Splatený dlh Lecha Kaczynského

Ťažko nájsť symbolickejšie miesto smrti, než okolie Katyne. Lech Kaczynski sa narodil štyri roky po vojne, ale žil v tieni pokolenia, ktoré okupanti Poľska odsúdili na zatratenie. Obidvaja jeho rodičia sa zúčastnili na vojne ako súčasť podzemného Poľska. Matka Jadwiga ako sanitárna pracovníčka a otec Rajmund ako vojak v Armii Krajowej (armáda domáceho odboja, pozn. red.) a ako účastník Varšavského povstania. 

Bratia Kaczynskí boli vychovaní v štáte, kde komunisti premenili ľudí nezávislého Poľska na obyvateľov druhej kategórie. Príslušnosť k odboju znamenala po vojne zatýkanie, mučenie a popravy. A potom už „iba“ zápis v zväzkoch. A taká poznámka znamenala nenávisť a nemožnosť akéhokoľvek postupu či povýšenia. 

Koľko z tej atmosféry strachu a úzkosti v 50. rokoch mohlo pochopiť niekoľkoročné dieťa? Koľko mohlo rozumieť z rozhovorov, ktoré viedli rodičia o uväznení alebo poprave svojich priateľov? Ťažko povedať. A predsa, čím viac Lešek a Jaroslav rozumeli realite komunistickej Poľskej ľudovej republiky, tým viac nemohli nevidieť žalostný kontrast medzi hrdinstvom vlastných rodičov, na ktoré boli pyšní, a životom na okraji spoločnosti, na ktorý ich odsúdili štátne úrady. Tam sa rodila ich vzbura a odpor. Boli vychovaní na Trilógii Sienkiewicza a príbehoch o povstaní, nemuseli preto sami odhaľovať, že komunizmus je zločinná utópia. Dejiny ich, napokon, rýchlo vystavili prvej skúške. 

Bolo to 8.  marca 1968 na nádvorí Varšavskej univerzity, keď Lech a Jaroslav mohli prvýkrát s heslom slobody naraziť na obušky. Keď v polovici 70. rokov vznikol Výbor na obranu robotníkov (KOR), okamžite sa prihlásili do opozičnej práce. V apríli 1978 je Lech členom skupiny ľudí, ktorá zmení Poľsko. Spoluvytvára slobodné odbory, z ktorých neskôr vznikne Solidarita. V auguste roku 1980 v lodeniciach v Gdaňsku patrí k vedeniu štrajkujúcich a krátko na to patrí k vodcom hnutia Solidarita. 

Prežil rozhorčenie a uväznenie 13. decembra a takmer okamžite po oslobodení sa vrátil k práci v podzemí a v Solidarite. V roku 1986 vstúpil do vrcholného výboru  Solidarity a bol v úzkom vedení zväzu v kľúčových rokoch 1988 – 1989. V skutočnosti ten odborový zväz riadil do februára 1991. 

A potom zakladal prvé inštitúcie suverénnej „Rzeczypospolitej“. Bol prvým šéfom úradu národnej bezpečnosti za prezidenta Lecha Walesu a šéfom najvyššieho kontrolného úradu. V roku 2000 sa stal ministrom spravodlivosti a za nasadenie, s akým bojoval proti kriminalite, si získal medzi Poliakmi uznanie a úctu. O dva roky neskôr sa stal primátorom Varšavy a v roku 2005 vyhral voľby a stal sa prezidentom Poľska. 

Často sa mu vytýkalo, že jeho vzťah k prezidentského úradu je až neprirodzene upätý. Pripisovalo sa to jeho domnelej malichernosti. Ale pre Kaczynského vážne zaobchádzanie s úradom prezidenta v prvom rade znamenalo úctu k majestátu a autorite Poľskej republiky. Dožadoval sa úcty k hlave štátu, lebo si bol vedomý, akým vážnym darom je sloboda. Akú veľkú váhu zodpovednosti za osud Poľska nesie pred generáciami predchodcov, ktorí pre slobodu svojej vlasti obetovali životy. Preto tak ostro a niekedy surovo vystupoval v európskej politike, trval na otázke poľskej suverenity a nesnažil sa všetkým zapáčiť. Preto si robil starosti o silu poľskej armády. A z toho dôvodu vždy pamätal na splácanie dlhov tým, ktorí bojovali za slobodu v časoch komunizmu, aj keď za to hrozila smrť alebo väzenie. Pre nich boli určené rády a vyznamenania. 

Jeho priezvisko zostane spojené s projektom IV. republiky. Dnes, keď je to heslo často považované za politickú nadávku, treba pripomenúť, že to bola idea posilnenia štátu a jeho oslobodenia od pliagy korupcie. Som si istý, že čas prinesie ocenenie tých plánov, ako aj skúšku ich realizácie v praxi. 

Poznal som osobne bývalého prezidenta ešte v polovici 80. rokov, v časoch gdanskej Solidarity. V priebehu nasledujúcich rokov som mal veľa príležitostí, aby som sa s ním – najmä ako novinár – rozprával. Viem, ako ho trápili poníženia a krivé podozrenia, ktorých nebol v úrade prezidenta ušetrený. Spory o lietadlo alebo miesto na vrcholných zasadnutiach Európskej únie ho ničili, pretože ich považoval za ponižovanie úradu prezidenta.

Chcel, aby Poľsko nadviazalo na tie najlepšie tradície podpory demokracie za našou východnou hranicou. V mene tej idey letel do Tbilisi, aby bránil slobodné Gruzínsko. V mene tej idey sníval o silnejšom zväzku s Litvou a Ukrajinou. Nebola to jeho vina, že sa tie plány rozpadli v dobovom nacionalizme, ktorý bolo počuť z Kyjeva aj Vilniusu. 

Všetko to činil, aby vyhovel legende II. republiky. Legende, na ktorej bola vychovaná generácia jeho rodičov. Pokolenia ľudí narodených v Poľsku maršálka Pilsudského, ktorého si držal v osobitnej úcte. 

Chcel budovať Poľsko silné a schopné brániť svoju nezávislosť, aby tak splatil dlh pokoleniu Armii Krajowej, ktoré zažilo Poľsko slabé a zradené. 

Podarilo sa mu to? Ako človek splatil dlh generácii svojich rodičov aj s úrokmi. Dopustil sa pritom chýb? Je možné, že sa niekedy nedokázal povzniesť nad vlastné predsudky. 

Spor o rolu Lecha Kaczynského v dejinách Poľska rozhodol Pánboh, keď ho k sebe tak tragicky povolal. Modlime sa dnes za jeho dušu, za dušu jeho milovanej ženy. Za duše všetkých obetí smolenskej tragédie.