.získal si kopu ocenení na dvoch svetových súťažiach. Ako je možné, že malý časopis z malej krajiny uspeje v konkurencii veľ kých?
Myslím, že je to dané len tou kvalitou. Čím iným?
.prekvapilo ťa to?
Prekvapilo ma to pred tromi rokmi, keď sme sa tých súťaží zúčastnili po prvý raz.
.čo sa týka grafiky, práce s fotografiami, s layoutom – dá sa to vôbec dať do poradia?
Je to, samozrejme, subjektívne. Ale v tých súťažiach nerozhodujú stále tí istí ľudia, porota sa strieda každý rok. Tí ľudia už za sebou niečo majú a vedia to posúdiť. Samozrejme, s hokejom, kde sa hrá na výsledok, sa to porovnávať nedá. Je to skôr ako krasokorčuľovanie. Aby si sa dostal do prvej ligy, musíš vedieť korčuľovať, musíš vedieť skákať, musíš mať choreografiu. Obrazové editovanie sa dá ohodnotiť.
.je taká cena pre časopis dôležitá?
Pre redakciu ako takú je to určite dôležité. Nie sme ani v Amerike, ani v Nemecku či vo Francúzsku a vďaka takýmto oceneniam sa to môžeme naučiť robiť lepšie.
.tým, že tú cenu dostaneš?
Tá cena je výsledkom nejakej práce. Raz sa to môže stať nejakým omylom, ale keď sa permanen - tne hlásiš do takýchto súťaží a dostávaš ceny, aké dostávaš, asi to omyl nebude. To sa týka napríklad aj dokumentárnych filmov. Aj tam sa môžeme spýtať, načo sa o nich vôbec na rôznych festivaloch hlasuje. Je lepší dokument o chudobnom indickom chalanovi alebo o zabudnutej slovenskej dedinke, ktorej predstavitelia sa vyberú do Bruselu? Je tam nastavená nejaká latka a nie je nastavená len témou, ale aj niečím iným, napríklad remeselným zvládnutím. Ale to by nestačilo, to by bolo bez života. Ďalšou dôležitou zložkou je ten pocit, ktorý do toho vdýchneš. To sa nedá zmerať, buď natrafíš na správnych porotcov, alebo nie.
.týždeň dostal tie ceny už viackrát. Sú tie ceny aj povzbudením, motiváciou?
Má to viac rovín. Prvý rok to bolo viac o odvahe ísť medzi nich a možno sa aj strápniť. Tie ďalšie roky to už nebola len otázka odvahy, ale už počas roka si rozmýšľal, ako robiť veci lepšie. Už si tušil, ktoré veci považujú za dobré. Bol by však omyl myslieť si, že tam oceňujú len nejaký vypočítateľný prístup. Keď si pozrieš aj ostatné ocenené časopisy, zistíš, že každý je o niečom inom.
.tá cena ťa teda posúva ďalej.
Áno. Najdôležitejší moment je ten, že tu, nielen na Slovensku, ale v celom postkomunistickom regióne, na to nie sú školy. Nemyslím tým len nejakú budovu. Škola je aj to, že je nejaká tradícia. A tá tu nie je. Učí sa tu len nejaká novinárska fotografia, ale sama osebe, vytrhnutá z kontextu, nefunkčná. To vidno aj na mladých fotografoch, ktorí si myslia, že budú fotiť a všetko im prejde. Neprejde.
.tie ceny to nahrádzajú?
Samozrejme. Nehovoríme o veľkom umení, ale o bežnej práci obrazového žurnalistu.
.sme v spoločnosti časopisov Time, Newsweek, National Geographic. Ako sa dajú poraziť také kolosy v našich podmienkach?
Srdcom. Slabinou obrovských redakcií je práve ich veľkosť. Ich novinárčina je akási menej osobná, často plná zbytočných kompromisov.
.týždeň robíme už šiesty rok. Potvrdzujú ti tie ceny, že sme sa rozhodli správne?
Jasné, lebo je to jedinečný produkt na trhu, čo potvrdzuje aj fakt, že máme dosť neprajníkov. Prijali sme za svoje to najlepšie z americkej obrazovej žurnalistiky, ktorú sa snažíme robiť svedomito. To stačí a potom to ide. A ak Američania vedia niečo robiť dobre, tak práve toto, takú žurnalistiku, ktorá má názor a prináša aj nejakú emóciu a dá sa na to pozerať.
.to umiestnenie medzi najlepšími znie tak neuveriteľne, že si ľudia môžu povedať, že sme si to kúpili.
Všetky tie podozrenia stoja na vode. Poviem len dve veci. Po prvé, tie súťaže nie sú také, ako napríklad reklamné súťaže, kde sa platia obrovské registračné poplatky. Sem sa môže prihlásiť ktokoľvek. Po druhé, pre tých, čo majú podozrenie, že je to nejaké dohodnuté divadielko, ktoré riadia slobodomurári, môžem povedať len toľko, že to v skutočnosti riadi námorný vyšetrovací úrad NCIS, menovite agent Gibbs.
.potešilo ťa to?
Áno, tohto roku som nečakal, že v súťaži The Best of Photojournalism obhájime minuloročné prvé miesto v kategórii editor roka. To sa väčšinou na takýchto súťažiach nerobí. Ale vždy to poteší.
.v čom je tajomstvo tých cien?
Myslím si, že najdôležitejšia je odvaha. To sa netýka len mňa, ale celej redakcie robiť v týchto časoch takýto týždenník. Dôležitý je aj pocit, že to má zmysel, to sa nedá oddeliť. A je tam ešte tretia dôležitá vec. Málokedy má človek šancu pozrieť sa na to, čo vlastne urobil za uplynulý rok. Je to také zastavenie.
.čiže odvaha?
Odvahu majú aj tie veľké časopisy, u nich je to taká automatizovaná odvaha. Sú však v oveľa ľahšej situácii ako my, keďže sú písané po anglicky, ich trh je oveľa väčší, celý svet.
.na Slovensku sa kvalita neoceňuje?
Raz za čas, keď sa tu objaví kvalita, tak sa vždy musí nejako dočarbať. Pozrime si ľadovú plochu ktoréhokoľvek klubu NHL, tá je čistá. A ako vyzerajú naše plochy. Všetky plochy sú niečím pokryté.
.to je také „sedlácke“...
No, „sedlácke“. Vyhovárame sa, že na to nemáme. Ale pozri sa na tie súťaže, tam sa umiestňujú aj americké regionálne médiá. Jasné, že v porovnaní s New York Times nemajú také podmienky, ale vedia sa presadiť, lebo majú vzor. Chcú byť ako New York Times, Newsweek či National Geographic. S čím sa máme porovnávať tu?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.