Ani ja som nezaváhal a s troma fínskymi a jedným québeckým kamáratom som sa vybral na šesťdňový výlet okolo Islandu, končiac v Západných fjordoch na hudobnú akciu I never went South. Po štyroch dňoch dlhej cesty po trase Vatnajökull, Východné Fjordy, jazero Mývatn a mesto Akureyri sme sa konečne dostali do zasneženého Isafjörduru, kde to vôbec nevyzeralo na to, že sa tam má začať „takmer open-air“ festival.
Islandský hudobník Mugison a jeho kamaráti – všetci rodáci Isafjörduru, štvortisícovej metropoly Západných fjordov – vymysleli festival v roku 2003. Chceli „zvečniť“ svoje mesto. Oslovili ďalších hudobníkov a sami boli prekvapení, že všetci ich nápad podporili, takže organizovanie festivalu sa mohlo začať. A výsledok? V roku 2010 sa festival konal už siedmykrát po sebe!
Prvý dojem z celého miesta bol pre mňa miernym šokom. Podujatie, ktorý Mugison a jeho kamaráti nazvali „festival“, sa konal v jednej väčšej garáži, kde za menej ako 30 hodín odohrali takmer 30 koncertov. Festival je však každoročným stretnutím najlepších islandských kapiel. Človek tu môže vidieť pokope skupiny ako Bloodgroup, Hjalmar, Hjaltalín, Urmull, Dikta alebo speváčku Ólöf Arnalds. Preto sa Aldrei fór ég sudur (tak znie názov v islandčine) stáva jedným z najprestížnejších islandských festivalov súčasnosti.
Prvý deň festivalu potiahla hlavne skupina Bloodgroup, ktorých som dva týždne predtým videl na Reykjavík Fashion Festival, kde hrali pred Gus Gus a Air France. V Reykjavíku aj v Isafjördure obstáli skvele. Pochvalu si zaslúži aj najznámejšia islandská reggae kapela Hjalmar, ktorej popularita na Islande je obrovská. V prvý deň nás očarila speváčka Ólöf Arnalds, len sama s gitarou omámila obecenstvo už za niekoľko sekúnd a ten stav vydržal až do začiatku nasledujúceho koncertu, ktorý odohrali chalani zo skupiny Reykjavík!. Sú, paradoxne, práve z Isafjörduru a so svojimi surovými riffmi opäť rozprúdili krv obecenstva.
Na druhý deň sa začalo hrať o šiestej večer. Garáž patrila najprv elektronickým maniakom Korter Í Þrjú, pôvabnej speváčke Lay Low a drum'n'bassovému producentov Biogenovi. K najsvetlejším koncertom podujatia patrili vystúpenia skupín Hjaltalín, Urmull a Dikta, ktorými festival vrcholil. Do garáže sa počas nich snažilo vtlačiť asi 3 000 ľudí, čo znamenalo minimum miesta na pohyb a maximálnu príležitosť na celohalové pogo. Práve počas koncertov Urmull a Dikta som mal ten pocit nekonečnej slobody a energie, ktorý sa valil z ľudí v obrovských dávkach vďaka muzike prichádzajúcej z pódia s nesmiernou silou. Bol to neopakovateľný pocit ozajstného festivalu, aj keď pred garážou vyvádzala snehová víchrica a teplota sa pohybovala okolo mínus piatich stupňov.
Opúšťajúc Západné fjordy sme konštatovali, že festival bol taký, ako je Island – úprimný, spontánny, trochu extravagantný a hlavne originálny. A to v takej miere, aká sa nenájde nikde inde na svete. Bolo to nezvyčajné stretnutie jednej veľkej rodiny milovníkov hudby v nezvyčajnom čase (a hlavne počasí) a na nezvyčajnom mieste. To sa dá zažiť iba tu, na Islande.
Autor je na študijnom pobyte na Islande.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.