Môže byť decentralizácia liekom pre Srbsko?

Srbsko prešlo od pádu komunizmu zložitým politickým vývojom. Z bývalej juhoslovanskej federácie, ktorej dominovalo práve Srbsko, sa postupne odčlenili Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Macedónsko a neskôr aj Čierna Hora. Doposiaľ sú živé spomienky na vojnové konflikty, ktoré toto členenie sprevádzali. V poradí posledný z nich sa týkal Kosova, ktoré pred dvoma rokmi jednostranne vyhlásilo nezávislosť od Srbska. Prípad Kosova sa však od ostatných odlišuje tým, že nešlo o samostatnú zväzovú republiku, ale o autonómnu oblasť v rámci Srbska. Krajina sa tak Srbom prakticky rozpadá pred očami a nikto nevie, ako ten proces zastaviť.
Samotné Srbsko má asymetrické územné členenie, teda v rámci jeho hraníc existujú dve autonómne oblasti (Kosovo a Vojvodina), osobitný štatút má aj hlavné mesto Belehrad a zvyšok - takzvané centrálne Srbsko - nemá žiadne špecifické územno-správne členenie. Tá oblasť je pomerne chudobná a rýchlo sa vyľudňuje smerom k Belehradu. Aj v centrálnom Srbsku sa nachádzajú oblasti, kde dominujú národnostné menšiny, ktoré by rady pre seba získali väčšie rozhodovacie právomoci podľa vzoru Vojvodiny. Samostatnou kapitolou je Kosovo, o ktorého postavenie sa vedie medzinárodný súdny spor.
Demokratické politické elity v krajine začali diskusiu o regionalizácii Srbska, no na politickej scéne nepanuje zhoda o tom, čo by malo byť jej cieľom. Kým jedni v nej vidia príležitosť na svoje zotrvanie pri moci aj po nasledujúcich voľbách, v ktorých zrejme na centrálnej úrovni zvíťazia umiernení nacionalisti, druhí ju vnímajú iba ako nevyhnutný predpoklad čerpania prostriedkov z EÚ, určených na regionálny rozvoj. Pritom hlavným účelom regionalizácie by malo byť zabránenie ďalšiemu štiepeniu krajiny a tým pádom aj predchádzanie možným budúcim konfliktom.
Srbský parlament v roku 2009 prijal zákon, ktorým krajinu rozčlenil na sedem štatistických regiónov bez formálnych právomocí. Iba nedávno bol počet regiónov upravený na päť, a to práve z dôvodu obáv o zachovanie územnej celistvosti Srbska. V podstate ide len o rozdelenie centrálneho Srbska na dve časti tak, aby v žiadnej z nich nemali etnické menšiny početnú prevahu, a teda aby novovzniknuté regióny neskôr nežiadali územnú autonómiu. Tu je možno badať určitú paralelu so Slovenskom, kde decentralizácia prebehla v hraniciach ôsmich už existujúcich krajov, ktoré však nie sú na základe geografických a socio-ekonomických kritérií prirodzenými regiónmi. Také rozdelenie krajiny spravidla vedie k nezáujmu občanov o politické dianie v ich regióne, pretože sa nedokážu s umelo vytvorenými regiónmi stotožniť.

Veľkým rozdielom oproti Slovensku je absencia debaty o odovzdávaní kompetencií a finančných prostriedkov regionálnym samosprávam. A vôbec, téma regionálnej či lokálnej demokracie akoby bola pri debate o regionalizácii v Srbsku celkom v úzadí. Bez právomocí a peňazí pritom regionalizácia nemá veľký zmysel a skutočne bude slúžiť len na štatistické účely a jednoduchšiu administráciu čerpania EÚ fondov. V tom smere by Slovensko mohlo byť pre Srbsko dobrým príkladom, pretože u nás je závislosť samosprávnych orgánov od rozhodnutí centrálnej vlády vďaka decentralizácií oveľa menšia. U nás sa napríklad nemôže stať, že by vláda pre krízu škrtla 40 percent dotácií samospráve, a pritom v Srbsku dotácie tvoria až 4/5 samosprávnych príjmov.

Aby regionalizácia splnila svoj účel a zabránila ďalšiemu politickému štiepeniu Srbska, musí mať regionálne členenie krajiny nielen formu, ale predovšetkým obsah. A tým sú kompetencie a financie. Okrem kreslenia čiar na mape by sa tak politická debata mala upriamiť aj na postupné odovzdávanie moci regiónom, prípadne municipalitám.

Autor je ekonóm, pracuje v MESA10