.mýlili sa a rehole zvíťazili. Mnísi sú späť. Najväčšie prenasledovanie cirkvi v slovenských dejinách však rehoľný život na Slovensku zmenilo. Inak vyzerá situácia medzi ženami a inak medzi mužskými rehoľami.
.čo sa zmenilo
V roku 1950 pôsobilo na našom území 24 ženských reholí a takmer 4 300 sestier. Existovalo 209 kláštorov a takmer 50 nemocníc, ústavov a iných pôsobísk. To všetko sa dramaticky zmenilo. Príznačné je, že komunizmus najviac poškodil tradičné rehole, najmä vincentky, sestry sv. Kríža, takzvané vykupiteľky a uršulínky. Išlo najmä o vzdelávacie rády, ktoré pôsobili na školách a spomínané štyri rehole mali toľko členiek, ako všetky rehole dnes dokopy. Uplynulých 40 rokov komunistického útlaku a 20 rokov slobody situáciu úplne zmenilo. Na jednej strane sa rozšírila rôznorodosť: dnes u nás pôsobí až 48 ženských reholí, čo je dvojnásobok stavu z roku 1950, na druhej strane počty klesli na polovicu, asi 2 300 sestier. Najpočetnejšie sú stále vincentky a vykupiteľky, spolu majú okolo 600 sestier, polovica reholí má dnes 20 alebo menej členiek. Situáciu po roku 1989 najviac ovplyvnila vynútená diskontinuita. Následky boli materiálne, ale najmä duchovné. Vo všeobecnosti viac ako polovicu sestier tvoria ženy na dôchodku, pričom pätina je staršia ako 80 rokov. Rády, ktoré nechcú zaťažovať svojimi problémami verejnosť, tak do veľkej miery venujú čas starostlivosti o samých seba. Ten problém pomohli riešiť najmä prvé roky po Novembri. V rokoch 1990-95 vstúpilo do reholí 548 a v rokoch 1995-2000 323 noviciek. Hoci postupne z nich asi 200 odišlo, ženské rehole sa tým citeľne omladili a práve "ponovembrové" rehoľníčky dnes určujú ďalší vývoj.
.novembrová generácia
Jednou z nich je aj sestra Justína Kostúrová, sympatická štyridsiatnička, ktorá sa stala najprv generálnou predstavenou dominikánok a následne predsedníčkou Konferencie vyšších predstavených, ktorá združuje všetky ženské rehole u nás. Sedíme v charitatívnom centre pod správou dominikánok, v útulnej miestnosti zariadenej starším nábytkom. Dom sa nachádza v Dunajskej Lužnej, bokom od rušnej hlavnej cesty, obklopený menším parkom a zeleňou. Dnes majú dominikánky 99 sestier, z toho 40 v produktívnom veku a ďalších približne 20 starších ako 80 rokov. Začiatkom 90. rokov do reholí vstupovalo 10 a viac dievčat ročne, dnes sú to v priemere dve-tri novicky. Zaujímavo sa rozvíja aj ich pôsobenie. Dominikánky postupne otvorili gymnázium a škôlku v Košiciach, sociálny dom pri Prešove či dokonca malú misiu v Mukačeve na Ukrajine. Na gymnáziu dnes študuje okolo 500 žiakov, škôlku navštevuje asi 80 detí od troch rokov a v domove dôchodcov sa starajú o vyše 20 starších ľudí. Vo všetkých prípadoch je zriaďovateľom rehoľa, nachádzajú sa v reštituovaných budovách a pri štarte sa nezaobišli bez zahraničnej podpory a záujmu domácej verejnosti. Práve záujem takzvaných laikov bol najdôležitejší. Stáli pri každom úspechu, o ktorom sestra Justína hovorí: prišli s iniciatívou a pomohli s riadením nových inštitúcií. "Hoci sme neboli na všetko pripravení, naša činnosť bola zablokovaná a formačné postupy po 40 rokoch zastarané, ukázalo sa, že sa darí tým, ktorí vedia odpovedať na problémy doby," opisuje skúsenosť sestra Justína. Rehole sa naučili získavať granty (najmä od nemeckých organizácií), mladé sestry museli študovať, do formácie sa zaviedla napríklad povinná angličtina či pobyt v zahraničí a výsledky sa dostavujú. Rozbehnutým inštitúciám sa darí a ľudia volajú po zriadení ďalších. Dominikánky dnes napríklad pôsobia asi v desiatke komunít po celej krajine, učia od univerzity v Ružomberku cez gymnáziá až po materské škôlky. Narážajú však aj na problémy. K tým najzvláštnejším patrí, že keď napríklad chceli učiť španielčinu na štátnej škole, pre habit ich vedenie školy nechcelo prijať. Ďalším problémom je, že v porovnaní so štátnymi organizáciami sú diskriminovaní. Hoci by napríklad viacerí starší ľudia chceli nastúpiť do ich domova dôchodcov, štát im to nedovolí a radšej ich pošle do štátneho ústavu. Podobne doplácajú na krátenie dotácií aj pri školských aktivitách a podobne. Dobrým príkladom je Bratislava. Hoci mestu vládne primátor z KDH, podobne ako mestá, ktorým vládne ľavica, aj Bratislava šetrí na financovaní cirkevných organizácií. "Aj to nám však otvorilo nové možnosti," vysvetľuje sestra Justína a opisuje, ako začali rodičia organizovať benefičný koncert, tlačiť na miestnych politikov a zháňať nových sponzorov. Ďalšie problémy ženských reholí sa týkajú najmä praktických záležitostí. Ženy na misiách v cudzine nemajú vyriešené sociálne zabezpečenie a keďže plat od štátu poberajú len provinciálne alebo generálne predstavené, mnohé povolania ženy vykonávajú bez nároku na príjem a rehoľa musí hľadať zdroje inde.
.nové rehole
Zaujímavé je, že hoci niektoré rehole, na Slovensku tradičné, bojujú o prežitie, iné sa k nám, naopak, až teraz dostávajú a zažívajú pomerne prudký rozvoj. Azda najlepším príkladom sú takzvané kontemplatívne rády čiže rehole, ktoré neplnia žiadnu praktickú spoločenskú funkciu, naopak, žijú v prísnej izolácii a venujú sa neustálej modlitbe. Dievčatá, ktoré mali záujem vstúpiť ku karmelitánkam alebo redemptoristkám, cestovali po roku 1990 do Poľska a keď ich bolo viacero, rozhodli sa vrátiť domov. Napríklad redemptoristky pôsobili najprv v poľskom mestečku Bielsko-Biala neďaleko slovenských hraníc, v roku 2003 si vďaka daru z Írska začali budovať a o dva roky s pomocou mesta a slovenských podporovateľov otvorili kláštor v Kežmarku. Dnes tam pôsobí deväť sestier, celkovo však v klauzúrnych reholiach v Košiciach, Detve, Vranove nad Topľou či Nitre pôsobí už takmer 50 mladých žien. K ďalším vekovo mladým a rozširujúcim praktickým reholiam patria najmä sestry Congregatio Jezu, školské sestry sv. Františka či saleziánky.
.slovenská rehoľa
Ak nejaký rád znesie také označenie, sú to bezpochyby saleziáni. Na Slovensko prišli až v roku 1924 a už v roku 1950 mali 290 bratov, podobne ako dnes. Na rozdiel od tradičných reholí dokázali pomerne efektívne pôsobiť aj počas komunizmu, v ilegalite. Karol Maník, štyridsiatnik, ktorý dnes rehoľu na Slovensku vedie, úspech zdôvodňuje pôsobením s mládežou: "Stále musíme byť aktívni, nesmieme zabrzdiť a mladí nám to potom vracajú aj vyšším počtom povolaní," hovorí pre .týždeň. Noví mnísi sú dnes podľa neho vzdelanejší, do rehole vstupujú starší a rozhľadenejší. Novici pochádzajú z celej krajiny, menej ich je najmä z maďarsky hovoriaceho juhu. Problém vidí najmä v slabšej pomoci štátu. Saleziáni riadia viacero mládežníckych centier, ktorých prospech oceňujú aj samosprávy. Rehoľníci by preto ocenili viac priamej pomoci, príliš veľa energie a času im totiž zaberá materiálne zabezpečovanie fungovania takých centier.
Situácia mužských reholí sa od ženských trochu líši. Mnísi pôsobia súčasne ako kňazi, prípadne učia na školách, a teda všetci v podstate poberajú plat. Majú aj viac priamych kontaktov s mládežou, čo im uľahčuje získavanie nových členov. Ako upozorňuje Reginald Adrián Slávkovský, štyridsiatnik a provinciál dominikánov, aj mužské rehole trápi diskontinuita. Zdôrazňuje pomoc Poliakov, ktorí prišli pomôcť budovať mnohé slovenské rehole. Situácia sa postupne normalizovala a mnísi sú dnes súčasťou našich životov. Niekde ťažia z tradície a dobrej polohy kláštora či školy v centre mesta, inde z nových nápadov. Teológiu bez jezuitov, gymnáziá bez piaristov či pomoc bezdomovcom bez františkánov si však už dnes v mnohých mestách nedokážeme celkom predstaviť.
.budúcnosť
A ako budú vyzerať slovenské rehole o 20 rokov? Všetci oslovení sa zhodli, že väčší dôraz musia klásť na vzdelávanie. V USA je napríklad už dnes podmienkou vstupu do rehole dosiahnuté bakalárske vzdelanie. Sestra Justína dodáva, že rády sa čoraz viac venujú pomoci Rómom. Pastoračné centrum vzniklo na Luníku IX., nová komunita sa otvára v Jarovniciach, iné sestry sa venujú rómskych deťom vo voľnom čase po škole. Trend by mal podľa nej ďalej pokračovať. Zdá sa teda, že obdobie komunizmu a najväčší útlak cirkvi v našich dejinách je napriek všetkým problémom pre slovenské rehole vzpruhou. Rehole prežili komunizmus, aj rok 2000 a verejnosť ich pôsobenie v škôlkach, školách či starobincoch všeobecne víta. Navyše, darí sa aj rádom, ktoré na Slovensku ešte neexistovali. O tom, či to tak bude aj naďalej, rozhodnú predovšetkým ďalšie povolania. Či sa tak stane, je, ako hovorí s úsmevom sestra Justína, zahalené Božím tajomstvom.
.čo sa zmenilo
V roku 1950 pôsobilo na našom území 24 ženských reholí a takmer 4 300 sestier. Existovalo 209 kláštorov a takmer 50 nemocníc, ústavov a iných pôsobísk. To všetko sa dramaticky zmenilo. Príznačné je, že komunizmus najviac poškodil tradičné rehole, najmä vincentky, sestry sv. Kríža, takzvané vykupiteľky a uršulínky. Išlo najmä o vzdelávacie rády, ktoré pôsobili na školách a spomínané štyri rehole mali toľko členiek, ako všetky rehole dnes dokopy. Uplynulých 40 rokov komunistického útlaku a 20 rokov slobody situáciu úplne zmenilo. Na jednej strane sa rozšírila rôznorodosť: dnes u nás pôsobí až 48 ženských reholí, čo je dvojnásobok stavu z roku 1950, na druhej strane počty klesli na polovicu, asi 2 300 sestier. Najpočetnejšie sú stále vincentky a vykupiteľky, spolu majú okolo 600 sestier, polovica reholí má dnes 20 alebo menej členiek. Situáciu po roku 1989 najviac ovplyvnila vynútená diskontinuita. Následky boli materiálne, ale najmä duchovné. Vo všeobecnosti viac ako polovicu sestier tvoria ženy na dôchodku, pričom pätina je staršia ako 80 rokov. Rády, ktoré nechcú zaťažovať svojimi problémami verejnosť, tak do veľkej miery venujú čas starostlivosti o samých seba. Ten problém pomohli riešiť najmä prvé roky po Novembri. V rokoch 1990-95 vstúpilo do reholí 548 a v rokoch 1995-2000 323 noviciek. Hoci postupne z nich asi 200 odišlo, ženské rehole sa tým citeľne omladili a práve "ponovembrové" rehoľníčky dnes určujú ďalší vývoj.
.novembrová generácia
Jednou z nich je aj sestra Justína Kostúrová, sympatická štyridsiatnička, ktorá sa stala najprv generálnou predstavenou dominikánok a následne predsedníčkou Konferencie vyšších predstavených, ktorá združuje všetky ženské rehole u nás. Sedíme v charitatívnom centre pod správou dominikánok, v útulnej miestnosti zariadenej starším nábytkom. Dom sa nachádza v Dunajskej Lužnej, bokom od rušnej hlavnej cesty, obklopený menším parkom a zeleňou. Dnes majú dominikánky 99 sestier, z toho 40 v produktívnom veku a ďalších približne 20 starších ako 80 rokov. Začiatkom 90. rokov do reholí vstupovalo 10 a viac dievčat ročne, dnes sú to v priemere dve-tri novicky. Zaujímavo sa rozvíja aj ich pôsobenie. Dominikánky postupne otvorili gymnázium a škôlku v Košiciach, sociálny dom pri Prešove či dokonca malú misiu v Mukačeve na Ukrajine. Na gymnáziu dnes študuje okolo 500 žiakov, škôlku navštevuje asi 80 detí od troch rokov a v domove dôchodcov sa starajú o vyše 20 starších ľudí. Vo všetkých prípadoch je zriaďovateľom rehoľa, nachádzajú sa v reštituovaných budovách a pri štarte sa nezaobišli bez zahraničnej podpory a záujmu domácej verejnosti. Práve záujem takzvaných laikov bol najdôležitejší. Stáli pri každom úspechu, o ktorom sestra Justína hovorí: prišli s iniciatívou a pomohli s riadením nových inštitúcií. "Hoci sme neboli na všetko pripravení, naša činnosť bola zablokovaná a formačné postupy po 40 rokoch zastarané, ukázalo sa, že sa darí tým, ktorí vedia odpovedať na problémy doby," opisuje skúsenosť sestra Justína. Rehole sa naučili získavať granty (najmä od nemeckých organizácií), mladé sestry museli študovať, do formácie sa zaviedla napríklad povinná angličtina či pobyt v zahraničí a výsledky sa dostavujú. Rozbehnutým inštitúciám sa darí a ľudia volajú po zriadení ďalších. Dominikánky dnes napríklad pôsobia asi v desiatke komunít po celej krajine, učia od univerzity v Ružomberku cez gymnáziá až po materské škôlky. Narážajú však aj na problémy. K tým najzvláštnejším patrí, že keď napríklad chceli učiť španielčinu na štátnej škole, pre habit ich vedenie školy nechcelo prijať. Ďalším problémom je, že v porovnaní so štátnymi organizáciami sú diskriminovaní. Hoci by napríklad viacerí starší ľudia chceli nastúpiť do ich domova dôchodcov, štát im to nedovolí a radšej ich pošle do štátneho ústavu. Podobne doplácajú na krátenie dotácií aj pri školských aktivitách a podobne. Dobrým príkladom je Bratislava. Hoci mestu vládne primátor z KDH, podobne ako mestá, ktorým vládne ľavica, aj Bratislava šetrí na financovaní cirkevných organizácií. "Aj to nám však otvorilo nové možnosti," vysvetľuje sestra Justína a opisuje, ako začali rodičia organizovať benefičný koncert, tlačiť na miestnych politikov a zháňať nových sponzorov. Ďalšie problémy ženských reholí sa týkajú najmä praktických záležitostí. Ženy na misiách v cudzine nemajú vyriešené sociálne zabezpečenie a keďže plat od štátu poberajú len provinciálne alebo generálne predstavené, mnohé povolania ženy vykonávajú bez nároku na príjem a rehoľa musí hľadať zdroje inde.
.nové rehole
Zaujímavé je, že hoci niektoré rehole, na Slovensku tradičné, bojujú o prežitie, iné sa k nám, naopak, až teraz dostávajú a zažívajú pomerne prudký rozvoj. Azda najlepším príkladom sú takzvané kontemplatívne rády čiže rehole, ktoré neplnia žiadnu praktickú spoločenskú funkciu, naopak, žijú v prísnej izolácii a venujú sa neustálej modlitbe. Dievčatá, ktoré mali záujem vstúpiť ku karmelitánkam alebo redemptoristkám, cestovali po roku 1990 do Poľska a keď ich bolo viacero, rozhodli sa vrátiť domov. Napríklad redemptoristky pôsobili najprv v poľskom mestečku Bielsko-Biala neďaleko slovenských hraníc, v roku 2003 si vďaka daru z Írska začali budovať a o dva roky s pomocou mesta a slovenských podporovateľov otvorili kláštor v Kežmarku. Dnes tam pôsobí deväť sestier, celkovo však v klauzúrnych reholiach v Košiciach, Detve, Vranove nad Topľou či Nitre pôsobí už takmer 50 mladých žien. K ďalším vekovo mladým a rozširujúcim praktickým reholiam patria najmä sestry Congregatio Jezu, školské sestry sv. Františka či saleziánky.
.slovenská rehoľa
Ak nejaký rád znesie také označenie, sú to bezpochyby saleziáni. Na Slovensko prišli až v roku 1924 a už v roku 1950 mali 290 bratov, podobne ako dnes. Na rozdiel od tradičných reholí dokázali pomerne efektívne pôsobiť aj počas komunizmu, v ilegalite. Karol Maník, štyridsiatnik, ktorý dnes rehoľu na Slovensku vedie, úspech zdôvodňuje pôsobením s mládežou: "Stále musíme byť aktívni, nesmieme zabrzdiť a mladí nám to potom vracajú aj vyšším počtom povolaní," hovorí pre .týždeň. Noví mnísi sú dnes podľa neho vzdelanejší, do rehole vstupujú starší a rozhľadenejší. Novici pochádzajú z celej krajiny, menej ich je najmä z maďarsky hovoriaceho juhu. Problém vidí najmä v slabšej pomoci štátu. Saleziáni riadia viacero mládežníckych centier, ktorých prospech oceňujú aj samosprávy. Rehoľníci by preto ocenili viac priamej pomoci, príliš veľa energie a času im totiž zaberá materiálne zabezpečovanie fungovania takých centier.
Situácia mužských reholí sa od ženských trochu líši. Mnísi pôsobia súčasne ako kňazi, prípadne učia na školách, a teda všetci v podstate poberajú plat. Majú aj viac priamych kontaktov s mládežou, čo im uľahčuje získavanie nových členov. Ako upozorňuje Reginald Adrián Slávkovský, štyridsiatnik a provinciál dominikánov, aj mužské rehole trápi diskontinuita. Zdôrazňuje pomoc Poliakov, ktorí prišli pomôcť budovať mnohé slovenské rehole. Situácia sa postupne normalizovala a mnísi sú dnes súčasťou našich životov. Niekde ťažia z tradície a dobrej polohy kláštora či školy v centre mesta, inde z nových nápadov. Teológiu bez jezuitov, gymnáziá bez piaristov či pomoc bezdomovcom bez františkánov si však už dnes v mnohých mestách nedokážeme celkom predstaviť.
.budúcnosť
A ako budú vyzerať slovenské rehole o 20 rokov? Všetci oslovení sa zhodli, že väčší dôraz musia klásť na vzdelávanie. V USA je napríklad už dnes podmienkou vstupu do rehole dosiahnuté bakalárske vzdelanie. Sestra Justína dodáva, že rády sa čoraz viac venujú pomoci Rómom. Pastoračné centrum vzniklo na Luníku IX., nová komunita sa otvára v Jarovniciach, iné sestry sa venujú rómskych deťom vo voľnom čase po škole. Trend by mal podľa nej ďalej pokračovať. Zdá sa teda, že obdobie komunizmu a najväčší útlak cirkvi v našich dejinách je napriek všetkým problémom pre slovenské rehole vzpruhou. Rehole prežili komunizmus, aj rok 2000 a verejnosť ich pôsobenie v škôlkach, školách či starobincoch všeobecne víta. Navyše, darí sa aj rádom, ktoré na Slovensku ešte neexistovali. O tom, či to tak bude aj naďalej, rozhodnú predovšetkým ďalšie povolania. Či sa tak stane, je, ako hovorí s úsmevom sestra Justína, zahalené Božím tajomstvom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.