Keď zdanie klame

Autor týchto riadkov by sa už k hlúpemu koncu kariéry českého expremiéra nevracal, keby  v bruselskom týždenníku New Europe nenapísali, že Mirek Topolánek bol vyvrhnutý z politiky pre „atisemitské poznámky“. Autor sa nestačil čudovať, keď sa následne v anglickej verzii Wikipédie dočítal o Topolánkových tvrdeniach, že „gayom a židom chýba morálna integrita, ale židom chýba ešte viac“. A čosi podobné sa píše aj na izraelskom fórewww.antisemitismus.com. Čoho sa to ten nešťastník Topolánek pred mesiacom dopustil? Pre homosexuálny časopis Lui vtedy odpovedal: „Gustáv Slamečka (český minister dopravy – pozn. red.), keď ide naozaj do tuhého, naozaj do tuhého, tak ako minister, mám pocit, že uhne. A to ten Fischer (český premiér – pozn. red.) proste je žid, nie je gay, a ten uhne ešte skôr.“ Následne pripojil kľúčovú vetu: „To predsa nesúvisí s tým, že je gay, to súvisí s jeho charakterom, to nesúvisí s tým, že je gay“. Topolánek chcel tým povedať, že správanie Slamečku a Fischera je vecou ich charakteru, a nie homosexuality či židovstva. Napriek tomu bol následne opuncovaný ako homofób a antisemita, a jeden český politológ verejne zamudroval, že Topolánek „zapĺňa vyprázdnené miesto po zakázanej pravicovoextrémnej Robotníckej strane“. Má v tejto mediálnej spoločnosti ešte vôbec nejaký význam kontext, alebo už nevieme myslieť inak než v módnych nálepkách? 

Komentátor Lidových novín Zbyněk Petráček to vystihol najlepšie: „Problém je v tom, že zásada „padni komu padni“ funguje len vtedy, ak sa netýka menšín a spoločensky nedotknuteľných tém. (...) Topolánek je neotesaný Valach a hulvát, ale nie je praktizujúci homofób ani antisemita“. 

Nielen náš premiér Robert Fico šíri ilúziu, že vďaka prijatiu eura sú dôsledky krízy v novej krajine eurozóny menšie. Aj v zahraničnej tlači sa možno stretnúť s interpretáciou, že spoločná mena slúži štátom zóny ako ochranný dáždnik (a Gréci môžu ďakovať svojim bohom z Olympu aspoň za to, že prijali euro). Bruselského komentátora The Economist (známeho ako Charlegmane) však nadchol dosluhujúci maďarský premiér Gordon Bajnai, ktorý v rozhovore pre holandský Handelsblad vysvetlil, prečo Maďari na rozdiel od masovo protestujúcich Grékov zvládli radikálne vládne opatrenia s relatívnym pokojom. Po tom, čo  MMF zachránil Maďarsko od štátneho bankrotu, vláda v Budapešti musela zvoliť liečbu šokom: zvýšila dane, znížila sociálne výdavky a zoškrtala dlhy. Maďari to všetko zniesli  vďaka tomu, že bez radikálnej politiky by hrozilo prudké oslabenie forintu. Až 1,7 milióna Maďarov má úvery v cudzej mene a každé oslabenie forintu pociťujú na náraste splátok. Kým Grék vníma terajšie vládne škrty ako útok na svoju europeňaženku, zaúverovaný Maďar im čelí s nádejou, že mu zachránia forint. 

Agentúra AP prišla so senzačným odhalením: prípad niekdajšieho pedofilného kňaza Stephena Kiesla z Kalifornie je vraj „dosiaľ najsilnejším spochybnením tvrdení Vatikánu“, že Benedikt ešte ako Joseph Ratzinger v role prefekta Kongregácie pre náuku viery blokoval odvolávanie pedofilných kňazov. Dnes je vraj jasné, že Ratzinger odmietol zbaviť kňazstva Kiesla, ktorý sexuálne obťažoval deti. Agentúra ďalej citovala advokátov obetí, podľa ktorých sa pápež podieľal na tutlaní škandálov. Správa zmobilizovala vari najznámejších verejných ateistov, Richarda Dawkinsa a Christophera Hitchensa, ktorí navrhli zatknúť Benedikta pri návšteve Veľkej Británie „za zločiny proti ľudskosti“. Týchto pánov môžeme ponechať bez komentára. Práca novinárov z AP si však komentár zaslúži: senzačné odhalenie je v skutočnosti veľkou blamážou. Najskôr známe fakty: Stephen Kiesle sa ako kňaz dopustil obťažovania šiestich chlapcov vo veku 11 až 13 rokov, za čo ho súd v roku 1978 odsúdil na tri roky s podmienkou. Kieslov prípad bol verejný, prepierali ho miestne médiá, ktoré zverejnili aj jeho fotku. Kiesle bol postavený mimo pastoračnú službu, aby nemohol prichádzať do kontaktu s deťmi a taisto navštevoval psychoterapeuta. Miestny biskup z Oaklandu John Cummins sa mohol rozhodnúť, ako s Kieslom naloží: mal právomoc zbaviť ho kňazského úradu a uviesť ho do laického stavu. Alebo ho mohol ako kňaza preradiť niekam, kde ho nepoznajú a prípad ututlať (áno, to by bol škandál). Zdá sa, že Cummins sa rozhodol pre inú cestu. Kiesla držal mimo pastoračnej služby a do Vatikánu poslal list, v ktorom na základe Kiesleho želania žiadal o laicizáciu. Kiesle si totiž želal laicizáciu spojiť s tým, že bude zároveň oslobodený aj od záväzku celibátu, o čom už nemohol rozhodnúť biskup, ale len Vatikán. A práve tu vstupuje na scénu vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery Joseph Ratzinger, ktorý v kolégiu ďalších klerikov posudzoval žiadosti tohto typu. 

Kiesle bol napokon ako kňaz prepustený v roku 1987, no nie je známe, či z iniciatívy biskupa, alebo Vatikánu. Celý príbeh je vlastne irelevantný: dnešný pápež vôbec nemohol nijako kryť Kieslove delikty (za ktoré bol Kiesle odsúdený a o ktorých sa vedelo), ako to interpretujú mnohé médiá, ale iba posudzoval žiadosť o maximálny možný stupeň laicizácie.  

Novinári z AP však širší kontext prípadu vôbec neuchopili a ani neskúmali, prečo Kiesla nevylúčil z kňazského stavu biskup Cummins, ktorý to mal v kompetencii. Zo správy AP ani nebolo jasné, či sa Kiesle v týchto rokoch dopustil pedofilného činu. V roku 2004 bol síce  odsúdený na šesť rokov väzenia, ale za zneužitie mladého dievčaťa, ktoré spáchal v roku 1995, keď už nebol kňazom. Ale koho už zaujímajú nuansy, keď ide o škandalizáciu toho nemoderného pápeža...