Bankrotujúce štáty

Často padne vláda, o úspory prídu skoro všetci občania, o peniaze investori a dlhy splácajú budúce generácie. Prečo však krachujú štáty?

V čase hospodárskych recesií sú bankroty štátov častejšie ako inokedy. V dnešnej kríze sa už objavilo niekoľko horúcich kandidátov na bankrot. Náš južný sused Maďarsko, pobaltské Lotyšsko, Island, Írsko, Grécko a pošuškáva sa už aj o Taliansku, Portugalsku a Španielsku. I keď nie všetky tieto krajiny majú finančné ťažkosti s rovnakým pôvodom, isté spoločné črty krachujúcich krajín sa nájsť dajú. 

Príčiny krachu sú zväčša tieto: Rozpočtové rozhadzovanie populistických vlád, nevýkonná ekonomika, zlý daňový systém, neúmerne zadlžovanie sa, fixný kurz domácej meny na silnejšiu zahraničnú a šok malej ekonomiky z veľkých zahraničných investícií, ktoré spôsobili príliš rýchly rast.

Najčerstvejší prípad krachujúcej krajiny je mediálne omieľané Grécko. I keď sa zdá, že sa najhoršiemu vyhlo, keďže jeho partneri v eurozóne sa rozhýbali a sľúbili mu v prípade núdze pomoc – vo forme pôžičiek v hodnote 45 miliárd eur za päťpercentný úrok – táto krajina nie je za vodou. Náklady na splácanie dlhu sa šplhajú do veľkých výšok, štátne dlhopisy sa predávajú s vysokým úrokom a Gréci si nechcú uťahovať opasky. Ak by im ich politici pripomenuli prípad krachu Argentíny z roku 2001, možno by si ten opasok o jednu dierku posunuli.

Vladimír Baláž z Prognostického ústavu SAV upozorňuje, že situácia Grécka a Argentíny má veľa spoločného. Argentína začiatkom 90. rokov naviazala kurz svojho pesa (po odporúčaní Medzinárodného menového fondu) na americký dolár v pomere 1:1. To malo zabezpečiť stabilitu meny, ktorá prekonala v predchádzajúcich rokoch hyperinfláciu. Argentíne sa spočiatku so silnou menou darilo, ale keď dolár na konci 90. rokov posilnil, jej export sa stal drahým a ekonomika trpela. Kompetentní ľudia nedokázali včas fixáciu na dolár zrušiť a peso devalvovať. Tak stiahli pod vodu celú ekonomiku. 

„Štáty si často neuvedomujú všetky následky, ktoré plynú z pevného kurzu,“ pripomína Ján Tóth, hlavný ekonóm UniCredit Bank.  Navyše, táto juhoamerická krajina vyberala málo daní. Argentínčania, podobne ako Gréci, si chceli žiť na vysokej nohe, ale plateniu daní sa vyhýbali. „Aby vláda udržala výmenný kurz pesa k doláru, musela si doláre požičať v zahraničí a ponúknuť vysoké úroky, čo do krajiny lákalo špekulatívny kapitál. Zadlženie krajiny prudko narástlo,“ vysvetľuje Baláž.  V pevnom kurze je teda prvá podobnosť s Gréckom, ktoré je tiež zviazané fixným kurzom eura  a nemôže menu jednoducho devalvovať, ako by to mohlo urobiť s národnou menou. „Euro je pre Grécko luxusný produkt a nemalo ho prijať, pretože jeho ekonomika na to nemá,“ myslí si Baláž. 

V Argentíne sa na konci roku 2001 prejavili aj ďalšie sprievodné javy krachujúceho štátu. Nemecký týždenník Der Spiegel píše v článku o bankrotujúcich krajinách z roku 2008, že ľudia prestali veriť domácej mene a húfne vyberali úspory v dolároch a nosili ich v kufroch do susedného Uruguaja, ktorý má povesť juhoamerického Švajčiarska. Tiež sa tam nikto nepýta, odkiaľ máte peniaze, ktoré vkladáte na účet.  Argentínska vláda sa snažila úniku úspor zabrániť zmrazením bankových účtov a obmedzením maximálnej výšky výberu hotovosti. Dôveru v domácu menu to neprinieslo. Napokon z krajiny utekali zahraniční investori, ľudia útočili na banky, rabovali supermakety a utiekol aj vtedajší prezident Fernando de la Rúa. 

To je, samozrejme, čierny scenár, typický skôr pre latinskoamerické krajiny. Ale vo svetle informácií, ktoré hovoria, že už aj Gréci presúvajú svoje úspory do bezpečia zahraničných bánk (britský The Telegraph informoval, že v januári a februári si Gréci v obave z krízy presunuli asi osem miliárd úspor z domácich do zahraničných bánk) je podobnosť opäť namieste. 

Štátny bankrot však nie je úplná tragédia. V minulosti skrachovalo už veľa krajín a tie, na rozdiel od firiem, stále existujú. Vymení sa v nich vláda, teda čosi ako manažment vo firme, pripraví sa ozdravný proces štátnych financií a ide sa ďalej. Štáty svoje dlhy zväčša riešia devalváciou meny a infláciou (vymaže dlhy), a aj zavedením novej meny, výmenou starých dlhov za nové. Niektoré „darebácke“ štáty jednoducho odmietnu svoje dlhy platiť. 

Argentína svoj bankrot riešila na úkor svojich veriteľov, ale aj obyvateľov. Vydala štátne dlhopisy, ktoré mali nižšiu hodnotu ako staršie a dlhšiu lehotu splatnosti. Zahraniční investori, ale aj penzijné fondy, ak nechceli stratiť všetko, museli tie dlhopisy nakúpiť, a tak stratili časť investícií. Ľudia pri devalvovanej mene stratili úspory.

Keď sledujeme situáciu v Grécku či iných krajinách, natíska sa otázka, či je dobré preťahovať agóniu zadlženého štátu alebo vyhlásiť rýchlo bankrot? „Bankrot je pre zadlženú krajinu istou úľavou a získa čas na nadýchnutie a reštruktualizáciu svojich dlhov,“ myslí si Baláž. Navyše vláda má dôvod robiť nepopulárne opatrenia, ktoré by inak vzhľadom na verejnú mienku robiť nemohla. Ak bankrot vyhlási malá krajina ako Grécko, ktoré má dlhy voči zahraničiu, poškodí najviac veriteľov za hranicami. Ak by však bankrot vyhlásilo zadlžené Japonsko, ktoré má väčšinu dlhov umiestnených doma, tak poškodí viac vlastné obyvateľstvo. 

Po bankrote nenasleduje rýchle oživenie ekonomiky. Argentíne trvala reštruktualizácia dlhov štyri roky a dodnes sú ratingy jej štátnych dlhopisov jedny z najhorších na svete. Aké rýchle a úspešné bude Grécko, nevedno.

Okrem starosti o znižovanie dlhov by sa mala bankrotujúca krajina postarať najmä o oživenie svojej ekonomiky. Bez toho nebude vedieť dlhy splácať. Nevýkonná a málo konkurencieschopná ekonomika, založená na sezónnom cestovnom ruchu, je najväčším problémom Grécka. Táto balkánska krajina má iba dve možnosti ako sa dostať z dnešných problémov – vystúpiť z eurozóny, prijať drachnu a devalvovať ju. To by podľa Baláža viedlo k rýchlemu obnoveniu konkurencieschopnosti ekonomiky.  Pri tomto kroku by Grécku ešte vzrástli jeho dlhy, pretože sú v eurách. Grécku by to však malo byť jedno, pretože aj tak svoje dlhy nemôže zaplatiť. Druhá možnosť je lepšia, ale náročnejšia a trvá dlho.  Grécko musí reformovať svoju ekonomiku a zlepšiť výber daní. „Dať dokopy ekonomiku je ešte dôležitejšie ako mať vyrovnaný rozpočet,“ myslí si Baláž a dodáva, že inak sa problémy Grécka s dlhmi budú periodicky opakovať. Svedčí o tom aj fakt, že za posledných 200 rokov strávilo Grécko v platobnej neschopnosti viac ako storočie.




Grécka ekonomika je v rámci Európskej únie malá a nie veľmi významná. Ak by táto krajina hospodársky skolabovala, nebola by to pre Úniu až taká katastrofa. Ani jeho vystúpenie z menovej únie by eurom veľmi nezatriaslo. Pri pomoci Grécku ide skôr o prevenciu a dobré meno eurozóny. Pôžička Grécku je potrebná najmä kvôli Taliansku, ktoré je tiež enormne zadlžené. Ak by ono skrachovalo, zatriasla by sa ekonomika celej Únie a spustilo by to domino efekt. Podľa Baláža sú peniaze, ktoré sa požičajú Grécku, stratené a dlžníci ich asi neuvidia všetky späť, ale napriek tomu sa jeho záchrana oplatí, aby sa predišlo iných krachom a aby sa zabránilo ešte väčšej kríze ako tej spred dvoch rokov. Grécko bude zachránené aj preto, lebo Európania sa dívajú na bankrot inak ako Američania. V USA je krach prirodzená súčasť ekonomiky, v Európe je to stigma. 

Pomoc Grécku zo solidarity je pekná myšlienka, ale pomáhať niekomu, kto bol nezodpovedný, je risk. Navyše, ak mu chcú pomáhať štáty, ktoré sú samy zadlžené (Taliansko, Španielsko a iné) alebo nemajú dostatok peňazí (Slovensko) a na pomoc si budú musieť požičať, je to cesta do ďalších problémov. 

V januári zostavila spoločnosť CMA, ktorá sleduje najproblémovejších vydavateľov dlhopisov, rebríček desiatich krajín, ktoré sú najväčšími favoritmi na bankrot. Jednoznačne najhorúcejším favoritom na krach je Venezuela, kde je pravdepodobnosť bankrotu až 60-percentná. Prečo? Ľavicový prezident Hugo Chávez znárodňuje v krajine podniky a banky a systemeticky vyháňa zahraničný kapitál.  Na druhom mieste je Ukrajina (55-percentná šanca), ktorá ma nevýkonnú ekonomiku, vysokú korupciu a už čerpá pomoc z MMF. Bronzovú priečku obsadila Argentína, ktorej krach je istý na 49 percent. Hrozí jej najmä pre stále vysoké dlhy a nereformovanú ekonomiku. Nasleduje Pakistan, ktorý je zadlžený a sú tam stále vojnové konflikty. V polovici rebríčka je Lotyšsko (30 percent), ktoré čelí skoro 20-percentnému prepadu hospodárstva. Šiesty je vysoko zadlžený Dubaj. Island s postihnutým bankovým sektorom je siedmy. Na ôsmom mieste je Litva, ktorá hospodári s veľkým schodkom štátneho rozpočtu. Jej pravdepodobnosť bankrotu je 19-percentná. Predposledná je zadlžená Kalifornia, kde sa pokúša ozdraviť rozpočet guvernér Arnold Schwartzenegger. Na poslednej desiatej priečke je Libanon, ktorý patrí k najzadlženejším krajinám sveta.