Dá sa na to vôbec pozerať?

Po slnkom zaliatej kalifornskej pláži bežia v ústrety blankytne modrému prílivu ladné telá krásnych ľudí, aby sa s ušľachtilým cieľom vrhli do vĺn Tichého oceánu. Keďže sú pobrežnou hliadkou, ich poslaním je zachraňovať životy. A je to ich poslaním najmä preto, že pri tom vyzerajú nádherne. Iný ideový program sa v ich seriáli nenachádza a predsa to stačilo, lebo televízny divák náročný nie je, nebol a nebude. Nepotrebuje to, chce sa dívať a chce sa baviť. Neznamená to, však, že televízny divák je a priori hlupák, jeden z mnohých, jednohlavý, jednoliaty dav, tupá, nemysliaca masa, personifikovaná práve do takého zástupného modelu. 

Televízny divák totiž, a to je jeho definujúci atribút, má možnosť prepnúť na iný program presne v tom momente, keď ho to, čo vidí, prestane zaujímať. Jediný sotva postrehnuteľný pohyb, letmý dotyk diaľkového ovládača prstom, a Pobrežnú hliadku vymení Twin Peaks, seriál, ktorý by, ak by na jednoduché otázky platili jednoduché odpovede, nemohol nikdy vzniknúť. 

Dnes, v časoch, keď sa presýtený mainstream nezadržateľne blíži k bodu, v ktorom bude musieť seriál opäť na chvíľu odvrhnúť, aby si obaja oddýchli a znova nabrali dych, sa o výnimočnosti Mestečka Twin Peaks vlastne ani neoplatí nejako zvlášť hĺbať, lebo ono efemérne sa stalo zjavným, stalo sa dojnou kravou, stalo sa predmetom už neznesiteľného vyciciavania. 


.seriál pre outsiderov

Pobrežná hliadka (1989) a Twin Peaks (1990) sú viac-menej rovesníci, v čom je ten jeden iný, ako ten druhý? V tom, čo je aktuálne tým najnepríjemnejším seriálovým klišé, vyprázdnenou scenáristickou floskulou, pomaličky zbavenou toho najpodstatnejšieho – dramatickej výrazovej sily. Vravíme o tajomstve, o "mystery". Vďaka nemu sa rodí metapríbeh, ktorý presahuje jednu epizódu seriálu v prospech všetkých epizód v rámci jednej série. Ale napokon aj v prospech celého seriálu ako niekedy niekde uzatvoreného, ukončeného dramatického celku. 

V Pobrežnej hliadke to nehralo úlohu, Twin Peaks na tom stál, o tri roky mladšie Akty X z toho urobili kánon.  

Rok 1990, internet, ako ho poznáme dnes, neexistoval, producentské centrá nemali kde generovať zanietené fanúšikovské skupiny, chvíľu trvalo, kým sa zo seriálu stal fenomén, kým sa z udalosti stala inštitúcia a kým sa z mena stal pojem. 

Dopustíme sa až vulgárneho zjednodušenia, ale nech. Predstavme si na chvíľu, aspoň hypoteticky, že televízny hlavný prúd skutočne môže predstavovať čosi úpadkové, čosi nízke vo vzťahu k akémusi vysokému, čosi banálne vo vzťahu k čomusi, čo disponuje hodnotou. A predstavme si, že to bolo na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Z televízie na úrovni mainstreamu útočia ťažké seriálové kalibre, na jednej strane povedzme novučičká, opaľovacím krémom nablýskaná Pobrežná hliadka, na druhej legenda svojho druhu – Dallas, a kdesi medzi nimi sa objaví celkom nová vec, zastrešená menom artistného režiséra, ktorého métou nie je Hollywood, ale európske poňatie filmu ako prostriedku autorskej umeleckej výpovede. David Lynch už mal za sebou svoje najväčšie kusy, Mazaciu hlavu, Slonieho muža i Modrý zamat, vyskúšal si aj „tyraniu“ továrne na speňažiteľné sny v komerčne neúspešnej Dune a teraz prišiel s televíznym seriálom, aký svet dosiaľ nevidel. A vôbec neprekáža, že to všetko bolo trocha inak, lebo práve taký koncept PR komunikácie dokázal z Twin Peaks urobiť taký fenomén, aký si pamätáme. 

Seriál pre ľudí, ktorí sa na televíziu nedívajú a ak, tak len zvrchu, s opovrhnutím a blazeovanou blahosklonnosťou. Ešte nejaké tie dokumenty, nezávislé čiernobiele filmy, a intelektuálne angažovanú publicistiku, všetko neskoro v noci na dvojke. A zrazu sa objavilo čosi, čo dokázalo osloviť i tú kategóriu televíznych outsiderov, divákov programov, ktoré nemá cenu prerušovať televíznou reklamou. 

Aj taký bol Twin Peaks, a nielen v domácom kontexte. Ľudia, ktorí by za žiadnu cenu nepriznali, že vedia, kto je Mič Bjukenen, sa odrazu nadchýnali agentom FBI Dale Cooperom a v prítmí zafajčených kaviarní, kde nikto nepije meter piva a desať borovičiek, hĺbali nad tým, ktože znásilnil a zavraždil nešťastnú Lauru Palmerovú. Ani meno seriálu nebolo treba povedať, stačili zástupné signály. Káva, čerešňový koláč lahodnej chuti, Dáma s polenom a odkazy Diane, diktované do diktafónu chlapíkom, ktorý má buď o koliesko viac, alebo menej, ale rozhodne si zaslúži všetku našu pozornosť. Hviezda Twin Peaks sa rozsvietila, zaliala svetlom aj tie najtmavšie kúty, v ktorých sa krčil menšinový náročnejší divák, a on, z vďaky, že aj naň už konečne svieti televízne slnko, nešetril chválou. Z Twin Peaks sa stalo čosi, čo neslobodno spochybňovať, výnimka potvrdzujúca pravidlo, umenie na mieste, kde býva brak. V telke. 


.popkultúrny mýtus

Ten kult žije dodnes, nerozplynul sa v mútnych vodách internetu, nezakapal na nezáujem, nevychladol, stále tam kdesi vegetuje a vždy, keď je príležitosť, dá o sebe vedieť. 

Twin Peaks si vybudoval komunitu fanúšikov v mainstreame nevídanú, ľudia obcujúci s múzami, ľudia intelektu, všetky tie premýšľavé nepovrchné typy v rolákoch a v okuliaroch s čiernymi plastovými obrúčkami našli svoj televízny grál, svoj Star Trek. 

Milým paradoxom je, že len hŕstka z nich ho naozaj videla komplet, len hŕstka si pamätá, kde pracoval Leland Palmer a ako sa volali kopce, čo dali meno fiktívnemu mestečku a seriálu samotnému (Whitetail, Blue Pine). Twin Peaks totiž nabaľoval fanúšikov priebežne, od epizódy k epizóde, a hoci si ľudia seriál nahrávali a dočkal sa aj repríz, i náležitej marketingovej podpory (vydanie na VHS, neskôr na DVD), len – údajne vzhľadom na masovú popularitu seriálu – relatívne malá skupina sa k nemu skutočne vrátila. Aj preto je Twin Peaks nesmierne dôležitý – ľudia si ho zamilovali bez toho, že boli jeho ortodoxnými divákmi. Stačil letmý kontakt, pilot, zopár nedopozeraných epizód, stačilo si pamätať aspoň čosi a puto diváka a jeho seriálu mohlo vzniknúť. 

Twin Peaks je popkultúrny mýtus, seriál a fenomén, ktorý si pamätáme väčší, ako v skutočnosti bol. Ak by sa totiž dívali skutočne všetci až dokonca, Twin Peaks by isto vydržal dlhšie. Lenže to sa nestalo, seriál rýchlo vyletel, pozbieral ceny, zvalcoval štatistiky a rovnako rýchlo sa z vysielania vytratil. V priebehu troch rokov (1990 – 1992) vzniklo v dvoch sériách vedno tridsať epizód, dve z nich, pilot prvej a pilot druhej série, s minutážou celovečerného filmu a jeden film uvádzaný v kinách (Twin Peaks: Fire Walk With Me). Ten sa odohrával v mestečku Twin Peaks pred osudným ránom piatka 24. februára 1989, keď Pete Martell našiel mŕtvolu zabalenú do igelitu a odštartoval síce krátky, ale o to intenzívnejší príbeh najpreceňovanejšieho a najnedocenenejšieho seriálu všetkých čias. 

Ani jedno, ani druhé síce nie je pravda, ale dobre to znie a Twin Peaks také zveličenie znesie, lebo, nech by sme sa naň aj dnes dívali akokoľvek skepticky a prísne, zopár výnimočných kvalít a zásluh mu uprieť nemožno.


.autorské dielo

Twin Peaks nie je jediný svojho druhu, nie je ani prvý, ani posledný a tam dávno, v roku 1990, nebol bleskom z čistého neba, nebol zjavením narúšajúcim fungujúci televízny folklór. Len slúži dodnes ako emblém, ako symbol reprezentujúci v televíznej seriálovej kultúre kvality, ktoré sa začali adorovať až s ním, respektíve, až po ňom. 

Prvou z takých kvalít je princíp autorstva. Seriály mali vždy svojich tvorcov, svojich „creators“ a svojich výkonných producentov „executive producers“, Star Trek mal vždy svojho Gene Roddenberryho, až s Twin Peaks sa však na tie mená začalo masívne upozorňovať aj v rámci televízneho mainstreamu a už v rámci promo kampane. Twin Peaks – seriál Davida Lyncha (hoci korektnejšie a realite zodpovedajúcejšie by bolo Twin Peaks – seriál Marka Frosta a Davida Lyncha), Akty X – seriál Chrisa Cartera, Odpočívajte v pokoji – seriál Alana Balla, Nezvestní – seriál J. J. Abramsa, Jeffreyho Liebera a Damona Lindelofa, Buffy, premožiteľka upírov – seriál Jossa Whedona a Panelák, Mafstory, Odsúdené či Ordinácia v Ružovej záhrade začnú byť až vtedy skutočne zaujímavé, keď bude jasné, koho konkrétne treba obviniť. Ale k veci. V krajine, kde sa podobným spôsobom už pred tridsiatimi rokmi operovalo menom Jaroslava Dietla, sa forsírovanie autorstva televízneho seriálu v kampani, ktorá uvedeniu seriálu predchádza, môže zdať bizarné, avšak v kontexte americkej televíznej praxe šlo relatívne o nový prvok. Ak poznáme meno tvorcu, aspoň  približne vieme, čo očakávať. A čo je azda dôležitejšie, ak je seriál spojený s konkrétnym menom, prestáva sa vnímať ako mechanický produkt – prefabrikovaný výrobok. Stáva sa autorským dielom, či presnejšie, začne sa vnímať ako autorské dielo, výpoveď svojho druhu, a keď sa povie Lynch, pokojne môžeme dodať – výpoveď umelecká.

Meno je na očiach, ďalší dôvod, aby autor dával pozor, ťažisková miera kontroly nad dielom sa presúva na ľudí, ktorí koncept seriálu vymysleli, napísali, prípadne zrežírovali aspoň zopár častí, čím definovali jeho finálnu podobu. Tak je Twin Peaks skutočne dielom Davida Lyncha, v jednej vete však treba dodať, že nielen jeho, ale predovšetkým scenáristu a producenta Marka Frosta, ktorý Twin Peaks vytvoril s Lynchom v nerozseknuteľnom autorskom tandeme. Frost bol dokonca v projekte ten prvý, jeho meno však nemalo taký PR potenciál, ako Lynchovo, preto sa Twin Peaks začal promovať ako Lynchov a Frostov seriál, až kým sa Frost nevypustil úplne. Seriál Twin Peaks potom môžeme považovať za Lynchove a lynchovské obrázky oduševnené Frostovými dialógmi. Aj ďalšie mená sú v Twin Peaks nesmierne dôležité. Okamžite po tom, ako sa na televíznej obrazovke zjaví prvý záber znelky – vták sediaci na konári ihličnana – diváka priam ovalí atmosféra. Jej nositeľom je hudba Angela Badalamentiho, odosobnený basový motív ústrednej hudobnej témy asociuje chlad, odťažitosť, emocionálne prázdno, perifériu, okraj. Kým znelka skončí, divákovi je okamžite jasné, že sa ocitol na mieste, ktoré je mimo hlavnej trasy, hlboko v lesoch, kdesi na severe, v malomeste, ktorého tajomstvá ideme odkrývať. Badalamentiho hudba znie ďalej, každá z hlavných postáv disponuje vlastným motívom, typické hudobné podfarbenie majú jednotlivé miesta i kľúčové udalosti, ktoré si treba pamätať. Twin Peaks bez hudby je nemysliteľný, práve Badalamentiho veľké symfonické hudobné plochy hrajúce sa s prvkami džezu dávajú Twin Peaks jeho osobitý nezameniteľný výraz. Žiadne ilustratívne televízne fidlikanie, vata, kulisa, výplň, ale Hudba nesúca dramatický rozmer. Badalamentiho hudba funguje v seriáli, ale dá sa počúvať i sama osebe, pre seba, bez obrazu. Ak je koncept Twin Peaks dielom Marka Frosta a Davida Lyncha, tým, ako seriál vyzerá, znie a pôsobí na úrovni výrazu, je aj Badalamentiho seriálom. A potom sú tu postavy, respektíve ich herci, minimálne štyria z hereckého ansámbla Twin Peaks odviedli viac ako herecký štandard a výnimočné je, že aspoň v dvoch prípadoch nejde o hlavné, ústredné, centrálne postavy, ale o postavy vedľajšie, až epizódne. Vlastne, epizódne je správne, nie vedľajšie, lebo ak napíšeme v súvislosti s Twin Peaks vedľajšie, akoby sme im upierali dôležitosť. Kyle MacLachlan (špeciálny agent FBI Dale Cooper), toho si pamätá každý, kto s Twin Peaks flirtoval čo i len chvíľočku, Michael Ontkean (šerif Harry Sailor Truman), Cooperov racionálny, pragmatický náprotivok, v konečnom dôsledku sa práve vďaka nemu v Twin Peaks aspoň čosi objasnilo, vypátralo, vyriešilo. Medzi epizódnymi postavami treba vyberať, máloktorá z figúrok bola len do počtu, my sme si automaticky vybavili Dámu s polenom, stvárnenú Catherine E. Coulsonovou, ktorá sa síce objavila len v dvanástich epizódach, ale Twin Peaks jej vďačí za mnohé, predovšetkým za to, že práve vďaka jej figúre azda nikto nemôže ten seriál považovať za realistický s prvkami iracionálna, ale presne naopak. Kvarteto verifikujúce autorský herecký podiel na spolutvorbe Twin Peaks uzavrieme rozkošnou, platonicky zamilovanou policajnou sekretárkou Lucy, ktorej herečka Kimmy Robertsonová prepožičala nielen subtílny hlások a istú mieru osobnostnej jednoduchosti, ale predovšetkým domácky šarm dievčaťa z malomesta, ktoré sa snaží vykonávať svoju prácu najlepšie, ako to ide, hoci práca sama od nej žiada omnoho viac, ako jej kedy ona bude schopná poskytnúť. Vyhodiť ju nemožno, ani zastreliť, preto ju treba rešpektovať a zvyknúť si. Dáma s polenom a Lucy reprezentujú síce epizódne postavy v príbehu Twin Peaks (ako sme vraveli, nesmieme ich považovať za vedľajšie), ale to mesto a ten seriál pôsobia tak absurdne a zároveň funkčne aj preto, že ho Lynch s Frostom zaplnili takýmito figúrkami. Čo postava, to hrdina, je jedno, koľko priestoru im Lynch s Frostom vyčlenili, vcelku sú nenahraditeľné.


.bez zmyslu

Druhou z kvalít, pre ktoré stojí Twin Peaks za reč je, znova vzhľadom na rok vzniku, jeho žánrová polyfunkčnosť či indiferentnosť, neurčitosť. Twin Peaks je a nie je mysteriózny seriál, je a nie je krimi, triler, dráma, romanca, hojne využíva fantastické ozvláštnenie, bez toho, aby sa dal označiť za sci fi či fantasy je hororom, komédiou, fraškou a groteskou v zmysle výrazovej kvality groteskného. V Twin Peaks je všetko, čomu sa dá veriť – zločin, intrigy, romantické vzplanutia, temné, odvrátené strany, tieňové životy i postavy, morálne dilemy, existenciálne rozhodnutia, psychoanalýza, a tak ďalej a všetko, čomu uveriť je problém. Ezoterika, metafyzické zlo zakliate v okolitých lesoch, šamanizmus, tibetské holistické techniky detektívnej práce popierajúce paradigmu racionality, polená, do ktorých sú zakliate duše, je v ňom špiritizmus, kontakty so záhrobím, je v ňom predurčenie a osud a mohli by sme pokračovať ešte aspoň v piatich riadkoch a všetko, čo by sa patrilo z hľadiska obsahu spomenúť, by sme aj tak nepostihli. Iba ak by sme šli epizódu po epizóde a pokúsili sa zrekapitulovať dej, čo by však aj tak k ničomu neviedlo, len by sa ukázalo, že Twin Peaks, zbavený svojho naturelu, svojej seriálovosti, by vôbec nedával zmysel. On ho vlastne veľmi nedáva ani tak, ale tam, v telke, v spoločnosti agenta Coopera, sme mu ochotní to odpustiť. Lebo žánrové špecifikum Twin Peaks je obsiahnuté aj v tom, že nad všetkým uvedeným, o čom Twin Peaks je a čo sa v ňom rieši, nesmieme zabudnúť, že Twin Peaks je predovšetkým soap operou, ktorá do seba nasala psychologickú hĺbku. Psychoanalytickú, aby sme boli presnejší.  

Nakoniec, a tu sa dostávame k tretej zásadnej kvalite Twin Peaks, práve tá možnosť – nakrútiť vlastnú víziu a verziu soap opery – doviedla Lyncha k Frostovi a do náručia televízie. Twin Peaks je seriálom v najpôvodnejšom slova zmysle, príbehom jedným, jednoliatym, roztiahnutým do minutáže, akú neznesie film. Preto je soap operou v tom zmysle ako seriály, ktoré žáner soap opery definujú a ako latinskoamerické telenovely – nech je to jasnejšie. Príbeh na pokračovanie. Dlhý, veľmi dlhý príbeh na pokračovanie, príbeh, ktorý pre svoju dĺžku stratil zo zreteľa základný dramatický oblúk. Lineárny príbeh, ktorý sa rozpustil v odbočkách, v digresiách, v kontextoch a dovysvetľúvaniach, lineárny príbeh, ktorý sa pre svoju šírku stal príbehom paralelným. Lynch má v Twin Peaks konečne čas, všetok čas, ktorý potrebuje, aby mohol svojich hrdinov nechať nemožne dlho meditovať nad jablkovým koláčom, aby mohol zamieňať a zneisťovať postavy, uvádzať ich do tých najbizarnejších situácií, nechať ich realizovať tie najsmelšie plány – pozri len pomenovaný a vyriešený problém s absolútne nehlučným zastieraním závesov na okná. Jednotlivé epizódy Twin Peaks sú epizódami len preto, že v každej z nich, až na dve výnimky, sa mapujú udalosti jedného dňa, inak sa nič neuzatvára, nič nekončí, len sa všetko ďalej komplikuje, naberá šírku a hĺbku. Twin Peaks je ako dlhodobá liečba u psychiatra s neistým výsledkom, čo epizóda, to jedno sedenie. A základná otázka, kto vlastne znásilnil a zavraždil Lauru Palmerovú, zostáva nezodpovedaná aj v momente, keď už násilníka a vraha poznáme.

Dá sa na to vôbec dívať a môže sa také čosi komusi skutočne páčiť? Taká esenciálna „lynchovina“?

Dá, môže a páči, lebo aj keď je Lynchova soap opera prehustená interpretačnými rovinami až na hranice znesiteľnosti, Mark Frost, ten asi predsa len troška dôležitejší v tandeme, urobil všetko preto, aby Lynchov extrémne dlhý film, predstierajúci, že je televízny seriál, nestratil dynamiku, zachoval si aspoň aký-taký rytmus a skutočne plynul v čase odniekiaľ niekam. Frost má vzácny dar organizovať, vnášať poriadok a systém do vecí, v ktorých poriadku a systému niet, vie nájsť priestor v už zdanlivo uzatvorenej, hotovej vízii a urobiť z nej dramaticky funkčnú pasáž z väčšieho celku a vie kauzálne votkať novú dejovú linku do existujúcej linky, navyše tak, že to nebude vidno. Frostova zásluha na Twin Peaks bude omnoho zreteľnejšia, ak si ho pripomenieme ako autora dvoch kontextových viktoriánskych románov – Zoznamu siedmich (orig. The List of Seven, česky: Mark Frost: Seznam Sedmi. Brno, Jota, 2003, 256 s.) a Šiestich mesiášov (orig. The Six Messiahs, česky: Mark Frost: Šest mesiášů. Brno, Jota, 2003, 488 s.). 

Oba vyšli v českom preklade, oba sa na reklamnom prebale obálky pýšili tým, že ich autor je scenáristom a vôbec, spolutvorcom Twin Peaks a oba dokážu nadchnúť novými príbehmi „odhalenými“ v existujúcich, veľmi pevne zviazaných intertextuálnych sieťach. Ich hrdinom je Arthur Conan Doyle, v prvom románe mladík, ktorý sa stretne s tajomným cudzincom Jackom Sparksom a vedno rozmotajú sprisahanie, ktorého nepriame dôsledky vedú až k druhej svetovej vojne, v druhom už renomovaný spisovateľ na vrchole kariéry, keď zachráni počas zájazdu do Ameriky svet ešte raz. Ale to je jedno, ani jeden z románov nestojí na tom, čo sa v nich rieši, ale ako sa to rieši. Frost parafrázuje Doyleov známy reálny životopis a vnáša doň fikciu plnú literárnych a historických odkazov na všetko možné, od Draculu až k Jackovi Rozparovačovi, pričom jeho cieľom nie je čitateľa zmiasť a zneistiť, ale naopak, chce mu poskytnúť pôžitok z opätovného, pokojne spätného niekoľkonásobného čítania toho istého románu, vždy v novoobjavujúcich sa kontextoch. Vyjsť von z románu, čosi odžiť, čosi načítať, vrátiť sa znova do románu a zopakovať ho. 

Ak sa teraz pamätníkom vynára paralela so zážitkom z Twin Peaks, zámer sa podaril. Twin Peaks je zvýznamňujúca sa autotematická hra na odhaľovanie významov, samoúčelná sebapotvrdzujúca tautológia, žuvačka pre mozog, ktorej chuť sa nevytráca. Všetko môže so všetkým súvisieť, a ak by to aj nebol autorský zámer, nikomu to prekážať nebude, najlepšie diela sú také, do ktorých si divák vnesie svoj význam sám. 

Dnes azda povinnosť – spolutvorba – jediný spôsob, ako oduševniť šedivý televízny mainstream. Na úrovni predpokladu sa s ňou už priamo ráta, nikto nemusí vedieť, ako skončia Nezvestní, úlohou tvorcov seriálu je len vykolíkovať ihrisko a určiť pravidlá, o hru sa postarajú diváci. V roku 1990, v Twin Peaks, to bolo skutočne nové, skutočne vizionárske.   

A kto nemal dosť seriálu, mohol si čítať Tajný denník Laury Palmerovej, alebo Pamäti agenta FBI Dale Coopera s podtitulom Môj život, moje nahrávky. Oba romány, posilňujúce kult Twin Peaks, vyšli v slovenskom (Tajný denník), alebo českom preklade (Pamäti) v rokoch 1992 a 1993.  

Ak by sa Mestečko Twin Peaks teraz, po dvadsiatich rokoch, znova objavilo na televíznych obrazovkách, takmer isto by dieru do sledovanosti neurobilo, dívalo by sa znova len relatívne málo ľudí, ale to nie je dôležité, dôležitejšie je, čo by videli.

Čo? 

Seriál, ktorý nezostarol, napriek tomu, že je obrazom svojej doby, seriál nakrúcaný so slušným rozpočtom, ktorý je na ňom vidieť, Twin Peaks ani vtedy, ani dnes nepôsobil televízne lacno.

A seriál, ktorého rešpektovanie bez ohľadu na to, či sa páči, alebo nie, by malo patriť k dobrým mravom každého zaslúžilého televízneho diváka.