.otázka sa dá položiť ešte inak: môžu naše politické strany, ktoré sa s čoraz väčším ostychom hlásia k pravici, vládnuť raz inak než náhodou? Je pravda, že v roku 2002 získala pravica v parlamente tesnú väčšinu a Mikuláš Dzurinda sa mohol stať najobdivovanejším reformným premiérom v celej Európe. Ale to bolo dielo náhody, pretože spoločenskú väčšinu mali naďalej nacionalisti a ľavica. Ján Slota sa však pred voľbami pohádal s Annou Belousovovou, od SDĽ sa odštiepili Peter Weiss s Milanom Ftáčnikom a od HZDS ušiel Ivan Gašparovič. Mimo parlamentu tak ostalo asi 15 percent hlasov, ktoré už o štyri roky volili Smer a znovuzjednotenú SNS. V roku 2006 preto pomery síl v parlamente odzrkadľovali reálnu tvár krajiny. Pravica, teda občianske SDKÚ a katolícke KDH, ktoré dokopy volila štvrtina Slovákov, už nemala šancu.
Pravica má pritom proti nacionálno-ľavicovému táboru jednu výhodu: asi pol milióna u nás žijúcich Maďarov inklinuje síce skôr doľava, ale ich politickí predstavitelia sa už 20 rokov priatelia so slovenskou pravicou. Stredopravé strany preto ani zďaleka nemusí voliť toľko Slovákov ako trojicu Smer-SNS-HZDS, aby spolu s Maďarmi mohli mať spoločenskú väčšinu. Lenže to sa zatiaľ po páde komunizmu ani raz nepodarilo. Prečo?
.korene
Hľadať príčiny popularity nacionálno-ľavicového prúdu len v mentalite, ktorú vypestovalo štyridsať rokov komunistickej totality, nestačí. Vystopovať sa dajú aj v časoch parlamentnej demokracie prvej Československej republiky. Dôvodom popri ustavičnom boji o podobu postavenia Slovákov v novom štáte bolo aj to, čo historik Ľubomír Lipták nazval masovo rozšírenou predstavou o všemocnosti štátu. Na podporu tohto svojho tvrdenia Lipták citoval jedného z mála slovenských liberálov Štefana Janšáka, ktorý v roku 1926 povedal. "Jedným z najväčších súčasných politických bludov, ktorý sa na Slovensku rozšíril tak, že jeho vykorenenie bude sprevádzané ťažkými otrasmi, je práve viera vo všemohúcnosť štátu a presvedčenie, že štát je zodpovedný za všetky biedy, nedostatky, domnelé i skutočné krivdy." Aj preto slovenské predvojnové strany, na ktoré nadväzuje aj dnešná pravica, samy seba za pravicu neoznačovali a neoperovali ani žiadnymi liberálnymi ekonomickými teóriami. Snažili sa byť čo najviac širokospektrálne, pretože Slováci si nepotrpeli na veľkú ideovú vyhranenosť a svojimi názormi sa väčšinovo pohybovali niekde okolo politického stredu. Hodžovi agrárnici sa považovali za konzervatívny stred a povojnovú Demokratickú stranu do stredu podľa Liptáka radí jej politický a hospodársky program, ako aj "vyslovené odmietanie klasického liberalizmu". Voličsky najúspešnejšou predvojnovou politickou stranou bola Ľudová strana Andreja Hlinku, ktorá bola taká širokospektrálna, že sa o nej vôbec nedá hovoriť v pojmoch ľavice a pravice. V kultúrnych a náboženských otázkach bola konzervatívna, v nacionálnych veciach radikálna a v niektorých sociálnych a ekonomických témach boli od nej naľavo už iba komunisti. Ľudákom sa kombináciou národnej a sociálnej rétoriky, ktorú podávali v patrične populistickom obale, podarilo nájsť najistejšiu cestu k dušiam slovenských voličov. Novinármi taký vysmievaný Gašparovičov výrok: "Myslím národne, cítim sociálne" je vlastne geniálnou marketingovou skratkou.
.slováci sa nemenia
Po novembri 1989 sa obnovila slobodná politická súťaž a s ňou sa vynorili aj mentálne vzorce, ktoré sa v mnohom podobali tým z obdobia prvej republiky. S výnimkou prvých slobodných volieb v roku 1990 začal opäť jasne dominovať nacionálno-ľavicový prúd, ktorý reprezentovali strany ako HZDS, SNS, SDĽ a neskôr aj Smer. Hoci sila jednotlivých strán sa počas rokov menila a hlasy ich voličov sa medzi nimi prelievali, ten prúd si nad blokom stredopravých strán až do dnešných dní zachoval prevahu. I keď je pravda, že rozdiel medzi oboma tábormi sa postupne zmenšuje. Z analýzy sociológa Vladimíra Krivého vyplýva, že kým napríklad v roku 1994 porazili vo voľbách strany reprezentujúce nacionálno-ľavicový prúd pravicu v pomere 63,2 percenta ku 32,3 percenta voličských hlasov, vo voľbách v roku 2006 bol už rozdiel len okolo 10 percent hlasov. Problém nacionálno-ľavicovej prevahy v slovenskej politike by teda mohli vyriešiť čas a demografia. Napokon, v blízkej budúcnosti takmer s istotou odumrie HZDS. Lenže celkovo to nie je také jednoznačné. Podľa výskumu Inštitútu pre verejné otázky (IVO) z februára tohto roku, ktorý však narába len s malou vzorkou prvovoličov, veková kategória najmladších voličov strany ako Smer či SNS nijako masovo neodmieta. Vyznačujú sa však najmä nerozhodnosťou a neochotou ísť voliť. Podľa sociologičky IVO Oľgy Gyárfášovej sa môže vďaka novým generáciám voličov v politike posilniť ľavicovo-liberálny prúd, ktorý v iných štátoch zastupujú napríklad strany Zelených. Ale silnejší môže byť aj iný trend. Napríklad ten, že silnejúci mediálny populizmus povedie k ďalšiemu vyprázdňovaniu politiky a úplnému prevládnutiu formy nad obsahom. Úspešný bude ten politik, ktorý dokáže znudené publikum najlepšie zaujať, prípadne zabaviť. Bez ohľadu na to, čo bude hovoriť a či sa bude deklarovať ako pravičiar, alebo ľavičiar. Poďme však späť k súčasnej pravici.
.extrémna pravica?
Jej problém je nasledovný: Robertovi Ficovi sa podarilo na nacionálne-ľavicovom Slovensku úspešne vytvoriť obraz, ako "extrémne pravicové" Dzurindove vlády kašľali na malého človeka, a mysleli len na vrecká veľkokapitalistov, monopolov a bankárov. Fico pritom mal na čom stavať. Priemerný Slovák (ktorý dnes sympatizuje so Smerom) má v sebe ukrytú pamäťovú stopu zo začiatku 90. rokov, keď pravicoví ekonómovia na čele s Václavom Klausom presadili liečbu šokom, ktorá znamenala náhly prepad životnej úrovne väčšiny slovenských domácností. Po roku 1998, teda za Dzurindových vlád, sa udialo veľa pozitívnych systémových zmien, ktoré, pochopiteľne, priali viac podnikavejším. A hoci vďaka reformám a investíciám začala neskôr klesať nezamestnanosť, strašiaka nezamestnanosti nahradil obraz (často zahraničných) kapitalistov, ktorí v rôznych kútoch krajiny zdierajú pospolitý ľud. Robert Fico z tejto mentality nielenže ťažil, ale ju vedome posilňoval. Zo zeme zdvihol ďalšiu marketingovo skvelú tému sprivatizovaných energetických monopolov, ktoré zvyšovali ceny energií. Kým pár dobre informovaných novinárov medzi sebou potichu špekulovalo, či občas tie ceny naozaj nenarástli prirýchlo, vládnuca pravica tému ignorovala - a Ficove preferencie rástli spolu s cenami.
Pritom ten imidž asociálnych neoliberálov vôbec nesedel. SDKÚ ako líder pravice bola vždy skôr stredová strana. Privatizácia veľkých štátnych podnikov sa od 90. rokov v Európe nevníma ako pravicová úchylka, ale štandardné opatrenie. Kľúčový muž SDKÚ Ivan Mikloš nikdy nehlásal, že chce budovať minimálny štát s čo najnižšími daňami, teda štát, ktorý bude pomáhať iba najbiednejším. Naopak, hovoril, že prijímané reformy nie sú pravicové ani ľavicové, ale nevyhnutné pre modernizáciu Slovenska. Ak počas druhej Dzurindovej vlády miera štátneho prerozdeľovania v pomere k HDP klesala, nebolo to preto, že by SDKÚ odbúravala štát, ale z toho dôvodu, že HDP rástlo veľmi rýchlo. Ten trend napokon pokračoval aj za vlády Roberta Fica až do vypuknutia krízy. Ideológiu SDKÚ vystihol minulý rok v rozhovore pre .týždeň Eugen Jurzyca, keď povedal, že preňho nie je základnou hodnotou, či štát prerozdeľuje veľa, alebo málo, ale či je dobre spravovaný. Povedané inak: ekonomická politika SDKÚ je bližšia New Labour Tonyho Blaira než pravici Margarety Thatcherovej.
Problém vládnucej SDKÚ teda nebol v neoliberalizme, ktorý je slovenskej duši cudzí, ale v technokratickom a zneisťujúcom jazyku: na občanov všade číhali reformy, zmeny, dolaďovanie reforiem, nastavovanie systémov. Aj preto Fico Slovákov s úspechom presviedčal, že "extrémna pravica" pri veľkých zmenách zabudla na malého človeka.
Konzervatívne KDH malo zas iný problém. V ekonomickom programe zanikalo a okrem svojej špecifickej agendy neprichádzalo s témami, ktoré by zaujali širšie masy.
.roky v opozícii
K získaniu spoločenskej väčšiny sa SDKÚ a KDH nepriblížili ani počas opozičnej kúry. Kým Smer rástol, obe hlavné stredopravé strany stagnovali. Nebyť liberálov Richarda Sulíka, ktorí sa v prieskumoch prekvapivo vyšvihli cez päť percent, a hlásia sa k nim najmä mladí ľudia, slovenská pravica by v týchto voľbách sotva mohla pomýšľať na 30 percent hlasov (samozrejme, otázne je, či sulíkovci prelezú do parlamentu). A to napriek tomu, že za Fica dorazila hospodárska kríza a pomerne prudko začala rásť nezamestnanosť.
Niežeby sa občianski a kresťanskí demokrati nesnažili. V posledných mesiacoch vybuchlo viacero korupčných škandálov, na ktorých sa obe strany profilovali. Navyše prešli prekvapivou personálnou obmenou. Najskôr KDH a začiatkom roka pod Ficovým náporom aj SDKÚ vymenili nepopulárnych lídrov a do čela oboch strán, najmä v KDH, prišli nové tváre.
SDKÚ sa okrem toho zo stredu prehuplo mierne doľava, keď sa líderka Iveta Radičová aktívne chopila pojmu sociálny štát a strana hneď na začiatku volebného programu nasľubovala strednej vrstve balík populárnych opatrení ako zvýšenie rodičovského príspevku či krátkodobé oslobodenie od splácania hypotéky. KDH síce niektoré pasáže volebného programu prepísalo z roku 2006, ale niekdajšie zmienky o "minimalizovaní zásahov štátu do fungovania trhu", vypadli. Pravica sa teda natlačila do stredu, v ktorom sa podľa sociologických analýz vidí väčšina Slovákov. Z toho všetkého mala SDKÚ aj KDH ťažiť. Ale kde sú tie percentá?
.korupcia? Málo zaujímavé
SDKÚ aj napriek zvýšenému dôrazu na sociálne témy stále pôsobí najmä ako technokratická strana "lepších riešení" a kresťanskí demokrati akoby sa ešte stále nerozhodli, či chcú byť stranou na spôsob českej KDÚ-ČSL, alebo sa pokúsia svoje voličské zázemie rozšíriť. V tom prípade majú len dve možnosti: loviť v skupine liberálnejších mestských katolíkov, z ktorých mnohí dnes skôr volia SDKÚ, alebo sa budú snažiť získať časť veriacich voličov z religióznych oblastí, ktorí dnes bez problémov volia Smer či SNS. Práve tá druhá možnosť by bola lepšia pre pravicu ako celok - mohla by tak integrovať pár percent hlasov, ktoré by mohli rozhodnúť voľby.
SDKÚ a KDH však pôsobia značne bezradne. Počas celého opozičného obdobia tvrdo kritizovali korupčné kauzy Ficovej vlády. Bolo to nutné a pre krajinu užitočné. Na voličov však antikorupčná rétorika napriek presvedčeniu niektorých politikov či novinárov nezaberá. Sociologička Gyárfášová v publikácii Kde sme? Mentálne mapy Slovenska na základe dlhodobej analýzy výskumov verejnej mienky tvrdí, že jednou z nerestí slovenských voličov je to, že ich kritický názor na korupčné praktiky tej-ktorej strany nemá vplyv na volebné rozhodovanie. "Korupcia ľuďom vadí, ale nerozhodujú sa podľa nej. Jednoducho s ňou spájajú všetky strany," dodáva Gyárfášová pre .týždeň.
.chce to emócie
Na druhej strane sa pravicoví politici štítia tém, ktoré by boli populárne a súčasne sa dajú označiť za správne. "Mali by sme byť skutočnou ľudovou stranou. Nesúperíme predsa o voličov so Sulíkom, ale s dominantným Smerom," povedal .týždňu jeden z vysokopostavených členov SDKÚ, ktorý nie je spokojný s komunikačným štýlom svojej strany. Akých tém by sa teda mala zmocniť pravica, ak chce pomýšľať na spoločenskú väčšinu?
Jednou z nich je dôraz na pozitívne vlastenectvo. Témy vlastenectva sa hneď po nástupe do vlády zmocnil Robert Fico a opozíciu z tohto priestoru úplne vytlačil. Fico to nerobil tak vulgárne a primitívne ako Slota, skôr v rovine symbolov a veľkých gest. Hovoril o starých Slovákov, ktorí vládli Veľkomoravskej ríši na čele s kráľom Svätoplukom, inicioval zbierku na jeho sochu na Bratislavskom hrade, hovorí o Jánošíkovi, ktorý vraj bol prvým socialistom, vyzdvihoval na národný piedestál Mináča a Clementisa, podporil zákon o zásluhách Andreja Hlinku a ak to potreboval, vedel zahrať aj maďarskou kartou. Treba povedať, že Fico účelovo mýtologizoval dejiny, strašil duchmi. Pravicové strany na to však nedokázali reagovať. Ale ak chce mať slovenská pravica v tejto krajine väčšiu silu, musí sa zmôcť na viac než len na plošné odmietnutie, alebo zosmiešňovanie tej témy. Minimum by malo byť aspoň niečo také symbolické a neškodné, ako urobil Ficov žilinský župan Blanár, ktorý presadil rozvešanie slovenských vlajok na všetkých hradoch vo svojom kraji. Čo je, mimochodom, úplne bežnou vecou v mnohých európskych krajinách.
Ďalšou témou, ktorej sa pravica mohla chopiť, ale tak neurobila, je rómska kriminalita najmä na východe Slovenska. Kým Fico ukradol pravici vlastenectvo, pravica mu mohla ukradnúť práve túto tému. Na mnohých miestach je spolužitie s Rómami veľkým problémom s výbušným potenciálom. Navyše je to problém, ktorý bude silnieť. Počet rómskych osád a obyvateľov v nich sa totiž stále zväčšuje. V SDKÚ sa však tej téme venoval iba poslanec za SDKÚ Štefan Kužma, ktorý chce zmeniť trestný zákon tak, aby viac ochraňoval zúfalých obyvateľov pred drobnými krádežami. Kužma nehovoril slotovským, ale populárnym jazykom. Ten si však vedenie nijako neosvojilo. KDH téma rómskej kriminality nestála ani za zmienku v programe. Prichádzať s riešeniami tohto problému nie je určite jednoduché. Ktokoľvek sa musí vyvarovať zvodom nenávistného populizmu, ale aj omieľaniu prázdnych klišé, a samozrejme, počítať s kritikou ľudskoprávnych organizácií. S tou témou však bude táto krajina konfrontovaná čoraz väčšmi. Preto ju netreba prenechať Slotovi či Kotlebovi. Ale ani Ficovi.
Pravicové strany sa nechytili ani ďalšej témy, ktorá čaká na zemi: antipapalášizmu. Opoziční politici síce občas utrúsia niečo o mecenášoch Smeru, ale bez väčšieho efektu. Vôbec však nejdú na podstatu. Za Fica sa mimoriadne darí ľuďom, ktorí by boli na vrchole, aj keby komunizmus nepadol. Ako symbol nech slúži Juraj Široký, muž z podnikateľského pozadia Smeru. Za komunizmu bol podľa záznamov ÚPN schopný udať ŠtB aj svoju matku, pritom dnes ten kľúčový muž hokejového zväzu a Váhostavu (s príznačným obchodným názvom Prvá slovenská tunelárska), vyhráva jeden miliónový tender za druhým. Do Širokého zostra strieľal iba europoslanec Peter Šťastný, ale aj to sa bralo ako ich osobný "hokejový" spor.
Ale celá agenda sa dá postaviť širšie: ako problém elementárnej nespravodlivosti. S Ficom sa dostali k ekonomickej moci komunistickí papaláši, ktorí kedysi zoštátňovali a dnes tunelujú. Je pravda, že dnes by antipapalášsky populizmus proti Smeru ešte spoločensky nemusel veľmi fungovať tak, ako ho úspešne využila poľská pravica a naposledy maďarský Fidesz. Na to sú zrejme potrebné ďalšie štyri roky Ficovej vlády. Ale pravica mala s touto rétorikou vyrukovať už včera.
Pretože spoločenskú väčšinu nezíska len vďaka chladným technokratickým rečiam. Ale aj vďaka silným emóciám.
Pravica má pritom proti nacionálno-ľavicovému táboru jednu výhodu: asi pol milióna u nás žijúcich Maďarov inklinuje síce skôr doľava, ale ich politickí predstavitelia sa už 20 rokov priatelia so slovenskou pravicou. Stredopravé strany preto ani zďaleka nemusí voliť toľko Slovákov ako trojicu Smer-SNS-HZDS, aby spolu s Maďarmi mohli mať spoločenskú väčšinu. Lenže to sa zatiaľ po páde komunizmu ani raz nepodarilo. Prečo?
.korene
Hľadať príčiny popularity nacionálno-ľavicového prúdu len v mentalite, ktorú vypestovalo štyridsať rokov komunistickej totality, nestačí. Vystopovať sa dajú aj v časoch parlamentnej demokracie prvej Československej republiky. Dôvodom popri ustavičnom boji o podobu postavenia Slovákov v novom štáte bolo aj to, čo historik Ľubomír Lipták nazval masovo rozšírenou predstavou o všemocnosti štátu. Na podporu tohto svojho tvrdenia Lipták citoval jedného z mála slovenských liberálov Štefana Janšáka, ktorý v roku 1926 povedal. "Jedným z najväčších súčasných politických bludov, ktorý sa na Slovensku rozšíril tak, že jeho vykorenenie bude sprevádzané ťažkými otrasmi, je práve viera vo všemohúcnosť štátu a presvedčenie, že štát je zodpovedný za všetky biedy, nedostatky, domnelé i skutočné krivdy." Aj preto slovenské predvojnové strany, na ktoré nadväzuje aj dnešná pravica, samy seba za pravicu neoznačovali a neoperovali ani žiadnymi liberálnymi ekonomickými teóriami. Snažili sa byť čo najviac širokospektrálne, pretože Slováci si nepotrpeli na veľkú ideovú vyhranenosť a svojimi názormi sa väčšinovo pohybovali niekde okolo politického stredu. Hodžovi agrárnici sa považovali za konzervatívny stred a povojnovú Demokratickú stranu do stredu podľa Liptáka radí jej politický a hospodársky program, ako aj "vyslovené odmietanie klasického liberalizmu". Voličsky najúspešnejšou predvojnovou politickou stranou bola Ľudová strana Andreja Hlinku, ktorá bola taká širokospektrálna, že sa o nej vôbec nedá hovoriť v pojmoch ľavice a pravice. V kultúrnych a náboženských otázkach bola konzervatívna, v nacionálnych veciach radikálna a v niektorých sociálnych a ekonomických témach boli od nej naľavo už iba komunisti. Ľudákom sa kombináciou národnej a sociálnej rétoriky, ktorú podávali v patrične populistickom obale, podarilo nájsť najistejšiu cestu k dušiam slovenských voličov. Novinármi taký vysmievaný Gašparovičov výrok: "Myslím národne, cítim sociálne" je vlastne geniálnou marketingovou skratkou.
.slováci sa nemenia
Po novembri 1989 sa obnovila slobodná politická súťaž a s ňou sa vynorili aj mentálne vzorce, ktoré sa v mnohom podobali tým z obdobia prvej republiky. S výnimkou prvých slobodných volieb v roku 1990 začal opäť jasne dominovať nacionálno-ľavicový prúd, ktorý reprezentovali strany ako HZDS, SNS, SDĽ a neskôr aj Smer. Hoci sila jednotlivých strán sa počas rokov menila a hlasy ich voličov sa medzi nimi prelievali, ten prúd si nad blokom stredopravých strán až do dnešných dní zachoval prevahu. I keď je pravda, že rozdiel medzi oboma tábormi sa postupne zmenšuje. Z analýzy sociológa Vladimíra Krivého vyplýva, že kým napríklad v roku 1994 porazili vo voľbách strany reprezentujúce nacionálno-ľavicový prúd pravicu v pomere 63,2 percenta ku 32,3 percenta voličských hlasov, vo voľbách v roku 2006 bol už rozdiel len okolo 10 percent hlasov. Problém nacionálno-ľavicovej prevahy v slovenskej politike by teda mohli vyriešiť čas a demografia. Napokon, v blízkej budúcnosti takmer s istotou odumrie HZDS. Lenže celkovo to nie je také jednoznačné. Podľa výskumu Inštitútu pre verejné otázky (IVO) z februára tohto roku, ktorý však narába len s malou vzorkou prvovoličov, veková kategória najmladších voličov strany ako Smer či SNS nijako masovo neodmieta. Vyznačujú sa však najmä nerozhodnosťou a neochotou ísť voliť. Podľa sociologičky IVO Oľgy Gyárfášovej sa môže vďaka novým generáciám voličov v politike posilniť ľavicovo-liberálny prúd, ktorý v iných štátoch zastupujú napríklad strany Zelených. Ale silnejší môže byť aj iný trend. Napríklad ten, že silnejúci mediálny populizmus povedie k ďalšiemu vyprázdňovaniu politiky a úplnému prevládnutiu formy nad obsahom. Úspešný bude ten politik, ktorý dokáže znudené publikum najlepšie zaujať, prípadne zabaviť. Bez ohľadu na to, čo bude hovoriť a či sa bude deklarovať ako pravičiar, alebo ľavičiar. Poďme však späť k súčasnej pravici.
.extrémna pravica?
Jej problém je nasledovný: Robertovi Ficovi sa podarilo na nacionálne-ľavicovom Slovensku úspešne vytvoriť obraz, ako "extrémne pravicové" Dzurindove vlády kašľali na malého človeka, a mysleli len na vrecká veľkokapitalistov, monopolov a bankárov. Fico pritom mal na čom stavať. Priemerný Slovák (ktorý dnes sympatizuje so Smerom) má v sebe ukrytú pamäťovú stopu zo začiatku 90. rokov, keď pravicoví ekonómovia na čele s Václavom Klausom presadili liečbu šokom, ktorá znamenala náhly prepad životnej úrovne väčšiny slovenských domácností. Po roku 1998, teda za Dzurindových vlád, sa udialo veľa pozitívnych systémových zmien, ktoré, pochopiteľne, priali viac podnikavejším. A hoci vďaka reformám a investíciám začala neskôr klesať nezamestnanosť, strašiaka nezamestnanosti nahradil obraz (často zahraničných) kapitalistov, ktorí v rôznych kútoch krajiny zdierajú pospolitý ľud. Robert Fico z tejto mentality nielenže ťažil, ale ju vedome posilňoval. Zo zeme zdvihol ďalšiu marketingovo skvelú tému sprivatizovaných energetických monopolov, ktoré zvyšovali ceny energií. Kým pár dobre informovaných novinárov medzi sebou potichu špekulovalo, či občas tie ceny naozaj nenarástli prirýchlo, vládnuca pravica tému ignorovala - a Ficove preferencie rástli spolu s cenami.
Pritom ten imidž asociálnych neoliberálov vôbec nesedel. SDKÚ ako líder pravice bola vždy skôr stredová strana. Privatizácia veľkých štátnych podnikov sa od 90. rokov v Európe nevníma ako pravicová úchylka, ale štandardné opatrenie. Kľúčový muž SDKÚ Ivan Mikloš nikdy nehlásal, že chce budovať minimálny štát s čo najnižšími daňami, teda štát, ktorý bude pomáhať iba najbiednejším. Naopak, hovoril, že prijímané reformy nie sú pravicové ani ľavicové, ale nevyhnutné pre modernizáciu Slovenska. Ak počas druhej Dzurindovej vlády miera štátneho prerozdeľovania v pomere k HDP klesala, nebolo to preto, že by SDKÚ odbúravala štát, ale z toho dôvodu, že HDP rástlo veľmi rýchlo. Ten trend napokon pokračoval aj za vlády Roberta Fica až do vypuknutia krízy. Ideológiu SDKÚ vystihol minulý rok v rozhovore pre .týždeň Eugen Jurzyca, keď povedal, že preňho nie je základnou hodnotou, či štát prerozdeľuje veľa, alebo málo, ale či je dobre spravovaný. Povedané inak: ekonomická politika SDKÚ je bližšia New Labour Tonyho Blaira než pravici Margarety Thatcherovej.
Problém vládnucej SDKÚ teda nebol v neoliberalizme, ktorý je slovenskej duši cudzí, ale v technokratickom a zneisťujúcom jazyku: na občanov všade číhali reformy, zmeny, dolaďovanie reforiem, nastavovanie systémov. Aj preto Fico Slovákov s úspechom presviedčal, že "extrémna pravica" pri veľkých zmenách zabudla na malého človeka.
Konzervatívne KDH malo zas iný problém. V ekonomickom programe zanikalo a okrem svojej špecifickej agendy neprichádzalo s témami, ktoré by zaujali širšie masy.
.roky v opozícii
K získaniu spoločenskej väčšiny sa SDKÚ a KDH nepriblížili ani počas opozičnej kúry. Kým Smer rástol, obe hlavné stredopravé strany stagnovali. Nebyť liberálov Richarda Sulíka, ktorí sa v prieskumoch prekvapivo vyšvihli cez päť percent, a hlásia sa k nim najmä mladí ľudia, slovenská pravica by v týchto voľbách sotva mohla pomýšľať na 30 percent hlasov (samozrejme, otázne je, či sulíkovci prelezú do parlamentu). A to napriek tomu, že za Fica dorazila hospodárska kríza a pomerne prudko začala rásť nezamestnanosť.
Niežeby sa občianski a kresťanskí demokrati nesnažili. V posledných mesiacoch vybuchlo viacero korupčných škandálov, na ktorých sa obe strany profilovali. Navyše prešli prekvapivou personálnou obmenou. Najskôr KDH a začiatkom roka pod Ficovým náporom aj SDKÚ vymenili nepopulárnych lídrov a do čela oboch strán, najmä v KDH, prišli nové tváre.
SDKÚ sa okrem toho zo stredu prehuplo mierne doľava, keď sa líderka Iveta Radičová aktívne chopila pojmu sociálny štát a strana hneď na začiatku volebného programu nasľubovala strednej vrstve balík populárnych opatrení ako zvýšenie rodičovského príspevku či krátkodobé oslobodenie od splácania hypotéky. KDH síce niektoré pasáže volebného programu prepísalo z roku 2006, ale niekdajšie zmienky o "minimalizovaní zásahov štátu do fungovania trhu", vypadli. Pravica sa teda natlačila do stredu, v ktorom sa podľa sociologických analýz vidí väčšina Slovákov. Z toho všetkého mala SDKÚ aj KDH ťažiť. Ale kde sú tie percentá?
.korupcia? Málo zaujímavé
SDKÚ aj napriek zvýšenému dôrazu na sociálne témy stále pôsobí najmä ako technokratická strana "lepších riešení" a kresťanskí demokrati akoby sa ešte stále nerozhodli, či chcú byť stranou na spôsob českej KDÚ-ČSL, alebo sa pokúsia svoje voličské zázemie rozšíriť. V tom prípade majú len dve možnosti: loviť v skupine liberálnejších mestských katolíkov, z ktorých mnohí dnes skôr volia SDKÚ, alebo sa budú snažiť získať časť veriacich voličov z religióznych oblastí, ktorí dnes bez problémov volia Smer či SNS. Práve tá druhá možnosť by bola lepšia pre pravicu ako celok - mohla by tak integrovať pár percent hlasov, ktoré by mohli rozhodnúť voľby.
SDKÚ a KDH však pôsobia značne bezradne. Počas celého opozičného obdobia tvrdo kritizovali korupčné kauzy Ficovej vlády. Bolo to nutné a pre krajinu užitočné. Na voličov však antikorupčná rétorika napriek presvedčeniu niektorých politikov či novinárov nezaberá. Sociologička Gyárfášová v publikácii Kde sme? Mentálne mapy Slovenska na základe dlhodobej analýzy výskumov verejnej mienky tvrdí, že jednou z nerestí slovenských voličov je to, že ich kritický názor na korupčné praktiky tej-ktorej strany nemá vplyv na volebné rozhodovanie. "Korupcia ľuďom vadí, ale nerozhodujú sa podľa nej. Jednoducho s ňou spájajú všetky strany," dodáva Gyárfášová pre .týždeň.
.chce to emócie
Na druhej strane sa pravicoví politici štítia tém, ktoré by boli populárne a súčasne sa dajú označiť za správne. "Mali by sme byť skutočnou ľudovou stranou. Nesúperíme predsa o voličov so Sulíkom, ale s dominantným Smerom," povedal .týždňu jeden z vysokopostavených členov SDKÚ, ktorý nie je spokojný s komunikačným štýlom svojej strany. Akých tém by sa teda mala zmocniť pravica, ak chce pomýšľať na spoločenskú väčšinu?
Jednou z nich je dôraz na pozitívne vlastenectvo. Témy vlastenectva sa hneď po nástupe do vlády zmocnil Robert Fico a opozíciu z tohto priestoru úplne vytlačil. Fico to nerobil tak vulgárne a primitívne ako Slota, skôr v rovine symbolov a veľkých gest. Hovoril o starých Slovákov, ktorí vládli Veľkomoravskej ríši na čele s kráľom Svätoplukom, inicioval zbierku na jeho sochu na Bratislavskom hrade, hovorí o Jánošíkovi, ktorý vraj bol prvým socialistom, vyzdvihoval na národný piedestál Mináča a Clementisa, podporil zákon o zásluhách Andreja Hlinku a ak to potreboval, vedel zahrať aj maďarskou kartou. Treba povedať, že Fico účelovo mýtologizoval dejiny, strašil duchmi. Pravicové strany na to však nedokázali reagovať. Ale ak chce mať slovenská pravica v tejto krajine väčšiu silu, musí sa zmôcť na viac než len na plošné odmietnutie, alebo zosmiešňovanie tej témy. Minimum by malo byť aspoň niečo také symbolické a neškodné, ako urobil Ficov žilinský župan Blanár, ktorý presadil rozvešanie slovenských vlajok na všetkých hradoch vo svojom kraji. Čo je, mimochodom, úplne bežnou vecou v mnohých európskych krajinách.
Ďalšou témou, ktorej sa pravica mohla chopiť, ale tak neurobila, je rómska kriminalita najmä na východe Slovenska. Kým Fico ukradol pravici vlastenectvo, pravica mu mohla ukradnúť práve túto tému. Na mnohých miestach je spolužitie s Rómami veľkým problémom s výbušným potenciálom. Navyše je to problém, ktorý bude silnieť. Počet rómskych osád a obyvateľov v nich sa totiž stále zväčšuje. V SDKÚ sa však tej téme venoval iba poslanec za SDKÚ Štefan Kužma, ktorý chce zmeniť trestný zákon tak, aby viac ochraňoval zúfalých obyvateľov pred drobnými krádežami. Kužma nehovoril slotovským, ale populárnym jazykom. Ten si však vedenie nijako neosvojilo. KDH téma rómskej kriminality nestála ani za zmienku v programe. Prichádzať s riešeniami tohto problému nie je určite jednoduché. Ktokoľvek sa musí vyvarovať zvodom nenávistného populizmu, ale aj omieľaniu prázdnych klišé, a samozrejme, počítať s kritikou ľudskoprávnych organizácií. S tou témou však bude táto krajina konfrontovaná čoraz väčšmi. Preto ju netreba prenechať Slotovi či Kotlebovi. Ale ani Ficovi.
Pravicové strany sa nechytili ani ďalšej témy, ktorá čaká na zemi: antipapalášizmu. Opoziční politici síce občas utrúsia niečo o mecenášoch Smeru, ale bez väčšieho efektu. Vôbec však nejdú na podstatu. Za Fica sa mimoriadne darí ľuďom, ktorí by boli na vrchole, aj keby komunizmus nepadol. Ako symbol nech slúži Juraj Široký, muž z podnikateľského pozadia Smeru. Za komunizmu bol podľa záznamov ÚPN schopný udať ŠtB aj svoju matku, pritom dnes ten kľúčový muž hokejového zväzu a Váhostavu (s príznačným obchodným názvom Prvá slovenská tunelárska), vyhráva jeden miliónový tender za druhým. Do Širokého zostra strieľal iba europoslanec Peter Šťastný, ale aj to sa bralo ako ich osobný "hokejový" spor.
Ale celá agenda sa dá postaviť širšie: ako problém elementárnej nespravodlivosti. S Ficom sa dostali k ekonomickej moci komunistickí papaláši, ktorí kedysi zoštátňovali a dnes tunelujú. Je pravda, že dnes by antipapalášsky populizmus proti Smeru ešte spoločensky nemusel veľmi fungovať tak, ako ho úspešne využila poľská pravica a naposledy maďarský Fidesz. Na to sú zrejme potrebné ďalšie štyri roky Ficovej vlády. Ale pravica mala s touto rétorikou vyrukovať už včera.
Pretože spoločenskú väčšinu nezíska len vďaka chladným technokratickým rečiam. Ale aj vďaka silným emóciám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.