Cez deň svietilo slnko. Mraky neboli. Ani v Nepále, ani v Indii. Tak, kde mal byť sneh, bol sneh, tam kde mala byť pláž, bola pláž. Na pláži bolo teplo a na snehu bola zima. Každý deň bolo pekne. Alebo bolo aspoň tak, ako v danom čase na danom mieste malo byť. Ani obávaný Thorong – La prechod nepostrašil. Svietilo slnko, cesta bola viditeľná. A po tom všetkom, po tých mesiacoch neprekvapujúceho krásneho počasia, či už jeho letnej, alebo zimnej verzie, po tom všetkom dnes pršalo. Krásny monzúnový dážď. Silný a krátky. Voňavý, drobný a hustý. S ním prišiel aj vietor a pár bleskov. Banánové palmy sa prehýbali a dažďové kvapky s hukotom pristávali na ich pevnej a klzkej ploche. Nie nadarmo sa banánové listy používajú na nepálskom vidieku ako taniere. Sú praktické, pevné, všadeprítomné a netreba ich umývať. Jediný, kto si dá tú robotu drhnúť ich, je dážď. Táto krajina ho už potrebovala. Každé zrnko pôdy bolo smädné. A ja, nevediac o tom, tiež. Práve som bola na masáži aj so svojimi klientmi a užívala si voňavé oleje. Keď som vyšla na priedomie a zbadala som tropický dážď, mala som sto chutí vybehnúť von a vydať sa mu napospas. Ale som predsa v práci, sprevádzam turistov, a tak sa snažím pôsobiť ako-tak normálne. Nikdy by mi však nenapadlo, že mi počasie, akékoľvek, jednoducho počasie, ktoré sa mení a ktoré sa nedá prepokladať, bude tak chýbať. Len tak sa zobudiť a pomyslieť si: „Hm, ktovie, ako dnes bude, čo si mám asi obliecť?” A potom premočená pozorovať stúpajúpcu hmlu z okolitých kopcov. Pučanie. Doslova počuť kvety pučať. Hmyz sa rozbzučal. Hory sa stratili vo veľkých nepriehľadných monzúnových mrakoch. A mne sa nedá nepomyslieť na fakt, že monzúny znamenajú odchod do Európy. Na to, že keď sa „fest” rozprší, presuniem sa do malej krajiny o pár tisíc kilometrov inde, kde je počasie každý deň. Ale nepredbiehajme a ostaňme pri tom, že dážď je super a ďakujme Bohu. že doma máme štyri ročné obdobia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.