Naráža tým na fakt, že tí mladí Kanaďania boli minulý rok jednou z posledných kapiel, ktorá pred veternou smršťou a dažďom odohral svoje vystúpenie. Pred koncertom v petržalskom Zrkadlovom háji sme sa porozprávali s ich lídrom Mathiasom Komom.
.burning Hell dohrali svoj set iba krátko predtým, ako sa na Pohode stala tragédia, ktorá si vyžiadala ľudské životy. Stretli ste sa s niečím podobným ako hudobník?
„Bola to nehoda, ku ktorým, našťastie, dochádza iba zriedka. Boli sme z toho šokovaní, ale zároveň sme obdivovali, ako organizátori dokázali ľudí dostať von z festivalu. Podobná nehoda sa ten istý rok stala aj v Kanade na jednom
country festivale, ktorý zasiahlo tornádo, ale Pohoda to zvládla oveľa lepšie.
.burning Hell znejú ako kapela, ktorá si môže sadnúť niekde ku kozubu a hrať celú noc. Pochádzate z muzikantskej rodiny?
Môj otec hral na gitare, mama na flaute. Otec hrával hlavne folkové pesničky, mama zas klasickú hudbu. Dalo by sa povedať, že som vyrástol na hudbe mojich rodičov. Ale nikdy na mňa netlačili, aby som bol
muzikantom, hudba len bola stále po ruke. Najprv som počúval klasiku, neskôr Beach Boys a protest folk šesťdesiatych rokov
.na vašej stránke sa píše, že žijete v mestečku Petersborough.
Žil som. Práve sa sťahujem na moje najobľúbenejšie miesto.
.a to je kde?
Mestečko St. John’s , ležiace na východnom kraji Kanady na ostrove Newfoundland. Ten je prakticky ľudoprázdny, ale podľa mňa je St. John’s najživšie a najmuzikálnejšie mesto u nás. Asi preto, že tam žije veľa Írov a mladých ľudí, hrajúcich takmer všetko – klezmer, pop, country, rock, tradičnú hudbu. Dalo by sa povedať, že tam hudba znie vo dne, v noci.
.vaša skupina je súčasťou veľkého folkového revivalu, ktorý teraz fičí v USA a v Kanade. Z čoho to vychádza?
Neviem, či v Amerike, ale v Kanade sme otrávení z umelej popovej a rockovej hudby. Ľudia oceňujú, keď môžu počúvať niečo intímnejšie, prirodzenejšie, napríklad koncert nejakého pesničkára. V posledných
rokoch Kanada zažíva veľký hudobný boom, nikdy tam nebolo toľko skupín ako dnes.
.akú si mal najsilnejšiu reakciu na tvoju hudbu?
Napríklad minuloročný koncert na Pohode bol skvelý. Nevedeli sme, čo máme očakávať, prichádzal dážď, na začiatku bolo málo ľudí. Po koncerte sme mali veľa pozitívnych ohlasov a dodnes som v kontakte s viacerými fanúšikmi, ktorí nás vtedy prvýkrát videli. V ten večer sme skončili u jednej dámy stredného veku, ktorá nás v Trenčíne pozvala do jej domu. Spomínam si na aj na jeden charitatívny koncert vo Francúzsku v ústave pre mentálne postihnutých ľudí. Nikdy sme pre podobné publikum nehrali. Boli skvelí, asi preto, že tam živú hudbu asi nepočuli.
.burning Hell, to je zvláštny názov pre kapelu, ktorá hrá na ukelele, klarinet a podobne. Skôr by sa hodil pre nejakú metalovú skupinu.
„To je ten vtip. Irónia. Keď to ľudia pochopia, tak porozumejú aj našej hudbe. Nápis Burning Hell som prvýkrát videl na náboženskom pamflete, ktorý mi niekto strčil na ulici do ruky. Náboženstvá ma vždy zaujímali, ale nikdy sa mi nepáčila ich moc, ako sa snažia cez boha ľudí kontrolovať. Pochádzam zo židovskej rodiny. Moji rodičia boli vždy hlboko veriaci. Rokmi ich viera silnela, až sa z nich stali ortodoxní Židia. Ja som šiel úplne iným smerom. V našej rodine to občas iskrí. (Smiech).
.prečo niektoré z tvojich piesní majú takú apokalyptickú náladu?
Vždy som snažil skombinovať temné texty s veselou hudbou. Asi to súvisí s tým, že mnohé veci, nad ktorými rozmýšľam, sú depresívne, ale mám rád veselé pesničky. Myslím, že je vtipné spievať pesničky o konci sveta s úsmevom na tvári.
.ste len na začiatku európskeho turné. Koľko koncertov vás čaká?
Šesťdesiat.
.uf, ako to chcete zvládnuť?
No, spýtaj sa ma konci. (Smiech). Zatiaľ sme vo veľmi dobrej kondícii. Na Európe je skvelé, že medzi jednotlivými koncertmi cestujete tri hodiny. V Kanade každý deň až osem hodín. Takže pre nás sú to prázdniny.
.si jediný frontman na svete, ak nerátame havajské skupiny, ktorý hrá na ukelele. Neunavuje ťa hrať na tento podivuhodný nástroj?
Nikdy. Milujem ho. Vždy, keď hrám na ukulele, začnem sa smiať. Pripomína mi, aby som nebol príliš vážny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.