Spací vak, zelená tráva a skejt, to sú najlepší kamaráti tohto 34-ročného muža. Pracuje len dvakrát do týždňa - verejnoprospešné práce. ,,Vidíš ten chodník okolo parku? Som hrdý na to, že som ho ja zametal. Som rád, že môžem čistiť našu matičku," vyhlasuje a ja sa nestačím čudovať nad netypickým bezdomovcom s krásnymi ideálmi. Na tričku má potlač takmer celej škály zoologickej záhrady a ani raz odo mňa nič nežiada ani neočakáva.
.zvädli kvety aj ich deti?
Sedí na rozheganej drevenej stoličke na rohu ulíc Haight a Ashbury. Pred sebou má stolík a ťuká do písacieho stroja. Tento chudý Afroameričan je chrlič básní na počkanie. Nadiktujete mu slovo, on si ho v hlave pootáča a naklepe báseň. Vypľuje ju za niekoľko minút takmer s mechanickou presnosťou. Za ten umelecký výlev pýta päť dolárov. Za päť dolárov si v Amerike kúpite lepší obed, tričko či dva lístky na MHD.
Z hustej hmly sa vynárajú protiidúci ľudia, akoby vystrihnutí z magazínov predchádzajúcich desaťročí a najmä 60. rokov. Kráčam po ulici Haight teraz už v turisticky vychytenej štvrti, zakopávam o nohy tulákov, čo načahujú k nebu ruky a prosia o pár drobných. Sú špinaví, otrhaní, a niektorí majú najviac osemnásť. Do San Franciska prišli stopom, nevedno odkiaľ, len s ich gitarou, pár dolármi a veľkou predstavou slobodného pouličného života. Tá často stroskotáva na tvrdej realite a nerozvážnosť privandrovalcov sa časom pretransformuje do bezdomovectva, drogovej závislosti a kriminality. Policajti na nich hľadia spoza skiel áut, ktorých pohodlie opúšťajú len zriedkakedy. Ľahké drogy, žobranie, ale aj výklady najdrahších obchodov s obnoseným tovarom, predmetmi z druhej ruky, ezoterickými suvenírmi a biopotravinami s "vysokohorskou" prirážkou. Haight-Ashbury dávno nie je lacnou štvrťou detí kvetov, ale hlavne komerčnou záležitosťou, kde sa niekdajšia antikultúra hippies stala speňažiteľnou módou.
San Francisco už asi omrzel stereotyp farbami hýriacich ľudí. Oveľa vychytenejšia je čierna, tak ako aj na východnom pobreží, v New Yorku. Čierne kabáty a ťažké šnurovacie topánky vyjadrujú postoj voči minulosti. Konfrontujú sa s kultúrnou vlnou, ktorá je vystavená posmeškom a s výnimkou zopár zabudnutých jedincov v Haight-Ashbury takmer neexistuje. Aspoň tak mi názor svojej generácie vysvetľoval Jay, môj prvý kontakt v tomto kalifornskom meste. Jaya som našla cez couchsurfing, internetovú stránku, prostredníctvom ktorej si ľudia navzájom poskytujú bezplatné ubytovanie a spríjemňujú pobyt v zahraničí stretnutiami s miestnymi ľuďmi.
.festival Horiaceho muža
Jay je fanúšik hudby "psycho trance", amerického piva Pale-Ale a festivalu Burning Man. Mnohí jeho kamarátili strávili august prípravou na toto podujatie, kde je takmer všetko dovolené. Človek na seba nahodí farbami hýriace kožušiny, vzorované legíny, zváračské okuliare, plus nejaký ten extravagantný klobúk, niekoľko dní požíva drogy a nakoniec sa vyčerpaný so slzami v očiach prizerá podpáleniu obrovskej drevenej konštrukcie uprostred púšte Black Rock v štáte Nevada. Tak prebieha Burning man podľa ironických poznámok jeho odporcov. Fanúšikovia Horiaceho muža však tvrdia, že je to najlepšie obdobie roka. Ľudia si do púšte prinesú úplne inú realitu, snový svet, množstvo umelcov tam vystavuje diela, na ktorých pracovali celý rok, iní zvýrazňujú svoju prítomnosť na festivale psychedelickými dopravnými prostriedkami či nahotou. Nakoniec všetci spolu prežívajú extatické stavy tranzu podporené drogami, hudbou a energiou z ohňa.
.ekonomický armagedon
Už niekoľko mesiacov pred príchodom do Ameriky mi v ušiach rezonovali správy o "ekonomickom armagedone" v Kalifornii. Tento štát bol, podľa prieskumov ekonomických analytikov, najviac zasiahnutý finančnou krízou. Napriek tomu sme letenky nezrušili a trpezlivo pripravovali svoju psychiku na nastávajúce dobrodružstvo. A potom sme sa tam ja, môj brat a dve kamarátky dva týždne márne pokúšali nájsť prácu. San Francisco Chronicle denne publikovalo správy o enormnej nezamestnanosti , články o tom, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia pracujú v supermarketoch či ako čašníci. Počula som sťažnosti na policajtov, ktorí inkasujú pokuty za najmenšie parkovacie priestupky, len aby naplnili štátnu kasu. K tomu reptanie na banky za zvýšenie poplatkov pri prečerpaní účtu, poznámky na margo silnej konkurencie či tvrdšej práce za rovnakú plácu ako pred pár rokmi.
Najväčšie nádeje sme vkladali do "veľkého náboru" nemenovanej siete predajní kávových nápojov. Na pohovor prišlo okolo stodvadsať ľudí - a vedenie mohlo prijať dvadsiatich. Pred pádom na psychické dno a odletom domov nás napokon zachránila miestna personálna agentúra, ktorá sprostredkuje príležitostnú prácu. Prvé doláre sme si s kamarátkou zarobili na pochode homosexuálov Gay Pride. Do polnoci sme pri bráne festivalu lepili okrúhle ružové nálepky na tričká prichádzajúcich, len čo zaplatili príspevok komunite.
Keď sme potom čakali na nočný spoj, z dlhej chvíle som sa dala do reči s Kimberly, asi 45-ročnou černoškou, ktorá nám naliehavo radila, kam máme ísť za prácou: ,,Na ulici 4th of Mission otvorili novú tržnicu. Ponúkajú niekoľko nových miest, aj mňa zamestnali len nedávno. Predávam tam hríby." Šli sme tam už na druhý deň a znenazdajky zamestnali troch z nás. Len Kimberly sa už neukázala. Až po čase som sa dozvedala, že ju prepustili, lebo bola nadbytočná - inak povedané, nebola dostatočne mladá a atraktívna.
Akoby tu už roky platilo, že treba predovšetkým vytvoriť dokonalé zdanie. Naša 22-ročná susedka Taylor priznáva: ,,Najdôležitejšie je tváriť sa sebavedome, prezentovať aj svoju nevedomosť ako vedomosť." Alebo, ako povedal tridsiatnik, s ktorým som sa raz dala do reči: ,,Dnes je moderné vyzerať chudobne. Deti bohatých rodičov väčšinou vyzerajú najchudobnejšie. Bohatí si začali kupovať namiesto nových áut ojazdené, lebo nechcú byť outsideri. A ceny áut išli neskutočne dole. Ja som si svoje ,,nové" ojazdené BMW kúpil len za
1 300 US dolárov." Začala som si to všímať - a naozaj: niektorí ľudia mali deravé tenisky a značkovú bundu alebo naopak.
.nechceš u mňa vystavovať?
Na ulici Market Street vybehne zo zanedbaných priestorov bývalého obchodu s výkladom prelepeným všakovakými výplodmi fantázie strapatý a prešedivený pán Luis v šedom saku. Talianskymi gestami ma pozýva dovnútra prezrieť si jeho zbierku umenia. ,,Keby som to nazýval umením, ľudia by sa mi vysmiali," začína rozprávať Luis. Rozohnene rozpráva o obrazoch, ktoré sem nainštaloval. Má povolené užívať ich len raz do týždňa až do konca januára. Dvere otvára dokorán a pozýva všetkých bez výnimiek: vozíčkarov, bezdomovcov, turistov aj domácich. V tejto undergroundovej galérii vystavuje aj vlastné diela. Zaujala ma jednoduchá technika, akou vytvoril svoje obrazy pripomínajúce génový kód, rôzne organické zlúčeniny, tkanivá či ľudské orgány. ,,Minule sa jedného môjho obrazu dotklo slepé dievča a povedalo, že mu chýba viac modrej. Poslúchol som ju a toto je výsledok." Všetky Luisove diela sú z recyklovateľných materiálov, ktoré našiel na ulici. Odrazu pristúpi k závesu a odhalí ďalšie skryté priestory. ,,Ešte som neprišiel na to, na akú umeleckú činnosť využiť toto tu. Nevieš náhodou o niečom?" Ospravedlním sa, že by som mu rada pomohla, no o necelý mesiac odchádzam na Slovensko.
Galéria patrí Davovi Sloanovi, ktorý jej priestory prenecháva niekedy až stopäťdesiatim neznámym umelcom. Vystavované diela nesú známky insitného umenia, nevšedných techník. ,,Výstavu sa snažím každý týždeň obmieňať. Samozrejme, mám favoritov, tí sú stálicami." Dave roky pôsobil ako politický analytik a v päťdesiatke sa stal spoluvlastníkom galerijných priestorov. Teraz uňho nachádzajú útočisko nepochopení výtvarníci, ktorí túžia po zverejnení svojich výtvorov. Galéria si pritom drží úroveň. Na moju poznámku, že rada maľujem, Dave reaguje: ,,Ak mi dáš niekoľko obrázkov, vystavím ich na tejto stene."
Nedeľa v San Francisku pre mňa znamená aj Dolores Park a Mission District. Dolores Park je výnimočný slnečnou mikroklímou a ľuďmi, ktorí zapĺňajú jeho trávnatú plochu. Za mojím chrbtom si niekto zapaľuje jointa, počujem orchester otvárania pivných plechoviek, sledujem skupinku slečien, ktoré krúžia bokmi, aby si na nich udržali pestrofarebné kruhy. Z malého altánku sa ozývajú pesničky Lou Reeda, Van Morrisona, Boba Dylana, The Doors, cudzí pes mi olizuje nohy a ja sa opájam slobodnou atmosférou. Vypijem podomácky vyrobené pivo od Jayovho kamaráta Michaela a zatúlam sa do uličiek štvrte Mission. Tu je skutočný život, žiadny umelo vytvorený raj na ošklbanie turistov.
Ja mierim do Cafe Prague a cestou sa predieram pomedzi nízkych Mexičanov aj černochov. Zachytávam angličtinu s ruským prízvukom a míňam obchodíky, kde pracujú Indovia a Afganci. Multikultúrna atmosféra sa potvrdí aj v jedinej českej reštaurácii v San Franciscu. Mladá atraktívna čašníčka pochádza z Maďarska a vepřo-knedlo-zelo pripravuje tučný Mexičan. Dopijem veľkú Plzeň a kráčam na prieskum nástenných malieb, murals, miestneho umenia ulice. V úzkych priestoroch medzi domami sa mi pred očami premieľa defilé myšlienok vo farbách. Nápaditejšie vytláčajú tie menej zaujímavé. Medzi umelcami pritom existuje prirodzený rešpekt a tie najvýnimočnejšie maľby, na ktoré sú všetci spolu hrdí, na múroch zotrvajú roky.
.náramok od reinkarnovaného Mozarta
V univerzitnom mestečku Berkeley, predĺženej ruke San Francisca, sa každú nedeľu koná blší trh. Najviac predajcov je na parkovisku, ja náhodne objavím na ulici zberateľa s netradičným menom Salzburg. Na krku mu visí asi dvadsať náhrdelníkov, ktoré nie sú na predaj, a na deke pred ním leží hromada použitých vecí "s príbehom", čakajúcim na nového majiteľa. Salzburg mi pchá pod nos preukaz, aby som uverila jeho identite. ,,Som zberateľom, ale aj umelcom," hrdo rozpráva. ,,Veľmi dobre hrám na klavíri, pretože som reinkarnovaný Mozart." Doloží, že uprednostňuje ženy z Európy, pretože nie sú natoľko skazené peniazmi ako Američanky, a ja si nakoniec kúpim ,,aztécky" náramok s dvoma perleťovými drakmi a jedným vypadnutým jantárom za ľudovú cenu tri doláre.
V San Franciscu som prežila najchladnejšie leto svojho života. Leto hmlisté a veterné, preoblečené do manierov jesene. Hriala ma však slnečná mikroklíma a inšpirácia spoločnosti, v ktorej je veľa slobodného priestoru na sebarealizáciu, porozumenie i netradičné zvraty osudu.
Autorka je študentka
.zvädli kvety aj ich deti?
Sedí na rozheganej drevenej stoličke na rohu ulíc Haight a Ashbury. Pred sebou má stolík a ťuká do písacieho stroja. Tento chudý Afroameričan je chrlič básní na počkanie. Nadiktujete mu slovo, on si ho v hlave pootáča a naklepe báseň. Vypľuje ju za niekoľko minút takmer s mechanickou presnosťou. Za ten umelecký výlev pýta päť dolárov. Za päť dolárov si v Amerike kúpite lepší obed, tričko či dva lístky na MHD.
Z hustej hmly sa vynárajú protiidúci ľudia, akoby vystrihnutí z magazínov predchádzajúcich desaťročí a najmä 60. rokov. Kráčam po ulici Haight teraz už v turisticky vychytenej štvrti, zakopávam o nohy tulákov, čo načahujú k nebu ruky a prosia o pár drobných. Sú špinaví, otrhaní, a niektorí majú najviac osemnásť. Do San Franciska prišli stopom, nevedno odkiaľ, len s ich gitarou, pár dolármi a veľkou predstavou slobodného pouličného života. Tá často stroskotáva na tvrdej realite a nerozvážnosť privandrovalcov sa časom pretransformuje do bezdomovectva, drogovej závislosti a kriminality. Policajti na nich hľadia spoza skiel áut, ktorých pohodlie opúšťajú len zriedkakedy. Ľahké drogy, žobranie, ale aj výklady najdrahších obchodov s obnoseným tovarom, predmetmi z druhej ruky, ezoterickými suvenírmi a biopotravinami s "vysokohorskou" prirážkou. Haight-Ashbury dávno nie je lacnou štvrťou detí kvetov, ale hlavne komerčnou záležitosťou, kde sa niekdajšia antikultúra hippies stala speňažiteľnou módou.
San Francisco už asi omrzel stereotyp farbami hýriacich ľudí. Oveľa vychytenejšia je čierna, tak ako aj na východnom pobreží, v New Yorku. Čierne kabáty a ťažké šnurovacie topánky vyjadrujú postoj voči minulosti. Konfrontujú sa s kultúrnou vlnou, ktorá je vystavená posmeškom a s výnimkou zopár zabudnutých jedincov v Haight-Ashbury takmer neexistuje. Aspoň tak mi názor svojej generácie vysvetľoval Jay, môj prvý kontakt v tomto kalifornskom meste. Jaya som našla cez couchsurfing, internetovú stránku, prostredníctvom ktorej si ľudia navzájom poskytujú bezplatné ubytovanie a spríjemňujú pobyt v zahraničí stretnutiami s miestnymi ľuďmi.
.festival Horiaceho muža
Jay je fanúšik hudby "psycho trance", amerického piva Pale-Ale a festivalu Burning Man. Mnohí jeho kamarátili strávili august prípravou na toto podujatie, kde je takmer všetko dovolené. Človek na seba nahodí farbami hýriace kožušiny, vzorované legíny, zváračské okuliare, plus nejaký ten extravagantný klobúk, niekoľko dní požíva drogy a nakoniec sa vyčerpaný so slzami v očiach prizerá podpáleniu obrovskej drevenej konštrukcie uprostred púšte Black Rock v štáte Nevada. Tak prebieha Burning man podľa ironických poznámok jeho odporcov. Fanúšikovia Horiaceho muža však tvrdia, že je to najlepšie obdobie roka. Ľudia si do púšte prinesú úplne inú realitu, snový svet, množstvo umelcov tam vystavuje diela, na ktorých pracovali celý rok, iní zvýrazňujú svoju prítomnosť na festivale psychedelickými dopravnými prostriedkami či nahotou. Nakoniec všetci spolu prežívajú extatické stavy tranzu podporené drogami, hudbou a energiou z ohňa.
.ekonomický armagedon
Už niekoľko mesiacov pred príchodom do Ameriky mi v ušiach rezonovali správy o "ekonomickom armagedone" v Kalifornii. Tento štát bol, podľa prieskumov ekonomických analytikov, najviac zasiahnutý finančnou krízou. Napriek tomu sme letenky nezrušili a trpezlivo pripravovali svoju psychiku na nastávajúce dobrodružstvo. A potom sme sa tam ja, môj brat a dve kamarátky dva týždne márne pokúšali nájsť prácu. San Francisco Chronicle denne publikovalo správy o enormnej nezamestnanosti , články o tom, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia pracujú v supermarketoch či ako čašníci. Počula som sťažnosti na policajtov, ktorí inkasujú pokuty za najmenšie parkovacie priestupky, len aby naplnili štátnu kasu. K tomu reptanie na banky za zvýšenie poplatkov pri prečerpaní účtu, poznámky na margo silnej konkurencie či tvrdšej práce za rovnakú plácu ako pred pár rokmi.
Najväčšie nádeje sme vkladali do "veľkého náboru" nemenovanej siete predajní kávových nápojov. Na pohovor prišlo okolo stodvadsať ľudí - a vedenie mohlo prijať dvadsiatich. Pred pádom na psychické dno a odletom domov nás napokon zachránila miestna personálna agentúra, ktorá sprostredkuje príležitostnú prácu. Prvé doláre sme si s kamarátkou zarobili na pochode homosexuálov Gay Pride. Do polnoci sme pri bráne festivalu lepili okrúhle ružové nálepky na tričká prichádzajúcich, len čo zaplatili príspevok komunite.
Keď sme potom čakali na nočný spoj, z dlhej chvíle som sa dala do reči s Kimberly, asi 45-ročnou černoškou, ktorá nám naliehavo radila, kam máme ísť za prácou: ,,Na ulici 4th of Mission otvorili novú tržnicu. Ponúkajú niekoľko nových miest, aj mňa zamestnali len nedávno. Predávam tam hríby." Šli sme tam už na druhý deň a znenazdajky zamestnali troch z nás. Len Kimberly sa už neukázala. Až po čase som sa dozvedala, že ju prepustili, lebo bola nadbytočná - inak povedané, nebola dostatočne mladá a atraktívna.
Akoby tu už roky platilo, že treba predovšetkým vytvoriť dokonalé zdanie. Naša 22-ročná susedka Taylor priznáva: ,,Najdôležitejšie je tváriť sa sebavedome, prezentovať aj svoju nevedomosť ako vedomosť." Alebo, ako povedal tridsiatnik, s ktorým som sa raz dala do reči: ,,Dnes je moderné vyzerať chudobne. Deti bohatých rodičov väčšinou vyzerajú najchudobnejšie. Bohatí si začali kupovať namiesto nových áut ojazdené, lebo nechcú byť outsideri. A ceny áut išli neskutočne dole. Ja som si svoje ,,nové" ojazdené BMW kúpil len za
1 300 US dolárov." Začala som si to všímať - a naozaj: niektorí ľudia mali deravé tenisky a značkovú bundu alebo naopak.
.nechceš u mňa vystavovať?
Na ulici Market Street vybehne zo zanedbaných priestorov bývalého obchodu s výkladom prelepeným všakovakými výplodmi fantázie strapatý a prešedivený pán Luis v šedom saku. Talianskymi gestami ma pozýva dovnútra prezrieť si jeho zbierku umenia. ,,Keby som to nazýval umením, ľudia by sa mi vysmiali," začína rozprávať Luis. Rozohnene rozpráva o obrazoch, ktoré sem nainštaloval. Má povolené užívať ich len raz do týždňa až do konca januára. Dvere otvára dokorán a pozýva všetkých bez výnimiek: vozíčkarov, bezdomovcov, turistov aj domácich. V tejto undergroundovej galérii vystavuje aj vlastné diela. Zaujala ma jednoduchá technika, akou vytvoril svoje obrazy pripomínajúce génový kód, rôzne organické zlúčeniny, tkanivá či ľudské orgány. ,,Minule sa jedného môjho obrazu dotklo slepé dievča a povedalo, že mu chýba viac modrej. Poslúchol som ju a toto je výsledok." Všetky Luisove diela sú z recyklovateľných materiálov, ktoré našiel na ulici. Odrazu pristúpi k závesu a odhalí ďalšie skryté priestory. ,,Ešte som neprišiel na to, na akú umeleckú činnosť využiť toto tu. Nevieš náhodou o niečom?" Ospravedlním sa, že by som mu rada pomohla, no o necelý mesiac odchádzam na Slovensko.
Galéria patrí Davovi Sloanovi, ktorý jej priestory prenecháva niekedy až stopäťdesiatim neznámym umelcom. Vystavované diela nesú známky insitného umenia, nevšedných techník. ,,Výstavu sa snažím každý týždeň obmieňať. Samozrejme, mám favoritov, tí sú stálicami." Dave roky pôsobil ako politický analytik a v päťdesiatke sa stal spoluvlastníkom galerijných priestorov. Teraz uňho nachádzajú útočisko nepochopení výtvarníci, ktorí túžia po zverejnení svojich výtvorov. Galéria si pritom drží úroveň. Na moju poznámku, že rada maľujem, Dave reaguje: ,,Ak mi dáš niekoľko obrázkov, vystavím ich na tejto stene."
Nedeľa v San Francisku pre mňa znamená aj Dolores Park a Mission District. Dolores Park je výnimočný slnečnou mikroklímou a ľuďmi, ktorí zapĺňajú jeho trávnatú plochu. Za mojím chrbtom si niekto zapaľuje jointa, počujem orchester otvárania pivných plechoviek, sledujem skupinku slečien, ktoré krúžia bokmi, aby si na nich udržali pestrofarebné kruhy. Z malého altánku sa ozývajú pesničky Lou Reeda, Van Morrisona, Boba Dylana, The Doors, cudzí pes mi olizuje nohy a ja sa opájam slobodnou atmosférou. Vypijem podomácky vyrobené pivo od Jayovho kamaráta Michaela a zatúlam sa do uličiek štvrte Mission. Tu je skutočný život, žiadny umelo vytvorený raj na ošklbanie turistov.
Ja mierim do Cafe Prague a cestou sa predieram pomedzi nízkych Mexičanov aj černochov. Zachytávam angličtinu s ruským prízvukom a míňam obchodíky, kde pracujú Indovia a Afganci. Multikultúrna atmosféra sa potvrdí aj v jedinej českej reštaurácii v San Franciscu. Mladá atraktívna čašníčka pochádza z Maďarska a vepřo-knedlo-zelo pripravuje tučný Mexičan. Dopijem veľkú Plzeň a kráčam na prieskum nástenných malieb, murals, miestneho umenia ulice. V úzkych priestoroch medzi domami sa mi pred očami premieľa defilé myšlienok vo farbách. Nápaditejšie vytláčajú tie menej zaujímavé. Medzi umelcami pritom existuje prirodzený rešpekt a tie najvýnimočnejšie maľby, na ktoré sú všetci spolu hrdí, na múroch zotrvajú roky.
.náramok od reinkarnovaného Mozarta
V univerzitnom mestečku Berkeley, predĺženej ruke San Francisca, sa každú nedeľu koná blší trh. Najviac predajcov je na parkovisku, ja náhodne objavím na ulici zberateľa s netradičným menom Salzburg. Na krku mu visí asi dvadsať náhrdelníkov, ktoré nie sú na predaj, a na deke pred ním leží hromada použitých vecí "s príbehom", čakajúcim na nového majiteľa. Salzburg mi pchá pod nos preukaz, aby som uverila jeho identite. ,,Som zberateľom, ale aj umelcom," hrdo rozpráva. ,,Veľmi dobre hrám na klavíri, pretože som reinkarnovaný Mozart." Doloží, že uprednostňuje ženy z Európy, pretože nie sú natoľko skazené peniazmi ako Američanky, a ja si nakoniec kúpim ,,aztécky" náramok s dvoma perleťovými drakmi a jedným vypadnutým jantárom za ľudovú cenu tri doláre.
V San Franciscu som prežila najchladnejšie leto svojho života. Leto hmlisté a veterné, preoblečené do manierov jesene. Hriala ma však slnečná mikroklíma a inšpirácia spoločnosti, v ktorej je veľa slobodného priestoru na sebarealizáciu, porozumenie i netradičné zvraty osudu.
Autorka je študentka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.