Keď sme sa v lete so sympatickými Kanaďanmi v bekstejdži ČSOB Arény lúčili, nebolo nám veselo. V nádeji, že všetko zlé, čo sa nad nami vtedy vznášalo, skôr alebo neskôr pominie, hovorili sme im, že na Slovensko sa musia vrátiť. A oni nás uisťovali o tom, že sa určite vrátia.
Dodržali slovo a v sobotu 10. apríla boli tu.
Zrkadláč ešte nebol ani zďaleka zaplnený, keď na pódium nenápadne vystúpili Construction & Destruction. Whitestripovská kombinácia: ona (Colleen Collins) hlavne za bicími, on (David Trenaman) hlavne s gitarou na pleci (občas si nástroje vymenia), obaja spievajú. Celkom príjemné, melodické pesničky sprevádzané hardrockovými riffmi a takmer nežnými bicími.
Parket pred pódiom sa začal pomaly zapĺňať, keď sa Colleen a David – akoby prekvapení potleskom – poslednýkrát rozlúčili s vďačným publikom a na pódium vbehol zábavný chlapík s umeleckým menom Shotgun Jimmie, pred stoličku si postavil basový a rytmický bubon, do rúk zobral elektrickú gitaru a zaspieval niekoľko bizarne vtipných piesní. Svoj one-man-band zvládal bravúrne, vtipkoval, vysvetľoval texty a hlavne hral a spieval. Jeden prídavok a po ňom pozval na pódium The Burning Hell.
Tú veselú kapelu s pekelným názvom tvorí vlastne komunita okolo speváka a ukulelistu Mathiasa Koma. Na aktuálnom turné to znamená kombináciu Construction & Destruction, Shotgun Jimmieho, ktorí sa pridali k Mathiasovi a jednej hráčke na klávesoch, saxofóne a klarinete. Skutočne nechápem, prečo sa The Burning Hell volajú The Burning Hell. Ich pesničky sú totiž takmer bez výnimky veselé, takmer tanečné (aj tie o smutných veciach – napríklad o rozvode – znejú skôr ako čierny humor, než ako tragédia). Väčšinou to veselo skacká v polkovom tempe, každý člen kapely hrá ako o život, Mathias spieva a gúľa pritom očami, ukulele pripomína country, saxofón a klarinet džez, elektrické gitary to zaostrujú a pritvrdzujú. Nie je to najinvenčnejšia kapela na svete, ale človek by ju vedel počúvať celú noc. „Ešte budeme dva mesiace na turné, ale už teraz je isté, že toto bol najlepší koncert,” hovorí Mathias po x-tom prídavku. Celý koncert venoval Pohode a menovite všetkým členom a členkám jej „štábu”.
Večer uzavrela Kosa z nosa v plnej zostave (teda aj s Petrom Hajdinom na gitare a s Broňou Schrageovou na violončele) s hosťujúcim rapperom Benem. Vzhľadom na to, že ma Kosa z nosa zasahuje vždy veľmi hlboko, prichádzam o potrebný odstup pri jej hodnotení. Zo sobotného koncertu mi v mysli najviac utkvel Beneho rap, Rozdiel a Krása to hlása. A plný zvuk gitár, vystužený violončelom. A otázka: Čo sa musí stať, aby Kosa z nosa, ktorá existuje už nejakých 25 rokov, konečne nahrala debutový album?
Návrat The Burning Hell bol príjemný, pohodový. Koncert Kosy z nosa tak isto.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.