Minulý týždeň som sa vybrala do Tatier. Zarezervovala som si ubytovanie na Chate pri Zelenom plese a napriek zlému počasiu a ešte horším predpovediam, že sa bude práve v dni môjho výletu zhoršovať, som sadla na skorý ranný vlak do Popradu a vyrazila som.
Celú cestu pršalo a pršalo, aj keď som šliapala do kopca. Prvých 15 minút som dychčala a pochybovala o správnosti mojej aktivity trepať sa do hôr za zlého počasia a ešte k tomu sama. Tiekol zo mňa pot a do lacných čínskych tenisiek sa vpíjal tatranský neutíchajúci dážď. Potom som však prestala byť unavená a začala som pociťovať nesmiernu radosť z obyčajného kráčania. Dávať jednu nohu pred druhú. Paráda. Dokonalé. Cítiť, ako sa napínajú zlenivené svaly, ktoré však boli stvorené na to, aby sa napínali. Telo mi ďakovalo. Za chvíľu som bola premočená do nitky ale neprekážalo mi to. Potoky silneli, stromy voňali a vtáky spievali. Kvapky mi bubnovali na kapucňu. Ani som sa nenazdala a vybehla som ako srnka a za chvíľu som bola hore. Keď sa prvýkrát zjavila v mrakoch Jastrabia veža, opantala ma eufória.
Uplynulo len pár hodín, odkedy som kráčala sivou Bratislavou a teraz som tu. Kvapky dažďa odskakovali od zelenej hladiny plesa, cez hory sa valili mraky a ja som musela uznať, že vizuálne je takéto počasie v horách omnoho krajšie ako slnečný deň. Všetky normálne izby boli obsadené a ja som dostala miesto v spoločnej nocľahárni v podkroví. S výhľadom na pleso a hory. Spolu so mnou bolo v miestnosti ešte asi desať Rusov, ale neprekážalo mi to. Na chvíľu som privoňala k pocitu, aký mám, keď cestujem po ďalekých krajinách. Vtedy sa vďačne vzdáte pohodlia, len aby ste sa nemuseli vzdať akýchkoľvek zážitkov. Keď si raz na tento prístup zvyknete, ani dostatok peňazí vám ho nevezme. Pršať neprestalo ani na druhý deň a okolo obeda som už nezvládla sedieť na chate a čítať knihu, obliekla som si všetko, čo som mala, a vyrazila na Jahňací štít. Partia horolezcov z chaty ma odhovárala, aby som nikam nešla, ale nedala som si povedať. Po piatich minútach chôdze som bola mokrá ako myš a zápasila s neexistujúcim chodníkom, ktorý sa zmenil na regulárny potok s vodou nad členky a občasnými vodopádmi, cez ktoré bolo treba preliezť. Bola som vo vytržení. Aj keď som sa nedostala k cieľu, pretože som neskôr narazila na vyliate pleso, ktoré by bolo treba preplávať, svoju cestu som naplnila. Ešte dodnes sa teším z tej svalovice a túžim aj naďalej používať svoje telo na to, na čo bolo stvorené. Tá duša sa hádam tomuto modelu časom prispôsobí tiež.
Celú cestu pršalo a pršalo, aj keď som šliapala do kopca. Prvých 15 minút som dychčala a pochybovala o správnosti mojej aktivity trepať sa do hôr za zlého počasia a ešte k tomu sama. Tiekol zo mňa pot a do lacných čínskych tenisiek sa vpíjal tatranský neutíchajúci dážď. Potom som však prestala byť unavená a začala som pociťovať nesmiernu radosť z obyčajného kráčania. Dávať jednu nohu pred druhú. Paráda. Dokonalé. Cítiť, ako sa napínajú zlenivené svaly, ktoré však boli stvorené na to, aby sa napínali. Telo mi ďakovalo. Za chvíľu som bola premočená do nitky ale neprekážalo mi to. Potoky silneli, stromy voňali a vtáky spievali. Kvapky mi bubnovali na kapucňu. Ani som sa nenazdala a vybehla som ako srnka a za chvíľu som bola hore. Keď sa prvýkrát zjavila v mrakoch Jastrabia veža, opantala ma eufória.
Uplynulo len pár hodín, odkedy som kráčala sivou Bratislavou a teraz som tu. Kvapky dažďa odskakovali od zelenej hladiny plesa, cez hory sa valili mraky a ja som musela uznať, že vizuálne je takéto počasie v horách omnoho krajšie ako slnečný deň. Všetky normálne izby boli obsadené a ja som dostala miesto v spoločnej nocľahárni v podkroví. S výhľadom na pleso a hory. Spolu so mnou bolo v miestnosti ešte asi desať Rusov, ale neprekážalo mi to. Na chvíľu som privoňala k pocitu, aký mám, keď cestujem po ďalekých krajinách. Vtedy sa vďačne vzdáte pohodlia, len aby ste sa nemuseli vzdať akýchkoľvek zážitkov. Keď si raz na tento prístup zvyknete, ani dostatok peňazí vám ho nevezme. Pršať neprestalo ani na druhý deň a okolo obeda som už nezvládla sedieť na chate a čítať knihu, obliekla som si všetko, čo som mala, a vyrazila na Jahňací štít. Partia horolezcov z chaty ma odhovárala, aby som nikam nešla, ale nedala som si povedať. Po piatich minútach chôdze som bola mokrá ako myš a zápasila s neexistujúcim chodníkom, ktorý sa zmenil na regulárny potok s vodou nad členky a občasnými vodopádmi, cez ktoré bolo treba preliezť. Bola som vo vytržení. Aj keď som sa nedostala k cieľu, pretože som neskôr narazila na vyliate pleso, ktoré by bolo treba preplávať, svoju cestu som naplnila. Ešte dodnes sa teším z tej svalovice a túžim aj naďalej používať svoje telo na to, na čo bolo stvorené. Tá duša sa hádam tomuto modelu časom prispôsobí tiež.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.