf...

Sociálny pracovník českej organizácie Člověk v tísni v západogruzínskom Zugdidi Grigol Dagargulia bol v sobotu 12. marca na pohrebe známeho politika. Televíziu nesledoval. „Odrazu na smútočnom obrade vypukla medzi hosťami panika. Každému zvonili mobily s tým, že je vojna. Trvalo to asi dvadsať minút, potom mobilné siete skolabovali,“ hovorí Grigol a dodáva: „Počul som, že ktosi zahynul na infarkt, že ľudia vybiehali na ulicu, vyberali z bankomatov hotovosť a tankovali benzín do áut. Bol to šok. Zároveň však boli všetci prekvapení, že je vojna a že Rusi bombardujú mesto Mccheta  s chrámovým komplexom – pretože nič, čo by tomu nasvedčovalo, nepočuli a nevideli.“

Tri týždne „po“ sme s Grigolom opäť na sobotňajšom pohrebe v jeho rodnej dedine Kurta. Dnes, zdá sa, vojna nevypukne. Pochovávajú 86-ročného Severiana Kortavu. „Čo si ho pamätám, vždy pil a veľa. Minimálne tri poháre denne, víno alebo čaču, čo je gruzínska vodka. Jedenásť rokov strávil vo väzení, lebo nesúhlasil s kolchozom za čias Sovietskeho zväzu.“  Obvykle sa v Gruzínsku pije dvadsaťštyri tostov (obradne prednesených prípitkov), v prípade pohrebu však minimálne tri: za zosnulého, za tých, čo pripravili pohreb a za členov jeho rodiny. Duchaplne pripíjame aj za mier.

Zurab Cachnagia, utečenec z Abcházska, žije v druhom najväčšom gruzínskom meste Kutajsi. Pracuje u mobilného operátora Magti. V sobotu 12. marca večer pil víno u priateľa. „Pozerali sme iný kanál, keď vtom jeho mama neočakávane prepla na TV Imedi. Začala sa vojna! – kričala. Vybehol som na balkón a vidím ľudí, ako zmätene behajú, pred bankomatmi sa tvorili dlhé rady. Potom mi volá mama: poď rýchlo domov,  ruské vojská vchádzajú do mesta. Začala sa vojna, ale kde? – pýtal som sa jej. Nič som nevidel. Bežal som však domov, mama je chorá na srdce, má vysoký tlak. Mal som o ňu strach. Cestou mi volá: prines minerálku, je mi zle. Vbehol som do potravín a kričím na nič netušiace predavačky: prepnite si na TV Imedi, začala sa vojna! Vydesili sa. Zavreli obchod a ušli...“ spomína Zurab, pričom sa s odstupom troch týždňov smeje. Čo iné mu ostáva?

„Ten hlúpy program sme nepozerali. Načo? Vedeli sme, že to nie je pravda. Ja som to prežila na vlastnej koži, dvakrát ma Rusi a Osetínci vyhnali za vojny z domova. V roku 2001 z Cchinvali a v roku 2008 z Ačabeti,“ hovorí zdravotníčka Mary Chmiadašvili v najväčšom utečeneckom „sadrokartónovom gete“ Tserovani. Žije tu takmer 10-tisíc Gruzíncov, ktorých vyhnali v lete 2008 z ich domov v Južnom Osetsku a nemajú sa kam vrátiť – ich domy ruská armáda a osetinské milície väčšinou zapálili. Nie, týmto ľuďom skutočne nechýba ku šťastiu vymyslená vojna. Mary hovorí, že podľa jej zistení oproti minulému roku pribudlo ľudí s psychickými problémami. Trápi ich beznádej, frustrácia zo straty domova, nezamestnanosť. Pomáhajú tu organizácie z celého sveta, aj zo Slovenska, Človek v ohrození a Gruzínsky spolok.

Fiktívnu vojna 12. marca zažila aj Keta Chkheidze z organizácie Women´s fund of Georgia. „Bolo to urobené vierohodne. Nebola som si dlho istá, či je to naozaj vojna. Dole pod domom v Tbilisi mám obchod, kde majú na poličke televízor. Zašla som tam. Stála tam vydesená žena, chcela kúpiť všetky zásoby. V priebehu pár sekúnd z obchodu vybehlo zo desať ľudí. Majiteľ obchodu sa ešte pred kolapsom mobilnej siete stihol dovolať známemu na letisko. Ten ho upokojoval, že žiadna vojna nie je. Neverili sme. Prepínali sme na iné stanice, no čo bolo ešte horšie, nijaká z nich nevysielala správy,“ spomína Keta. Odvtedy si TV Imedi nezapla. A ani už nechce.